Spomienky

Blížia sa vianoce a to si stále spomeniem na jedné, to som mal asi dvanásť rokov a necelý týždeň pred vianocami zhorelo trafo čo napájalo našu časť obce a opravili to až po novom roku. Celé sviatky bez elektriny, len sviečky. Cez deň korčuľovanie až do tmy a večer sme hrali „brink“. To bola taká kartová hra o desať halierniky. Nebudem vysvetľovať celý princíp hry len toľko, kto nemal kartu hodil do pohára desať haliernik. A keďže to pekne cengalo tak tá hra bola potom pomenovaná. To sa dalo za večer vyhrať aj dvadsať korún he he.

:lol:

Ľudská pamäť je taká, že postupom času maže negatívne aspekty minulosti a zostávajú len tie pozitívne. Takže mám len spomienky pozitívne. Tie negatívne zážitky sú však veľmi dôležité... ale len vtedy, ak sa z nich poučíme, takže sa vlastne menia na pozitívne.

večer sme hrali ?brink?.

To hrávali aj moji rodičia na návšteve u jedných známych keď som bola malá. Tiež na to často spomínam.

A my decká sme sa tam hrávali na takom počítači, že iba klávesnica čo sa napojil k televízoru. Neskôr aj nám taký "pc" rodičia kúpili. A keď sa nahrávala hra /muselo sa to nahrávať z magneťáku/, tak to strašne dlho to trvalo, pískalo to a škvŕkalo.

A ešte spomínam ako som bola v tábore vo východnom Nemecku, prvý krát som sa kúpala v mori. Väčšinou spomínam na zahraničie.

kedze sa blizi cas vianoc, tak spominam na vianoce, ked sme dobiedzali a chceli vidiet jeziska ako nosi darceky, tak nam nas tato povedal, ze jeziska nemozeme vidiet, lebo jezisko chodi holy :lol:

pritom nas tato chodil holy odkedy si to mozem pamatat a nic som na to nevidela divne... ale jezisko, to uz bola ina kava...

Pink

Vianoce som si doteraz spájal z predvianočným zhonom, upratovaním, kopu návštev, nejaké darčeky a teraz si tam pridám ešte exhibicionizmus. Ináč doma sa fakt pohybujem často a v lete celé dni len v slipoch a manželka je s toho dosť na nervy, ale teraz si mi dala do ruky „mocný argument“, keď môže ježiško tak ja určite he he.

:lol:

Pink

Ináč doma sa fakt pohybujem často a v lete celé dni len v slipoch a manželka je s toho dosť na nervy

to sa vobec necudujem, horsie ako chlap v slipoch asi ani nie je... :lol:

Ale moja milá jestvuje a to je ženská v bombarďakoch s vytlačenými kolenami a faldami na bruchu väčšími ako prsia.

:)

Ale ináč ešte si spomínam na nebohého dedka, po štedrej večery sa nebadane vytratil von a zacengal zvončekom pod oknom. To akože ježiško zacengal keď doniesol darčeky a mi sme s rozžiarenými očami utekali do obývačky k stromčeku.

:lol:

matka vytiahla DVD zo Stužkovej...

dokázala som to pozerať teda iba chvíľu, potom to už tá "rosa" v mojich očiach nevydržala... ;)

musím povedať, že najkrajšie spomienky mám na gympel :lol: boli sme dobrý kolektív a dobre sme sa navzájom poznali... to bolo asi tými ôsmimi rokmi :)

posledný mesiac spomínam na staré priateľstvá, čo mi dali, ako som ich prežívala a tak...

škoda, že na niektorých ľudí z mojej minulosti už nemám kontakt... :)

ľudia z minulosti mi veľmi chýbajú... ;)

neviem, kam toto zaradiť, možno že to sem aj bude pasovať.

Dnes som bola na pohrebe, na večnosť sa odobral vedúci závodu, kde som nastúpila po škole. Bol takmer presne o 20 rokov starší ako ja, ale to nie je dôležité. Bolo tam strašne veľa ľudí, čo sa s ním prišli rozlúčiť, aj z firmy, ktorej šéfoval ešte keď som tam ja bola, niektorých som poznala (aj po tých 25 rokoch, čo sme sa nevideli), iných nie - takých, čo prišli až po mojom odchode. Skoro sme sa do krematória ani nevošli.

Bol to férový chlap a správny šéf. vedel si udržať autoritu, a pritom bol aj ľudský. Prísny a spravodlivý, a vodu kázal a aj ju pil. Čo žiadal od nás, to aj sám dodržiaval. Cenila som si na ňom aj to, že nemal potrebu mať za každú cenu pravdu, vôbec nebol ješitný a nebral osobne iný názor svojich ľudí ako bol ten jeho, vyžadoval, ale nesekýroval. A vedel si uznať omyl bez ohľadu na vekový rozdiel a postavenie.

Pamätám sa, ešte som bola taký zajac, ucho zelené, čerstvo zo školy vylezené...prišiel za mnou, že má pre mňa úlohu, treba odskúšať na strojoch XX materiál YY. ja ako technológ som vedela, že na taký materiál sa daný typ strojov nehodí a som mu povedala, že to nepôjde. A on že u neho neexistuje, že to nepôjde. Nuž nehádala som sa s ním - dohodla sa s majstrom, doniesla materiál, dala som mechanikovi nastaviť teploty...i sám vedúci sa prišiel pozrieť, ako to pôjde. Nuž, nešlo. Materiál som tam nasypala, ale ako som ho nasypala, tak o pár sekúnd vyletel do luftu a zasypal celé okolie stroja.

Možno iný šéf by ma zato neznášal a bral by to ako svoju osobnú prehru - ale on nie. len uznanlivo pokýval hlavou, že mali ste pravdu, naozaj to nejde. Píšem to zato, lebo on bol na úrovni riaditeľa (podniky mali riaditeľov, výrobné družstvá mali vedúcich závodu), a ja som bola ešte také bláznivé decko vylezené zo školy. Zato som si jeho postoj tak cenila. Iný by ma uzemnil, on nie, neviem ako to vyjadriť, ale vedel jednať s ľuďmi a vedel nájsť spôsob, ako sa ku komu správať.

Bol šikovný a mal veľa vedomostí, a na to, čo nevedel, mal svojich ľudí, ktorým dôveroval a aj to dával najavo. Nikdy nebol v strane, a i napriek tomu sa presadil.

S ním odišla aj časť môjho pracovného života. Vždy budem na neho spomínať s úctou - bol to čestný človek a dobrý šéf.  teraz neviem, či napísať Česť jeho pamiatke, alebo nech odpočíva v pokoji...dúfam, že mu je fajn tam, kde je.

Pri spomienkach mi zviera srdce, potom sa správam ako zviera, ale rád spomínam a pripomínam si príjemné chvíle medzi ľudmi, už som ich dávno nezažil, odkedy sa ľudia rozprávajú cez nemých kamarátov alias čet, tak to ide dolu vodkou, v mojich časoch sa problémy riešili z očí do očí a v tom vidím dnešný probík dnešných puberťákov, povinná vojna chýba chlapom a dievčatám chýbajú vojaci. :ontopic:

a vôbec - spomienkam sa nebránim, prečo by som sa aj mala...je veľa takých zážitkov, na ktoré spomínam naozaj rada, a aj dosť tých chvíľ, ktoré som považovala za zlé, mali svoj význam a teraz po rokoch by som možno vedela, ako sa im vyhnúť, alebo by som aspoň niektoré problémy riešila inak.

Ja tieto spomienky - zle osobne raz machcel kopnut otec do zadku - ako male dieta som usiel. potom boli dalsie.

Aj tie lepsie.

Ale bola jedna. Zene to trosku meskalo - vtedy to nemeskalo - ale zenu som poziadal o ruku - nemal som kvety u seba - nedostala ziadne okrem svadby odomna ziadne.Bolo to v prirode na kmeni nad Zdychavkou.  Sem tam jej to meskalo uz aj 25 krat,ale od vtedy spomienky nemam. Nemyslim,ked sme mali realne aj deti.

Tie spomienky.Su vselijake -jasne ze ich mam aj skamaratmi aj ked sme mali 7 rokov. Teraz si chcem na jedneho takeho spomenut - dal mi nieco nieco ako amulet - asi zub a to smrdelo - zub nejakeho divokeho tvora - asi diviaka - neviem preco smrdel - v nejakej chemikalii ho nechali lezat - a asi si spominal ktory mi ho dal - aj neviem si ho predstavit - menono kludne Matus alm..vyzor tiez - kludne som ho videl-aj ked sme boli dospel - ci nejaky podobny tam bol - je to 30 rokov. 

Spomenut sa da na hocico.

Teraz som spominal na deti ked som mal 7-10 rokov - s torymi som mal nejaky pribech a by ma stretli iste by som si na ne spomenul - mozno aj nie.

--

Inak som si spomenul - co spominam asi nie prvy krat, ze ma chce kopnut otec a ma nestihol - mne sa to podarilo asi neviem synovcovi - ze som ho kopol - nakopol - a este sa mi tim vyhrazal riaditel skoly - odtehy ho nemam strasne rad - ako despekt - vtedy riaditel nebol ,dnes neviem.

slimak, si mi tým pokusom o kopanec do zadku pripomenul, ako som kedysi šokovala nášho učiteľa chémie, geológie a angličtiny na ZDŠ...ja som bola úplne nekonfliktné decko, s nikým som v škole nemala nijaké problémy, nikto mi nerobil zle a ani ja som nikomu nerobila zle, a bola som za bezproblémové slušné decko u spolužiakov aj u učiteľov.

lenže asi v 7. triede začalo obdobie dobiedzania chalanov do báb a raz na výchovnom koncerte ma jeden spolužiak (bol už vtedy za takého drsňáka) toľko otravoval ťahaním za vrkoč, že som mu vyťala riadne zaucho a ten ostal v takom šoku, že ho ani nenapadlo, aby mi to vrátil, a ešte ďalší spolužiak ma povzbudil, že za to zaucho by som si vraj zaslúžila Nobelovu cenu. Vtedy som netušila, čo to tá Nobelova cena je, ale cítila som, že to je prejav obdivu, a to ma náramne posmelilo. A začalo sa obdobie doťahovačiek, a raz jeden spolužiak ma zasa domŕzal, už sa nepamätám, čo také mi spravil, ale som ho naháňala po celej chodbe, až vletel do chalanského záchoda a ja v tom švungu za ním a kopla som ho do riti, a v tom sa ozvalo moje meno - onen učiteľ, ktorý mal o mne tú najlepšiu mienku (dokonca ma raz poslal aby som ho zastúpila v nejakom nižšom ročníku s tým, že mi zadal, čo s nimi mám prebrať a z čoho ich preskúšať) - jeho prekvapenie bolo veliké. A zahanbila som sa jak pes, chalan vyliezol zo záchoda a bezpečne sa dostal do triedy a ja som stratila chuť ho kopnúť do riti. Ale nestratila som novonadobudnutú schopnosť o akej som predtým ani netušila, že ju mám, vybaviť si veci pekne ručne-stručne...

vcera som sa bol pozriet na miesto, kde som stravil rok na vojencine... namiesto kasarni s cca 1200 vojakmi je tam dnes priemyselny park a z nasej ubikacie je hotel

ploty okolo arealu su este povodne ;)

dúfam, že sa tam dostanem, budeme mať stretávku zboru, v ktorom som kedysi účinkovala a s ktorým mám kopec zážitkov. Boli sme skvelá partia a radi sme sa stretávali aj mimo nácvikov - som zvedavá, či aj teraz sa nebudem vedieť rozlúčiť ako keď sme boli dakde spolu kedysi, alebo či už si nebudeme mať čo povedať...aj to sa môže stať, ale ja dúfam v tú lepšiu variantu. nevideli sme sa dobré 1/4-storočie. S niektorými naposledy  tak možno 2 roky po mojej svadbe... jedného kamaráta z toho zboru som stretla asi pred 5-6 rokmi úplnou náhodou, bolo to fajn.

nesmiem zabudnúť fotky z tých čias zobrať.

:gossip:

Myslím, že ľudia sa delia na tých ktorí žijú kdesi v minulosti, a tých, ktorí žijú pre budúcnosť.  

Ja žijem v minulosti, kdesi v tom čo už bolo, čo už je preč a logicky sa už nikdy nevráti. Keď sme sa o tom rozprávali v robote kolegyňa vravela, že nerieši minulosť, nevieš ju zmeniť, to už bolo a hotovo. Vravela, že pozerá dopredu, už sa neobracia za tým čo sa stalo, alebo nestalo.

Spomienky ma samozrejme každý, raz si ich snažíš cielene vybaviť lebo sú príjemné, raz sa ich zas snažíš zahnať do kúta a nevyťahovať ich. 

Čím som staršia vyberám si staršie filmy. Počúvam staršie pesničky, staršie ako ja. Niežeby sa mi nové nepáčili, ale chcem byť niekde tam v minulosti. Na youtube som si dnes zapla Bakalárov zo 75´ uvádzal to Menšík. Pri zvučke mi vbehli slzy do očí. Presne si pamätám ako som to pozerala ako malá cez prázdniny u babky, nemuseli sme ísť skoro spať a tá zvučka ...

Kde žijete vy? V minulosti, či v budúcnosti? Čo prevažuje?

Este donedavna som dost riesila minulost, rypala sa v tom, preco sa veci stali, preco neboli inak, a co by bolo keby ... 

Ano, napocuvala som sa dost, ze to nema vyznam. A ano, aj som sa snazila tie rady pocuvat. Ale ono to tak nejak pride, niektore veci, samo. Takze iste veci preboleli a tesim sa z pritomnosti. Som v stadiu, kedy nerozmyslam nad buducnostou nejak intenzivnejsie, ono sa to v mojej situacii ani moc neda. Co si predstavim, ze budem mat fajneho chlapa ktory ma bude lubit? :)

Tesim sa z pritomnosti, z veci ktore sa mi podarili. Ked radost z toho pominie, zameriam sa na nieco nove. 

Ale urcite nie je spravne mysliet co bolo, nedajboze sa tym trapit. Cloveka to iba brzdi, pripravuje sa o pekne momenty, myslienky...

tiež som dosť človek minulosti.

ale už trošku ináč, než pred rokmi ... to rýpanie sa vo veciach, prečo sa stalo tak a prečo nie ináč, čo by bolo keby ... a robila som spätné zmeny v rozhovoroch, ktoré dávno odzneli a dozneli ... 

toto už robím len tak, sem tam, niekedy ... kedysi som sa rýpala strašne moc.

ale spomienky si nedám. materiálne už dlho nezbieram. ale mám pár vecí, nie veľa, skutočne len zopár ... starý čitateľský denník, starú ročenku z jednej školy, ... ktoré si chránim a ktorými občas rada zalistujem, a ktoré si nedám, sú to moje spomienky.

celú kopu drobností, ktoré som pred rokmi nazbierala, som dala preč ... darovala som kopu miniatúr a drobností do školy, kde z toho deti mali radosť na vianočnom školskom trhu ...

ale to, čo mám v hlave, je len moje ... niekedy sú to aj nepekné spomienky, tým sa nedá vyhnúť, ale rada spomínam na celú kopu vecí, ktoré boli, aj tie zlé ... ale už ma to tak až netrápi, tak pálčivo. ale áno, riešim, hoci nezmením a spomínam.

ale bez mojej minulosti by som to nebola ja ... rada spomínam a rada zbieram ľudí, ktorí pamätajú rovnaké veci ako ja.

tiež sa na niektoré veci rada obzerám, na iné nie, ale tie negatívne už ma nevzrušujú, niektoré, kedy by som sa najradšej prepadla do myšacej diery, ma teraz pobavia a vtedy to bola ostuda jak mraky, teraz sa na tom zasmejem a pokojne o tom porozprávam osadenstvu, a tie pekné v pozitívnom zmysle áno, aj keď niekedy vzbudzujú vo mne niečo také ako "ešte raz to tak zažiť..." - lenže všetko sa mení, a my tiež.

Na mnohé situácie by sme - teda ja určite - teraz reagovali inak, riešili by sme ich inak, ale inak reaguje človek 15, 17, 20, 25, 30...-ročný, a inak človek vo veku, kedy už má vnúčatá. A potom ktovie, ako by sa tie situácie pri iných reakciách boli vyvíjali ďalej, ako by šiel život,  a či by vôbec bolo na čo spomínať.

Takže asi to tak malo byť.

Po tom ako vypukla utečenecká kríza, o budúcnosti nechcem rozmýšľať, nechcem vedieť, čo bude s mojimi deťmi a ich rodinami. Pre mňa je príjemnejšie spomínať na to, čo bolo, či už nedávno alebo dávno, alebo hoc aj riešiť, čo bude zajtra, ale nie dakedy v ďalekej budúcnosti.

nikdy nelutujem, co som urobil v minulosti, lebo viem, ze v danej chvili za danych okolnosti som sa rozhodol najlepsie, ako som vedel

tiez sa v minulosti nerypem svojej, ani nikoho ineho

na druhej strane sa dost zaoberam minulostou = historiou; robim na nejakych projektoch, ktore "skumaju" ci zaznamenavaju historiu, zbieram veci, ktore s tym suvisia, zial, je to dost amatercina, viac, ako by som chcel

myslim, ze su veci, ktore stoja za to, aby boli zaznamenane pre buduce generacie

Minulosť je dôležitá, pretože je každého súčasťou a určila jeho budúcnosť. Krátko pred smrťou už celý život bude minulosť, ale bez tej minulosti by to nebol život. Ak mi niekto vehementne tvrdí, že nerieši minulosť a nič ho už z nej nezaujíma, tak takého považujem za duševného mrzáka. Čo si to viedol za život, keď ťa nezaujíma minulosť, ktorej si bol súčasťou?

Ja často rozmýšľam nad tým čo bolo. A ktovie kde by som bol, keby som niečo kedysi spravil inak. Možno niekde úplne inde, možno v ešte väčšej riti :D

to je to zaujímavé? asi to nie je najlepšie slovo pre toho, kto premýšľa nad tým, čo bolo.

nepremýšľam nad tým tak, ako mohlo byť, alebo čo by bolo ináč, čo mohlo byť ináč, pretože premýšľam o minulosti hodne, ale vonkoncom netuším, čo mohlo byť a ako.

ale áno ... dnes niektoré veci, ktoré som spravila tak, ako som spravila, ľutujem, alebo ináč - s dnešným rozumom by som ich spravila ináč.

možno.

niektoré veci sa mali udiať ináč, mala som sa rozhodnúť ináč, mala som byť silnejšia, nenechať sa dotlačiť frustráciou z vonkajších okolností, ktoré som nevedela ovplyvniť, tam, kam som sa dotlačiť nechala ... jednoducho sú veci, ktoré sa mali udiať ináč.

nakoľko by to zmenilo budúcnosť - súčasnosť, netuším, a to je to, nad čím nepremýšľam, to nemá priveľmi zmysel.
ale nad minulosťou premýšľam.

spomienky moje, len moje sú bytostne vnútorné, kde som chybila, viem len ja. ale spústa vecí, ktoré sú len moje, boli fajn. napriek tomu mám pocit, že tých menej dobrých spomienok je viac. je to divné.

všetky ostatné spomienky približne rovnako starých ľudí zbieram, je fajn nájsť človeka, čo si pamätá to čo ja.

v lete sme sa stretli s niektorými spolužiakmi zo strednej a prišla reč aj na kadečo zo vtedy. ja sa vôbec nesnažím, aby som si to pamätala, ale pamätám si. takmer presne sa mi vedia vybaviť konkrétne situácie a konkrétne reakcie rôznych ľudí. Zisťujem, že veci, ktoré si pamätám takmer presne, si už nikto nepamätá, dokonca ani kamarátka, čo sme spolu bývali na izbe a stále sme v kontakte, si už skoro nič nepamätá z toho, čo sme robievali, čo sme zažili a podobne. A o strednej ani nehovorím....

Keby som si tak dobre pamätala anglické frázy ako si pamätám kadečo z mladosti, dokonca aj z detstva...! lenže tie sa mi udržali v hlave tak 2 roky. A pošli do stratena. :(

zyvčajne je to so spomeinkami zaujímavé, s tými spoločnými - zo školy je to zvyčajne obdobné aj u nás, teda z dvoch stredných, z ktorých sa semtam stretávame.
pamätám si celú kopu nepodstatných hlúpostí, ale čo je skutočne zaujímavé, z tej istej situácie si všetci pamätajú zvyčajne niečo z podstaty, alebo si nepamňtajp vôbec na situáciu, ale keď pamätajú, okolnosti a drobnosti si spomínajú úplne iné.
alebo niektoré veci si nepamätám ja, niektoré, ktoré vidím jasne aj dnes, si nepamätajú vôbec tí druhí...

voľaktorý deň sa mi úplne náhodou vybavila jedna spomienka zo škôlky - viem, že sme pri tom boli dvaja, obe deti sme sa pomýlili rovnako - situáciu si pamätám, triedu, okolnosti, čo nám povedala učiteľka ... ale to, kto bol ten druhý, či to bol vôbec chlapec či dievča, ani len rozmazane netuším :)

asi pred 6 - 7 rokmi, ešte som robila v špitáli, som cestou domov občas stretla jednu pani, bližšie som sa jej prizrela, ten pohľad, typ tváre...a som v nej spoznala bývalú spolužiačku zo základnej, chodili sme spolu do triedy v 6. a 7. triede, chvíľu sme dokonca aj spolu sedeli, ale potom nás rozsadili. Ona potom odišla na inú školu, tuším sa športovú. A mne sa zrazu vybavilo všetko, ako sme spolu s dvomi chalanmi, čo sedeli za nami,o prestávkach hrávali "Kat, sudca, zlodej, žalobca", ako sme sa párkrát stretli vonku, že mala staršiu sestru XXX(meno som si tiež pamätala), aj psíka, aj meno a ako to zvieratko vyzeralo, som si pamätala, presne, kde bývali, s kým sa kamarátila, skrátka hromadu vecí, mali sme 11 - 12 rokov, lebo v 8. triede už s nami nechodila. A tak som si povedala, že ju oslovím, jasné, že aj meno za slobodna som si pamätala. A naozaj, bola to ona. Nuž, ona si nepamätala skoro nič a bola z toho na vetvi, že si ešte aj jej psíka pamätám, ale psotupne sa jej spomienky obnovovali...a tak sme sa začali rozprávať...a zistila som, že je to veľmi fajn ženská, a porozumeli sme si hlavne o zvieratách, jej ten vzťah k nemým tváram tiež ostal. A odvtedy, keď sme sa stretli, vždy sme chvíľu postáli a porozprávali sa. Odkedy nerobím v špitáli a ani nechodím do terna, lebo tade nemám cestu, som ju nestretla (predtým sme sa občas stretli a pokecali pri nákupe v terne). Dúfam, že sa jej dobre darí, je to milá osoba.

takto som spoznala aj sestrinu spolužiačku (medzitým pribratú asi tak o 30 kíl, ale opäť ju prezradil pohľad), a veru sme sa vystískali a na to, že som tam bola pracovne, sme aj dosť dlho kecali.

nedávo som stretla zasa v autobuse (náhodou som si sadla oproti nej v autobuse) bývalú kolegyňu z prvého zamestnania, pamätala som si, ako sa volala za slobodna, za vydata som si nespomenula, a tiež som sa jej spýtala, a bola to ona, jej chvíľku trvalo, kým ma zaradila, ale zaradila, a tak sme sa potom tiež bavili cestou až kým nevystúpili.

Takých príbehov je...

Mne nerobí problém priznať sa k ľuďom, ktorých som kedysi poznala, alebo si aspoň myslím, že sú to oni. V tomto som sa zatiaľ nepomýlila, zatiaľ som vždy správne priradila meno aj spomienky dlho nevideným osobám z mladosti (a v prvom prípade z detstva).