To je otázkou hodnôt, ako sa človek cítil v totalite. Prasa v chlieve je spokojné, keď má plný válov. Oportunista nemá problém so slobodou vyjadrovania, drží sa hesla, "koho chleba ješ, toho pieseň spievaj". Totalita a diktatúra komunistického režimu tu trvala 40 rokov, nanútená Sovietskym zväzom, na základe povojnového usporiadania.
O to väčšie sklamanie som zažil po roku 1989, keď som pochopil, ako naivne som si predstavoval slobodu. Veril som, že sloboda a demokracia sú dostatočnou zárukou, že nomenklatúrne komunistické kádre sa budú musieť živiť vlastnou prácou, budú odmeňovaní podľa svojich schopností.
Dnes som už vytriezvel. No sentiment za touto érou je na Slovensku stále živí. Mnohí, hlavne tí, ktorých ambície sú väčšie, ako ich schopnosti, vzhliadajú k Putinovi a veľkému Rusku. No nech sa radšej pozrú okolo seba, keď kritizujú súčasné pomery. Veď po 1989 sa hlavne komunistické nomenklatúrne kádre a mafia zmocnili majetku štátu, počas Mečiarovej privatizácie. Kto bol vtedy vo vedúcich funkciách? Akú šancu mal privatizovať ten, ktorý v podniku pracoval a akú riaditeľ podniku. Väčšina politikov po roku 1989 bola členmi KSČ. V podstate máme až teraz, 30 rokov po Nežnej revolúcii prezidentku, ktorá nebola členkou KSČ. (V jej veku by to ani nestihla).
Za to, čo sa u nás dialo a deje po roku 1989 nemôžeme nadávať na USA, ani na Rusko. Máme slobodné voľby, robíme si to sami. Chýba nám morálka a my chceme kritizovať, čo sa robí v Rusku, alebo USA. Za totality sme mali morálne právo kritizovať Rusko, no mlčali sme. A teraz sa tu tvárime, ako morálne autority.
"Koľko času dávam ešte boľševikovi?" Naveky..., to nie je totiž politické presvedčenie, ale diagnóza.