Smutné knihy

keď už máme aj humor v knihách...

čítate smutné knihy? knihy o smrti, knihy, ktoré vás deprimujú, knihy s pesimistickou víziou sveta, knihy, o ktorých viete, že dobre neskončia? vyhľadávate takéto knihy? prečo?

prečo sa ľudia neustále vracajú k takýmto knihám, akoby smútku nebolo aj v reálnom živote dosť?

čo najsmutnejšie, najdeprimujúcejšie ste čítali?

/náhla inšpirované pár príspevkami phersua a hlavne obriena v inej téme/

Prvé na čo si spomeniem je pentalógia Kvety v podkroví (+ 4 nasledujúce pokračovania), písal som o tom tu.

Podľa mňa smutná kniha bola aj Cossete (neviem či som to správne napísal) od Victora Huga.

Smutnou knihou by som mohol označiť aj moju vkladnú knižku ale to je už o inom...

nie

už veľmi dávno sa vyhýbam takým knihám aj takým filmom

nemôžem, nezvládam to

kedysi som ich čítala, potom prišiel pomaly taký ... útlm, zmena, čítala som len ľahké veci, len na odvrátenie pozornosti, nejaké vraždičky a tak ... a nebola som schopná sa vrátiť k tým smutným

sem tam, zriedkavo áno ... ale veľmi zriedkavo a na koci musí byť aspoň náznak nádeje v tiráži ... ináč nie ... nejde to.

mna osobne najviac zaujmaju knihy o politickych veznoch a hlavne o zivote veznov v gulagoch. ale aby som pravdu povedal je ich malo alebo o nich neviem take zakladne ako solzenicina a vsetko podobne co obsahuje mestska kniznica som preluskol so zatajenym dychom. ale furt malo . ak nahodou mate typ prosim podelte sa so mnou. vdaka

Asi najdeprimujucejsie co som cital bola Orwellova kniha 1984.Je to asi preto, lebo hadam každy citatel sa vidi vo Winstonovi Smithovy, kt. nie je ani prilis odvažny ani prefikany, je to proste človek hromadneho vyskytu.Pri citani som mal stale akusi nadej, že Winston zvitazi nad režimom, že prežije a tu nadej som mal do poslednej chvile.Clovek si vdaka tej knihe zacne uvedomovat mnohe veci, ktore doteraz nevidel a začne ho to cim dalej, tym viac deprimovat.Ked som druhykrat docital knihu 1984 niekedy v septembri, tak som akamžite nato zacal pisat dennik

som si uvedomil, ake je doležite snažit sa zachytit vlastny život a popisat ho.

vyhľadávate takéto knihy? prečo?

Ani sam neviem,asi v tych knihach vidim najviach ludskosti.Prave v tych smutnych knihach clovek vidi asi najviac pravdy a najviac poučnych veci.Zo smutnych knih sa vie clovek poučit a tym sa vyvarovat buducim možnym chybam.Teraz citam dost Slobodu a asi cele jeho literarne dielo je pribehom jeho velkej životnej tragedie...použijem Winstonovu vetu:Viem ako, neviem preco... nerozumiem preco tak hodnetnemu cloveku rozumelo tak malo ludi, nechapem preco mal v živote tolko nestastia a tolko nesplnenych snov.Ale zaroven sa poučil, aby som nespravil take osudove chyby ako autor.

Choze

Skus napr Reportáž spod šibenice alebo Zápisky z Mrtvého domu od Dostojevskeho

julka fucika som ozaj necital ale myslel som skor nieco z nasich alebo ceskych autorou ktory pisali o jachymovskych baniach. alebo o ruskom vyhnanstve.posledne co som mal bolo Mario Vittorio Derduĺ -Spoved hrobara 1 a 2, cast. nieco take mam na mysli.

A predsa si ju založila dobre dobre.

Tieto knihy nevyhľadávam ani nezanedbávam akú chytnem a zaujme ma tak takú prečítam.

Najviac smutnú čo som čítal bolo Doris Lundová - Erik. Najhoršie na tom je že to je podľa skutočnosti je to vlastne denník. Pri tejto knihe som si aj poplakal. Inak ma žiadna nerozplakala aj keď sa úplne vžívam do postáv a cítim všetko čo cítia oni.

Jáj ešte ma rozplakalo, keď v Krstnom otcovi zabili Sonnyho no rozplakalo vyhŕkla mi slza.

rozplačem sa podľa toho ako je smrť či smutná udalosť v knihe opísaná a akú mám ja momentálnu náladu...

nespomínam si teraz na meno žiadnej smutnej knižky, ale prvá, pri ktorej som sa rozplakala, bola Rozprávky z hôr, keď tam, myslím, medveď zomrel....

a plakala som keď v Dvoch vežiach zomrel Boromir... to som to čítala pod lavicou v škole a profesorka na mňa kukala ako na deba...

tiež v Harrym Potterovi, keď umrel Sirius... a Dumbledore...

konrkrétne ale smutnú knihu som asi nečítala...

No tak keď zomrel Dumbledore som bol smutný celý deň, nemusela ho nechať umrieť potvora jedna

moja bývalá spolužiačka čítala HP6 u nás po anglicky... ja , anglický antitalent, som si musela počkať na slovenský preklad... a ako ona plakala.... nechcela mi povedať, čo sa deje, ale tušila som... keď umrel Sirius, bola som mimo týždeň.... a po Dumbledorovej smrti... to som si akosi ešte stále nepripustila... neumrel....

Ja už pomaly iné nečítam. A v niektorých je aj humor no napriek tomu sú pesimistické a tragické. Šťastné konce ma asi nebavia, tragédia vplýva na človeka omnoho viac. Najtragickejšie? Pre mňa asi Na juh od hraníc, na západ os slnka od Haruki Murakamiho...alebo Kafka na pobreží od toho istého autora. Alebo ešte Niečo sa stalo od Hellera...zaujímavé aká je to deprimujúca kniha a pri tom Heller dokázal napísať aj také zábavné diela ako napr. Hlava XXII...i keď ani tam nechýba smútok.

Nemam rada smutne knihy, ale niektore si precitam viackrat - napriklad Pribeh nasej lasky ... a Vianocny stromcek... a niektore mi pripadaju smutne, aj ked take nie su, napriklad Silas Marner... alebo skoro cokolvek od Bronteovych... aj Dickens ma vie stale rozplakat... a mnoho od Undsetovej... kurnik, vlastne... ktore su to tie vesele knihy? :lol:

Odporúčam Zelenú míľu :)

A potom mi, prosím, dajte vedieť, ako sa vám pozdáva :lol:

ano, citam aj smutne knihy. niekedy sa naschval takto "likvidujem". po precitani tazkej, smutnej knihy chodim niekedy par dni ako bez duse, v duchu preberam vsetko, co ma pocas citania napadlo a dokonca som akysi vnimavejsi, viac uvazujem o ludoch okolo seba. smutne knihy mam rad, nevyhybam sa im no ani ich zamerne nevyhladavam.

Henryk Sienkiewicz - Križiaci

Aj toto je dosť smutné. Hlavný hrdina Zbysko, sa na začiatku knihy zamiluje do Danusky, ktorej slubi vernost, ale je dcera znameho zabijaka nemcov Juranda zo Spychowa preto ju nemci unesu a nalakaju na nu Juranda, ktoreho chcu oklamat, ale v navale zlosti Jurand niekolkych zabije, ale premozu ho a uvaznia. Vo vazeni, ho oslepia, vyrezu mu jazyk a uskenu mu pravicu a vypustia nech si ide domov a ked nebude vediet najst cestu ze ma spytat.

Zbysko hlada Danusku a ked ju nakoniec najde tak je z nej uplna chudinka, ktora sa v zajati pomiatla. Vezie ju domov do Spychowa a kilometer pred Spychowom Danuska zomrie. Chudinka taka bola mlada a este to bolo dieta, hnusny nemci neznasam ked sa protivnici vrsia na bezbrannych. Nech sa aspon Zbysko dobre pomsti a hlavne kruto

ano, citam aj take. no niekedy je kniha taka krasna, ze som smutny ked ju docitam bez toho, ci na konci niekto zomrel alebo nie. proste mi je luto ze s tymi ludmi "uz nebudem".

Neviem, kam by som to mohla dať, tak to dávam sem.

Táto pasáž z knihy Mé slzy zůstali v Iráku vo mne vyvolala zvláštne pocity melanchólie:

„Džálal mi dal svůj život i život svého syna darem,“ a podíval se mi upřeně do očí. Myslela jsem, že si dělá legraci. „Jak Ti dál život svůj a svého syna? Co je to za blbost? Dal ti přece nějaký přívěsek!“ zlobila jsem se.

 

„Ano, to je symbol. Dal mi dva přívěsky. Svůj a Sálimův.“

 

„ A co to znamená?“

 

Ahman povzdechl: „To znamená, že mám v rukou jejich životy. Mám právo o nich rozhodovat, mám právo je řídit...“

 

Odfrkla jsem: „ To je nesmysl!“

 

Zavrtěl hlavou: „Je to horší. To je Dar života. Přírodní národy na takové věci věří. Nechtěl jsem ten Dar přijmout, ale kdybych to neudělal, Džalál by zabil sebe i Sálima, znamenalo by to totiž, že nemají právo žít. Teď je jejich život můj a já jim ho jen půjčuji.“

 

Začínala jsem chápat. „Ale nebudou se tě denně chodit ptát, co mají dělat?“ chtěla jsem zlehčit situaci.

 

Smutně se usmál. „To ne, dal jsem jim volnost, řekl jsem: Co chcete vy, to chci i já. Ale nejvíc mě bolí to, že kdybych náhodou zemřel, oni musí zemřít taky.“

...najviacsi pesimizmus ma zaplavil po Orwelovej knihe 1984....cital niekto?...ak mate nabeh na depky - neodporucam, jedine ak mate dost nadhladu...R

1984 som čítala... ale žeby som mala mať z nej depku...to mi vôbec nenapadlo :) pre mňa to bola kniha, ktorú prečítam, zavriem, a odložím na policu, za srdce ma nechytila. antiutópia nie je môj štýl :lol:

...ale ano, treba sa otriast a ist dalej, ale ideologie mi proste nahanaju strach...a taktiez to prepojenie istych myslienok z knihy na nedavny "komančizmus"...proste z tej knihy srsala beznadej a tu ja nemusim...ale treba poznat i tmu, aby sme si vazili svetlo, takze OK...prajem pekny vecer...R:-)

1984 som čítal, depku som nemal, ale bolo tam veľa myšlienok, ktoré rozhodne stáli za úvahu...

Zo smutných kníh ma najviac dostala kniha Rain Man - fuilm dol tiež dobrý, ale knihu som rozhodne viac precítil. Ďalšou knihou je Čistá duša od Sylvie Nasar. Samozrejme knihy 1984 a Koniec civilizácie od Aldousa Huxleyho.

1984 je vysekana kniha. Je mozne, ze naplno posobi iba na starsie generacie, ktore zili v obdobi totality. Ale mne sa napriek tomu velmi pacila.

dve, taktiez sa daju stiahnut ako hovorene slovo. (a este jedna od Dostojevskeho o velmi chudobnom chlapikovi ale nespominam nazov.)

Forrest Carter - Odvedu vas do Sierry Madre

Khaled Hosseini - Majster Sarkanov