Vývoj slovenskej národnosti v Uhorsku - región a bývalá župa Turiec

Z hľadiska danej témy, rozvoja slovenskej národnosti v Uhorsku je veľmi pozoruhodný región Turiec. A to hlavne tým, že sa jedná o jednu z najstarších súvisle osídlených oblastí na severe Slovenska, ktorá bola súvisle osídlená už v predveľkomoravskom období a od vtedy až dodnes si po celý čas uchovala jednoznačne slovanský charakter, svojím obyvateľstvom (až na pár nemeckých dedín na juhu) a aj šľachtou, prakticky celá nižšia a stredná šľachta bola slovenského pôvodu a dlhý čas si aj uchovala slovenské povedomie. Slovanské osídlenie dokladajú viaceré archeologické nálezy slovanských sídel, hlavne hradísk. Napr. v Blatnici, v Žabokrekoch neďaleko skanzenu, v Priekope (na kopci nad Priekopou – smerom na Martinské hole), v Turčianskych Kľačanoch, Neďaleko Šútova, Krpelian, na Čertovej skale pri Sklabini, vo Valči, Bystričke, Záborí, Hornom Jasene, Slovenskom Pravne atď. A najmä významné hradisko Vyšehrad v pohorí Žiar, ktoré oddeľuje Turiec a Hornú Nitru. Vyšehrad bol zrejme centrálnym hradiskom pre Hornú Nitru a Turiec už v časoch Nitrianskeho kniežatstva. Viaceré z týchto hradísk boli súvisle osídlené až do 12 alebo dokonca 13 storočia. Okrem vymenovaných hradísk a opevnených osád vznikali už od 9. storočia aj nechránené osady, a to napr. osady objavené v katastroch obcí Blatnica, Ivančiná, Martin – časť Košúty a Sučany. K nim pribudnú od 10 do 13 storočia viaceré ďalšie v katastroch obcí Háj (11–12. storočie), Bystrička (10-12 stor.), Kláštor pod Znievom (11–12. storočie), Martin – Záturčie (10–11. storočie), Šútovo (11–12. storočie), Trebostovo (12–13. storočie), Turčianske Kľačany (10–12. storočie) a viaceré ďalšie. Väčšinou sa jedná o dediny, ktoré existujú dodnes. Väčšina dedín v Turci je prvý krát zaznamenaná v 13. storočí a to pod slovanskými názvami, väčšinou takmer totožnými s dnešnými názvami obcí. Napríklad villa Chepchyn (1262) – Čepčín, villa Precopa (1271) – Priekopa - dnes časť Martina, v minulosti samostatná obec, villa Blatnicha (1230) – Blatnica, villa Vrutk (1255) – Vrútky (názov pochádza zo staroslovanského označenia pre prameň), Suchan (1258) – Sučany, Gai (1264) – Háj, villa Zabakrek (1282) – Žabokreky, villa Bistricha – Bystrička (1258), Dyvak (1264) – Diviaky, villa Bella (1282) - Belá, Zoczowc (1258) – Socovce (Názov pochádza od storoslovanskeho slova sochouč - suchá pôda), Tarnouch (1256) – Trnovo (zo slova Tŕnie), Lazkouch (1277) - Laskár, Duba (1262) – Dubové, Zaturche – Záturčie – časť Martina, Jeszen – Turčianske Jaseno, Zabor – Záborie, Rakouch (1244) – Rakovo, Trebostou (1262) – Trebostovo, , Prauna- Slovenské Pravno – obec je pod názvom Prauna prvý krát zaznamenaná už v roku 1113. A to v listine Zoborského kláštora, v tej listine sa prvý krát spomína aj Turiec, a to ako Turc – podľa slovanského názvu zvieraťa Tur, ktorý sa tam v tom čase hodne vyskytoval a ktorý bol uctievaným zvieraťom v staroslovanskej mytológii.

Zo slovanských názvov starých turčianskych obcí by som mohol spomenúť ešte pár názvov zaniknutých, dnes už neexistujúcich obcí, prípadne obcí, ktoré majú dnes iný názov, než aký mali pôvodne, ako napr. Wescan (spomína sa iba jeden krát, a to v listine Zoborského kláštora z roku 1113, Zanasan (1245) – Zanašany, Muthna (1230), Sebeslou (1230) – Sebeslavce, Zarnoucha – Žarnovica,Čhernakow – Černakov, Modly, Zarnotha, Zaluzan a niektoré ďalšie.

Medzi osobami, ktoré obdarovali uhorskí králi donáciami v Turci a z ktorých vzniklo turčianske zemianstvo boli takmer výhradne Slovania. A to hlavne kráľovskí služobníci z radov domáceho obyvateľstva, kráľovskí služobníci z iných častí Slovanmi obývaných častí Uhorska alebo hostia z Českého kráľovstva, prípadne z Haličského kniežatstva alebo Poľska. Medzi týmito osobami aj výrazne prevládajú slovanské mená, často mená už dávno nepoužívané: Preslav, Stojslav, Velič, Obud, Obusk, Draško, Mikula, Buchta, Vlčuta, Boleslav, Namslav, Radon, Kračun, Černík, Mistrík, Mečko, Stmeň, Drahomil, Bohumír, Krupec, Hrubin, Milota, Mladen, Premlad, Rečko, Vachot, Vojan, Milec, Koč, Košut, Suč, Rak, Ladomir, Itimir, Baran, Sitin, Latibor, Milozt, Ladislav, Rastislav, Borislav, Vojslav, atď. Z potomkov spomínaných kráľovských servientov sa postupne sformovali turčianske šľachtické rody. Zo slovanských hostí môžem spomenúť Maladika z Haličského kniežatstva, ktorý bol predkom rodu Trnovský, neskôr Tharnóczy. Okrem mien šľachticov sú v niektorých dedinách dochované aj mená prostých populi z turčianských dedín: napr. Bohuslav, Bohumil, Potok, Beňo, Dobroslav atď.

Tatársky vpád do dejín Turca nijak výraznejšie nezasiahol, s výnimkou toho, že viacerí obyvatelia Turca sa zúčastnili bojov z Tatármi a viacerí predkovia zemianskych rodov v Turci boli zrejme obdarovaní kráľom práve za zásluhy v boji proti Tatárom. Väčšina donácií pochádza totiž z obdobia krátko po tatárskom vpáde. V samotnom Turci, ale Tatári nikdy neboli. Krátko po tatárskom vpáde ( v roku 1243) sa spomína prvý krát hrad Turiec, castrum Turuc, neskôr zvaný Zniev. Písomné pramene uvádzajú územie Turca od roku 1113 ako Turc, Turch, Turuc, Turuch, Thuruch, Thuroch, Turocz a tak podobne, väčšinou s prívlastkom teritorium, provincia, predium, districtus a už od polovice 13. storočia aj ako Comitaus, hoci v tom čase Turiec ešte nebol samostatnou župou, ale bol súčasťou Zvolenskej župy. Turiec v tom čase riadili kasteláni Znievskeho hradu, ktorí boli podriadení Zvolenskému županovi. Na prelome 13. a 14. storočia sa upevnila moc turčianskeho zemianstva, ktoré vytvorilo turčiansku šľachtickú komunitu (universitas nobilim de Thuruch). V roku 1339 sa Turiec vyčlenil zo Zvolenskej župy a stal sa samostatnou Turčianskou župou. Administratívnym a správnym sídlom novej župy sa stal Sklabinský hrad, ktorý prevzal predchádzajúcu funkciu Znievskeho hradu.

Velmi interesentna tema a cudujem sa na 0 reakcie . Viem , historia nie je kazdym zboznovana a aj zadavatel to zobral az prilis profesorsky a odoborne s kopcom datumov a mien , ale aj napriek tomu sa da diskutovat uz len

koli tomu ze Uhorsko bolo domov nasho naroda viac ako 1000 rokov a aj Uhorskym kralom a ich priaznivym postojom k narodom v tejto obrovskej monarchii mozme byt vdacni , ze nas Slovensky narod a nielen on - este existuju , su tu , su zivym dokazom aj mudrej vlady monarchov od cias Stefana I . do druhej polovici 18.storocia, keda mozme hovorit o nastupe madarizacie a tvrdym aj jazykovym represiam voci nemadarskym narodom .

Tak táto téma ma začne zaujímať, pretože v polovici decembra mám z toho skúšku :) :lol:

Bolo by dobré začať od založenia Uhorska (Arpádovci r. 1000 - 1301).

Za vlády Arpádovcov boli do Uhorska postupne začlenované územia bývalej Veľkej Moravy. Najprv južné oblasti, severné oblasti boli v tej dobe relatívne slobodné, až neskôr sa začlenili do Uhorska.

Tento proces mal taký efekt, že Slováci boli od ostatných Slovanov oddelení štátnou hranicou

Významným kniežaťom bol veľkoknieža Gejza, ktorého syn Štefan sa neskôr stal prvým uhorským kráľom.

Štefan sa v r. 997 stal veľkokniežaťom, ktorý v Uhorsku rozšíril kresťanstvo, za čo mu pápež Silvester II. udelil kráľovskú korunu. Štefan I. sa stal prvým uhorským kráľom v roku 1000. Vytvoril centralizovaný štát, kráľovské župy (županov sám menoval).

Za jeho vlády sa vytvoril tzv. Nitriansky údel, ktorý zahŕňal dnešné juhozápadné Slovensko a časť severného Maďarska. Nitriansky údel patril medzi významné časti Uhorska po dobu približne 100 rokov.

Po smrti Štefana I. (1038) nastali boje o trón.

Nebudem pokračovať celkom chronologicky, pár storočí zatiaľ preskočím:

Tatári v Uhorsku

(presnejšie Mongoli, Tatári tvorili najpočetnejšiu časť mongolskej armády a európski kronikári nerozlišovali jednotlivé mongolské skupiny a menom Tatár nazývali všetkých kočovníkov, ktorý pod Batuovým vedením dobili Volžské Bulharsko, vypálili Kyjev, spustošili Uhorsko a prenikli až na Moravu, do Sliezka a k Jadranu)

V Uhorsku sa po neveľmi úspešnom panovaní Ondreja II. (1205-1235), za ktorého vzrástla moc šľachty až tak, že si bulou vynútila od panovníka potvrdenie svojich slobôd a výsad. Keď sa dostal na trón jeho syn Belo IV snažil sa obnoviť autoritu panovníckej moci, ktorá za jeho otca upadala v prospech magnátov a pokúsil sa tiež získať späť majetok, ktorý prehajdákal jeho otec. To viedlo ku konfliktu so šľachtou, ktorý sa vystupňoval po tom, čo panovník povolil usídlenie niekoľkých kumánskych kmeňov, medzi riekami Dunaj a Tisa. Tieto kmene utekali pred Tatármi a Belo IV. dúfal, že s nimi získa protiváhu v spore so šľachtou. V tom čase sa už Uhorskom šírili správy o tatárskej hrozbe, možnosť tatárskeho vpádu a vojenské schopnosti tatárskej armády sa však dosť podceňovali. Ani Batu-chánova hrozba, aby Belo IV. vyhnal Kumánov, ktorých Batu-chán považoval za svojich poddaných nevzbudila veľkú pozornosť.

Po dobytí Moskvy a Kyjeva tatárske vojská pod vedením Batu-chána, Džingischánovho vnuka 12. marca 1241 dobili Varecký priesmyk a vstúpili na územie Uhorska. Malé vojsko palatína Dionýza, ktoré priesmyk strážilo bolo rozprášené a začalo sa drancovanie Uhorska. Časť šľachty, ale aj obyčajných ľudí videli hlavnú príčinu tatárskeho vpádu práve v Kumánoch, ich náčelník Kuthen bol zavraždený rozvášneným davom a uhorská armáda tým prišla o podporu týchto kmeňov, ktoré sa tiež pustili do drancovania.

Vojsko Bela IV. (podľa prameňov ho tvorilo okolo 60 000 mužov) ktoré sa utáborilo neďaleko dediny Mohi pri rieke Slaná bolo prekvapené, obkľúčené a porazené početne menším tatárskym vojskom. Z uhorského vojska sa zachránil iba malý zlomok. Belo IV. so svojim sprievodom sa zachránil prerazením nepriateľských línií na inom mieste, ako ustupoval zvyšok vojska. Bol nútený utekať až do Nitry, neskôr do Viedne a nakoniec skončil až v Dalmácii.

Tatárske hordy mohli ďalej drancovať bez väčšieho odporu. Územie dnešného Slovenska bolo na rozdiel od Maďarska chránené horskými oblasťami. Tatárom odolalo aj niekoľko hradov a opevnených miest napríklad Bratislava, Nitra, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad. Zvyšok územia nájazdníci vyplienili bez väčšieho odporu. Najviac postihnuté bolo juhozápadné Slovensko, dolné Pohronie až po Zvolen a Zemplín. Drancovanie podľa niektorých prameňov zasiahlo aj Spiš.

Ďalšia skupina Tatárov vedená Orduchánom postupovala cez Malopoľsko a Sliezsko. V bitke pri Lehnici porazili vojsko sliezského kniežaťa Henricha II. Pobožného a cez Moravu prešla na Slovensko. Pri Trenčíne sa obidva skupiny Tatárov spojili. Orduchán prešiel v roku 1242 zamrznutý Dunaj a dobil Ostrihom. Po nečakanej správe o smrti veľkého chána Ogotaja (Ogdaja) sa Batu-chán rozhodol vrátiť s celým vojskom, aby mohol zasiahnuť do rozhodovania o nástupcovi veľkého chána. Tatárske vyčínanie sa skončilo.

Následkom niekoľkomesačného vpádu Tatárov bol rozpad správneho systému krajiny, rozvrat hospodárstva a zníženie bezpečnosti najmä vznikom mnohých lúpežníckych skupín. Ľudia sa nemohli venovať poľnohospodárstvu, prípadne boli ich polia a úroda zničené. Následnému hladomoru padlo za obeť rovnaké množstvo ľudí, ako samotným Tatárom.

Niektoré územia boli doslova vyľudnené. Pretože takto neprinášali žiadny ekonomický efekt sa Belo IV. rozhodol podporovať nemeckých kolonistov a udeliť im značné práva a výhody. Kolonisti sa sústredili predovšetkým v v malokarpatskej oblasti, v okolí stredoslovenských banských miest a na Spiši. Tu sa ujalo nemecké zákupné právo, založené na dedičnej držbe, ktoré sa postupne rozšírilo po celom území Slovenska. Po Tatárskom vpáde sa začala z obavy z návratu Tatárov pomerne intenzívna výstavba hradov a opevnení, predovšetkým na Slovensku. Po určitej stabilizácii krajiny sa Belo IV. znova pokúsil obmedziť moc šľachty, ale nemal dostatočné možnosti, aby toto svoje úsilie doviedol do konca. Vývoj v krajine viedol k ďalšiemu oslabeniu kráľovskej moci a postupne smeroval k šľachtickej anarchii, ktorá naplno prepukla po vymretí arpádovskeho rodu v roku 1301.

Dobrý článok. O Tatároch som niekoľko podobných článkov čítal, horšie boli snáď už len turecké vpády.

Uhorsko by sa možno pred Tatármi ochránilo keby ich nepodcenilo. Zásadná chyba mnohých vojenských generálov.

Axel

vpad Tatarov do Uhorska mal nedozerne nasledky, fakticky na dnesnom uzemi vychodneho Slovenska bolo obyvatelstvo vyvrazdene, iba nevelka skupina sa zachovala na Kláštorisku v Slovenskom raji a možno lokálne v jaskyniach a lesoch, až

pozvanim kolonistov, ci uz Sasov , ale aj Valasskou kolonizaciou sa obnovil zivot,remesla, obchod az natolko,ze banske a následne i ostane mesta na dnesnom uzemi Slovenska sa stavaju pokladnicou Uhorska a tym aj prosperity. Príkladov je mnoho : Trnava,Nitra ,Kremnica,Banska Stiavnica,Levoča,Kežmarok,Košice,Bardejov , vsetky Spisske mesta, mnohé hrady vybudovane na ochranu Uhorskeho kráľovstva....