Čo ma naučil život...

hmm, do zivota len ostre lakte a pevne nervy!!!!!!

naucilo ma jedno

byt mamvpicista :lol: je to velmi dobre pre moje dusevne zdravie, nejak vazne ma vazne nic nenaserie :)

čo vás naučil život? alebo ľudia vo vašom okolí?

To je jednoduchá bilancia :lol: .... brnkačka :)

Stačí keď si pomyslím na svoje "múdrosti" keď som mal ...-násť,ako som rozmýšľal keď som mal napr. 25,ako som rozmýšľal pred 10 rokmi,pred 2 rokmi ....predvčerom.

Tak TO ma naučil život :)

..najviac formuje cloveka najblizsie okolie, rodina, ucitelia, a ine osoby - ci uz pozitivne, alebo negativne...mlady clovek ma obdivuhodny zmysel pre pravdu, spravodlivost, vnima dobro a krasu a je dobre, ked sa to v nom podchyti...mala som stastie na par skvelych ucitelov, s ktorymi sa doteraz rada pozdravim...

Učiteľov som nikdy nebral ako svoj vzor.Uznal som ich ako nadradenú autoritu,ktorú mi priradil určitý systém.Niektorých som si vážil pre ich vedomosti a pedagogické schopnosti.Ale nie všetkých.... a tým,ktorých som nemal prečo "uznávať" ,nedaval som svoj postoj príliš najavo :lol: .Načo ?

Chrústik...učitelia sú všelijakí...that´t thrue...ale tí čo stáli za to a ktorých predmety som "žrala" sa určite potešili spätnej väzbe...so slovenčinárkou som rada debatila i mimo vyučko o knihách (mám pocit, že som ako jediná z triedy čítala celý zoznam povinnej literatúry...)...a prírodopisárke sme vždy nanosili toľko pomôcok z domu, že to nemala kam dávať v kabinete...bolo cítiť, že učenie nie je pre ňu len zamestnanie a deti mala rada... :lol:

Tak to si mala pekné vzťahy so svojimi pedagógmi,ktoré evidentne pretrvávajú :lol: .

Ja som si ku svojim učiteľom nevedel nájsť cestu... a ani som ju nehľadal.Bral som učiteľa,ako niekoho na druhej strane barikády - funkčným zaradením,vekom,myslením,obliekaním.

Na strednej škole sme ako žiaci veľmi dobre vychádzali s jednou učiteľkou.Prišla na školu rovno z VŠ a my sme už vtedy boli v poslednom ročníku.Tam sa vyššiepopísané syndrómy neprejavovali :)

...práve to treba zmeniť - Chrústik...žiadne barikády ako v 1789 v Paríži...je potrebný dialóg medzi učiteľom a žiakom...zmena k zaujímavejšej a príťažlivejšej forme výuky...krásne sa to dá aplikovať na prírodopis, dejepis...vyjsť von z tej školy viac do prírody, do múzeí, hľadať prepojenia medzi napísaným a prežitým...

...všetko sa dá robiť rôznymi spôsobmi...(...ej beťári, na čo vy hneď nemyslíte?) :lol:

neveriť nikomu!!

Život ma naučil veľa vecí. Ale hlavne kvoli druhým nestratit svoje sny a hlavne česť.

neveriť nikomu!!

.............. ani sebe. Veľa z nás podlieha sebaklamu a planým ilúziám.

 

Alebo si myslela keď nikomu tak nikomu?

. Veľa z nás podlieha sebaklamu a planým ilúziám.

 

Alebo si myslela keď nikomu tak nikomu?

Sebe už vobec nie... :lol:

No ja v poslednom case (nieco okolo roka) zistujem, ze tie chyby, ktore som/sme (ok berem to na seba) takze, ktore som spravil v minulosti sa neskor vratia v nejakej blbej podobe v buducnosti. Poznate ten fyzikalny zakon akcia vyvolava reakciu ? Tak ta akcia(chyby) sa my neskor vratili/vratia v nejakej podobe(reakcii). Takze teraz len je otazka: Ako sa k tomu ja zachovam: Bud to hodim za hlavu; Bud sa tomu poddam a budem sa lutovat; Bud s tym budem bojovat a robit nieco aby som tu rekciu(vysledok) tej chyby zmensil co najviac. Kedysi by som sa priklonil k tej druhej moznosti poddat sa tomu ale ee uz som sa dost poddaval a lutoval; teraz sa skor pridavam k tej tretej moznosti bojovat s tym a zmensit tie nasledky tej chyby/chyb na co najmensiu moznu mieru.

Súhlasím s Nokiom, veci, ktoré sa ma týkali, ale už netýkajú treba hodiť za hlavu a viac na to nemyslieť. Treba mať hrošiu kožu a klin treba klinom vybíjať.

neverim, ty suhlasis so mnou :lol:

 

nie je nic lepsie ako hrosia koza...

Od napísania môjho príspevku v tejto téme uplynuli už pomaly štyri roky

a ja môžem iba skonštatovať, že ono to platí stále.

Neveriť nikomu a spoliehať sa iba na seba.

 

Ono to predsa neznamená, že sa stránim spoločnosti druhých ľudí, ale v niektorých kritických chvíľach sa obrním nepreniknuteľnou bariérou, nevidím, nepočujem, nereagujem a rozhodujem sa len tak, ako si podľa svojho vedomia a svedomia myslím, že je najlepšie.

 

Nemusím sa nikomu "spovedať", iba ak sama sebe ...

Niekedy je ten predstieraný záujem ľudí vedený úplne inými "prízemnými chúťkami", ako snahou pomôcť.

Neveriť nikomu a spoliehať sa iba na seba.

 

Mne často napadá radikálne riešenie, všetky takéto sľuby (hlavne ak sú za tým peniaze) si treba nechať poistiť zmluvou. V poslednej dobe sa stretávam s ľuďmi, čo by všetko chceli mať velice rýchlo spravené/vybavené, ale keď príde čas platenia, tak už všetci majú mooooooore času a ešte väčšie moooooooooooore výhovoriek :smilieee:

Čo ma naučil život...

 

že napriek tomu, že život bol, je a aj bude.. aj zložitý, ťažký .. (ale myslím, že aj to má zmysel, lebo naučí človeka stať sa silnejším, trpezlivejším, obozretnejším, človek si ešte viac ocení život, lásku, lebo aj rôzne ťažkosti, problémy, kríže môžu a dokážu človeka posunúť vpred)

 

život je aj veľmi pekný, vzácny a som vďačná, že môžem žiť, že verím, že môžem dôverovať človeku s ktorým žijem, lebo za tie dlhé roky tu bol stále pri mne, aj keď aké problémy prišli podržali sme sa navzájom, nesklamali a preto stále na prvé miesto dávam v živote lásku, vieru.. lebo tá naozaj sa dokáže povzniesť nad všetko nepríjemné, smutné.

 

život ma naučil, že mať dieťa, (v našom prípade sú to synovia) to je tiež niečo tak krásne, vzácne, že ani žiadne naj slová nestačia ...:)

 

rada žijem, ľudí mám rada, bližšie k sebe si pripustím človeka, ktorí si získa moju dôveru .. a tiež verím, že človek aj stretáva v živote takých ľudí akých má, aby sme sa jeden od druhého niečo naučili, navzájom si niečo dôležité odovzdali.:)

 

 

Čo sa týka tých peňazí, vedela by som tiež rozprávať ... treba si fakt dávať veľký pozor, ľudia žiaľ radi zneužívajú dobro, ochotu pomôcť a niekedy sú to takí ľudia, čo by človek do nich nepovedal, prachy majú, oni svoje chcú a hneď, ale ak majú platiť oni, tak lamentujú ako divé svine.:smilieee: a závisť ľudí, nedoprajnosť .. to je tiež niečo strašné, keď prácu a všetkú tú námahu nechcú vidieť, len to, že sa máš lepšie, že sa ti darí.. uff.

..ze ked nejde o zivot, ide o ....

 

a este, ze netreba nic, vratane seba, brat smrtelne vazne... :smilieee:

:smilieee: Vraví sa tak, ale práveže stále ide o život. Kým žijeme nedá sa povedať, že nejde o "nič"..

 

Ak odíde človek(smrť), alebo je priamo v ohrození života, tak je to veľmi ťažké ..

 

Ale, môže človek aj žiť a tiež prežívať niečo veľmi ťažké .. áno, zostáva mu nestrácať nádej, nevzdávať to

a "zabojovať" zo všetkých síl.

Vtedy je to dosť vážne, ale je fajn ak má vôkol seba niekoho, kto mu podá pomocnú ruku, alebo kto má taký zmysel pre humor, že ho dokáže z týchto problémov aspoň na chvíľku preniesť do iného sveta.:)

Mňa život naučil, že svet je malý, a preto sa treba ku každému správať slušne-nikdy nevieš, kedy, kde, a za akých okolností sa stretnete opäť.

Čo ma naučil život...

 

že život je o milovaní a odpúšťaní.:smilieee:

Mňa život naučil to že je dôležité sa usmievať, spievať si a budete mať skoro stále dobrú náladu ... v niektorých situáciach je to dosť dobré riešenie

v niektorých situáciach je to dosť dobré riešenie

 

Napríklad aj na takom pohrebe?

No u mňa nie to by bol zas extrém :smilieee: ... preto som tam napísal že v niektorých :)