Ty si to moje zlato

Väčšina z nás má, alebo mala dlhotrvajúcejší vzťah (viac ako 1 rok). Spoznali ste, aký je ten druhý, keď sa uvoľní, ako sa správa k iným ľuďom (okrem Vás) ...

Popri vlastnostiach, kvôli ktorým ste si s ním/ňou začali, vidíte aj vlastnosti, o ktorých ste netušili.

Otázka:

Ako sa Váš vzťah vyvíja ďalej? Musí sa partner prispôsobiť Vašim požiadavkám? (Myslím oblasti, ktoré nie sú pre spoločný život rozhodujúce - dochvíľnosť, mliaskanie pri jedle, účes...) Ste ochotní zmeniť sa aj Vy podľa jeho potrieb?

Ktoré vlastnosti nie ste v žiadnom prípade schopní tolerovať? A ktoré by ste boli ochotní znášať do konca života, len aby ste s tým človekom mohli byť?

Stalo sa, že vlastnosť, ktorú ste u partnera vôbec nechceli, ste prijali z lásky k nemu? Našli ste človeka, ktorý by za to stál? Ja áno. Nechcela som, aby môj nastávajúci fajčil. No priznal sa mi až vtedy, keď som ho mala tak rada, že som sa radšej zmierila s tým, ako s rozchodom.

to nie je jedna otázka... to je veľa otázok ...

Lydži je skromná ... nechce nič iné, len recept na tú zázračnú substanciu, ktorá pritiahne k sebe dvoch ľudí ... a udrží ich tam ... :lol:

vzťah, ktorý má fungovať, je o vzájomnej tolerancii ... nikdy nie o tom, že jeden sa bude prispôsobovať, a ten druhý vyžadovať...

sú veci, ktoré rozčuľujú celý život ... rovnaké pohyby, slovo, ktoré sa používa pričasto, návyky, ktorých sa ten druhý nevie zbaviť ... občas rozčuľujú viac, občas menej ... a bývajú dôvodom na hádky ... len ich netreba brať príliš vážne ... :)

nejde o zmenu podľa jeho či jej potrieb... zmena zrejme nie je to správne slovo ... keď dvaja ľudia chcú spolu existovať, musia si dať dostatok slobody, dostatok lásky, dostatok porozumenia pre slabosti toho druhého, zobrať na seba svoj diel zo všetkého ... obaja ... a to všetko v tom správne vyváženom pomere ... všetci máme nejaké "nežiadúce" vlastnosti ... dajú sa trochu otupiť, odsunúť do úzadia ... keď nám ten druhý za to stojí ...

a musia to chcieť obaja ... jeden na to nestačí ...

vo fungujúcom vzťahu dávajú a ustupujú obaja ...

game

presne si to trafila. Chcela som to tak nejako napísať, že takto by mal správny vzťah fungovať, ale nevedela by som to tak pekne.

Je mi jasné, že vo vzťahu sa musia OBAJA prispôsobiť, podľa svojich možností a vôle. Ale každý má svoje hranice. Ako píšeš, veci, ktoré sú za hranicami, občas rozčuľujú viac, občas menej ... a bývajú dôvodom na hádky. Znamená to, že ani jeden nechce ustúpiť. Ale prečo? Je také ťažké zmieriť sa s tým? Či je ťažké robiť/nerobiť to? A o čo vlastne ide? To ma zaujíma. Čo (pre jedného nedôležité) dokáže druhého vytočiť?

A zase čo, čo je pre mňa dôležité, dokážem tolerovať? Nie znášať a robiť pre to hádky, ale skoro až ignorovať.

V podstate mi ide o odchýlky v charakteroch, trpezlivosti, znášanlivosti ... o spoznávanie.

Znamená to, že ani jeden nechce ustúpiť. Ale prečo? Je také ťažké zmieriť sa s tým? Či je ťažké robiť/nerobiť to? A o čo vlastne ide? To ma zaujíma. Čo (pre jedného nedôležité) dokáže druhého vytočiť?

A zase čo, čo je pre mňa dôležité, dokážem tolerovať? Nie znášať a robiť pre to hádky, ale skoro až ignorovať.

 

V podstate mi ide o odchýlky v charakteroch, trpezlivosti, znášanlivosti ... o spoznávanie.

neznamená to ... v tých "drobnostiach" nejde o ústupky... je to trochu zložitejšie ...

dvaja ľudia sa spoznajú, chodia splu, žijú spolu... zo začiatku sa každý ukazuje v tom najlepšom svetle... aj keby toto konštatovanie teraz niekto popieral, alebo sa niekto snažil správať prirodzene, úplne prirodzené to nie je nikdy...

sú to dvaja úplne cudzí ľudia, prinášajú si zo svojich rodín a domovov návyky, zvyky, určitú formu komunikácie, niečo, čo aj pri najväčšej vzájomnej náklonnosti je tomu druhému cudzie ...

tí dvaja si môžu povedať : toto mi nehovor každé ráno, nedávaj sem kľúče, alebo ich dávaj len na jedno miesto ... toto sú tie každodenné drobnosti, ktoré sú také vžité, že ten, kto ich robí, ich nevníma... ale toho druhého môžu privádzať o rozum... a naopak ...

tu nie je veľmi kam ustupovať... len sa uchýliť k zdravému rozumu ...

buď kvôli nejakej navyknutej hlúposti a permanentným hádkam kvôli tomu sa zničí ináč fungujúci vťah, alebo budeme ticho, ale predsa len z času na čas si povieme svoje ... trebárs s humorom...

stále je to o tolerancii, o tom, či je také dôležité, že niekto stále a roky ukladá metlu dolu hlavou, že sa jej štetiny rozídu na všetky strany a po chvíli sa s ňou nedá zametať , a budeme kvôli tomu kričať a hádať sa... alebo mu strčím zničenú metlu do ruky ... na, toto ti hovorím stále, ale darmo ... zničil si, kúp mi novú ...

v dlhodom vzťahu sú také všedné drobnosti tie, ktoré robia vzťah vzťahom....

možno si chcela počuť niečo iné ... každý jeden vzťah je špecifický , a všade to funguje trochu ináč...

a nikdy to nebude úplne bez hádok, a nikdy nebude každý deň nedeľa...

Moj problem vo vztahoch je asi prilisna tolerancia. Niezeby som chyby nevidel, vidim ich zretelne. Ale toto ma naucilo riesit veci inak. V zasade je malo veci, kvoli ktorym by som musel obetovat vztah. Prehliadam malickosti. Ale ked ide o zasadne veci, treba nastolit diskusiu. Napokon: V kazdom vztahu je to tak. Vylozit kartay na stol treba, komunikovat treba, ked sa niekomu nieco nepaci, nech to povie a uvidi, aky to bude mat vysledny efekt.

Niekedy mám dojem, že ľudia chú byť klamaní

Ono niekedy je to aj "potrebne", ale nie v zasadnych veciach.

ja nechcem byť klamaná -len o niečom nechcem vedieť :lol:

Ved zatajovanie skutocnosti nie je loz, pokial nejde o nejake zasadne veci.

Každý vzťah dotvárajú väčšinou práve tie drobnosti.

Na veľkých rozdieloch sa dokážu partneri oveľa skôr pohádať, lebo sú očividné.

Zato drobnosti dokážu postupom času vzťah rozleptať práve preto, že človek má tendenciu nad nimi mávnuť rukou.

Ja som sa takto vďaka predošlému vzťahu stala hnusne netolerantnou. Stala som sa presne takou mrchou nad ktorými sa muži rozčuľujú, že chcú všetko a nie sú ochotné ustupovať.

Zaslúžila by som si po nose, ja viem.

Namiesto toho som si našla partnera (či on mňa?) s ktorým máme rovnaké ešte aj zlozvyky.

A to robí vo vzťahu strašne moc.

Nemôžem mu ich vyčítať, lebo mi proste nevadia..... robím ich aj ja.

Iste, je tam pár vecí, v ktorých človek ustúpi, to svoje veľké NIKDY si prispôsobí a poohýba podľa potreby.

Vtedy si zvyknem materialisticky pozrieť na plusy a mínusy.

Dokážem sa s týmto zmieriť na oplátku za to, že s ním budem môcť ešte nejakú tú večnosť byť?

Zatiaľ mi stále vychádza jednoznačne áno. Tak držte palce. :lol:

Cacane povedane, fiorlinka :lol:

Ja mam zas taku divnu teoriu. Clovek musi poznat najprv sam seba, uprimne a bez prikraslenia, aby sa skutocne dokazal zniest so svojim partnerom. Ked tak obcas smirujem ine pary, tak som dosla k zaveru, ze drviva vacsina ludi hlada dva typy protajskov. Jeden je "a´la jeden z rodicov", alebo "dokonalost". Ani jedno nefunguje, lebo nehladame obycajneho cloveka.

Obcas ma napada, ze vlastne dohodnute sobase v minulosti mali jednu vec do seba - clovek sa musel zmierit s tym, co "prislo".

Vztah je aj o tolerancii, o tom niet pochyb. No obavam sa, ze len malo ludi chape skutocnu hlbku toho slova. Napriklad "ustupovanie" nie je o tolerancii. Vacsina ludi chape ustupovanie ako porazku. Alebo potencialnu zbran: "Ja som ti uz s-krat ustupil/-a, kukaj, aky/-a som uzasny-/a" apod. Tolerancia je o tom, ze clovek nemusi ustupovat - nie je dovod.

Hadky su takisto len zasterkou jedneho faktu - kricime, lebo mame pocit, ze nas nie jej pocut. Zaujimave je, ze sa nikdy nezamyslame nad tym, PRECO nas nie je pocut. Napriklad moj otec - ten krici okamzite, aj ked ide len o to, ze mi vysvetluje, ako sa zatlka klincek. Teda, uz nekrici. Niekolkokrat som mu potichu povedala, ze ho POCUVAM a viem, o com HOVORI. No trvalo to dlho - kym som mu neporozumela, teda - jeho komplexu.

A tak.