Morálne správanie by malo byť výhodou v evolučnom vývoji nášho druhu. V tomto zmysle sú morálne hodnoty, ktoré hlása aj náboženstvo (napríklad v desatoro prikázaní), len potvrdením evolučnej teórie, bez ohľadu na to, či nejaký boh existuje.
Obecne je morálne správanie normou, ktorá zabezpečila prežitie nášho druhu, pri prechode od lovcov zberačov, do obdobia civilizovanej spoločnosti. Lenže historická realita je iná. Konsenzus akceptovania morálnych hodnoť, bol nevyhnutnou podmienkou, pre existenciu danej civilizácie. Obdobie rozvoja danej spoločnosti bolo obyčajne časovo limitované s obdobím akceptovania morálnych hodnôt tejto spoločnosti. Nakoniec ale vždy došlo k úpadku morálky (príčinou boli aj vonkajšie faktory), ktoré následne viedli k zániku danej civilizácie.
Dnes sa západná civilizácia dostala do štádia, keď je jej morálka zrelativizovaná a náboženský fundamentalisti tak môžu argumentovať , že oni sú zástancami morálky, ktorá je absolútna, lebo "tak to chce ich boh". Takáto argumentácia je síce absurdná, lebo nikto boha nevidel. To ale neznamená, že právo na "absolútnu pravdu a morálku" by si nenárokovali aj ateistický diktátori.