Nekonečno môže existovať, ako relatívny pojem. Ale pre pozorovateľa je to realita, ako každá iná. Napríklad pre mión a jeho čas rozpadu. STR hovorí, že ak by sa pozorovateľ pohyboval rýchlosťou svetla, tak všetky udalosti by pozoroval v tom istom čase. Alebo obrátene, „tiknutie“ jeho hodín“ by pre iného pozorovateľa trvalo nekonečne dlhú dobu. Našťastie STR neumožňuje žiadnemu pozorovateľovi, pohybovať sa rýchlosťou c. Ale OTR takýto limit nemá. Čierne diery dnešná fyzika považuje za realitu. A na horizonte ČD dochádza k rovnakému paradoxu. Pozorovateľ, blížiaci sa k horizontu ČD by „videl“ budúcnosť vesmíru, aj keby to bola doba 1000 miliárd rokov, v krátkom okamihu. A na horizonte by jeho čas voči okoliu zastal, takže aj nekonečná budúcnosť vesmíru by sa mu „scvrkla“ do bodu. Môžeš namietať že minimálne do Planckového času 5,391×10−44 s. (To je ale zaujímavé, lebo by videl budúcnosť, len by o nej nikomu nemohol povedať. A budúcnosť tvorí aj moje rozhodnutie, ktoré som ešte nespravil. To znie, ako fatalizmus. Moje budúce rozhodnutie je teda už vopred dané? To nie, budúcnosť a moje rozhodnutie je iba udalosť v časopriestore a čas je relatívny pojem.) Naopak vonkajší pozorovateľ by tvrdil, že jeho pohyb na horizonte „zamrzol“. Táto teória operuje s pojmom nekonečno. Nemôžeme ale tvrdiť, že relatívny pojem nekonečna už nie je príroda, lebo relativita popisuje prírodné zákony. Pochopiť to je ale mimo našu empirickú skúsenosť.