Domáce zvieratká

pekné macúchy ... to len tak došli ? :)

nepatrí k domácim, ale nedá mi to, taký bol chutný... chodník dnes pri Auparku

uff, ten je krásny...dúfam len, že neskončil pod kolesami auta. Aj tie mačiatka sú rozkošné, malí zvedaví prieskumníci.

macúchy vyrástli a odo dnes máme doma zverinec. Syn išiel na dovolenku a my sme chovná stanica. Sú tu len 20 minút, a furt ich hladáme.... chodia, prieskumáčia a my hladáme, kde prieskumáčia....na nervy....

Syn sa vrátil... asi jedna z mála fotiek, keď boli v klude, a akurát relaxovali.

Práve sme dokončili decatizáciu a ideme do normálnych kolají....

my sme už týždeň (od minulej nedele) bez našej cice-mice a už mi chýba... museli sme ju nechať v nemocnici pre zvieratká :(

prajem rýchle uzdravenie... manželka už vzdychá, že bez nich je tu smutno...

alarm, ďakujem... zajtra ju ideme zase pozrieť, snáď už bude lepšie... inak, je to v podstate obyčajná mačka, nalezenec, ale už sme si veľakrát povedali, ako dobre, že bol môj drahý v správnu chvíľu na správnom mieste...

tak už máme našu chlpatú obludu doma.. prepustená do domáceho liečenia... chceli sme ju ešte aspoň týždeä udržať len doma, ale nedalo sa

No vidíš, už ste komplet...no, však si spomeň, teba by udržali doma? :happyroll:

Susedom v záhrade sa okotili pred 2 mesiacmi mladé mačatá. Teraz ich krmime, hlavne kocúrika. Je strašne chutný a to možno preto, lebo stále prešĺapuje, ako keď nás oziaba.Akoby tancoval. Na ňom je vidno, aký je rozdiel medzi domácou a polnou mačkou.Tento sa príde pritúliť a chodí popri mne ako pes, nemá problémy sa dať pohladkať vtedy ,keď chcem ja, a nie keď si zmyslí on. Okamžite zapína vnútorné vrndžadlo a pradie.

našťastie sa hneď v utorok trochu skľudnila a nebehá hore-dolu jak besná... teraz veľmi anjelsky spinká v kresle vedľa mňa... no, nedivím sa jej, v podstate viac ako 7 dní žila na ploche možno 1,5 štvoráku, a na také obmedzenie ona nie je zvyknutá... našťastie sa jej už rana hojí, už to nevyzerá tak strašidelne ako na začiatku, aj keď ešte stále to nie je ono... tak za 2 týždne budem už asi spokojnejšia aj ja...

aj sme si už hovorili, že už máme mačací absťák, týždeň bez našej opachy chlpatej...

naša mačka tak klasicky nepradie, skôr funí... zato kocúrik, náš Mrňko, to bolo vrnidlo... stačilo sa ho dotknúť a už vrnel jak vŕtačka, aj 15 minút v kuse... najlepšie, keď ma v noci o druhej zobudil, že sa chce túliť, pchal mi ksichtík pomaly do úst a vrnel v kuse aj 15-20 minút... a nedalo sa nič, len ho proste hladiť, kým nezaspal

tu je malý kocúrik... Je ako pes. Keď si idem zapáliť, pribehne ku mne a ako pes ide na zadné a predné oprie o moje nohy.. a vyžaduje hladkanie výmenou za zapnutie vrndžadla. Občas ho položím na smetiak, aby som mohol aj fajčiť, aj hladkať, čo sa ťažko robí v predklone :zubiska: ...a ten malý potvor hneď pochopil, že smetiak je vyhriaty od slnka ..skoro sa zrúbal, keď sa na dekli začal pregulovať...

kočky vs. betón

 

Keď musíš, tak musíš, povie si mačka, aj keby tam hliadkoval Alf s čezetou. Zariadi sa podľa jednoduchého algoritmu: IF vlhký betón, THEN otlač labku. Iste nie je jednoduché tento zákon dodržiavať, pretože nájsť vlhký betón je veľa razy ťažké aj pre skúsenú stavebnú firmu, ktorá vám robí rekonštrukciu na kľúč. Mačky majú asi špeciálne čidlá alebo radary.

http://alexandrapavelkova.blog.sme.sk/c/340476/Zakon-vlhkeho-betonu-v-praxi.html?utm_source=sme-title&utm_medium=web&utm_campaign=blog

vtipný blog o tom ako domáce kočky zanechávajú svoje stopy pre budúce generácie v čerstvom betóne :thumbsup:

z praxe pozná asi každý čo niekedy niečo betónoval :lol:

trinita:

čo jej prepánička bolo? Čo za ranu to mala? Ale hádam už je ok. (?)

Alarm:

juuj, veľmi zlaté!!! Mám rada tvoje mačacie fotky. :)

5 dní sme boli preč, micu nám chodila kŕmiť malá susedka, cca 12ročná žabka, na jej maminu vraj Šiva syčala, ale malú si obľúbila a túlila sa k nej, vrnela a líškala sa k nej. Keď sme došli domov, vítala nás radostne, vrnela a všade chodila za nami, ako keby sa bála, že zasa dakam odídeme a ju necháme samu doma. Nie je rada sama. A to sú vraj mačky samotári. No naša teda nie je, naopak, má spoločnosť rada, a samotu nie.

Chcela som sem dať jej fotku, ale nejak mi to nešlo. -_-

Vilma, to je nič...

....ak naučím fotiť kocúra a na fotke budem ja, to len budeš čumieť :zubiska:

a pridám foto z varovačky:

Alarm:

len foť, foť, foť, také fotky môjmu oku lahodia a na duši ma vždy pohladia!

Hrozne chutné cicuše.

to prvé by mala byť naša chlpatá obluda:

a tie ostatné - takto vyzerala siesta v záhrade:

toto krásne mača neviem, či ešte je nažive, to ešte ked som robila v špitáli, som cestou do roboty stretávala, vyzerá ako potomok britských mačiek...veď kuknite naň:

Zistil som, že naša yorkšírska fenka začína dospievať.

tiež máš čadúchov?

ja som dnes odfotil (nášho, vlasne nie je náš ,ale susedov) cezpolného kocúropsa. Je to vlezlá chlpatá potvora, ktorá vie, ako na človeka. Keď prídeme do práce, už čaká pred dverami s gastráčom v papulke :zubiska: . Stačí, aby si človek sadol na schodík,spojil ruky, ako keď pri objímaní, a hneď štartuje a naskočí do rukami pripraveného "koša". Ešte sa ani neuvelebí a zapne vrndžátko. Prečo kocúropes? Na fotke vidno.... Takto sa správa pes, nie mačka... príde k človeku, postaví sa na zadné a predné oprie o nohu. Moje deti ,keď sa pýtali na rukly, povedali "hopa", som zvedavý, čo povie kocúr....ak je noha trochu šikmejšie, berie to ako pozvánku a už sa škrabe až na chrbát a uvelebí sa okolo krku.

zlaté cicúchy macúchy... my sme dnes boli u našej veterinárky, jednak bolo treba preočkovať, jednak ukázať, čo sa vlastne stalo... ale Mafif má riadnu traumu, proti naloženiu do prepravky bojovala ako lev...

Je mi lúto chorých zvieratiek....mali sme morčiatka, ...tri... druhého som musel nechať utratiť a plakal som pri tom. Je jedno, aké inteligentné je zvieratko, aj keď to bolo bez mozočku, bolo naše... ten druhý-Bubo čakal každý deň na chodbe, vykúkal spoza mrazáku a vedel, kedy chodíme z práce. Vedel, že aj pri mínus 10 stupňoch mu donesiem kúsok čerstvej trávy (trhal som ju nad teplovodom :thumbsup: ). Keď ho uspali a potom nám ho ešte doniesli a odišli s ním domov, bolo to kus hmoty. Z toho malého chlpáča kus hmoty. Dlho ma bolelo, že som mu nevedel pomôcť.....

alarm,

preto sme kedysi dávno prestali so škrečkami
/ aj keď sme škrečkov mali troch, pred cca 25 rokmi jedného za druhým - vždy tak, že sme ich našli ... v chodbe, dokonca na chodbe za dverami v maminom byte, ... / ale vždy boli mladé, a tými gombíčkovými očami milé a prirástli ...

lenže oni žijú zvyčajne dva roky, a po tých dvoch rokoch ťažko umierali, nemohla som sa na to pozerať. jednoducho vedeli, že prišiel ich čas, prestali jesť, piť, takmer sa nevedeli hýbať, potom sa stočili do klbka v rožku bydla, a dodýchavali, celé dni ...

na to sa nedalo pozerať, hoci to bol prirodzený škrečkovský životný cyklus.

a preto mám obavy chovať zviera, aj keď som s mačkami vyrastala, a veru aj mačky odchádzali, ale vtedy ako decko som to brala trochu ináč, vo dvore vždy nejaká mačka bola ...

trini, a Mafif je už zdravá ?

Mafif má pod chvostíkom ešte malíčkú ranku, viac-menej už len zaschnuté chrastičky, zvyšok sa krásne zahojil a už zarastá aj srtičkou... proti tomu, čo bolo, je to nebe a dudy... najhoršie to vyzeralo asi utorok na veterine, lebo jej vtedy ostikali ešte aj nekrotické tkanivo okolo rany, no, skoro som sa vtedy povracala - obrovská hnusná krvavá rana a spodná polovica chvostíka fuč, normálne mala cez chvostík tunel...

mne zomrel kocúrik a dodnes ma trápi, že som mu nevedela pomôcť

keď šli šéfovci na dovolenku, starala som sa o ich škrečka Miša, malé chutné zvieratko, keď som naliala vodu do misky, vyliezol z domčeka, pozrel na mňa štýlom - no, že ťa to vôbec napadlo! a potom sa šiel napiť... naozaj nemyslím, že takéto malé zvieratká sú bez rozumu...

Mafif má pod chvostíkom ešte malíčkú ranku, viac-menej už len zaschnuté chrastičky, zvyšok sa krásne zahojil a už zarastá aj srtičkou... proti tomu, čo bolo, je to nebe a dudy... najhoršie to vyzeralo asi utorok na veterine, lebo jej vtedy ostikali ešte aj nekrotické tkanivo okolo rany, no, skoro som sa vtedy povracala - obrovská hnusná krvavá rana a spodná polovica chvostíka fuč, normálne mala cez chvostík tunel...

 

mne zomrel kocúrik a dodnes ma trápi, že som mu nevedela pomôcť

keď šli šéfovci na dovolenku, starala som sa o ich škrečka Miša, malé chutné zvieratko, keď som naliala vodu do misky, vyliezol z domčeka, pozrel na mňa štýlom - no, že ťa to vôbec napadlo! a potom sa šiel napiť... naozaj nemyslím, že takéto malé zvieratká sú bez rozumu...

ale furt neviem, čo sa jej vlastne stalo, mala nejaký úraz, alebo nejakú chorobu? Niekto jej ublížil?!!!!! Už je ok?

Kedysi sme mali doma biele myšky, mali sme ich rok. Rozum - nerozum, čerta na tom záleží, zviera ak aj má rozumu málo, ale cíti. Len to nevie povedať. Dáva to najavo rečou svojho tela. Odišli v pokoji, keď prišiel ich čas, prestali jesť a ani veterinár im nepomohol. Tie myšky sme tiež mali radi.

mali sme aj holuba, keď sme o neho prišli, bolo nám to ľúto, dodnes nevieme, kde sa podel. Zletel nám z balkóna prvýkrát, to sa motal okolo nášho vchodu, susedia, ktorí ho poznali, nám ho doniesli, a druhýkrát dtto, ale potom už  sme ho viac nenašli. Chudák malý, určite nás hľadal. Počuli sme, že si ho vzali nejakí chlapci, ale čo na tom bola pravda, netušíme. utešujeme sa len tým, že sme mu darovali 2 roky pokojného života. nedávno mi starý povedal, že aj jemu bolo z toho smutno, a to som si myslela, že je mu to fuk.

A papagáj Kubo, toho sme mali 10 rokov, chýbal nám. Zvykli sme si na neho a obľúbili sme si ho, nikdy predtým by som si nebola myslela, že s operencom môže byť aj zábava, ale ten vták mal svoj rozum a dalo sa s ním komunikovať, stačilo sa naučiť mu rozumieť aspoň v niečom.

O Murkovi som už písala. Chudák malý, na poslednú cestu sme s ním ani nešli k doktorovi, aby sme ho nestresovali, ale zavolali sme veterinára k nám, bol veľmi milý, ochotný a páčilo sa mi, že zaobchádzal s ním aj keď už nežil ako s niečím, na čom človeku záleží, a nie ako s nejakou vecou...bolo to ťažké rozhodnutie, ale Murkovi sa už nedalo pomôcť, odchádzal tak, že sme ho hladkali a škrabkali a robili sme mu to, čo mal rád. Bol to hrozne smutný deň. Najhoršia je tá bezmocnosť, zvieratka aj nás.

..Je to vlezlá chlpatá potvora, ktorá vie, ako na človeka. Keď prídeme do práce, už čaká pred dverami s gastráčom v papulke :zubiska: . Stačí, aby si človek sadol na schodík,spojil ruky, ako keď pri objímaní, a hneď štartuje a naskočí do rukami pripraveného "koša". Ešte sa ani neuvelebí a zapne vrndžátko. Prečo kocúropes? Na fotke vidno.... Takto sa správa pes, nie mačka... príde k človeku, postaví sa na zadné a predné oprie o nohu. Moje deti ,keď sa pýtali na rukly, povedali "hopa", som zvedavý, čo povie kocúr....ak je noha trochu šikmejšie, berie to ako pozvánku a už sa škrabe až na chrbát a uvelebí sa okolo krku.

toto niektoré mačky robia, kedysi sme mali v záhrade zopár takých prítulných drobcov, čo sa mi po rifliach vyšplhali na kolená a už aj pradli o 106, vtedy boli celkom malé, pestovala som ich aj 3 naraz a jedno cez druhé akoby sa pretekali, ktoré mi strčí hlavičku do dlane. Boli hrozne zlaté. Z tých, čo tam máme teraz, sa len 1 dá pohladkať, ostatné sú bojazlivejšie, ale takl je to rpe ne lepšie. Pre nás je to síce milšie, ak sú prítulné, ale my tam nie sme tak často, aby sme ich ochránili, a tak som radšej, keď sa ľudí boja.

Vilma, my v podstate nevieme, čo sa jej stalo, buď ju niekto kopol, kúsol, alebo sa nejako porezala či poranila, to nevedia povedať ani veterinári... videli sme, že ju niečo bolí, že nie je v poriadku, tak sme ju vzali k veterinárke, zo začiatku bolo podozrenie na močové kamene, potom sa jej otvorila rana, kamene sa nepotvrdili, takže asi to bolo nejaké staršie zranenie, čo vo vnútri hnisalo a to ju trápilo...