Moje „JA“

bola som raz na jednom predstavení, dráma s názvom „Cintorín slonov“... nebudem písať, ako som pri tom fajne poplakala, no zaujala ma tam jedna postava...

ona bola bývalá herečka, úspešná herečka, ktorá si zahrala vo všetkých významných divadelných hrách, vedela byť na javisku všetkým možným... vedela byť zlá, dobrá, panovačná, smutná, zábavná, drzá.... no všelijaká... hrala už od malička... divadlo jej bolo všetkým... no divadlo a jej role pohltili celé jej „ja“... stratila sa v postavách, ktoré tak úžasne hrala... nevedela sama kým je, aká je, neveda žiť sama... vždy jej niekto musel povedať, čím má byť, ako sa má tváriť... bola stratená...

v dnešnej dobe sa človek snaží kopírovať svoje vzory, a tak potláča to svoje originálne „ja“... človek je jedinečný tvor, ako niekedy hovorím: „každý sme iný... niektorí viac, iní menej“...

chcela som sa vás len spýtať, či dokážete byť sebou, či nekopírujete, či nepotláčate svoje dobré, či zlé vlastnosti, či meníte svoj image...

a či viete ako si zachovať svoju tvár... ako sa nestratiť v roliach, ktoré musíme občas hrať, či už v škole, v práci, v spoločnosti...

snazim sa v ramci normy... nerad vytrcam z davu, no nerad sa nim nechavam udupat... preto sa vzdy radsej prisposobim ako by mal byt konflikt, co sa tyka kopirovania vzorov, ziadne nemam, no som sa sebou, samozrejme znacne ovplyvneny aby si ludia o mne nevytvarali negativny nazor... snazim sa byt sam sebou v urcitych medziach...

no ja som svojsky az moc obcas, ale zatial pomer stazovatelov a chvalitelov ide k tym co ma chvalia za to :lol:

v niektorych veciach sa prisposobujem okoliu, ale ak mi na niecom obzvlast zalezi, tak si za tym tvrdo idem...

tak ci tak, mam blbu vlastnost, ze vzdy si musim povedat svoj nazor, pre svoje dobro som sa naucila, ze niekedy je dobre radsej si kusnut do jazyka, ak nechcem mat problemy, no niekedy je neskoro na kusanie :lol:

zmenim na sebe nieco, co viem, ze okoliu vadi, a v podstate vadi aj mne, len som s tym nic nerobila...ale len tak kvoli niekomu sa menit nebudem..

zatial sa mi dari svoju tvar zachovat :-)

Vzory nemam takze nimi ovplyvnovana urcite nie som.

Mam svoj nazor ale ak ma niekto presvedci ze ten jeho je pravdivejsi a lepsi tak si priznam chybu a suhlasim s tym druhym nazorom.

Casto mi vsak vravia ze som nestranna alebo ze sa stale prisposobujem vacsine. Je to mozne ale nemam rada konflikty a v dnesnej dobe mat vlastny nazor uplne odlisny od nazoru ostatnych je istota vyskytu konfliktu. Musim byt velmi presvedcena o svojej pravde aby som sa o nu bila. Myslim ze moj najstalejsi nazor, ktory sa v priebehu 15 rokov nemenil, je ten, ze v boha neverim, ani nikdy nebudem... V tom som si uplne ista a neovplyvnitelna :lol:

Je velmi tazke definovat hranicu odkial som a odkial niesom mnou. Freudov vzorec osobnosti vela napovie. Ale opytal by som sa inak, cim, alebo aky by som bol, keby "moje" ja nevyrastalo v spolocnosti medzi ludmi, bez rusivych vplyvov, bol by som vobec niekym? Nenaucil by som sa rozpravat, naucil by som sa rozmyslat? Bol by som vobec schopny prist k najjednoduchsiemu zaveru? Alebo by hlavne slovo ostalo mojim pudom, ID by riadilo moje ciny, nevedel by som co je trpezlivost etc. Hm, nieje dolezite ci si to pripustime, alebo nie, clovek je vsak tvor spolocennsky, on je spolocnostou a spolocnost je nim. Dolezite je v uz pokrocilom vyvojovom stadiu ( v tom humbuku) vediet najst sam seba.

cim, alebo aky by som bol, keby "moje" ja nevyrastalo v spolocnosti medzi ludmi, bez rusivych vplyvov, bol by som vobec niekym? Nenaucil by som sa rozpravat, naucil by som sa rozmyslat? Bol by som vobec schopny prist k najjednoduchsiemu zaveru?

človek si zvyčajne veľmi zakladá na tom svojom "ja", často a mnohí sa bránime určitej "stádovitosti", nechceme robiť to čo ostatní, moje ja je len moje ... ale bez kontaktu s inými ľuďmi je nám k ničomu ... nemusím robiť to isté, čo ostatní, nemusím sa pridať k davu, keď sa kvôli niečomu hromadí, nemusím sa postaviť do radu, nemusím sadnúť s ostatnými na autobus, môžem ísť s batohom sám ... ale musím patriť niekam, niečomu, niekomu musím hovoriť domov, musím mať okolo seba ľudí, ktorí ma naučia žiť.

ani z jedného "divocha", divo rastúceho strateného a po rokoch znovunájdeného dieťaťa sa nestal premýšľajúci a hovoriaci človek. zvyčajne ich civilizácia zabila.

my sa do nej narodíme, "ja" sa formuje od prvého vdychu

kde končí a kde začína, nakoľko sa vieme prispôsobiť či odosobniť, nakoľko sme osobití ... pracujem s ľuďmi, často ma napadne, že za každým čelom je premýšľajúci / viac či menej :-) / mozog, pre ktorý je to jeho ja najdôležitejšie ... napriek tomu sme spoločenské tvory, a veľká väčšina z nás to dokáže akceptovať, nielen preto že musí ... pretože to potrebuje.

Byť sebou samým? Už ma vyčerpáva nebyť sebou. Strašne ma to u-na-vu-je! Končím :lol: Nejak bolo, nejak bude...

Ked som sam sebou, je to sranda, vsetci, teda aspon vacsina, sa bavi. Lenze v sebaobrane az prilis casto nasadzujem kamennu tvar.... :lol:

Ja nechcem, aby niekto poznal moje prave ja. Teda inak, chcem, ale vacsinou sa stretnem s niecim takymto - najprv je to hura-hura, vela srandy a zabavy... Potom pridu emocie a s nimi snaha trosku upravit moje JA, tu ho pristrihnut, tam prikraslit, az mi vychadza nejaky divny, deformovany obraz seba samej... Proste, vsetci ma maju pre moje ja radi - "len vies, toto trosku, keby si to zmenila, nie celkom, ved vies, ze ta mam rad(-a) pre to, aka si... len uz sa to nehodi v tvojom veku/situacii/prilezitosti"... Takze naco. Kazdemu ukazem to moje ja, ktore chce mat - a ja mam svaty klud.

nemam problem sa prisposobit ale ani udrziat si svoje vlastne "ja" vela zavisi aj od toho akej spolocnosti som a podla potreby sa potom prisposobim ...:lol:

občas mám pocit že vo vzácnych chvíľach, keď chcem byť sama, alebo sama sebou, to nie je možné ... neviem či tento svet potrebuje uniformitu za každú cenu, ale keď sa potrebujem na chvíľu separovať, na chvíľu si robiť svoje, len si posedieť bokom od ostatných, už to niekomu vadí ... zažila som to v posledných štyroch dňoch niekoľkokrát a zažívam to neustále celý život ... a niekedy toho mám dosť ...

sú to také zriedkavé "rebélie" ... len chvíľu byť sama sebou ... alebo sama so sebou, nebyť v dave, dav je síce anonymný, ale nie dosť ...

okrem tých občasných chvíľ sa neustále prispôsobujem, je nepríjemné pre mňa niekomu spôsobiť nepríjemný pocit ... aby som podľa možnosti neublížila, prispôsobím sa ... niekedy priveľmi. keď mám niekoho rada, na tom nezáleží ... občas to niekto zneužije, len neviem nenávidieť ... naštve ma to, rozhorčí, slzím, odpustím, ale nezabudnem ... alebo aj zabudnem ... asi tak ... :lol:

Vzory nemam takze nimi ovplyvnovana urcite nie som.

Mam svoj nazor ale ak ma niekto presvedci ze ten jeho je pravdivejsi a lepsi tak si priznam chybu a suhlasim s tym druhym nazorom.

Casto mi vsak vravia ze som nestranna alebo ze sa stale prisposobujem vacsine. Je to mozne ale nemam rada konflikty a v dnesnej dobe mat vlastny nazor uplne odlisny od nazoru ostatnych je istota vyskytu konfliktu. Musim byt velmi presvedcena o svojej pravde aby som sa o nu bila. Myslim ze moj najstalejsi nazor, ktory sa v priebehu 15 rokov nemenil, je ten, ze v boha neverim, ani nikdy nebudem... V tom som si uplne ista a neovplyvnitelna :)

:lol:

ze v boha neverim, ani nikdy nebudem..

Never say never

:)

Pustil jsem si Enyu a přemýšlím o tom svém já. Vždy jsem se snažil více lidi pozorovat, někde bokem v koutku v hospůdce,v autobuse, na mých cestách.Odhadují kdo jaký je , zda má rodinu,zda je štastný anebo má nějaké trápení. Potom si chci s někým povyprávět Nestydim se povyprávět s bezdomovcem a s prezidentem ve trojce.A to je asi ten problém.Prezident se stydí z bezdomovce, možná i ze mne a bezdomovec se stydí z prezidenta. Takže se zase vrátím pouze k tomu pozorování.

Kdesi jsem četl že - Kdo sebe nejlíp pozná, ten si sám sebe nejmín váží -.Když to člověk ví tak aspon nemusí nad sebou až tak hloubat

:lol:

pozorujem aj ja... nie na cestách... stojím ako stará Blažková pri okne a očumujem ľudí na ulici, na parkovisku, ako sa v sobotu dôchodcovia ponáhľajú v skorých hodinách do potravín, rozmýšľam čo asi tak kupujú, či sa rozprávali milo s predavačkou, či sa jej posťažovali na choroby alebo len brblali na zvýšené ceny... sledujem mamičky s deťmi, rozmýšlam ako sa asi tie deti volajú, aký majú vzťah k mame a svojim súrodencom, sledujem deti, čo sa hrávajú pod stromami, rozmýšlam aké budú v škole, kde skončia v dospelosti...

viac sa zamýšlam nad inými ako nad sebou samou... možno preto, že o sebe viem, že som veľmi zložitá, a stále iná... a v tých rôznych tvárach ani svoje "ja" často nespoznávam...

arwiel vela ludi si o ludoch co postavaju v oknach a nemaju co robit myslia svoje :lol:

áno, ja viem... tiež medzi nich patrím...

a moja matka by ťa opravila, pretože ja mám čo robiť, ale robiť sa mi nechce....

snazim sa byt tym svojim ja, ale obcas to nejde, obcas sa radsej prisposobim okoli, alebo situacii alebo tak... ale aj to nie vzdy...

ja mam niekolko "ja", minimalne dva, ktore sa vyrazne prejavuju a predpokladam este aspon jedno alebo dve, ktore sa zatial vacsinou skryvaju :lol:

Ja nie som ja, svoju pravu tvar som neukazal uz dobre davno, nie je moznost. Tento svet je zly. A kto chce s vlkmi vyt.... Alebo ich aspon obchadzat bez ujmy na zdravi.... Tie, moje skutocne ja je skryte a poznaju ho len najlepsi kamarati, ak existuje nabozenstvo kamaratstva, tak to by bolo ono.

tak cca pred rokom som absolutne vobec nevedela, kto som, moje "ja" nejako nikto nepochopil a na divadlo nemam talent ani nervy, tak som takmer nikam medzi ludi nechodila... teraz sa citim sama sebou ako nikdy predtym, s mojim novunajdenym "ja" vychadzam perfektne, aj ked obcas si pripadam ako schizofrenik :lol:

"chcela som sa vás len spýtať, či dokážete byť sebou,"

ano

"či nekopírujete,"

tazko povedat, ci sa studium a vzdelanie povazuje za "kopirovanie", ak hej, tak ano

"či nepotláčate svoje dobré, či zlé vlastnosti, či meníte svoj image..."

asi nie, ale ak by som zistil, ze moje presvedcenie a svetonazor by bol zasadne chybny, pouvazoval by som o tom, vela veci sa meni, vo vela veciach sa prisposobujem a menim, na image to ale nema vplyv, verim v schopnosti cloveka, hovorim skor o silnych strankach a slabostiach osobnosti, na charizme to ale nic nemeni, i slabosti mozu byt casto prednostami, "zle" vlastnosti a navyky ma kazdy clovek, podstatne je, aby ich realizoval a podla toho reagoval, myslim, ze som toho schopny a viackrat sa mi to uz podarilo.

"a či viete ako si zachovať svoju tvár... ako sa nestratiť v roliach, ktoré musíme občas hrať, či už v škole, v práci, v spoločnosti..."

neviem, ci spravne chapem, ak zachovat ... znamena byt verny svojmu presvedceniu, tak ano

ak to znamena, ze vovnutri citim, ze som sa pomylil, je dolezite ukazat sebareflexiu, odpustit a poprosit o prepacenie, o odpustenie, zotrvavanie na pozicii "nestratenie tvare pred verejnostou" povazujem tu za velmi sporne

bola som raz na jednom predstavení, dráma s názvom ?Cintorín slonov?... nebudem písať, ako som pri tom fajne poplakala, no zaujala ma tam jedna postava...

ona bola bývalá herečka, úspešná herečka, ktorá si zahrala vo všetkých významných divadelných hrách, vedela byť na javisku všetkým možným... vedela byť zlá, dobrá, panovačná, smutná, zábavná, drzá.... no všelijaká... hrala už od malička... divadlo jej bolo všetkým... no divadlo a jej role pohltili celé jej ?ja?... stratila sa v postavách, ktoré tak úžasne hrala... nevedela sama kým je, aká je, neveda žiť sama... vždy jej niekto musel povedať, čím má byť, ako sa má tváriť... bola stratená...

 

v dnešnej dobe sa človek snaží kopírovať svoje vzory, a tak potláča to svoje originálne ?ja?... človek je jedinečný tvor, ako niekedy hovorím: ?každý sme iný... niektorí viac, iní menej?...

 

chcela som sa vás len spýtať, či dokážete byť sebou, či nekopírujete, či nepotláčate svoje dobré, či zlé vlastnosti, či meníte svoj image...

 

a či viete ako si zachovať svoju tvár... ako sa nestratiť v roliach, ktoré musíme občas hrať, či už v škole, v práci, v spoločnosti...

ide o to, ze clovek, tak ako pisal shakespeare, cely zivot hra, zivot je divadlo na ktorom My ludia hrame. inak to s tymi rolami ozaj funguje. clovek si ani neuvedomuje a hra v zivote urcite postavy. ak ideme do prace, sme zamestnancami, to znamena, ze nemozeme byt sami sebou v plnej miere. kazda rola podmienuje spravanie, cize defacto nikdy niesme sami sebou. v detstve sme povedali kamaratovi: S tebou sa nehram. to iste plati v dospelosti, ibaze je to inak podane.

je to sebauvedomenie. novorodenec si sameho seba neuvedomuje. jeho ego je na urovni emocii, ale prave vdaka tomu chybajucemu uvedomeniu si seba si :) su deti take okuzlujuce. ked maju radost tak na 100%, ked sa hnevaju tak tiez na 100% :lol: ..nedokaze odlisit seba od zbytku sveta. ak dovrzi cca 9 mesiacov zacnu ho znekludnovat cudzi ludia, vidi to ako urcitu hrozbu pre seba a nato je potrebne aby si uvedomil seba sameho. zacina si osvojovat predmety okolo seba,vytvara urcitu mapu prostredia. od cca. 2,6.roku si clovek uvedomi svoje ego(JA),napr. v zrkadle ked vidi seba. boli take pokusy kde si dieta vo veku neviem presne asi od 2,3.roka este neuvedomuje svoje JA, a hned na to od 2,6 uz ano. uz sa dokazu pri emociach pozorovat. cast ega sa odputala od emocii, t.j.pozorujuce ego(nadja, superego) a sleduje co a ako. Vysledkom je ale strata spontannosti. ako aj kierkegaard pisal, s uvedomenim suvisi uzkost.atp., aj napriek tommu tu su aj rozdiely a moze o sebe hovorit v 3.osobe. potom nastava v 3.roku vzdorovitost, uvedomenie si samostatnosti, ma poziadavky,ktore ale treba ignorovat..napr. simpanzy su do urciteho veku podobne dietatu.. sebauvedomenie sa rozvija cele detvstvo, dospievanie, a aj v dospelosti.

od cca 15roku prevlada obrovsky tresk uvedomovania si (a udajne z toho niekedy resultuje aj pociatok schizy), hrania pomerne velkeho poctu roli..chaos, povrchnost..skusaju si jednu novu osobnost za druhou, striedaju ucesy, oblecenia, hudbu, vznik pseudosiekt a ppod.,porovnavanie sa s vrstevnikmi....ale aj napriek tomu su neobycajne ostychavi a mavaju pocit trapnosti. je to bolestny proces, a prave vdaka nemu to malo ludi dokaze rozvijat az do dospelosti.

napr. pretvarovanie, dievca s chlapcom uvidi vo svojej blizkosti pavuka. dievca sa zacne strachovat, ale nie ani tak z odovodneneho strachu, ale preto lebo: Dievcata sa mozu bat (aj ked pavukov sa vela ludi boji,ale to bol len prikald). uvedomenie si pohlavia a s tym spojene naucene spravanie. uz od malicka dostava dievca Barbie a chlapec Auto. a len preto,lebo Nas do toho niekto "nutil"..urcil nam -> rolu. ako deti sme sa hrali na "mamu a otca", na "doktorov", preberali sme od nich spravanie..osvojovali sme si urcite role. postupne sme sa individualizujeme, proces sebaurcovania a sebarozlisovania, ale tazko hovorit o tom ze sme sami sebou. sebapozorovacie schopnosti sa znizuju, pretoze to menej boli.

ibaze precvicovanie pozorujuceho ega je dolezite, pretoze ak zosilnie do patricnej urovne, postupi do stadia tzv.transcendentneho ega a clovek rozvinuty s takymto egom si svoje city uvedomuje natolko, ze ich dokaze riadit. vzdy som tvrdil ze v depresii je dolezite uvedomenie, ze ak mi je smutno, tak si uvedomim ze mi je smutno, uvedomim si tento stav, zhodnotim ho apod.

herci su v sukromi skor normalny ludia, ktori ale chtiac-nechtiac opet preberaju urcite uz zautomatizovane role. vedia dobre odlisit kedy hraju. maju dobre rozvinute sebauvedomenie (niektori). v kazdom cloveku vznika rozpor: ste slobodny, mozte si robit co chcete, ale existuje Pravo...cize "samym sebou" bol clovek, ked bol batola, ked o sebe nevedel :)

ja mam taky problem ze neviem kto som. pokial sa mi nieco paci, nejaka hlaska atd, zacnem to pouzivat. neviem ako mam byt sam sebou ked skoro nic na mne nie je moje. a neviem co s tym mam robit

...niekde som čitala, že náš charakter sa najreálnejšie prejavuje vo chvíľach, keď sme sami...