Historické romány

aký je váš vzťah k historickým románom? čítate alebo dávate prednosť odbornej historickej literatúre? bavia vás takéto druhý kníh? ktorí zo spisovateľov /historikov/ sú vaši obľúbení? do akej miery napísanému veríte? a napokon taká skôr dejepisná otázka, z ktorého obdobia, prípadne o kom alebo o čom si prečítate najradšej? :lol:

Táto, celkom zaujímavá téma ostala dosť dlho bez odpovede, tak to skúsim trochu zmeniť:

 

aký je váš vzťah k historickým románom? čítate alebo dávate prednosť odbornej historickej literatúre? bavia vás takéto druhý kníh?

Prečítam si aj román, ale skôr uprednostňujem odbornejšiu literatúru. Ale o niečo autentickejšie bývajú knihy napísané minulými autormi o ich vlastnom období v ktorom žili. V prípade románov, aj historických by ma mala kniha zaujať hneď od začiatku.

ktorí zo spisovateľov /historikov/ sú vaši obľúbení?

Nedá sa povedať, žeby som mal nejakého najobľúbenejšieho, ale zaujať dokážu napríklad: H. Sienkiewics, G. Flaubert, M. Druon, A. Dumas, J. Nižnánsky, A. Jirásek ale napríklad aj staroveké eposy...

Z tých autorov zaoberajúcich sa historickými faktami ma teraz napadajú V. Zamarovský, A. Maurois,

 

do akej miery napísanému veríte?

V románe autor využíva viac či menej historické fakty a vlastnú fantáziu, Takže záleží vždy od konkrétneho románu.

 

a napokon taká skôr dejepisná otázka, z ktorého obdobia, prípadne o kom alebo o čom si prečítate najradšej? smile.gif

Pokiaľ ide o Európu, príbeh by sa mal odohrávať najneskôr v osemnástom storočí. Pri zvyšku sveta to môže byť aj devätnáste storočie.

mala som obdobie v živote, keď som čítala rada historické romány, od jednoduchších romantických až po Szienkiewicza kdečo ...

neskôr som na prerozprávanú históriu trochu zanevrela, súviselo to s prechodom na inú literatúru, skôr som si prečítala niečo skutočné, Zamarovského, Vandenberga, a ešte všeličo .... pri tejto otázke som si uvedomila, že už nemusím extra historické romány, nevyhľadávam ich ...

z akého obdobia ? najviac ma dostal román Osudný medailón, musím to kdesi pohľadať, kto to napísal .... sú to štyri, vlastne päť príbehov od starého ríma, pompejí, cez stredovek, novovek až po dnešok ... boli dobré všetky, pamätám si z neho dokonca celé vety, ale netúžila som nikdy prečítať ich znovu ... ten medailón spája osudy dvoch mladých ľudí, zakaždým v inej dobe - každá doba si vyžadovala iné obete, iný prístup k láske, životu, zvyklostiam, zakaždým spravili niečo zle .... a medailón si ich našiel v ďaľšom živote

neznie to vemi ako historický román, ale je, všetkými reáliami, prostredím, životom, dôvodom nenaplnenia ich lásky bola vždy historická doba, historická náhoda, práve aktuálna prírodná katastrofa a ich rozhodnutie ....

 

takže ... vlastne čítam historické romány, pomenej, mám rada obdobie hrubých múrov a kláštorov, scriptórií a sviečok ... ale nehľadám ich cielene

 

 

viem už :

C.C.Bergius: Osudný medailón

u nás vyšiel kedysi začiatkom 80.rokov, našla som ho na nete v nejakom antikvariáte

u mna podobne :lol:

 

kedysi som historicke romany citala v dost velkej miere, neskor som presla na skor vaznejsiu historicku literaturu, viac faktograficku.. a na tu lahsiu som akosi zanevrela a uz som sa k nej nevratila

Kedysi som ich strašne hltal teraz už tak pomenej, ale zasa na Manfrediho nedám dopustiť. Teraz vyhľadávam skôr faktografickú literatúru. Ale už som sa stretol dosť krát že v historickej literatúre bolo viacej pravdy ako v tej faktografickej. Napríklad taký Oertwig na ňom som sa musel dobre baviť čo tam písal pár bludov. A väčšinov čítam romány zo starovekého a antického obdobia. Jedine Sienkiewicz je výnimka

cez víkend som si prechádzala túto tému a zapamätala som si game-in príspevok, a dnes som v antikvariáte náhodou narazila na tú knihu, tak som to riskla, uvidíme, čo je zač :lol:

inak ja osobne mám veľmi rada historické romány, už len preto, že nemôžem stále čítať do školy samé odborné, občas potrebujem oddych v podobe nejakej beletrie a siaham rada aj po takýchto knihách, hlavne z obdobia staroveku, takže mojimi obľúbencami sú jacq, vandenberg, manfredi, gravesov claudius bol úžasný. najradšej mám keď ich píšu ľudia z fachu - historici, archeológovia, filológovia, a podobne, samorezrejme, že aj ľudia "mimo" sa vedia dobre pripraviť na nejakú historickú tému, ale predsa len som skôr náchylná to zožrať odborníkom

nut,

osudný medailón ?

som zvedavá, ako sa ti bude páčiť :lol:

keď vyšla, bol to trhák ... počkám si na recenziu ... či kritiku :)

aký je váš vzťah k historickým románom? - kladny,clovek sa este aj nechtiac nieco priuci

 

 

čítate alebo dávate prednosť odbornej historickej literatúre? skor nieco napinavejsie,toto mi dobre neleze do gebule

 

 

bavia vás takéto druhý kníh? ktorí zo spisovateľov /historikov/ sú vaši obľúbení? nemam oblubeneho liblinga

 

do akej miery napísanému veríte? MRTE

 

 

 

a napokon taká skôr dejepisná otázka, z ktorého obdobia, prípadne o kom alebo o čom si prečítate najradšej? :lol:

všetko je relatívne - francuzka revolucia, hlavne ten maly trkvas Napoleon ma zaujal .

 

oblubena knizula DESIREE

nut,

osudný medailón ?

som zvedavá, ako sa ti bude páčiť :)

keď vyšla, bol to trhák ... počkám si na recenziu ... či kritiku :)

 

nedávno som ju dočítala, naozaj ma tie príbehy chytili, skvele bola v každom príbehu vykreslená atmosféra doby a ako tá doba ovplyvňovala všetko okolo. zakaždým som sa cítila, akoby som čítala novú knihu venovanú špeciálne tej dobe a písanú odborníkom, celkovo aj myšlienka veľmi pekná. najmenej sa mi ale asi páčil príbeh z obdobia francúzskej revolúcie. za to egypt bol podľa mňa úplne úžasný :lol:

Mám veľmi kladný vzťah k historickým románom, ale najmä takým, kde je dej fikciou zasadenou do konkrétneho obdobia histórie (tzn. nemyslím beletrizované životopisy alebo romány, ktore sa za každú cenu držia pravdivých udalostí, na to mám práve tú literatúru faktu) - Séria Řeka Bohů od Wilbura Smitha napríklad. Aktuálne ma zaujala trojdielna Trója od Davida Gemmela. Udalosti, ktoré podľa neho mali viesť k trójskej vojne rozpracúva do takej hĺbky, že sa z toho točí hlava.

 

Najviac takýchto kníh, som asi prečítal z prostredia Egypta (Mika Waltari je boh - Egypťan Sinuhe nezabudnuteľný na veky).

kedysi davno, davno som citala take, ze gricska carodejnica a plamene inkvizicie, to boli take cukrikove romany, trhali mi srdce... este cachticku pani od niznanskeho.. tym moja put historickymi romanmi skoncila...

kedysi dávno dávno boli Gričská čarodejnica a Plamene inkvizície hrôzostrašné povinné čítanie dievčenských čitateľských aktivít ... to musela prečítať každá, keď chcela byť v obraze, dnešným slovom in

ináč si z tých kníh nepamätám ani ň

 

nižňánskeho Čachtickú pani som čítala skôr ako všetci ostatní, mama ju mala v knižnici, čítala som ju hneď po rozprávkach a povestiach ...

a ešte samozrejme ... takmer som zabudla: Chalúpka strýčka Toma, o otroctve v Amerike, nepamätám si z nej nič, a nesmierne ma nudila, strčil mi ju vo vhodnom veku do ruky otec, bola to dlhé roky vychytená a skloňovaná kniha, sama by som po nej asi nebola siahla, hoci ju mal v knižnici a nie raz som prečítala na zadnej strane prebalu, o čom to je

 

... a jasné, neskoršie povinné čítanie bolo Mitchellovej Odviate vetrom ...

 

a tiež som dostala do daru jednu knihu z čias tatárskych vpádov, bolo to kruté a romantické a hodne hrubé v červenom prebale, ale je doma u mamy, a nemám predstavu ako sa volala ... a pamätám si z nej dve veci: že tam boli dve sestry a jednu tatári bičovali

 

ešte dve tri knihy v maďarčine z obdobia Turkov, potom oveľa neskôr už spomínaný Osudný medailón, dostala som ho do daru, a potom oveľa neskôr snáď už len Eco ...

nemusím veľmi historické romány

Ked tak o tom uvazujem, neviem si spomenut na ziadnu beletriu, ktora by vlastne nebola historickym romanom. U mna sa to odvija od toho, ze citam skoro vylucne klasikov, ktori pisali o svojej dobre, a modernych autorov, pisucich o sucasnosti, vobec.

Aktuálne ma zaujala trojdielna Trója od Davida Gemmela. Udalosti, ktoré podľa neho mali viesť k trójskej vojne rozpracúva do takej hĺbky, že sa z toho točí hlava.

 

mňa táto gemmelova trója veľmi bavila, trójska vojna popísaná nehomérskym spôsobom, skvele vymyslené :lol: len neviem, či to možno radiť k historickým románom /vlastne neviem k čomu potom/

Mne sa pacila Troja od McCulloughovej, najma to ako vysvetlila bozske zasahy do priebehu vojny

napisala aj seriu knih o rime mam len dve prvy a stvrty diel :lol: prvy bol super co ked nemozem zohant dalsie

Tak som si vlastne uvedomila,ze mam co napisat do tejto temy aj ja,aj ked zacnem s "dievcenskou povinnou hisotickou literaturou " ,teda so vsetkymi dielmi Gricskej carodejnice. Pre mna to skutocne a doslova bola povinna literatura.

Cachticka pani od Niznanskeho je uz pre mna absolutna rutina,citala som ju niekolkokrat. A pri tomto autorovi ostanem,pretoze od neho mam za sebou aj Levocsku bielu pani,co ma nejak velmi nezaujalo v case citania (mala som asi 12). Mno a este,aby som nezabudla na roman od Eca - Meno ruze,sfilmovanu verziu som nemala nejak moznost nikdy vidiet,pretoze som mala svoju utkvelu predstavu o tomto romane.

Překvapivá pravda o Třech mušketýrech: Skutečný d´Artagnan věrně sloužil kardinálovi!

 

„Ti, kteří doufají nalézt v knize pravdivou historii, budou vskutku uvedeni v omyl,“ zuří Francouz Pierre Quarré, hrabě d´Aligny, když v roce 1700 listuje novým spisem. Ten líčí život jeho souputníka v boji, hraběte d´Artagnana. Autora spisu obratem označí za lháře.

 

„Zasloužil by exemplární potrestání za to, že muži tak velkého významu přisuzuje všechna romaneskní dobrodružství,“ zuří Pierre Quarré na adresu francouzského spisovatele Gatiena de Courtilz de Sandrase (1644–1712), jenž svůj 1500 stránkový (!) výtvor opatřil názvem Paměti pana d´Artagnana, kapitánporučíka první kompanie Královských mušketýrů, obsahující věci zvláštní a tajné, jež se sběhly za vlády Ludvíka Velikého. Quarré si zakládá na neposkvrněné památce svého velitele, kterého před 27 lety viděl umírat u nizozemského Maastrichtu.

 

Za klepy putuje do žaláře

Sandras si potrpí na pikantnosti z okolí francouzského krále Ludvíka XIV. (1638–1715). Za „odměnu“ proto v roce 1693 také vyfasuje šest let žaláře v obávané pařížské pevnosti Bastile. Jako její správci se během jeho zdejšího pobytu vystřídají dva francouzští mušketýři, kteří s Charlesem de Batz-Castelmorem, hrabětem d´Artagnanem (asi 1611–1673), sloužili – François de Montlezun de Besmaux (asi 1620–1697) a Bénigne d´Auvergne de Saint-Mars (1626–1708). Právě oni jsou pro sběratele klepů zdrojem cenných informací.

Po více než 140 letech si v Sandrasově knize už listuje další francouzský spisovatel, Alexandre Dumas starší (1802–1870). A začíná psát Tři mušketýry. Román má ale se skutečným d´Artagnanovým příběhem málo společného…

Přehlídka mušketýrů

Mýtus: „Z očí mu padaly slzy jako hrachy, když se vydával na cestu vyzbrojen třemi otcovskými dary, to jest patnácti tolary, koněm a listem pro pana de Tréville,“ popisuje d´Artagnanovo rozloučení s domovem Dumas. Děj prvního dílu románu se odehrává v letech 1625–1628.

Realita: O d´Artagnanově odchodu z domova historikové nevědí zhola nic. Poprvé se jeho jméno objevuje na listinách až 10. března 1633. Francouzský král Ludvík XIII. (1601–1643) v Écouenu (nyní severní předměstí Paříže) právě sleduje přehlídku svých jízdních mušketýrů. Na seznamu účastníků se nachází i Charles d´Artagnan.

 

Pan de Tréville d´Artagnana nečeká

Mýtus: „Pan de Tréville očekává pana d´Artagnana,“ oznamuje lokaj. Mladý Gaskoněc (pochází z oblasti v jihozápadní Francii) vzápětí vstupuje ke kapitánovi mušketýrů.

Realita: D´Artagnan by sotva hledal podporu u Jeana-Armanda du Peyrer de Tréville (1598–1672). Ten totiž jednotce ještě nerozkazuje. Ludvík XIII. ho jmenuje jejím velitelem až 3. října 1634. Přímluvu mladý muž nachází spíše u někoho z otcových známých v královských službách. Může jím být diplomat Antoine III. de Gramont, hrabě de Guiche (1604–1678).

 

Čtyři přátelé se nikdy nesetkali

Mýtus: D´Artagnan s přáteli Athosem, Porthosem a Aramisem společně slouží u mušketýrů. Údajně se s nimi setkává hned při svém přijetí u pana de Tréville.

Realita: Všichni tři d´Artagnanovi přátelé sice mají své reálné vzory, slouží v řadách mušketýrů, ale nikdy se nedávají dohromady. O Armandu d´Athosovi (asi 1615–1643) existuje zmínka z roku 1640. Porthos se ve skutečnosti jmenuje Isaac de Portau (1617–1712) a jeho pozměněné jméno Portaut figuruje v sestavách vojenského ležení před Lyonem a Perpignanem na hranicích se Španělskem.

 

Důvěrníkem nejmocnějšího muže Francie

Mýtus: „Kardinál pana de Tréville požádal, zda by mu dal dva mušketýry, kteří by byli šlechtici a neměli nic než plášť a meč, neboť by mu tak byli za vše zavázáni,“ píše Sandras a po něm Dumas, jak se d´Artagnan dostal do blízkosti kardinála. Pan de Tréville prý vybral právě jeho a pozdějšího Sandrasova žalářníka Besmauxe.

Realita: D´Artagnan opravdu vstupuje do služeb kardinála, ale kardinála Julese Mazarina (1602–1661), Richelieuova nástupce. A rozhodně to není na doporučení pana de Tréville, protože ten se s Mazarinem nemůže vystát. Každopádně noviny Gazette de France už 30. června 1646 oznamují, že „pan d´Artagnan, jeden ze šlechticů Jeho Eminence,“ přijel z Flander ke dvoru, aby referoval o úspěchu královského vojska.

 

Král lituje jeho smrti

Mýtus: V závěru Dumasova románu umírá d´Artagnan v bojích u Maastrichtu. V okamžiku, kdy dostává od krále povýšení na maršála, ho zasáhne nepřátelská dělová koule.

Realita: Po boku mušketýrů se jako jejich kapitánporučík od 22. ledna 1667 účastní d´Artagnan dalších bojů. Osudným se mu stává obléhání Maastrichtu, když Ludvík XIV. chce obsadit Nizozemí. „Počet ran z mušket byl tak velký, že ani kroupy nedopadají natolik hustě,“ informují dobové noviny Le Mercure galant. Jedna z kulek zasáhne d´Artagnana do krku. Krále zpráva o jeho smrti 25. června 1673 zaskočí. Gazette de France přináší 1. července 1673 oznámení: „Ludvík XIV., okamžitě informovaný o d´Artagnanově smrti, dal najevo, že jej zpráva citelně zasáhla, to skrze důvěru, kterou v něho Jeho Veličenstvo chovalo.“

Zdroj: History 9/2011

kedysi davno, davno som citala take, ze gricska carodejnica a plamene inkvizicie, to boli take cukrikove romany, trhali mi srdce... este cachticku pani od niznanskeho.. tym moja put historickymi romanmi skoncila...

 

ježkove voči, ako 15-16ročná žaba som to hltala tiež, Gričskú som vtedy prečítala aspoň 4x, Plamene dtto. A Nižnanského zas mala rada moja mamka, tak mala od neho snáď všetko, a aj to som čítala do zblbnutia.

Mám rada knihy ako Egypťan Sinuhe, tú som asi tak po 20 rokoch znova prečítala vlani.

Veľmi dobrá bola aj kniha Ópiové vojny, ale zabudla som, kto to napísal.