Slovesný čas jazyka slovenského

Úvod

Systém slovesných časov v jazyku slovenskom, v porovnaní s plne rozvinutou conjugáciou v Gréčtine, či Latine, javí sa z hladiska jazykovedného ako skôr nevýznamný. Rovnako slovenskému native speakerovi, ktorému prirodzenosť vlastnej primárnej reči bráni v objectívnom náhlade na jazyk, musí pripadať na pozadí complicovanéjo menného skloňovania ako relatívne málo zaujímavý. Tu treba zrejme hľadať aj dôvody, pre ktoré sa sústava slovesných časov v Slovenčine a reálny objectívy náhľad na jej historický rozvoj, až na niekoľko výnimiek, tešila pomerne malej pozornosti a to či už na fakultách filologického zamerania (FiF UK) alebo v publicovaných prácach o slovenskej grammatike.

V tomto stručnom pojednaní zaumienil som si zosummarizovať, doviesť do dôsledkov a zaujať stanovisko k niektorým výsledkom bádania tých jazykovedcov a slavistov, ktorí sa vo svojom diele dotkli tejto problematiky.

Kapitola 1/a. Kritické úvahy - O pôvode času

Gramatická cathegória času odráža vzťah deja vyjadreného slovesom k času prehovoru v momente reči.

V prinzípe rozoznávame vlastne len tri základné časové pásma. To preto, lebo každý okamih v plynutí večnosti, môžeme si ho predstaviť napríklad ako bod X na priamke x, rozdeluje čas na práve tri individuellne úseky, intervaly priamky x, na jeden nekonečne krátky a dva nekonečne dlhé. Prítomnosť, minulosť a budúcnosť. Každému ďalšiemu bodu na tejto sústave potom možno priradiť súbor takých znakov, ktoré budú jeho súradnicami na dimenzíi času a budú jednoznačne určovať jeho relatívne umiestnenie vo vzťahu k bodu X na jednom z troch úsekov priamky.

Takto characterizovaný slovesný dej, pre moderného človeka veľmi prirodzený, podielal sa na vymedzení sústavy slovesných časov v indo-európskych jazykoch (IE). Pre našich pradávnych predkov však neboli tieto súvislosti také zrejmé ako sú pre nás dnes.

Vnímanie času rozvíjalo sa u človeka len postupne. Východiskom sa preňho stala prítomnosť – aktuellne dianie, ktoréhé mohol pozorovať vlastnými očami a aktívne ho ovplyvniť, či sa na ňom bezprostredne podielať. Ostatné dve časové dimenzie dostávali sa do jeho povedomia, a tým aj do jeho jazyka, celkom pozvolna.

Zásadný conflict a prelomovú barrieru pre človeka a jeho vnímanie času predstavoval istý, povedal by som, logický spor vyplývajúci z nezlučiteľnosti tripartity priamky času s apodiktickým súdom o univerzálnej jednote bytia.

Pre dávneho predka vnímajúceho svet cez prizmu krátkeho okamihu zrejme nebolo ľahké, jednoducho povedané, predstaviť si činnosť alebo dej, ktorý sa deje a zároveň nedeje ako príčinu alebo dôsledok, ktorý je a zároveň nie je.

Kapitola 1/b. Kritické úvahy - O tvorení času, I. Derivácia

Ako sa človek vyrovnával s plynutím času a učil sa vnímať jeho trojité delenie, prejavila sa u neho čoskoro snaha jednotlivé pásma, deje vykonávané v rôznych obdobiach jeho života, navzájom rozlíšiť. Toto rozlíšenie stalo sa základom formovania slovesného času v jazyku. Z nášho hladiska rozoznávame tri relevantné spôsoby tvorenia slovesného času :

I. Derivácia

II. Kompozícia

III. Substitúcia

Derivácia

Tvorenie slovesného času deriváciou má do činenia s javom v linguistike nazývaným Ablaut alebo Vokálna Gradácia.

Termínom Ablaut označujeme také samohláskové rozdiely vnútri rôznych foriem jednoho a toho samého morfému (spravidla koreňa slova), ktoré sa zakladajú na indo-európskych (ďalej IE) prízvukových pomeroch. To znamená, že gradácia koreňového vokálu mala riadiacu premennú v posilnení resp oslabení príslušnej slabiky slova v PIE systéme prízvukovej distribúcie.

Ablautový jav tu uvádzam na príklade, kde apostrof ' vyznačuje umiestnenie riadiaceho prízvuku (Leading Thesis) a bold font ukazuje ablautový stupeň (Ablaut Grade) :

Quantitatívny Ablaut : Lat. 'stāre / sta'tos, pa'tēr / 'pāt-res

Qualitatívny Ablaut : Gr. 'leipō / 'leloipm

Derivácia ablautového stupňa samohlásky koreňovej slabiky podla distribúcie PIE prízvuku, predstavovala v najstarších časoch veľmi významný spôsob odvodzovania tvarov slovesného času. Napr v starogermánskych jazykoch je sústava tzv silných slovies (Strong Verbs) vybudovaná z najväčšej časti práve takto.

Vokálnu gradáciu však možno pozorvovať aj v slovenských triádach :

nesiem / nosím / -nášam

veziem / vozím / -vážam

ženiem / honím / -háňam

kde dochádza k alternácii *nek^j- / nok^j-, weg^jh- / wog^jh-, gen- / gon-. Ich štruktúra však poukazuje na to, že tieto tavry naši praslovanskí predkovia nevnímali ako formácie slovesného času v pravom slova zmysle, ale ako tzv iterratíva. Hlavným významovýcm odlíšením tu bol slovesný aspect.

Podobné série možno nájsť aj v nemčine, aj keď tu sa vyskytujú v trojiciach len velmi zriedkavo (za tri dni som našiel jednu).

auf Deutsch < *Proto-Germanic < *Proto-Indo-European > *Proto-Slavic > Slovensky :

reite < *rīdu < *reid^hō/mi > *rídemь > riadim

rate < *rǽdai < *rēd^hejo/mi > *redímь > radím

rette < *redju < *red^hjō/ēmi > *rédjámь > rádzam

Naopak zase v Slovenskom jazyku existujú slovesá, ktorých slovesný čas je vystavaný práve na tomto spôsobe. Sú to tzv Rezultatíva (v germanistike je zaužívaný názov Praeterito-Prézencia) :

viem < PIE *woidm(i) / vidím < PIE *weidemi

mám < PIE *emōm(i) / jmem < PIE *(i)mēmi

Prézenty tohto typu slovies : viem, mám, .., sú od pôvodu vlastne Perfektá od vidím, jmem, ..

Teda :

viem, čo som videl

mám, čo som jal

Kapitola 1/b. Kritické úvahy – O tvorení času, II. Compozícia

Compozícia

Tvorenie slovesného času compozíciou vzniká vtedy, keď k slovesnému základu pripájame také množiny morfém, že ich spojením s koreňom dochádza k významovému posunu deja vyjadreného slovesom na priamke času vo vzťahu k prehovoru v momente reči – a zároveň nedochádza k zmene logického obsahu pojmu, ktorý dej popisuje.

Týmto spôsobom je tvorený slovesný čas napríklad v latine, kde PlusQuamPerfect, čas dávno minulý , vzniká zo slovesného základu a Imperfecta, prostého času minulého, pomocného slovesa sum, – eram.

Medzi slovesným príznakom upínajúcim sa na koreň a prvou slabikou tvaru eram, začínajúcou sa na samohlásku, vytvorila sa takzvaná hiátová hláska “v”.

Výsledom compozície je takto slovesný čas vyjadrujúci dej, predchádzajúci prehovoru v momente reči, ktorý je v príčinnom (causálnom) vzahu k inému deju, rovnako minulému, ale po ňom nasledujúcemu, kde resultát prvého je antecendentom druhého.

Lat. laudāveram (bol som pochválil) = lau(s/d) + a(v) + era-m

Rovnako je zostavené v nemeckom jazyku Praeteritum Slabých Slovies. Ukážem to na slovese hören (počuť). Hören je podla tradičného germánskehho systému characterizované ako Sloveso Slabé (etymologicky neautentické). Medzi Slabými Slovesami ho možno classifikovat ako takzvané Denominatívne – to znamená že jeho koreňom bolo meno a to konkrétne Podstatné Meno.

Praeteritum týchto slovies sa v Pra-Germánskom jazyku formovalo tak, že k mennému základu slovesa sa pripájalo pomocné sloveso dō, ktoré samo vystupovalo v Praeterite. Do tejto zloženiny ešte vstupovala téma “j” – signál odvodzovania Slabých Slovies.

ModHD. hörten (počuli sme) < PrGmc *hausidǽdum = h-aus(ō) + j(e) + dǽd-mos (doslova : beim Ohr wir taten)

Kapitola 1/c. Kritické úvahy – O tvorení času, III. Substitúcia

Substitúcia

Tvorenie slovesného času substitúciou vzniká tak, že tvar slovesa popisujúceho dej, ktorý je určitým tvarom slovesa a podlieha slovesnej conjugácii, je nahradený (substituovaný) tvarom toho samého slovesa, ktorý je jeho neurčitým tvarom, a ktorý nepodlieha slovesnej conjugácii. Tento tvar je potom často doprevádzaný pomocným slovesom a to či už modálnym alebo neplovýzanmovým.

Takto utvorený slovesný čas si môžeme ukázať napríklad v Ranej Novej tzv Shakespearovskej (resp Biblickej) Anglictine :

ENE. Thou shalt not kill (Neskolíš),

kde sloveso kill vystupuje v neurčitom tvare – a síce ako tzv Supínum a sloveso shalt je jeho pomocné sloveso. Conjugáciu vlastnú substituovanému slovesu tu na seba preberá práve ono pomocné sloveso.

rovnako v modernom Nemeckom jazyku :

ModHD. Habt ihr einige Discussionsbeiträge geschrieben? (Napísali ste nejaké príspevky?)

Tu zase sloveso schreiben je zastúpené iným svojim neurčitým tvarom – sgn Partizifom II. Vo funkcii pomocného (auxilliárneho) slovesa tu vystupuje habt, ktoré na seba preberá slovesnú conjugáciu slovesa substituovaného.

Kapitola 2. Prítomnosť

Nakoľko prítomnosť je vždy charakterizivaná práve jedným bodom na priamke času, rozoznávame v jazyku slovenskom len jeden prítomný čas. Paradigma prítomného času slovesa prvej triedy vyzerá takto :

Singulár

1) vediem (< PrSlv *wedơ < PIE *wedēm)

2) vedieš (< PrSlv *weděšь < PIE *wedēsi)

3) vedie (< PrSlv *weděti < PIE *wedēti)

Plurál

1) vedieme (< PrSlv *weděmъ < PIE *wedēmos)

2) vediete (< PrSlv *weděte < PIE *wedēte)

3) vedú (< PrSlv * wedơtь < PIE *wedonti)

Pritomný čas prvej slovesnej triedy je charakterizovaný osobnými koncovkami, ktoré majú pôvod v PIE (Proto-Indo-Európskych) sogenannt primárnych osobných koncovkách : -mi, -si, -ti, -nti s determinujúcim formantom -i s významom 'teraz'. Výnimku tvorí prvá osoba jednotného čísla, kde praslovanská koncovka *-ơ (nosové "o") z PIE *-ēm a to z ešte staršieho *-eHm nie je pôvodná a postráda determinujúci formant. Je to koncovka slovies athematikých, ktorá v dôsledku Indo-Iránskeho vplyvu na Praslovanské zoskupenie v jeho paradigme prítomného času nahradla pôvodné *-ō (zo staršieho *-eHw)

Takto tvoria prítomný čas aj ostatné slovesné triedy, pričom spôsob formovania slovesného času pripájaním primárnych koncoviek zostáva v platnosti aj pri preberaní slovesa do iných slovesných tried : -pejem (< *pejēm), -pojím (< *pǎjím), -pievam (< *pěwem), -pájam (< *pájem) , -pojujem (< *pǎjújem).

Trieda I. -ē-/-ō-

berieš (< PrSlv *berěšь < PIE *b^herēsi)

Trieda II. -ej-/-oj-

prosíš (< PrSlv *prǎsíšь < PIE *prok^jeisi)

Trieda IIIa. -je-/-jo-

mažeš (< PrSlv *mazješь < PIE *mag^jiesi)

Trieda IIIb. -ouje-/-oujo-

deluješ (< PrSlv *dělúješь < PIE *d^hailoujesi)

Trieda IV. -ne-/-no-

stihneš (< PrSlv *stignešь < PIE *stignesi)

Trieda Slovies Athematických

si (< PrSlv *jesi < PIE *essi)