Hľadanie v komunite

História vládnutia prezidentov Česko-Slovenska bezpochyby patrí medzi najzaujímavejšie udalosti spoločných česko-slovenských dejín od vzniku Československej republiky v roku 1918 až po zánik Česko-Slovenskej Federatívnej republiky v roku 1992. V ankete môžete označiť tých prezidentov o ktorých si myslíte že boli pre Česko-Slovenské dejiny najosožnejší, môžete ich označiť viac. Veľmi stručne si priblížime ako jednotliví prezidenti vládli, čím sa zaslúžili, resp. o čo sa nezaslúžili vôbec: Tomáš Garrigue Masaryk (* 7. marec 1850 - + 14. september 1937) Masaryk na začiatku svojej politickej kariéry obhajoval zachovanie Rakúska(-Uhorska), s tým aby sa reformovalo na štát rešpektujúci všetky národy. Po vypuknutí prvej svetovej vojny v r. 1914 už však spracoval prvú predstavu o Česko-Slovenskom štáte. Keďže pochyboval o udržaní Rakúsko-Uhorska, emigroval na konci roku 1914 do západnej Európy, kde nadviazal styk so zahraničnými priateľmi Čechov a Slovákov a postavil sa do čela odboja za rozbitie R-U a vytvorenie Česko-Slovenska. V r. 1916 založil spolu s Edvardom Benešom a M. R. Štefánikom Česko-Slovenskú národnú radu, ktorej sa stal predsedom. 18. 10. 1918 vydal vo Washingtone Vyhlásenie o nezávislosti Česko-Slovenska, v ktorom deklaroval vytvorenie samostatného, demokratického česko-slovenského štátu. 14. novembra 1918 ho Národné zhromaždenie (česko-slovenský parlament) zvolilo za prezidenta, ale až 20. decembra 1918 sa vrátil z emigrácie do Čiech. Dňa 22. decembra 1918 prečítal členom vlády svoje prvé prezidentské posolstvo. Hoci Masaryk mal k Slovákom veľmi dobrý vzťah, bol zástancom Čechoslovakizmu, Čechov a Slovákov považoval je jeden národ a odmietal uznať emancipačné úsilie Slovákov. V rokoch 1920, 1927 a 1934 ho parlament opätovne zvolil za prezidenta, ale v decembri 1935 odstúpil zo zdravotných dôvodov. Zomrel o dva roky neskôr. Edvard Beneš (* 28. máj 1884 - + 3.september 1948) Beneš sa 18. 12. 1935 po Masarykovej abdikácii stal druhým Česko-Slovenským prezidentom. Prezidentom bol len sotva tri roky, keď po Mníchovskej dohode (zrade) abdikoval na svoju funkciu a odletel do Londýna. V r. 1939 v Paríži založil Československý národný výbor, ako orgán zahraničného odboja (zanikol 9. júl 1940, kedy sa - už v Londýne - rozhodlo, že sa pretvorí na dočasné česko-slovenské zriadenie - teda vládu). V r. 1940 - 1945 počas Druhej svetovej vojny bol Česko-Slovenským prezidentom v exile. Medzitým v decembri 1943 v Moskve uzavrel spojeneckú zmluvu so ZSSR a zároveň tam začal rokovať s česko-slovenskými komunistami o povojnovom Česko-Slovensku. V máji 1945 sa triumfálne vrátil do Prahy a krátko nato (máj - jún 1945) vydával tzv. Benešove dekréty, ktoré sa o.i. týkali problémov s Nemcami a Maďarmi. V októbri 1945 bol potvrdený vo funkcii prezidenta a znovu zvolený o necelý rok neskôr. 25 februára 1948, v tom čase už chorý svojou nerozhodnosťou umožnil komunistický puč v Česko-Slovensku tým, že prijal demisiu ministrov demokratických strán a zostavením novej vlády poveril Klementa Gottwalda. V máji 1948 po podpise niekoľkých komunistických zákonov sa rozhodol komunistom vzoprieť a nepodpísal Ústavu 9. mája. 7. júna 1948 abdikoval na úrad prezidenta; jeho nástupcom sa stal Klement Gottwald. Emil Hácha (* 12. júl 1872 - + 27. jún 1945) Hácha sa stal prezidentom potom čo Beneš abdikoval a odletel do Londýna. Bol prezidentom Česko-Slovenskej republiky (1938-1939) a štátny prezident Protektorátu Čechy a Morava (1939-1945). Hácha mnohými historikmi nie je považovaný za nástupcu Beneša, pretože Beneš viac-menej bol nútený opustiť ČSR (aby sa nakoniec vrátil ako prezident tretej Česko-Slovenskej republiky). Česko-Slovenským prezidentom nebol ani 4 mesiace, preto sa mu príliš venovať nebudeme. V krátkosti - ako štátny prezident Protektorátu Čechy a Morava bol veľmi aktívnym politikom, ktorý sa zasadzoval za práva českého národa. Protestoval u ríšskeho protektora Konstantina von Neuratha proti germanizácii, v októbri 1939 odmietol sľub vernosti Hitlerovi a v novembri 1939 požadoval prepustenie zatknutých vysokoškolských študentov. Bol iniciátorom vzniku "Národního souručenství", ktoré malo byť zastrešujúcou organizáciou českého obyvateľstva Protektorátu. Hácha bol prakticky po celý čas svojej vlády pod silným tlakom nemeckých okupantov, a pod vplyvom zhoršujúceho sa stavu postupne stratil nielen dôveru domáceho odboja a londýnskej exilovej vlády, ale aj okupantov a ich prisluhovačov. Krátko po skončení vojny Emila Háchu zatkli na lánskom zámku a dopravili do väzenskej nemocnice na Pankráci, kde za 6 týždňov zomrel. Ako priznal aj povojnový Národný súd, od januára 1943 nebol Hácha zodpovedný za svoje činy. Pre nemalú časť českého národa však predstavoval symbol zrady a pronacistického aktivizmu. Tento pokrivený obraz Háchovej osobnosti prežíva u staršej generácie dodnes. Klement Gottwald (* 23. november 1896, - + 14. marec 1953) Gottwald bol prvým komunistickým prezidentom Česko-Slovenska, celkovo tretím. Krátko po vojne 10. mája 1945 sa Gottwald vrátil zo ZSSR do Prahy ako podpredseda česko-slovenskej vlády a predseda Národného frontu. Od toho istého roku až do svojej smrti bol zároveň predsedom KSČ. Po víťazstve strany v kvázi demokratických voľbách v máji 1946 sa stal predsedom vlády. Hoci spočiatku sa štylizoval do polohy rozvážneho politika, v skutočnosti už pracoval na tom aby sa chápadlá komunizmu dostali do všetkých štruktúr vtedajších demokratických strán, organizácií a zriadení. Na jeseň 1947 už bolo jasné že demokracia na čele s komunistami nebude možná. Nekomunistickí členovia Národného Frontu pochopili že hra na demokraciu sa končí a postupne abdikovali na svoje funkcie. Tento fakt využil Gottwald na definitívne uchopenie moci. Vo Februári 1948 (40 rokov označovaný ako Víťazný Február, do demokratickej reči preložené ako Nástup Zla) pomocou nátlakových akcií presvedčil vtedy chorého a až príliš nerozhodného prezidenta Beneša aby demisiu nekomunistických ministrov prijal a schválil kandidátov navrhnutých Gottwaldom. Hneď na to predniesol asi najslávnejší komunistický prejav v histórii Česko-Slovenska, ktorý začínal slovami: "Právě se vracím z Hradu od prezidenta republiky..." Celý prejav si môžete vypočuť tu: https://media.freespace.sk/images/politics/cs_prezidenti/1948_gottwald_projev.mp3 14. júna 1948 bol Gottwald po abdikácii Beneša zvolený do funkcie česko-slovenského prezidenta a v bývalom Česko-Slovensku nastala doba teroru. V krajine začali rozhodovať a fakticky vládnuť sovietski poradcovia. V ekonomike bola presadená koncepcia ťažkého priemyslu a násilná kolektivizácia poľnohospodárstva. Bol zavedený monopol komunistickej moci na školstvo, vedu a kultúru. Hlavný záujem poradcov sa sústredil hlavne na bezpečnosť, armádu, prokuratúru a súdy. Za Gottwaldovej vlády došlo na začiatku päťdesiatych rokov k mnohým vykonštruovaným politickým a náboženským procesom, bol rozpútaný ideologický teror. Bol nastolený stalinský model kasárenského komunizmu, ktorý likvidoval akýkoľvek odpor, iný názor a samostatné myslenie. Gottwald keď sa 11. marca 1953 lietadlom vrátil z pohrebu svojho veľkého vzoru Stalina, sťažoval sa že mu nie je príliš dobre. Mal problémy so srdcom a let lietadlom jeho stav zrejme rapídne zhoršil. Zomrel o dva dni neskôr. Antonín Zápotocký (* 19. december 1884 - + 13. november 1957) Zápotocký bol druhým česko-slovenským komunistickým prezidentom, celkovo v poradí štvrtým. 21. marca 1953 bol na Národnom zhromaždení zvolený za prezidenta republiky, týždeň po zosnulom Klementovi Gottwaldovi. Zápotocký sa ako prezident snažil zmeniť nepriaznivé pomery, ktoré v 50. rokoch v Česko-Slovensku panovali, známe sú jeho prejavy, napríklad pri otváraní Klíčavskej priehrady (pod článkom si môžete vypočuť jeho vianočný prejav z r. 1952 a pobaviť sa). V prejave sa vyslovil proti násilnej kolektivizácii vidieka - hovorí, že ktokoľvek z poľnohospodárov chce vstúpiť do JRD, môže. Jeho snahy však narazili na odpor straníckeho aparátu na čele s prvým tajomníkom strany Antonínom Novotným. Zápotocký preto vzápätí na svoje snaženie rezignoval. Zápotockého vianočný prejav: https://media.freespace.sk/images/politics/cs_prezidenti/1952_zapotocky_vanocni_projev.mp3 Úloha Zápotockého je často idealizovaná - býva označovaný za otca robotníkov, človeka z ľudu. Nie je to však celkom pravda. Udalosti po smutne známej menovej reforme v roku 1953 dokazujú, že Zápotocký dokázal byť tvrdý a neústupčivý voči robotníkom, ktorí dávali najavo nesúhlas s komunistickou vládou, 13. novembra 1957 zomiera Antonín Zápotocký na infarkt, na jeho miesto nastupuje Antonín Novotný. Antonín Novotný (* 10. december 1904 - + 28. január 1975) Novotný bol piatym Česko-Slovenským prezidentom, ktorým sa stal 19. novembra 1957 a vládol do 22. marca 1968. Podieľal sa na nezákonnostiach v 50. rokoch a až do začiatku 60. rokov brzdil revíziu politických procesov i rehabilitácie. Svojimi dogmatickými a subjektivistickými postojmi prispel k vyhroteniu rozporov vnútri vládnucej garnitúry (veľmi ostro vystupoval proti slovenskej reprezentácii), čím otvoril cestu k miernej liberalizácii. V rokoch 1967 - 68 bol ostro kritizovaný; najprv vo vedení KSČ, potom (na jar 1968) aj v širokej verejnosti. 5. januára 1968 odstúpil z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ, 22. marca 1968 aj z úradu prezidenta republiky. V apríli a máji 1968 bol zbavený všetkých zostávajúcich funkcií a odišiel z politického života. Všeobecne to bol veľmi neobľúbený prezident. Ludvík Svoboda (* 25. november 1895 - + 20. september 1979) Svoboda bol česko-slovenským šiestym prezidentom v rokoch 1968 až 1975. V rámci Pražskej jari bol 30. marca 1968 zvolený za prezidenta po abdikácii Antonína Novotného. Podporoval reformných komunistov na čele s A. Dubčekom. Za augustovej okupácie na jednej strane odmietol vymenovať kolaborantskú robotnícko-roľnícku vládu Vasila Biľaka a Aloisa Indru, ale na druhej strane sa v nasledujúcich rokoch spolu s Gustávom Husákom podieľal na tzv. normalizácii. 29. mája 1975 napriek dlhodobým zdravotným problémom sa odmietol vzdať prezidentskej funkcie, federálne zhromaždenie preto prijalo zvláštny zákon, na základe ktorého bol zbavený prezidentskej funkcie. Zomrel o štyri roky neskôr. Gustáv Husák (* 10. január 1913 - + 18. november 1991) Gusto bol siedmym prezidentom ČSSR. V priebehu šesťdesiatych rokov bol jednou z hlavných osobností reformného prúdu v KSČ, v období tzv. pražskej jari vystupoval ako verný stúpenec A. Dubčeka. V apríli roku 1968 sa stal podpredsedom česko-slovenskej vlády, v ktorej bol jedným z popredných iniciátorov ústavného zákona o federatívnom usporiadaní republiky. Pred okupáciou bol oveľa radikálnejší, než umiernený Dubček. Ešte v utorok 20. 8. 1968 v Žiari nad Hronom vystúpil s najradikálnejším proreformným prejavom, v ktorom obvinil Biľakove vedenie KSS zo sabotáže Dubčekovej politiky na Slovensku a seba prezentoval ako muža, ktorý, ak bude zvolený za prvého tajomníka ÚV KSS, stane sa dôsledným realizátorom reforiem na Slovensku a pevnou oporou Dubčekovho vedenia v Prahe. Kým predsedníctvo ÚV KSČ v Prahe po vstupe spojeneckých armád vstup odsúdilo, predsedníctvo ÚV KSS v Bratislave, ktoré za neprítomného Biľaka a z jeho poverenia riadil Hruškovič, ktorý oznámil vstup armád a predložil text pozývacieho listu tvrdiac "V Prahe bol schválený všetkými vrátane Dubčeka a že proti boli iba Smrkovský a Kriegel". Potom 6 z desiatich prítomných členov predsedníctva vyslovilo za schválenie pozývacieho listu (proti boli Falťan, Daubner, Turček a Ťažký). Keď diaľkopisom prišlo skutočné stanovisko predsedníctva ÚV KSČ, Viktor Pavleda a Jozef Zrak sa spamätali a zatelefonovali Gustávovi Husákovi, ktorý sa práve vrátil zo Žiaru nad Hronom. Husák na zasadanie prišiel a veľmi ostro odsúdil schválený text: "Čo ste to porobili súdruhovi Dubčekovi, tak ho zradiť a vraziť mu nôž do chrbta. To sa musí okamžite zmeniť, odvolať a prijať nový dokument na podporu stanoviska prijatého pražským predsedníctvom?" čo sa aj okamžite stalo. Takto sa aj vďaka Husákovi rozbil plán pozývateľov a vstup spojeneckých vojsk nezískal okamžitú legitimitu, nemohli zasadnúť revolučné tribunály, ktoré by podobne ako v Maďarsku 1956, fyzicky likvidovali reformátorov. Na moskovských rokovaniach v auguste roku 1968 Husák pragmaticky "zmenil kurz" a stal sa Brežnevovým spojencom. V roku 1969 sa dostáva na čelo KSČ - do mája roku 1971 bol jej prvým tajomníkom, potom až do roku 1987 jej generálnym tajomníkom. V roku 1975, po abdikácii prezidenta L. Svobodu, sa stal na nasledujúcich štrnásť rokov prezidentom Česko-Slovenska. Po novembrových udalostiach roku 1989 Gustáv Husák vymenoval 10. decembra Čalfovu "vládu národného porozumenia" a vzápätí abdikoval z funkcie prezidenta republiky. V novembrových dňoch bol jedným z politikov, ktorí odmietli situáciu riešiť násilím a výrazne tak prispel k pokojnému priebehu prevratu. Zásadne trval na ústavnom riešení vzniknutej situácie, čo sa mu aj podarilo. Dňa 18. novembra 1991 Gustáv Husák, ako súkromná osoba, zomiera. Václav Havel (* 5. október 1936) Havel bol posledným ôsmym prezidentom Česko-Slovenska. V novembri 1989 sa stal vedúcim predstaviteľom "Zamatovej revolúcie". Ako kandidát "Občanského fóra" bol 29. decembra 1989 ešte komunistickým Federálnym zhromaždením zvolený po 40. rokoch prvým československým nekomunistickým prezidentom. Druhý krát bol zvolený prezidentom po slobodných voľbách, 5. júla 1990. Počas jeho druhého funkčného obdobia však narastali rozpory medzi vtedajšou českou a slovenskou politickou reprezentáciou v názoroch na budúce usporiadanie. Hlboký rozkol vo Federálnom zhromaždení viedol k tomu, že Havel nezískal v júlových voľbách v roku 1992 dostatok hlasov. Hoci bol požiadaný, aby zotrval vo funkcii, než bude zvolený nový prezident, odstúpil 20. júla 1992 zo svojej funkcie a na niekoľko mesiacov sa z politického života stiahol. Dňa 26. januára 1993 zvolila Poslanecká snemovňa Václava Havla prvým prezidentom Českej republiky.