Hľadanie v komunite

Určite ste sa ocitli v situácii, kedy ste niekomu nemohli - nechceli povedať pravdu. ostali ste ticho, skúsili ste to nejako zahovoriť, či ste radšej zaklamali? Ako je to podľa vás, kedy je treba za každú cenu povedať pravdu, a kedy je drobná - alebo aj väčšia - lož prijateľnejšia ako pravda či už natvrdo alebo s "omáčkou"? Ak áno, v akých životných situáciách ste vedome klamali a prečo? prečo si myslíte, že tak to bolo lepšie? Vôbec, čo si o tejto veci myslíte? Ako riešite dilemu povedať pravdu, či zaklamať? ja som kedysi vždy a za každých okolností hovorila pravdu, dokonca aj keď som ja niečo vyviedla a mysleli si, že to spravil dakto iný, ja som sa vždy priznala, aby nevinný neborák netrpel namiesto mňa - ale nikdy to nikto nebral do úvahy, na svoju "čestnosť" alebo možno hlúposť (?) som vždy doplatila a trest ma neminul, to, že som povedala pravdu, nikdy nebola poľahčujúca okolnosť. jediný, kto sa ma kedy za toto zastal, bol môj otec...mamka síce ocenila moju pravdovravnosť, ale zdrala ma aj tak, resp. neskôr mi zakázala hokej aj tak...A takto to šlo až do maturity... teraz síce som radšej, keď môžem povedať pravdu, ale sú situácie, keď nemôžem povedať pravdu. Stáva sa, že segra alebo niektorá z dcér ma požiada, aby som to či ono nehovorila babke, skrátka nechcú, aby sa to babka dozvedela, a potom keď babka vŕta do mňa práve skrz tú vec, ani čo by mala v sebe radar, musím klamať, že o ničom neviem alebo že o tom sa my s dcérou / segrou nebavíme, lebo na moju mamku neplatí také, že o tomto nechcem hovoriť a že by to aj rešpektovala. Bolo to ťažké, som mizerný klamár. Raz som zaklamala vo vážnej veci, ale trvalo mi to necelé 2 týždne a urobila som všetko pre to, aby to už nebolo klamstvo, ale pravda. takže ked som prišla na "skúšku", už to bolo ok.