Prečo sú ľudia takí nevšímaví?

N aprvom mieste je vzdy pud sebazachovy. Rad by som videl teba pri tom zachranovani. Tu danost sebaobetovania nema kazdy, je to totiz prevelice vzacny jav. To nema s nevsimavostou nic spolocneho.

Auto s 5 ludmi sa vrhlo do jazera. vela ludi bolo okolo , nik sa neodvazil do studenej vody. Vynoril sa(cestujuci) mladik,ktory vytiahol tri spolucestujuce. nik mu nepomohol. Policajt sa odvazil az ked chlapec reval ze uz nevladze. Dovtedy mu hadzal povraz. Dievca co bolo pri vedomi zomrelo v nemocnici kvoli vode v plucach?

Tazko povedat, ci je naozaj uplne normalne a ocakavane, aby bezny clovek riskoval svoj zivot za zivot niekoho ineho a cudzieho... To nebude len o nevsimavosti, tento pripad je skor o pude sebezachovy. Nevsimavost je napr. kamosov priklad, ktory sa vybural na motorke prakticky uz v meste - a potom skrvaveny a s tuctom zlomenin si sam mobilom zavolal zachranku. Pointa je v tom, ze z okruhu 5 metrov stalo zopar ocumovacov, ktori s nadsenim kukali na vymlateneho darcu organov. Jasnacka ze nikto nic neurobil - ale tu praveze nikto nic neriskoval.

Auto s 5 ludmi sa vrhlo do jazera. vela ludi bolo okolo , nik sa neodvazil do studenej vody. Vynoril sa(cestujuci) mladik,ktory vytiahol tri spolucestujuce. nik mu nepomohol. Policajt sa odvazil az ked chlapec reval ze uz nevladze. Dovtedy mu hadzal povraz.

 

No áno, toto sa stalo počas minulého weekendu pri Rudne, čo je neďaleko Prievidze. 4 autá plné 17-19 ročných deciek, čo majú vodičáky tak maximálne rok a mali požičané autá od rodičov išli na diskotéku. Išli 4 autá za sebou - frajer v poslednom aute v 140 km/h išiel predbehnúť tie 3 autá plné kamarátov a kamarátiek pred sebou, chcel zamachrovať - prvé auto práve išlo odbočiť doľava niekam na štrkové odstavisko (vraj) a zrazili sa. Auto s 5 ľuďmi, čo išlo 140kou prerazilo zábrany a skončilo v priehrade... Všetky tri autá zastavili a zavolali pomoc, ktorá prišla o 5 minút. Prišli policajti a RZP, dovtedy tých 10-15 ľudí (odhadom) nič nespravilo - nikomu nešli na pomoc (okrem toho chalana čo sa zachraňoval z auta a vyťahoval kamarátky, hoci bol isto už na pokraji síl), zato mali potom silné reči o tom ako neskoro prišla pomoc a že ich nestihli všetkých zachrániť - obetaví policajti skočili do chladnej vody a išli pomáhať ľuďom čo uviazli v aute... Štyroch vytiahli (no jedna z nich zomrela v nemocnici), vodiča sa im už nepodarilo zachrániť. Ľudia z ostatných aut sa len prizerali (nikto sa neodhodlal riskovať život a pomôcť kamarátom) a napokon si ešte dovolili kritizovať, že pomoc prišla neskoro a pritom zabudli na to že tí policjati riskovali vlastné životy kvôli ich vlastnej blbosti a frajerine. Podobných géniov a machrov na cestách tu máme pomerne často, pomaly každý weekend sa nejaké auto s mladými nerozvážnymi deťmi niekde rozbije a sú obete... To, že ohrozujú samých seba - to je ich problém, ale to že ohrozujú okoloidúcich a iných účastníkov cestnej premávky - to už problém je!

O ludoch by som az taku zlu mienku nemal. Z 99% opisujete situacie, na ktore normalny clovek nemoze byt pripraveny.

nikto nie si pripraveny na stresove situacie, okrem zachranarov, to ale neznamena, ze sa clovek nedokaze vyburcovat a pomoct.. ked chce... nechcem sa chvalit /:bezradny:/ ale nie raz som urobila maximum z mojich fyzickych sil, aby som pomohla inej osobe a to mam na krku dvoch priamo zachranenych.. (pojdem do neba)

davnejsie lezala v meste na zemi starsia zena a ludia okolo nej mlcky pochodovali hore dolu, cumeli na nu, postali a sli dalej, jeden si ju fotil!!... nikoho nenapadlo sa k nej sklonit a zistit, co s nou je... az ma striasa, ked si pomyslim, ako sa ta zena mohla citit, okrem teda toho, ze jej bolo fyzicky zle..

x krat som volala policajtov, ked sa nieco mlelo na ulici, raz, mlatili chlapika taki traja vyrastkovia, potom ked prisli za mnou kvoli vypovedi policajti, tak mi suseda povedala - "vidite, bolo vam to treba?!" hrozne, nie?

No, ja mam inu, nehrdinsku skusenost :bezradny:

 

Casto som cestoval vlakom a casto som cestoval s "trupkami" co fungovanie svojich zmyslov a vnemov obmedzili akurat tak na divanie sa z okna, pripadne pozorovanie batoziny na polickach nad sedadlami. Ked sa aj pohlady nahodou stretli, hned sa zahanbene minuli. Boli to ludia, presne taki ako ja, ludia schovani vo svojej naoko nepriestrelnej ulite. Cestoval som takto par rokov, az som sa raz pristihol pri otazke, naco mam oci, usta a usi a ci v kupe kde sedi sest ludi nenajdem nieco zaujimavejsie, ako pocitanie stlpov pri trati. Nachystal som si otazku /a pre istotu aj odpoved/ a trvalo este niekolko dvojhodinovych ciest, kym som sa ju odvazil polozit.

 

-Mozem sa vas nieco opytat?

Cestujuca1 -????

Cestujuci2 - ??

-Kedy vas naposledy na ulici zastavil neznamy clovek a opytal sa vas, aky ste mali den?

Cestujuca1 - ??

Cestujuci2 - S jehovistami sa nerozpravam

-???

 

Debata sa sice rozbehla, objasnil som im pricinu svojej drzosti, ale nepokracovali sme v tom duchu, ako sa mi ziadalo. Na dalsej stanici pristupili dalsi cestujuci a kazdy zaliezol spat do svojho tanku. Na konci sa mi tusim niekto podakoval "za par slov" a isli sme kazdy po svojom. Vsetko ostalo tak, ako malo byt :(

Take som tiez skusal, hlavne ked spolucestujuca vyzerala k svetu :(

Prirodzene...uspesnost striedava :bezradny:

miesto toho sa mi dostalo akurat hrubych urazok a nadavok ze sa nemam do nicoho starat a mam vypadnut..

nieco mi napadlo teraz, raz sa vyburalo auto do kukurice, na zakrute siel proste rovno a v tej kukurici sa otocil na strechu... zastavila som a vyliezol krvavy chlapik z auta, mu kricim z cesty, ci je v poriadku a on nic, iba sa motal dookola, tak som zavolala zachranku... trepala som sa dole briezkom za nim a kricim mu, ze zachranka uz ide... a ... on zacal lamat kukuricu a hadzat ju po mne :(, ze co sa staram, nech idem do pííp... :bezradny: hm..

xeno

 

Chapem, ale ked babe pol hodiny zazeram do vystrihu a potom sa jej opytam, co si mysli o introvertnych cestovateloch, asi nebude moju otazku brat vazne :bezradny:

dead..

 

Predpokladam,ze skutocny introvert by sa proste prilis hanbil sa jej prihovorit - takze by ju len bez slova znasilnil v najblizsom tunely :bezradny:

 

pinkus..

 

Ono pokial si ten chlapik pred cestou dal 4 piva - ani sa nedivim, ze po tebe hadzal kukuruz :(

A ano, keby si sa dostala do neba, bolo by ti to pripocitane k dobru. Inac v beznom zivote vzdy pri konani dobra nieco riskujes...ale to k tomu asi patri, inac by to bolo prilis jednoduche.

čo sa týka cestovania .. mám tiež jednu príhodu z vlaku ... na jednej zástavke raz nastúpili slečny ... prisadli do kúpečka, ja som im najprv len pomohol dať ich tonovú batožinu nad hlavu a dlho bolo ticho, viem nepatrí sa počúvať cudzie rozhovori ale v kúpečku je to priam nemožné o čom sa bavia ... boli to folklórne tanečnice ... išli niekam na sústredenie ... a vyprávali sa že sa boja že či skúšku zvládnu a že ak ju zvládnu tak si pôjdu dať rum z čajom :bezradny: .... áno na to som sa spýtal že či nie náhodou čaj z rumom :( ... a hneď som sa spýtal slečny a kde idete vystupovať ... a začali sme sa dlho vyprávať až dovtedy dokým som neprišiel do Popradu a nevystupoval ... ... to bolo asi prvý aj posledný krát čo som sa takto vyprával z cudzími ľuďmi ... to bolo asi moje krátke obdobie čo som sa vedel otvoriť ľuďom a nebyť v "ulite" ...

Bola tu spominana nehoda v Rudne a chovanie ludi, co boli na brehu.

Zaujimavy je nazor psychologa, ktory s tym mal co do cinenia.

List policajným hrdinom z Rudna

Ja som nevsimavy. Ked chodim po ulici si ludi nevsimam(lebo si ich ani nepamatam a nepozdravim,ale vtedy vzdy nad niecim rozmyslam,predstavujem si skoro vzdy nieco nepodstatne ) a ten pribeh tu mozno nepatri. Neviem ako by som sa zachoval. Ale v metre ,aby som niekoho vytahoval zpred vlaku, asi by som neskakal.Ja by som si to nevsimol.

občas sa dám s niekým do reči, ale nie je to vôbec pravidlo. kedysi dávno, keď som pravidelne cestúvala trasu BA-BV-ZL a späť, som sa skamarátila so sprievodcom vo vlaku, bol to mladý chalan tak v mojom veku, potom keď akurát mal službu vo vlaku, ktorým som išla, po skontrolovaní cestujúcich si vždy na chvíľu prisadol a pokecali sme...bolo to fajn. Tiež som sa skamarátila s partiou chalanov, ktorí chodili až do Ostravy a späť. S nimi tiež cesta ubiehala veselo. Už ani neviem, ako dlho sme takto cestúvali...Kde tie časy sú.

Ale najzaujímavejší zážitok bol, keď v preplnenom vlaku sa mi prihovoril nejaký chlapík, vraj si ma pamätá. Moc som na to nereagovala, niečo tak, že to mi veľa ľudí hovorí, ale on sa nedal odbyť a začal sa ma vypytovať, a veru vysvitlo, že ma naozaj pozná. A tak som si konečne spomenula na vojaka základnej služby, s ktorým som tancovala na jednej zábave, ktorú organizoval internát, kde som pár rokov predtým bývala. Svet bol malý.

A tie krásy okolo nás? Ba veru ak musím niekam ráno ísť, spev vtáctva mi vylepší náladu. Mňa poteší aj taká drobnosť ako pohľad na sedmokrásky na trávniku...

neviem presne, ako to aljak myslel s tou nevšímavosťou, ale niekedy má človek jednoducho zábrany, aj keď vidí, že by sa hodila nejaká reakcia. Dobre mienená ponuka naozaj niekedy vyvolá prudký odpor...ale veru môj muž pomáha všelijakým ožralom...jedného dokonca v zime doviedol, ba priam dovliekol až domov, vraj aby chudák nezamrzol...

k aljakovmu huslistickemu problemu - 9/10 americanov ma pri cestovani a vobec chodeni kade tade pusteny ipod.

a co som si vsimol...ked videli turistu neisteho, hned sa pristavili aspon dvaja ze ci mozu pomoct...sice je to "divna" krajina, ale ludia su tam dost ochotni

jj tiez. dokonca prave vo Washingtone pri vystupe z metra, ked som sa snazil najst Kapitol, zastal pri mne okamzite cernoch v obleku, moj odhad bol federalny zamestnanec alebo pravnik, zorientoval ma a vypichol este par miest, odkial sa najlepsie foti. podotykam, ze to bolo cez pracovny den, kedy vsetci chodili po meste stylom na slovensku nazvatelnym 'lahky poklus', kazdy sa volakam ponahlal a tento chlapik tiez masiroval z obeda naspet do kanclu, kde mal co robit. napriek tomu sa zastavil.

 

nie je vsetko ciernobiele.

Mne sa stalo v haagu. mal som len otvorenu mapu mesta a spekuloval kadial dalej, zastavil sa biely holandan a ukazal ktorou ulicou. Vysvetlil ze si mam vsimat kanale. Ale z toho miesta to ani nebolo vidiet. Resp. to nebolo take jednoduche. Ale v holandsku sa orientujte podla kanalov.

Vrátim sa až k úvodnému príspevku spred skoro dvoch rokov ...

 

Jedná sa o experiment, ktorý sa odohrával vo Washingtone, v útrobách metra, a tomuto experimentu asistoval známy huslista a držiteľ Grammy - Joshua Bell.

Prečo sú všetci takí uponáhľaní a nemajú ani chvíľku na to, aby sa pozastavili nad niečim krásnym a pozoruhodným, či už oko-lahodiacemu alebo uchu-lahodiacemu? Kam ten svet speje? ... Nemám slov!

 

Ťažko sa v tomto konkrétnom prípade hovoriť a pozastavovať sa nad nevšimavosťou.

Škoda, že ten istý experiment neuskutočnili napríklad na pešej zóne, alebo niekde v parku, pretože tam by bol výsledok určite iný ako v útrobách metra, kde sa každý ponáhľa na "svoj" spoj, kde ťažko niekoho zaujme ktorýkoľvek svetom uznávaný virtuóz.

 

Teraz nemyslím množstvo drobných, ktorými prechádzajúci odmenia "pouličného" hráča, ale množstvo ľudí, ktorí sa pristavia a započúvajú do hry, odmenia hru nielen drobnými, ale aj potleskom.

 

Tu by som sa veľmi nepozastavovala nad nevšímavosťou ... útroby metra asi nie sú tým najvhodnejším miestom na posudzovanie takéhoto experimentu.

 

Keď sa pozrieme na iný

, nedá sa predsa povedať, že by ľudí vážna hudba nezaujala, že by si ju nevypočuli radi, skôr je asi dôležité miesto, kde sa tento "koncert vážnej hudby" koná.

tiež som mala raz tú česť.

Bola som v 3. mesiaci a ráno nalačno som šla na nejaké odbery a keď už som vychádzala z polikliniky, prv ako som stačila vytiahnuť banán z kabele, sa mi zatmelo pred očami. Už som vedela, že je zle, ale nechcela som spadnúť, tak som si len čupla, ale už som sa neudržala ani v takej polohe, skrátka hanba-nehanba, čučala som na trávniku asi 20 m od polikliniky, kade chodili práve rodičia s deckami do školy, na všetkých 4 "na psa", a čakala, kedy nevoľnosť prejde, neschopná pohybu, ale zato vnímajúca všetko okolo. Všetci chodci, najmä rodičia s deťmi bez výnimky ma mali za ožratú, zďaleka ma obchádzali a aj deti poháňali do rýchlejšej chôdze. Chápem, chceli ich chrániť. Nakoniec sa nado mňa sklonili dve staršie dámy že ako mi môžu pomôcť, a už aj sa ma pokúšali postaviť na nohy. ke´d sa im to podarilo, som tetušky ubezpečila, že naozaj nie som ožratá, a ked už boli také milé, poprosila som ich, či mi pomôžu dojsť k zastávke autobusu. Boli veľmi ochotné, ponúkli sa, že ma až domov odprevadia, ale to už nevoľnosť prešla a už mi bolo fajn, takže nakoniec to nebolo potrebné.

mala som šťastie, že sa nakoniec našli tie dve milé tetušky.

A mala som šťastie, že vtedy nebolo ako dnes. Dnes by som sa určite spamätala už bez kabelky, bez dokladov a bez peňazí, tak ako ten neborák, čo o ňom hovorili minulý týždeň v správach. To už by som radšej uvítala to nevšímanie si, než takú pozornosť....

No tak k tejto téme

Samozrejme je to podľa mna blbosť, ponahlať sa do práce, a nevšimút si niečo. Ľudia by si to všimly, veď stačí si skôr ráno vstať a náme na všetko oveľa vac času. Jedna slečno to tu už spomínala a mala pravdu všimame si vela pekných veci ale aj veľa veci si nvšimame. To že sa ponáhľajú do práce je to len davova psychológia, kedže v dnešnej dobe vládne ľudu, nie to čo chcú ale televízia, intermet, noviny. Svetu vládnu peniaze akto má peniaze má moc, keď má peniaze má moc a vtedy má všetko. 21 storočie je už také neviete čo sa stane, čo sa vám môže stat, preto väčšina ľudí žije v strachu, že príde o prácu, byt, rodinu, priaťeľov. Preto keď väčšina povie ze pondelok je najťažší den v týždny ohľadom práce, školy a tak. Ľudia sa s tým stotožnujú pretože je to ľahšie ako priznať si realitu. Čiže že sme lenivý,radšej vstaneme neskôr a ponáhľame do práce ako vstať skôr a užiť si celý deň. Môj učiteľ na strednej mi povedal "keď som išiel v električke pred 30 rokmy tak všetci sa usmievaly, ale dnes keď tak idem všetci sú smutný" to mal pravdu pretože vtedy vedeli že tu prácu budúmať aj zajtra aj výplatu. Ale dnes už nikto nevie na čom je. Preto sa ľudia neusmievajú a pozerajú len na seba. Nevšímajú si iných ľudí či už muzikantov alebo umelcov. Depresia, úzskosť to sú v dnešnej dobe najhoršie choroby. A nielen choroby ale aj príčiny pre ktoré pozeráme len na seba. Či si to priznáte alebo nie je to hlavne o tom či chceme alebo nie. To hovoril môj telocvikár a maj kur** pravdu. Pretože keď to hovoril vymenoval najmenej 18 vecí čo robi cez víkend, ja som si pomyslel že by som to nestihol ani za týžden, ale on to chcel a zvládol to, a keď som nad tým rozmyslal ja tak mal pravdu stihol by som to ale to by som musel najprv fakt chcieť. Ale to je len môj názor, nieje tu všetko, je už dosť veľa hodín a chcem spať.

 

Zakončím to výrokom Dalai Lamom a to som ateista :

Máme väčšie domy, ale menšie rodiny, väčšsie vymoženosti ale menej času. Viac titulov ale slabšie úsudky, viac expertov ale aj viac problémov, viac liekov ale horšie zdravie. Boli sme až na mesiaci, ale robí nám problém ísť navštiviť susedov. Sme posadnutý kvantitov, no na úkor kvality. máme viac počitačov pre viac dát, no menj komunikácie medzi sebou. V časoch rýchleho občerstvenia máme problém s pomalým trávením. Vysokí a vzpriamený muži, no s nízkým a pokriveným charakterom. Strmé a vysoké zisky, no plytké vzťahy. Čas, kedy je tak veľa na okne, a tak málo v izbe.

 

PS: Za gramatické chyby sa ospravedlnujem

Zakončím to výrokom Dalai Lamom a to som ateista :

Máme väčšie domy, ale menšie rodiny, väčšsie vymoženosti ale menej času. Viac titulov ale slabšie úsudky, viac expertov ale aj viac problémov, viac liekov ale horšie zdravie. Boli sme až na mesiaci, ale robí nám problém ísť navštiviť susedov. Sme posadnutý kvantitov, no na úkor kvality. máme viac počitačov pre viac dát, no menj komunikácie medzi sebou. V časoch rýchleho občerstvenia máme problém s pomalým trávením. Vysokí a vzpriamený muži, no s nízkým a pokriveným charakterom. Strmé a vysoké zisky, no plytké vzťahy. Čas, kedy je tak veľa na okne, a tak málo v izbe.

 

PS: Za gramatické chyby sa ospravedlnujem

 

sorry Macron, ale toto je taký blábol, že až...pripomína mi to bedákanie babiek demokratiek... :) podľa mňa je tento svet šťavnatí, plní prýležitostí, a slobodnejšý...za chby sa neospravedlňujem- chcela som si to len skúsiť :)

 

ps: myslím, že by to uznal aj dalajláma :)

Tak k tomu vyroku, neviem či je to tak čítal som to davnejšie. No ale ja som tam napisal, že je to len môj názor.

Môj učiteľ na strednej mi povedal "keď som išiel v električke pred 30 rokmy tak všetci sa usmievaly, ale dnes keď tak idem všetci sú smutný" to mal pravdu pretože vtedy vedeli že tu prácu budúmať aj zajtra aj výplatu. Ale dnes už nikto nevie na čom je. Preto sa ľudia neusmievajú a pozerajú len na seba. Nevšímajú si iných ľudí či už muzikantov alebo umelcov.

 

 

Ja si myslím, že ako mnohé iné, aj všímavosť sa nedá hodnotiť plošne. Či si niečo všimnem závisí od súhry strašne veľa vecí:) možno poznáš taký revolučný smer v psychológií- volá sa to proces orientovaná psychológia. Ja som jej veľká fanynka a pár seminárov som absolvovala. No a na jednom sme si testovali, čo sme si kto v istej situácií všimli. takmer každý niečo iné, a niekto aj nič :) všimnutie si niečoho sa v POP-ke nazýva flirtovanie- predmet,bytosť alebo situácia so mnou flirtuje, ak si ju všimnem. a niekam ma chce posunúť, posiela mi informáciu. Ak si ju nevšimnem...príde iná :)

 

inak, k tomu učiteľovi- možno si nevieš predstaviť tú depku, keď celé roky vieš na čom si, koľko zarobíš, že prácu, ktorú máš budeš mať aj o desať, dvadsať aj tridsať rokov.

No a k tým úsmevom : viš čo? jeden malý chalan v jednej komédií sa pýta otca- "prečo sa musíme stále usmievať? je nám niečo? "

ja sa usmievam aj ked dakedy nemám dôvod :D