Pamätám si na prvé moje zamestnanie. Po VŠ som mal veľké ambície. Bolo to v čase budovania socializmu, keď pracovný čas začínal o 6:00. Prvý zážitok som mal pri "pichačkách" kde sa všetci hekticky snažili dostať do práce. Až potom som pochopil ich pointu - "pichnúť si" pred 6:00. (Pre neznalých, pichačky boli hodiny, zaznamenajúce dobu príchodu a odchodu zo zamestnania). Toto ich ranné hektické pracovné nasadenie po príchode do kancelárie vystriedala letargia, ktorú prerušovala len diskusia o počasí, rodine, alebo športe. Asi po hodine kolegovia začali otvárať šuplíky kancelárskych stolov a ja som si naivne myslel, že je to signál, že sa začína pracovať. Na moje prekvapenie mali v šuplíkoch cibuľu a iné ingrediencie, ktoré slúžili na ochutenie stravy, ktorú si doniesli z domu. Obyčajne to bola slanina, klobásy, alebo zvyšky zo zbíjačky. Predpokladal som, že určite nikto z nich asi neraňajkoval, ale nie som si dnes celkom istý. Okolo 10:00 padol spontánny návrh, poďme sa pozrieť, čo majú v závodnom bufete. Po tomto návrhu sa takmer všetci kolektívne presunuli do bufetu, kde síce nebol veľký výber, ale 40 Dg vlašského šalátu a 5 rožkov vyplnilo čakanie na obed. O 12:00 boli už všetci po obede, aj keď si preto museli vystáť radu. Pred odchodom sa rituál otvárania šuplíkov s cibuľami zopakoval, preto že väčšina si prezieravo nejaký kus slaniny nechala aj na poobednú šichtu. Po obede patrila k obľúbenej téme diskusie otázka, čo bude doma na olovrant a večeru. Ak ma niekto podozrieva, že si vymýšľam, zaklincujem to informáciou, že som pracoval (ak sa to tak dá nazvať prácou) na oddelení jadrovej techniky. Ja som síce jadrovú fyziku študoval, ale intelektuálne nároky v tomto oddelení by zvládol aj Tomáš. O pol roka som dal výpoveď. Vedúci to úprimne nechápal a chcel poznať dôvod, čo sa mi v tom priateľskom kolektíve vlastne nepáči.
Tomáš, ty by si sa v tom kolektíve našiel, "zlatý socializmus"...