Myšlienky z nevyspatej hlavy

je skutočne jedno, čo s nami urobia po smrti ?

je to divné

neviem, ... hlava ma bolí v kuse a celé dni a permanentne sa cítim byť unavená a premýšľam nad tým, že nechcem byť pochovaná vedľa niekoho alebo na niekoho, kdesi, kde už niekto je

nebolí to keď človeka spopolnia ? vlastne bývalého človeka

možno nie ... neviem si predstaviť a s boľavou hlavou už vôbec nie, že nič nebolí

aké to asi je

prečo si robíme zle

náhodou sme tu, neviem, akou náhodou, múdrejšie a neboľavé hlavy to nevedia, a my nevieme nič lepšie len si ubližovať

nie je to anarchia, ani vzbura, len márnosť niečoho, čo robíme

naháňať peniaze, urážať, sťažovať sa na najslabší článok, vybiť si frustrácie na niekom, kto nemá možnost priveľmi sa brániť ... ten človek na to už dávno zabudol, čo spravil, a mňa to žerie stále ... manažéri ako bezcitní hnusáci, chcem ísť preč

kde je to lepšie ? prestávam veriť, že je niekde ešte lepšie

nie je

kde je to lepšie ? prestávam veriť, že je niekde ešte lepšie

lepšie to niekde určite je... v stavoch, kedy mi realita ubližuje, utiekam sa k svojim predstavám... a vtedy je krajšie v altánku pri jazierku, kde sa mi nad hlavou hompáľajú pestrofarebné lampióny, povieva teplý vánok, sedím tam s pradúcou mačkou v lone a kdesi v diaľke rozvoniava sladučký puding....

... :lol:

Som nevyspaty, a preto na nic nezaujima. Nejaka podivna prazdnota ma ovlada uz tyzdne, mesiace. Cakanie na Godota? S akym koncom? Niekedy som ozaj presvedceny, ze existujeme v neurcitom case a mieste. Snazim sa odbremenit od reality unikom do seba, ale ani tam to nevyzera na vitazstvo. Ale aspon viem, kde som, aj ked je to len ina forma labyrintu.

takmer neustále nevyspatá, takmer neustále s boľavou hlavou, chytená do pasce

nech urobím hociktorý krok, každý sa mi zdá zlý, len východisko z núdze, krok nikam

konečne sa oslobodiť od niečoho, čo už neteší

vlastne je to pravda len sčasti, niečo z toho ešte teší, ale chcem zostať pri tom človekom

pri terajšej situácii, teraz tak, ako to je, to nejde ... obrátila som to v tej nevyspatej hlave tisíckrát

len kam .. dostať sa do druhej pasce, a čo potom

prečo musí vôbec človek myslieť

vlastne nemusí

a vlastne som práve dosť vydesená a neviem ... dočerta, neviem, neviem, neviem

neviem

nech urobím hociktorý krok, každý sa mi zdá zlý, len východisko z núdze, krok nikam

áno, východisko z núdze... nútená kráčam a bohvie kam... jediné čo viem, že kráčam zle...

Vivere militare est.

ako hovoria prusiaci.

ale ako viem ci nebojujem na zlej strane?

kamarat mi vravi, zazvonil som susedke, vysla, upravena, krasna, a navyse smazila rezne. nevedel som ci chcem trtkat alebo zrat.

ja viem urcite co chcem vlado. chcem mat tvoje problemy.

áno, som nevyspatá

a tak ma napadlo, pri učení geografie, že keby sme boli kanibali, zrejme by nebol problém s nedostatkom miest na cintorínoch... :lol:

nemám divné chúťky, len sa potrebujem poriadne vyspať :)

keď nemôžem zaspať, ale už som v posteli s umoreným telom, premýšľam... nie vždy sa to oplatí, keďže takéto myšlienky ževraj, a asi to je pravdou, bo sa mi to stáva, ževraj ovplyvňujú sny...

väčšinou v týchto myšlienkach niekomu niečo rozprávam... alebo píšem list... alebo tvorím príbeh... a nikdy sa to nedostane na papier, pretože ráno si to už nepamätám alebo ani ráno nemôžem písať...

v podstate ani neviem, čo som chcela písať, jednoducho som mala chuť... možno preto, že potrebujem niekomu napísať... potrebujem sa vypísať... potrebujem už konečna napísať príbeh, čo má máta odkedy sa mi o ňom snívalo... bol by dokonalým pokračovaním Lacnej...

vlastne to ma najviac tlačí... ten príbeh... lieta pomedzi myšlienky, ktoré sú dôležité pre používanie v realite, občas vystúpi do popredia... a udrie... sviňa jedna...

kedy ho ja len napíšem?

kedy? kedy? kedy...?

Edit... ešte som... tento obrázok... akosi mi pomáha s týmto...

zasa sa na mňa čosi valí ... pripadám si pri tom ako strýkov pes nerina, kedysi dávno ...

vybral sa ňou na prechádzku na násyp, on na bicykli, nerina na vodítku veľa neho

on šľapal dopredu a nerina sa prechádzke bránila, že človek mal pocit že každým krokom brzdí, packy kládla ako v animovaných filmoch pluto, keď bzdil a spred napnutých labiek pred ním sa mu dvíhali obláčiky prachu ....

len nerinka to robila na asfalte na vrchu násypu ...

tak kráčala nerina a taký pocit mám ja po dvoch týždňoch doma na pn, vlastne celý tento týždeň plne chápem pocity neriny ...

nechcem tam, ale musím a idem do zlého a musím a ten chudák pes ani nevedel kam ide len musel ...

a kedysi u nás ktosi s obľubou vyprával že z musím je vykladaný svet

a bude plač a škrípanie zubami ...

a pripomenulo mi to čosi z dnešného dňa

premýšala som na moment nad jedným dnes spomenutým fenoménom...

popularita a bulvár jednej skupiny

chápem ich starosti, čosi majú aj na oficiálnej stránke...

ale takéto veci si užíva každý, každý jeden, nielen tí, čo sa vypracovali dakde hore ... nech sú tam, ja im to neberiem

lenže keď sa snažili tam preraziť, nežili vo vzduchoprázdne , aj si pri tom užili, a vedeli aj o neúprosnosti, ktorá vládne bulváru ... to vie každý

teraz sú tam ...a nie sú jediní čo majú s popularitou problémy ...

je mi to jedno, akí sú, kto ich obdivuje a kto nie ... proste sú tam a obul sa do ich úspechu bulvár a reči a neúprosnosť . a nie je sa kde schovať.

prípadne možno odísť z branže alebo za úspech zatnúť zuby ....

v malom sa s tým tiež nedá vyrovnať, keď ťa niekto vedome kúše a robí mu to viditeľne radosť a musíš s tým chceš nechceš žiť a nie je sa kde schovať

prípadne možno odísť ...alebo zatnúť zuby a pomaly odchádzať s bolesťou do nenávratna do nenávratna a už nebude žiadne musíš a denná skúška ohňom a je mi jedno že som slaboch čoho je moc

bolí ma hlava

a žalúdok a celé dni a noci sa mi snívajú scény z práce

asi mi pomaly a iste začína šibať

No momentálne som už nespal cca 45 hodín a napadajú ma myšlienky rôzneho druhu hlavne čo by bolo keby ................. keby som bol v určitých veciach odvážnejší a odhodlanejší .................... možno by môj život vypadal inak ako je teraz ................. ale zas na druhej strane nedá sa na čo sťažovať respektíve ono by aj bolo na čo ale veľa ľudí je momentálne na tom ešte omnoho horšie ...................... no som zvedavý koľko to ešte potiahnem ............

aj blbec si môže komplikovať život ... alebo mu ho môžu komplikovať, môže zblbnúť z priveľa komplikácií alebo komplikovať pre blbosť, alebo komplikácie extra vyhľadávajú blbcov, alebo je blbec zrodený komplikovať si život, či múdry nekomplikuje ... možností neúrekom

múza je zakuklená, kukla zatvorená, kľúč stratený

treba rozbúrať hrad, aby sme sa dostali k pokladu schudobnelého kráľa

ľahnúť si na gauč

ten hrad bol vždy chudobný, starý obranný hrad bez pokladov

len v ňom žil jeden zostarnutý bard ktorý už nepísal piesne a nebolo v ňom už nič, čo stálo za pohľad ... len pohľad z hradu von, keby na to dovidel slepými očami ... možno tak to rozbúranie za hľadanie toho nič bolo milosrdenstvo ... roznosiť kamene a postaviť z nich dedinu ... alebo tadž mahal ... alebo tibetský kláštor ... a hľadať mená bohov a postaviť múr proti démonom

privela myslienok game. nie dobre. nie v takychto situaciach. nehladat chybu niekde za sebou alebo v sebe. nelutovat sa. nemalomyselniet. stary hrad ale pevny. dupot tatanky pocut aj ked je sama.

staň sa Samotárom, už máš na to právo... povedal mi rozprávač tajomných rozprávok...

stať sa Samotárom, veď ja som samotár... ako každý iný... zo začiatku nechcene, ale postupom času, ja a samota sme si na seba zvykli...

samota v zmysle, že nie som s nijakým človekom...

ono to nie je až tak ku prospechu, najmä keď potom neviem byť v spoločnosti...

drahý rozprávač tajomných rozprávok, ja som Samotárom už niekoľko rokov...

som Samotárom odkedy som povedala "beriem si kľúč od bránky, idem do lesa"... koľko som mala? desať?

ja sa túlam sama už dlho... sem tam, ako Samotár niekoho stretnem a moje cesty zas vedú ďalej... pristavím sa, občas s niekým hodný kus cesty kráčam, no napokon, i tak putujem sama...

nakreslí si domovenu... i to mi povedal... ale načo? načo byť oficiálne Samotárom? aby o tom vedeli iní?

ja to viem, moja duša to vie...

to stačí... netreba mi domovenu...

Posvátný je mi každý ráno,

když ze sna budí šumící les

a když se zvedám s písničkou známou

a přezky chřestí o skalnatou mez.

® Tulácký ráno, na kemp se snáší,

za chvíli půjdem toulat se dál,

a vodou z říčky oheň se zháší,

tak zase půjdem toulat se dál.

Zachovat si ten krasny usmev zo sna,a dnes ziadne slzy,ani pre svet,pre nic!!Skusit,aspon skusit sa nadychnuta usmiat viac pre seba,ako pre inych..cez usmev bolest prekryt..len prezit dalsie minuty a sekundy...niekam sa posunut...

dupoce ... stráca nervy, húpačka, dupoce, dupoce na mieste, tatanka sa nedokáže pozrieť na seba do zrkadla, darmo jej hovorím, že vydupotaná diera je nanič

bard sa začal prebúdzať ... otvoril zatiaľ jedno oko, to menej slepé ...

z hradu ešte nejaké múry stoja

tatanky sú všade okolo

..este vzdy dost kamenia,aby sa postavil hrad novy..zaklady nik ,nik nenarusi,game :lol:...vzdy je tu moznost znovu povstat...

upečme si bábovku... zo zrniek piesku... a nech každé zrnko je jedným snom...

veľká bábovka, čo?

nemám hlavu nevyspatú, no pár vecí mi nerobí dobre na pleť... a stále sa moje myšlienky začínajú: "keby...."

a preto sa nič nestane... lebo "keby" je niekedy už stratené, nenávratne preč alebo nezávisí len odomňa...

a tak nad pivom sa moje myšlienky oddialili a začala som sa sama seba pýtať, ako prežiť štyri dni samoty na mieste, ktoré nemám rada...

sama nebudem, v lone mi bude priasť mačka... ako si tie štyri dni spolu požijeme? ja a moja malá Bonnie? "keby" sa nebála chodiť von, niečo by sa podniknúť aj dalo, ale je to len "keby"...

a tak sa moja bábovka zas zosypala...

Arwiel..

podme sa zahrat taku hru...vola sa: "..na keby sa nehrame!!!" Bude sa nam lahsie stavat babovka nova,uvidis :lol:

ale "keby" som sa na "keby" nehrala, tak môj život by bol prázdny...

okrem vzdušných zámkov nemám nič :lol:

Arwiel,ak vynechas to keby,budu vzdusnejsie ,naozaj :lol:

sedieť v okne, povedala a on prikývol...

a sedela v okne a hľadela do tmy a slza padala na parkovisko...

a on tam stál a chytal ju...

tú slzu...

nechytil...

nemá to cenu, chytať ich...

ony tie slzy aj samé bez nej chcú na padnúť na parkovisko...

na parkovisko snov...

chcú padnúť a padajú...

chce i ona, no nemôže...

sedí v okne, roní slzy...

a on ich nechytí...

aspoň zamáva...

i ona, usmeje sa ale slzy i ďalej padajú dole...

dole, na parkovisko snov...

chcem padnúť s nimi... :lol:

najprv som to nechápala...

potom ma to mrzelo...

potom som plakala...

potom som upadla...

potom som sa ničila...

potom som sa zlostila...

potom ma to prešlo...

potom sa to vrátilo...

úplne ma to položilo...

potom som sa liečila...

a nakoniec som zistila,

že to nebudem nikdy chápať,

ale nestojí mi to za to,

aby som sa ničila,

keď iným nestojím za nič ja...

dvadsať miliónov ľudí len na skype

kde sú všetci

deň, keď príde klasická dobrá správa a zlá správa a nie s kým o tom hovoriť.

a nedospatá hlava a bolí, sústavne bolí

ešte je len začiatok týždňa, už nestojí za nič

tatanka už zrejme skapala, bard umrel a obrazy nestoja za nič.

nemá kto ani spievať ani počúvať

umretý deň

možno tam na druhej strane svieti slnko : )

v podstate sú to myšlienky z nevyspatej hlavy, no teraz ešte nie som ospalá, ešte nie je moja hodina...

v hlave mám kopu myšlienok, týkajú sa piatich chlapov v mojom živote... nie že by som sa chcela vracať do minulosti, n znenazdajky sa zas objavila... mám zakázané hľadieť na minulosť a predsa... minulosť si ma vždy nájde a hľadí ona na mňa... nechcem sa jej zbaviť, ale pozerať na ňu nesmiem... a tak občas sa otvára päť šuflíčkov... šuflíčkov mužských... a ešte pár ženských... no už nie sú boľavé... nie, nie...

"kto si?"

ticho...

dlhé hlasné ticho...

v polovici ticha dlhé tiché "hmmmm..."

a zas len to ticho...

dlhé hlasné...

"to neviem..."

smútok na oboch stranách...