Spomienky

objavila som jeden článok o detských spomienkach.

dokonale som z neho sklamaná, tak dlhý článok o ničom, opakované vety trikrát prekrútené, nedovysvetľované, bez príkladov, človek len čaká, kedy už tam bude čosi skutočne relevantné, a ono to proste nepríde.... klasický preberaný článok, nejakí vedci vykoumali, že spústu detských spomienok si nepamätáme, že v dospelosti, keď si na niečo spomenieme z útleho detstva, nemusí to byť skutočná spomienka....

že v cca siedmych rokoch si človek prestane pamätať veci z útleho detstva a mozog si začne pamätať veci ináč...

cca o tom to je článok

https://tech.sme.sk/c/20873542/preco-si-nepamatate-ako-vas-prebalovali-a-ako-ste-spravili-prvy-krok.html

beriem, ale ani pani novinárka si nedala tú námahu pozrieť na vec hlbšie, veď prečo aj, stačí prebrať zo zahraničného časopisu zopár perál.

úplne tam vynechali možnosť, že si človek pamätá krížom detstvom, pretože to tak je - nevylučuje to ani ten článok, dokonca, len cez to prechádza úplne bez záujmu: spústa ľudí si pamätá pár obrazov z útleho detstva tak, že si na ne pamätá cez detstvo, že jeden dva obrazy si pamätalo vždy, aj pred aj po tom siedmom roku života.

potom tam medzi rečou pani napíše, že asi 40 % ľudí má z útleho detstva nepravé spomienky... nuž tak ani zďaleka nie všetci, ani len polovica... takže som trochu na pochybách, k čomu vlastne nakoniec ten výskum dospel alebo čo vlastne teda zistil :)

odjakživa si pamätám dva obrazy z jasličiek, a nie, neprišli po siedmom roku života, ani v dospelosti, boli so mnou vždy:

jedna je ako sedím na voľakedajšom obliekacom stole v rebrovaných pančuškách a pri mne stojí mama a dáva mi celé biele topánky, druhú časovo neviem presne zaradiť, ale musleo to byť v čase, keď som už chodiť vedela a po schodoch som sa zrejme učila:

stojím dole pod drevenými schodíkmi, na ktorých sa deti učili chodiť v jasličkách po schodoch, pozerám na ne trochu dohora - videli sa mi pomerne veľké, mali z dvoch strán zábradlie. bol to pohľad decka na skutočnú vec - ani by som v dospelosti netušila, že v jasličkách majú malé drevené schodíky... :)

no to si dobrá! ja si pamätám až tak z 3 rokov, predvádzala som ako 3-ročné decko nejaké odevy na móle kdesi v Ružovej doline na nejakej prehliadke, a pamätám si na modré zamatové šaty s bielym golierikom, ktoré sa mi vtedy veľmi páčili, a spýtala som sa, či si ich budem môcť aj domov zobrať. 

Potom už si dosť pamätám, ale do 3 rokov ani prd.

https://nazory.pravda.sk/komentare-a-glosy/clanok/357903-je-suis-winnetou/

toto som náhodou objavila, ako keby o nás tá osoba písala. S tým rozdielom, že nám sa aj G. Mitić páčil. 

To boli ideály aj pre mňa a mojich rovesníkov, aj najlepšia inšpirácia pre hry. Najlepšie to bolo, keď sme mali "k dispozícii aj bratrancov. Ako kalumet mieru poslúžila cigareta ušúľaná z dedkovho cigaretového papierika a naplnená dedkovým tabakom Taras Buľba, ale ak bol dedko doma alebo babka striehla, stačilo aj orechové lístie...miesto bývalo pri potoku vo vrbine. A naše pušky boli v reále hrubé papeky s gumou, pomocou ktorej sa strieľali kamienky do "nepriateľov". Samozrejme, nepriatelia to boli len počas hry, inak to boli kamošky a kamoši. A naše pušky boli obité obyčajnými železnými klincami. 

... ale pozor! 

ten, kto hral Winnetoua a dbal o svoj imidž, bo to Winnetou musel, mal Striebornú pušku!

celú vyzdobenú pripináčikmi!  :)

nám na dedine stačila vlastná výroba s klincami, tie lepšie držali :). Už neviem, z čoho sme si porobili čelenky, husi ani kohútov sme netrápili šklbaním, ale ak sme nejaké pierko našli vypadnuté, bol to bonus. 

jaj  :) prekrásne spomienky 

:klobuk:

Winnetou a Old Shatterhand

áno, chlapci mali pušky ako opisujete, my sme boli akože Ribanny, Nšo-či (dve dlhé vrkoče,  čelenka)   :zalubeny:

a keď sme film videli v kine, tak sme  tešili a skupinové,  že:  "Naši idúúúúú! "  :)

 

 

Winnetou a Old Shatterhand

áno, chlapci mali pušky ako opisujete, my sme boli akože Ribanny, Nšo-či (dve dlhé vrkoče,  čelenka)   :zalubeny:

 

 

kdeže, teda väčšina báb boli Nšo-či a Ribanny, ale ja jediná som mala dlhé čierne vlasy, tak kto už by sa na Winnetoua hodil lepšie? všetci to akceptovali :) len raz - to sme boli len my so segrou a bratranec, tak nás bolo málo, a ja samozrejme ako vždy, bratranec že on bude teda Old Shatterhand, a segra že čo ona, a my že Santer, ved aj zlého sme potrebovali, aby hra mala šmrnc. lenže milý santer nechcel byť Santer, chytil šuter ako päsť a hodil ho Old Shatterhandovi do čela, a trafil úplne presne. Old Shatterhanda skoro prekotilo, krv sa valila, skutočná, ale umyli sme to v potoku, priložili na to vreckovku, počkali, kým to prestane krvácať, ale v ten deň už sa nám hrať nechcelo. Santerovi dobre lepilo, že ho babka vyšľahá haluzou, a Old Shatterhand sa bál ísť domov, lebo vedel, že tete, teda jeho mame sa to páčiť nebude...no, bolo veselo :)

kdeže, teda väčšina báb boli Nšo-či a Ribanny, ale ja jediná som mala dlhé čierne vlasy, tak kto už by sa na Winnetoua hodil lepšie? všetci to akceptovali :)

:) to by sme boli aj my dve  pekný pár  :lol:  :happyroll:

:) to by sme boli aj my dve  pekný pár  :lol:  :happyroll:

 to by sme sa boli fajne zahrali!!!  :huraa:

Manžel pustil 20rokov staré video spomienky z lyžovačky a la "s Tebou me baví svet". Otcovia a synovia. Bomba.

Neskutočná nostalgia, foto fajn, ale nie je nad video :) Pokusim sa aj ja niečo také zaviesť :)

my máme videá z táborov, tiež veselé spomínanie. Pamätám sa, ako chlapík, čo tie videá robil, to potom kopíroval a rozdával záujemcom. A ja som zas mala asi tak 4 filmy nafotené, a tiež som to množila pre záujemcov dľa ich priania a želania.

Chlapík čo tie videá robil, jeden z tatkovcov, to spracoval toto leto. Pred mesiacom tragicky zahynul na dovolenke :(

no pekne...a potom sa teš na dovolenku... :(