Vesmírné lode sil světla, čipové karty, wi-fi

Vesmírná drůbež je přísná, milujeme ji!

URYVOK:

Můj drahý příteli VD Prezidente,

zdraví tě Ptaak, velitel menší vesmírné flotily 150 tisíc lodí.

Již v úvodu ti musím sdělit, že má první věta v sobě skrývá dvě malé nepřesnosti. První se týká hodnoty 150 tisíc vesmírných lodí; jak již jistě víš, uplynulý vesmírný rok byl velmi hojný a tak ti tedy s radostí oznamuji, že nyní moje flotila čítá 150.5 tisíc vesmírných lodí. Druhou nepřesností je slovo "drahý", které jsem použil pouze v rámci "I.Celodrůbežího udobřování" mezi VD Prezidentem a představiteli Vesmírné Drůbeže. Naše vztahy stále mají jisté vrásky a proto ti sice miluji, ale zatím ne tak jako dříve. Doufám tedy, že je ti vše jasné. A prosím, neplakej.

Správa z tlače: Mexičan Carlos Slim Helú sa stal najbohatším mužom planéty. Vlastní majetok za 67 miliárd dolárov (1,6 bilióna korún, čo sa rovná sume, ktorú slovenská ekonomika vytvorí za rok). Polovica Mexičanov pritom žije pod hranicou chudoby.

Z rôznych strán a pomerne často možno počuť názor, že čím viac bude v našej spoločnosti bohatých ľudí, tým sa budeme mať lepšie. Áno, v našom národe začalo byť nadmerne vyzdvihované bohatstvo a tí, čo ho vlastnia sú považovaní za „osobnosti“.

No a rôznymi pohľadmi na osudy a spôsob života týchto „osobností“ bývajú mnohokrát zaplavované takmer všetky médiá. Môžeme o nich donekonečna čítať v novinách a časopisoch, môžeme ich vídať v televízii, kde sa na rôznych spoločenských akciách, stretnutiach, plesoch a banketoch priamo i nepriamo predvádzajú so svojim bohatstvom a so všetkým, čo si môžu dovoliť.

A upracovaný národ na nich zväčša pozerá s tichou závisťou, načúva ich „hlbokomyseľným výrokom a životným múdrostiam“ a mnohí v tichosti túžia dostať sa raz medzi túto „elitu“.

Avšak najzaujímavejšou na celej veci je skutočnosť, že táto glorifikácia bohatstva a bohatých sa deje v spoločnosti, ktorá sa hlási ku kresťanským hodnotám, čo je dokonca i oficiálne zakotvené v preambule ústavy. Lebo paradoxne, skutočné, podotýkam skutočné kresťanstvo sa na bohatstvo a bohatých vždy dívalo úplne inak. Dalo by sa povedať, že skôr pred ním vystríhalo, alebo správnejšie povedané, vystríhalo pred nesprávnym postojom k nemu.

Pred nesprávnym postojom, ktorý sa bohatým ľuďom stáva priam prekliatím. Stáva sa pre nich trvalou a neprekonateľnou prekážkou na ceste ich osobného vzostupu smerom nahor, smerom k vyšším hodnotám a tým zároveň aj prekážkou skutočného šťastia a naplnenia ich vlastného pozemského života. Veď čo iného asi znamenajú už 2000 rokov známe slová, že „skôr prejde ťava uchom ihly, ako bohatý do kráľovstva nebeského“?

Samozrejme, že mnohým súčasným majetným, boháčom a zbohatlíkom už vôbec nič nehovoria nejaké ušľachtilé hodnoty „kráľovstva nebeského“, hlavná vec, že si môžu užívať tu a teraz. Avšak nech sa už budú akokoľvek snažiť prehlušiť zvyšky vlastného svedomia, vyššie spomínané slová im budú vždy pripomínať, že mnohé môže byť predsa len inak, ako sa nazdávajú.

Všetko, čoho sa nám v živote dostáva je dar. Tak je tomu aj z bohatstvom. Dar istej zámožnosti, majetnosti a bohatstva nebýva nikdy náhodný. Kto ho obdržal, musel si ho zaslúžiť. Dôsledné, spravodlivé a dokonalo pôsobiace Zákonitosti vo stvorení totiž nadeľujú každému človeku presne podľa jeho zásluh. Týmito zásluhami je mienená miera duchovnej zrelosti jednotlivca. V praxi to teda znamená, že materiálne pomery, do ktorých sme sa zrodili a v ktorých žijeme, sú priamo úmerné miere našej duchovnej vyspelosti.

Pokým teda budú žiť na Zemi ľudia rozdielne vnútorne zrelí, dovtedy budú medzi nimi i určité majetkové rozdiely. Z tohto hľadiska by teda bolo úplne nesprávne, predčasne usilovať o nejaké vonkajšie rovnostárstvo, lebo naše hmotné pomery sú tým najvhodnejším prostredím pre náš duchovný rast. Pre náš ďalší osobný duchovný rast.

A tu sa dostávame k jadru celého problému. Náš duchovný rast totiž spočíva v rozvíjaní spolu cítenia a miery ochoty pomáhať ľuďom. Nech už sme teda našim „osudom“, ktorý sme si v podstate sformovali iba mi sami svojou predchádzajúcou ochotou, alebo neochotou pomáhať, nech už sme týmto „osudom“ dosadení na akékoľvek miesto, iba v spomínanom pomáhaní ľuďom spočíva naša cesta k ďalšiemu a trvalému duchovnému vývoju.

Každý z nás má v tomto smere väčšie, alebo menšie predpoklady. Nikto nie je taký chudobný, aby nemohol nejakým spôsobom pomáhať a tak naďalej duchovne rásť. No a majetní a bohatí, o ktorých je stále reč by s prostriedkami, ktoré im boli darované, mohli robiť priam zázraky.

Avšak žiaľ, stáva sa pravidlom, že pod vplyvom hmotného dostatku dochádza u ľudí akoby k osobnostnému skratu, prejavujúcemu sa egoistickým pripútaním sa na majetok a na pôžitky, ktoré im jeho vlastníctvo prináša. Zrazu, ocitnúc sa pozemsky na výslní a na vrchole, sa v nich začnú prebúdzať mnohé negatívne vlastnosti, ako ješitnosť, domýšľavosť, chamtivosť, bezohľadnosť, pýcha, nadradzovanie sa a túžba po moci. Akoby bohatstvo a majetnosť lámali a rozleptávali osobnosť človeka.

A tak, namiesto pomoci iným, sa teda všetko zvrháva v pravý opak. Tí, ktorí by mali prispievať k zlepšovaniu pomerov v spoločnosti, k ich ozdravovaniu, ako duchovnému, tak i materiálnemu, práve oni tieto pomery ešte vyostrujú a zhoršujú. Súčasné, obrovské, nezdravé a neustále sa zväčšujúce rozdiely medzi ľuďmi sú teda vo veľkej miere umelo spôsobované a vytvárané tými, ktorí pod vplyvom dostatku a blahobytu zabudli, v čom v skutočnosti spočíva ich úloha a kam má smerovať ich životné úsilie - podľa Zákonitosti vo stvorení jedine ku priamej pomoci spolu ľuďom.

Lebo každého normálneho, ešte čo i len trochu zdravo cítiaceho človeka nemôžu nechať ľahostajným neuveriteľné protiklady, ktoré nám ukazuje každodenná realita a ktoré musí vnímať každý, kto ich vnímať chce a nie je už absolútne otupený.

Je totiž naozaj poburujúce, vidieť v televízii reportáže z rôznych stretnutí vychytenej spoločenskej smotánky, na ktorých sa manželky podnikateľov, či iných „osobností“ medzi sebou navzájom predháňajú v exkluzivite svojich prepychových a značkových toaliet, za ktoré bez mihnutia oka neváhali dať hoci aj dvesto tisíc a pritom si uvedomiť, že počas ich honosného bálu zomrelo kdesi vo svete od hladu niekoľko desiatok ľudí. Aká to nesmierna a egoistická zahľadenosť do seba! A hoci bol náročky spomenutý ten najvypukleší príklad, aj v našom najbližšom okolí sa nachádza dostatok ľudí, ktorí trpia rôznymi formami núdze iba preto, že niekto, v sebeckej a bezohľadnej nenásytnosti, strháva na seba a svojich blízkych nadmerné hmotné prostriedky, ktoré potom logicky musia niekde inde chýbať.

A hoci súčasné ľudstvo a podobný stav akceptuje, vyššou Spravodlivosťou, ktorá nehľadí na pokrivené ľudské názory, budú nevyhnutne braní na zodpovednosť všetci, ktorí mohli prispieť k spomínanému, duchovnému a materiálnemu ozdravovaniu spoločnosti a tým zároveň i k vyrovnávaniu súčasných, obrovských rozdielov v životnej úrovni medzi ľuďmi, ale neurobili tak.

Je preto najzákladnejšou povinnosťou všetkých, ktorí vlastnia nadmerné prostriedky a hodnoty, aby ich využívali k všeobecnému, duchovno - materiálnemu pozdvihovaniu spoločnosti. Tieto prostriedky však nesmú byť iba bezmyšlienkovite rozdané, ale pomocou nich majú byť vytvárané, alebo podporované všetky projekty a zámery, sledujúce vyššie uvedené ciele. Napríklad už iba zamestnávanie ľudí v dôstojných pracovných podmienkach a za primeranú a zaslúženú mzdu, bez snahy ich klamať, či na nich zarábať, už iba toto môže priniesť veľké požehnanie. Ako zamestnancom, tak i zamestnávateľovi.

Kto z bohatých a majetných však túto svoju povinnosť nechce vidieť, ani o nej počuť, kto ju ignoruje a vyhýba sa jej, ten sa stáva prekážkou chcenej harmónie na našej planéte a vo stvorení. Stáva sa odporcom železných Zákonitostí, ktoré všetkým hýbu a ktorými bude nakoniec, v spätných účinkoch, predsa len zobraný na plnú zodpovednosť.

Úbohí majetní a bohatí, ktorí si trúfali vyzývavo sa zahrávať so Spravodlivosťou. Nech sa len pozorne pozrú na tých najchudobnejších okolo seba. Oni im vo svojej núdzi ukazujú obraz ich samotných. Áno, ich samotných, lebo práve takýto osud sa po pozemskej smrti začne odvíjať pre každého, kto myslel iba sám na seba. Keďže totiž nerešpektoval onú dobrú radu a predvídavo nezhromažďoval „poklady v nebi“, zanechajúc svojou smrťou pozemský majetok na zemi, prichádza potom, celkom logicky, na takzvaný „druhý breh“ úplne bez ničoho, bez akýchkoľvek „prostriedkov“, ako ten najúbohejší žobrák.

Lebo nakoľko pozemské bohatstvo, honba za ním a pôžitky s ním spojené boli pre neho všetkým a okrem toho nechcel o ničom inom ani počuť, prichádza naozaj úplne s prázdnymi rukami do sveta, v ktorom je zrazu človek posudzovaný na základe iných hodnôt. Na základe hodnôt pravého človečenstva, prejavujúceho sa mierou spolucítenia a ochoty pomoci spolu ľuďom. Keďže ale bohatí a majetní podobné hodnoty zväčša nikdy nepestovali, pri pohľade na tých najúbohejších môžu vidieť výrečný obraz seba samých a svojej vlastnej, neodvratnej budúcej biedy.

Ak teda niekde budete opäť počuť ódy na bohatstvo a chvály, či vyzdvihovanie pôžitkov s ním spojených treba vedieť, že zo širšieho pohľadu a naozaj dlhodobého hľadiska to nie je vôbec pravda. V tomto nás klamú médiá, politici i takzvané celebrity. Je to práve naopak. Bohatstvo, hlavne však nesprávny a nezdravý postoj k nemu sa stáva pre naprostú väčšinu týchto ľudí doslova prekliatím. Prekliatím, pretože ho iba zneužívajú vo svoj osobný prospech a nevyužívajú ho k tomu účelu, pre ktorý im v skutočnosti bolo darované: ku pomoci ľuďom.

Veď nakoniec, ak sa hlbšie zameriame na samotný význam pojmu „bohatý“ v skutočnosti neznamená nič iného, ako ...plný Boha! Plný túžby po poznaní jeho veľkosti, jeho spravodlivosti a jeho vôle, podľa ktorej majú naprosto všetci ľudia právo na dôstojný a plnohodnotný život na zemi. Plnohodnotný duchovne, ako aj materiálne! A iba človeka, ktorý sa usiluje o realizáciu týchto princípov v pozemskom živote, čím sa snaží o plnenie vôle Najvyššieho, iba jeho môžeme nazvať skutočne bohatým.

Kto sa však stavia s akýchkoľvek dôvodov proti vyššej Vôli, ten nie je a nikdy ani nebol bohatý v pravom slova zmysle. Vo svojom vnútri je žobrákom, je tým najúbohejším chudákom, aj keby snáď oplýval všetkými pokladmi sveta. A tento jeho vnútorný stav sa aj skutočne stane realitou okamžite, akonáhle bude zbavený dočasnej ochrany svojho súčasného pozemského tela.

h.dietriech v spolupráci s priateľom zo

Slovenského občianskeho združenia pre posilňovanie mravov a ľudskosti

www.zdruzenie-ludskost.sk

nic proti ale :lol:

:)

ak chces aby to citali aj iny tak to skrat lebo to nikto nebude cele citat

Správa z tlače: Angličan David Beckham podpísal päťročný kontrakt s Los Angeles Galaxy. S platom päť miliónov dolárov bude najdrahším hráčom Major League Soccer. S bonusmi za príjmy z reklamy môže zarobiť až 250 miliónov dolárov.

Pojem „tragédia“ sa netýka samotnej podstaty športu, ako takého, ale predovšetkým nesprávneho, pokriveného, ba až zvráteného postoja k nemu. Lebo žiaľ, dnešné ľudstvo, spoliehajúce sa najmä na chladný rozum a ignorujúce citové hnutia svojej osobnosti, sa podobným prístupom k životu už natoľko vzdialilo od prapôvodnej prirodzenosti, že kriví a až do grotesknej podoby deformuje všetko, čoho sa len dotkne. Ide teda o problém komplexný a všeobecný, týkajúci sa v podstate všetkých vecí okolo nás. My sa však teraz zameriame iba na šport a konkrétne, na tie najvypuklejšie nesprávne postoje dnešných ľudí k nemu.

Ako teda bolo naznačené, šport je sám o sebe niečím veľmi pozitívnym, podporujúcim fyzické zdravie a tým i celkovú, duševno – telesnú harmóniu ľudskej osobnosti, pretože okrem mimoriadne pozitívnych zdravotných účinkov má vplyv i na formovanie určitých morálnych a vôľových vlastností, akými sú napríklad sebadisciplína, vytrvalosť, zmysel pre spoluprácu a podobne.

Ale všetky tieto pozitívne vplyvy možno športu pripisovať iba dovtedy, kým sa v súvislosti s ním nezačne hovoriť o peniazoch, alebo o iných, hmotných či nehmotných výhodách. Práve tento moment je totiž jedným z najrozhodujúcejších faktorov, ktorý spôsobuje degradáciu športu na niečo obludné, na niečo, za čo by sme sa mali hanbiť.

Ak teda športujeme pre radosť z pohybu, celkom nezištne a jedinou našou odmenou je iba táto čistá radosť, potom ide o správny a zdravý postoj k športu a ku všetkým športovým aktivitám, čo sa musí následne odzrkadliť v upevnení nášho zdravia i v celkovej harmonizácii našej osobnosti.

Len si napríklad spomeňme na známe slová, ktoré práve v súvislosti so športom hovoria, že „nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa“. V týchto slovách možno cítiť dávno minulé časy lepšieho ľudstva, ktoré ešte nebolo vypočítavosťou vlastného rozumu natoľko odtrhnuté od prirodzenosti. Ľudstva, ktoré sa ešte dokázalo dívať na všetky veci a javy okolo seba pohľadom, omnoho bližším pravde.

A čo dnes? Rastúcej domýšľavosti ľudského rozumu sa táto prapôvodná prostota zdala až príliš jednoduchou a obyčajnou. V kŕčovitej rozumovej snahe vedieť všetko lepšie, začali byť teda do športu vnášané isté „vylepšenia“, ktoré ho však iba strhli z jeho pôvodnej prirodzenosti, čím vzniklo niečo naprosto nezdravého, pokriveného a v konečnom dôsledku prinášajúceho iba skazu.

Pozrieme sa teda, už celkom konkrétne, na tie najvypuklejšie negatívne aspekty súčasného pohľadu na šport, za ktoré by sa malo ľudstvo hanbiť.

Všetko sa začína odvíjať od pokriveného a pokrúteného vnútorného postoja k športu. Ľudia dneška ho totiž už nechcú pestovať pre zdravú a čistú radosť z pohybu, to znamená nezištne, ale naopak, chcú z neho „niečo mať“. Napríklad peniaze, pocty, výhody, popularitu a podobne. K takýmto „ideálom“ vedú už od malička aj svoje deti, v ktorých tým nechtiac, ale celkom zákonite, pestujú mnohé negatívne vlastnosti, ako napríklad nezdravú ctižiadostivosť, ješitnosť, vypočítavosť, alebo domýšľavosť.

Zrazu už prestáva mať význam iba „zúčastniť sa“. Pre súčasníkov sú to už úplne prázdne slová. Jediné, čo naozaj za niečo stojí je len a len víťazstvo a s ním spojená prestíž najrôznejšieho druhu.

Víťazstvo za akúkoľvek cenu! I za cenu poškodzovania zdravia dopingom, za cenu podvodov, klamstva, alebo neférovosti. Toto je ovocie, ktoré nám prináša nesprávny postoj k športu takmer vo všetkých výkonnostných úrovniach – od tej najnižšej žiackej súťaže až po vrcholový šport.

No a samotný vrcholový, alebo profesionálny šport je kapitola sama o sebe. Spomínaná negativita sa v ňom kumuluje až naozaj do „vrcholovej“ a v skutočnosti priam odpudzujúcej podoby.

Prvá z najväčších necností súčasného trendu profesionalizácie vrcholového športu spočíva predovšetkým v pútaní a viazaní obrovského množstva finančných prostriedkov. V celosvetovom meradle ide skutočne o nesmierne veľké sumy, ktoré by rozhodne mohli byť využité inak a na omnoho zmysluplnejšie a potrebnejšie účely. Stačí si totiž iba uvedomiť, že v dnešnom svete, v 21. storočí, ešte zomierajú na zemi ľudia od hladu a ďalšie milióny iných trpia tisícorakými formami hmotnej núdze.

Ako protipól k tomu faktu si teraz predstavme niekoľkohodinový otvárací ceremoniál olympijských hier, ktorý zhltne miliardy. A to ešte nehovoríme o finančných prostriedkoch, investovaných usporiadateľskou krajinou do prípravy športových areálov a tak ďalej. Mimochodom, aj samotné olympijské hry sa už úplne vzdialili od pôvodného kritéria súťaže, určenej pre vyslovene neprofesionálnych športovcov.

Nie, šport nikdy nemal byť a nemôže byť zamestnaním, pretože nie je nijakým výrobným, ani umeleckým odvetvím, ktoré by snáď vytváralo celospoločenské hodnoty materiálneho, alebo duševného charakteru.

Jedinou „hodnotou“, o ktorú sa v dnešnom pokrivenom vnímaní športu všetci usilujú, je iba nezdravá honba za víťazstvom a výbornými umiestneniami v rôznych ligách, tabuľkách a súťažiach. No a vlastným zmyslom tohto snaženia je len uspokojovanie akejsi regionálnej, alebo národnej ješitnosti. Je preto úbohé, smiešne, ba až poburujúce, keď dnešné ľudstvo s vážnou tvárou a s množstvom vzletných slov vráža veľké milióny iba do voľkania si vo vlastnej ješitnosti. A snáď vrcholom tejto absurdnosti sú napríklad platy špičkových hráčov v NHL, v rôznych európskych futbalových kluboch, alebo trebárs výhry na prestížnych tenisových turnajoch.

Je totiž napríklad známe, že ročný zárobok jedného, jediného takéhoto vrcholového športovca by mohol byť významným prínosom do ekonomiky niektorého z chudobnejších afrických štátov. K tomu naozaj niet čo dodať. Snáď iba toľko, že šport jednoducho nesmie byť zdrojom obživy. Zarábanie peňazí totiž nie je a nikdy nemalo byť jeho účelom, ani zmyslom. Nerešpektovanie tejto jednoduchej zásady časom zapríčinilo enormné pútanie a strhávanie, celou spoločnosťou vytvorených, finančných prostriedkov, ktoré by mohli byť omnoho lepšie využité tam, kde ich naozaj akútne treba. No a k opätovnému a novému zneužívaniu obrovských finančných rezerv, v súvislosti so športom, dochádza i vo všeobecne akceptovanom a tolerovanom parazitizme stávkových kancelárií, ktoré predstavuje samostatnú kapitolu.

Ďalším negatívnym faktorom, nabaľujúcim sa na všetko to nesprávne, o čom bolo doteraz hovorené, je neuveriteľná surovosť, vulgarizmus a živočíšna nízkosť, prejavujúca sa v správaní diváckej verejnosti, sústredenej okolo športového diania. To čo sa deje v hľadiskách štadiónov a športovísk a čo si tam môžeme vypočuť je vskutku absolútne nedôstojné človeka. A ak by sme boli čo i len trochu súdni, už iba tento odstrašujúci jav sám o sebe by nám mal dostatočne jasne signalizovať, že so športom a okolo športu nie je čosi v poriadku.

A hoci neskrývaná agresivita, fanatická túžba po výhre a otvorená nenávisť voči „nepriateľskému“ táboru už viac krát vyvrcholili až vzájomným vraždením, všetky protiopatrenia boli vždy iba povrchné a vonkajškové, odstraňujúce iba dôsledky a nie príčiny. Nikto sa totiž nesnažil hľadať vnútornú, čiže skutočnú príčinu daného stavu a zamerať sa práve na jej odstránenie, čím by sa automaticky odstránili aj všetky vonkajšie dôsledky, z nej vyplývajúce.

No a skutočnou príčinou nezdravého fanúškovstva je práve chorobná túžba po víťazstve a po čo najlepšom výsledku. Túžba, na míle vzdialená od onoho pôvodne správneho, že nie je predsa dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. Táto zásada, reprezentujúca múdrosť našich predkov, predsa dostatočne jasne upozorňuje, že v športe treba hľadať úplne iné hodnoty.

Všetko má však ešte hlbšie korene, pretože to úzko súvisí so zle nastaveným, hodnotovým rebríčkom celej spoločnosti. Spoločnosti, ktorá sa samotná klania modle úspechu, sprevádzaného zodpovedajúcim finančným a materiálnym prospechom. Ľuďom je nahovárané, že spoločenský úspech je tým najdôležitejším, o čo by mal každý človek usilovať a pre mnohých v podstate už ani nie je natoľko dôležité, či ho dosiahnu čestným, alebo nečestným spôsobom.

Ak by teda v športe i v spoločnosti prestala dominovať nezdravá túžba po víťazstve a úspechu za akúkoľvek cenu, túžba po prestíži a finančnom ohodnotení s tým spojenom, ak by sa znovu začal klásť dôraz na už zabudnuté slovo: „nezištnosť“, postupne a akoby samovoľne by sa začali vytrácať aj všetky negatívne javy, sprevádzajúce súčasné športové dianie. Nakoniec by zostala iba čistá radosť z pohybu, ako tomu bolo kedysi veľmi dávno. Tým by samozrejme taktiež stratili živnú pôdu všetky nezdravé prejavy fanúškovstva, s ktorými by zároveň vymizla i všetka agresivita a vulgárnosť.

Ak totiž chceme niečo naozaj meniť k lepšiemu, musíme sa zamerať predovšetkým na najvnútornejšiu príčinu daného javu, z ktorej sa odvíjajú všetky dôsledky, prejavujúce sa navonok. Lebo potlačovanie vonkajších prejavov, bez poznania a snahy o zmenu skutočnej, vnútornej príčiny, nevedie k ničomu. Preto teda zatiaľ ani nie je možné odstránenie agresivity a vulgarity z hľadísk našich športovísk. Tu totiž naozaj nepomôžu nijaké dômyselné a drahé bezpečnostné opatrenia, či kordóny policajtov okolo štadiónov.

Všetko, čo robíme je dokonalým odrazom toho, aký sme. Dokonalým odrazom nášho vlastného vnútra. Platí to bezo zvyšku o každom jednotlivcovi, ale aj o celom ľudstve. Aké je teda toto ľudstvo? Je dobré, prirodzené, múdre, zdravo a ušľachtilo jednajúce, alebo naopak, domýšľavé, hlúpe, vnútorne úbohé a odtrhnuté od prapôvodnej prostoty a prirodzenosti? Odpoveď nájdeme v jeho postojoch a v jeho činoch. Ak však zameriame svoju pozornosť na šport a dianie okolo neho, odpoveď musí dopadnúť veľmi nepriaznivo.

Ale aj napriek súčasnej, nie príliš povzbudivej situácii, by sme nemali upadať do rezignácie. To ani nebolo účelom týchto riadkov. Ak teda chceme začať s nápravou, prvým, nevyhnutným krokom by mala byť predovšetkým odvaha pozrieť sa pod povrch vecí okolo nás. Odvaha strhnúť ligotavé vonkajšie pozlátko, obratne skrývajúce úbohú vnútornú prázdnotu.

No a z tohto poznania skutočnej podstaty vecí, z poznania prázdnoty, pokrivenosti a nedôstojnej ničotnosti, ktorej sme aj mi sami, vo svojej nevedomosti, dlhé roky slúžili, by malo vyrásť naše odhodlanie pozorovať, vnímať a robiť všetko úplne inak a po novom. Lepšie, pravdivejšie, prirodzenejšie a ušľachtilejšie. V súlade so skutočnými hodnotami v tomto stvorení. V dnešnom marazme a pokrivenosti všetkých vecí, prameniacom v prehnanej rozumovej domýšľavosti, je totiž mimoriadne cenný každý človek, ktorý je schopný svojim správnym vnútorným postojom k životu a z tohto postoja sa odvíjajúcim, správnym jednaním, vniesť o kúsok viacej svetla do temnoty, ktorá v súčasnosti panuje na zemi.

Lebo žiaľ, v lenivosti a v povrchnosti v myslení sa mnohí radšej uberajú onou širokou cestou všeobecne zaužívaných názorov. Ale my predsa už 2000 rokov vieme, že skutočné hodnoty možno objavovať a nachádzať iba na známej, úzkej ceste samostatného myslenia, schopného zájsť pod povrch a vnímať skutočnú podstatu vecí.

Nebojme sa teda po tejto úzkej ceste kráčať. Hoci aj sami! Lebo neochvejnosť nášho odhodlania kráčať správnym smerom môže ovplyvniť i zmenu smeru všetkých ostatných. Navyše, ak veľmi dobre vieme, kam spomínaná úzka, ako aj široká cesta vedie.

h. dietriech v spolupráci s priateľom zo Slovenského občianskeho združenia pre posilňovanie mravov a ľudskosti

www.zdruzenie-ludskost.sk

Tento článok je pokus o vzájomnú neformálnu osvetu a pomoc medzi ľuďmi. Je to vážne varovanie pred tým, čo sa chystá ohrozovať naše zdravie. Ide o informácie, ktoré sa nikdy včas nedozvieme v masmédiách ? v závere tejto správy je adresa na stránku s podrobne rozpísanými faktami a ich zdrojmi odkiaľ pochádzajú.

Geneticky modifikované plodiny (GMO) nepredstavujú žiaden pokrok, ale presný opak. Je to len ďalšia fáza seba-záhuby novo nasadenými umelými prostriedkami. Politické sily a poľnohospodárske sektory v Amerike agresívne bojujú proti testovaniu bezpečnosti a nezávadnosti týchto produktov. V rámci globalizácie a obchodu s GMO ide o miliardy až trilióny (tisíce miliárd) dolárov! V skutočnosti sa deje to isté čo v stredoveku, keď bola pri moci katolícka inkvizícia v Španielsku.

Odborníci a kvalifikovaní vedci sú aj dnes ubíjaní a umlčiavaní politickou mocou. Proti GMO bojujú v prvom rade nezávislí odborníci, ktorí nepracujú pre vládu. Už teraz je dokázané, že geneticky modifikované plodiny predstavujú vážnu hrozbu, ale pre bežných ľudí je všetko len v rovine teórií. V správach už odznelo, že Slovensko vlani pestovalo 30 hektárov GMO kukurice a dnes je to už 900 hektárov a idú sa pestovať aj GMO zemiaky. Bolo povedané, že ekológovia sú proti tomu, ale o skutočných rizikách nepadlo ani slovo. Tento prístup televízie považujeme za neprofesionálny, alebo zmanipulovaný.

V sedemdesiatych rokoch gigantická firma Monsanto v Amerike pustila do jedla umelé sladidlo, ktoré bolo nervovým jedom, vyvinutým pre bojové účely ako chemická zbraň. Bolo to sladké, tak to pustili do jedla (pripravujem materiál aj o tomto zločine). Keď prišla zelená revolúcia (umelé hnojivá a pesticídy), ktorá mala pomôcť rozvojovým krajinám s úrodou, nič to nevyriešilo, pretože úroda bola tak lacná, že devastovala ekonomiku. V skutočnosti šlo a ide v prvom rade o nespravodlivé rozdeľovanie úrody a nie o nedostatok jedla. Jednotlivci z chudobných štátov predávajú úrodu, ktorá patrí ich vlastnej krajine do zahraničia za viac peňazí kvôli osobnému zisku a ich vlastné štáty preto trpia hladomorom (mimochodom svet produkuje nadbytok jedla pre každého).

Zo zelenej revolúcie profitoval niekto iný a rozvojové krajiny sa miestami dostali do ešte horšej situácie ako predtým. Monsanto sa postaralo o vyvinutie DDT, jedného z najzákernejších prostriedkov, insekticídu proti hmyzu. Vtedy nové, umelé prostriedky neboli otestované a ešte dnes sa nevieme zbaviť následkov, ktoré spôsobili a zostali v potravinovom reťazci. Dnes sa Monsanto stalo hlavným monopolom a vývojárom GMO, ktoré zaplavuje svet.

90% GMO produktov, ktoré nám Amerika predáva sú z Monsanta. Už aj dnes sú krajiny a oblasti, kde sa oslabuje ekonomika v dôsledku pestovania GMO plodín. V Rumunsku sa po mnohých rokoch vydal zákaz na pestovanie GMO, čo znamená že zmena je reálna, ale osobné politicko-obchodné záujmy sú silné a príroda sa z týchto genetických zásahov tak skoro nespamätá. Preto je nutné o tom čo najviac rozprávať a presadzovať ekologické poľnohospodárstvo.

Farmári s ekologickými poľami majú vo svete už problémy, pretože ich vzácna úroda sa rýchle ničí kontamináciou GMO peľu, čo znamená, že ju už musia označiť ako GMO. Na Slovensku je GMO povolené ako krmivo pre zvieratá, avšak živočíšne produkty z týchto zvierat označené značkou GMO už nebudú. Navyše ministerstvo pôdohospodárstva SR porušuje slovenské aj európske zákony tým, že tají pred verejnosťou kde sa pestuje GMO kukurica. Tvrdí, že je to obchodné tajomstvo, tým pádom nikto nevie kto je ohrozený zdravotne aj finančne. My sa nepotrebujeme stať pokusnými králikmi nejakej americkej firmy, keď máme aj tak prebytok svojej vlastnej geneticky zdravej a chutnejšej úrody v SR. V Amerike je už 65% poľnohospodárstva geneticky narušeného a ročné výdavky na zdravie u Američanov exponenciálne stúpajú.

Ak chceme zmeniť sami seba, najprv si musíme plne uvedomiť vlastné nedostatky. Ak chceme zmeniť to čo sa deje mimo nás, najprv musíme vedieť čo sa vlastne okolo nás deje. Ak si však budeme stále myslieť, že my s tým nič nemôžeme spraviť a že aj naša nepatrná pomoc je tak malá ako sme malí my sami, tak si stále neuvedomujeme vlastné nedostatky. Mahátma Gándhi povedal ?be the change you want to see? ? ?buď zmenou, ktorú chceš vidieť?. On si nemyslel že je malý, bojoval za mier a aj priniesol tomuto svetu kúsok mieru a posolstva.

Preto by sme mali aspoň hovoriť o spomenutom probléme čo najviac. Sami vieme, že o našich najvážnejších problémoch sa nám rozpráva najťažšie a nikto v okolí ani netuší, že by sme mohli mať aj nejaký problém. Mám pocit, že podobne je to aj s našou najdrahšou matkou živiteľkou, ktorú voláme Zem.

Ak si pozitívne naklonená / ný tomuto článku, prosím klikni na http://informacie.blogy.atlas.sk/ine/23821/ , lebo iba tu si môžem kontrolovať štatistiku. toto je vraj stránka, na ktorú administrátor zakázal odkazovať: www.informacie.blogspot.com

Z NEBE PRO ZEMI

KDO VÁM SEKUNDU PO SEKUNDĚ VOLNÉHO ČASU UBÍRÁ, OPASKY STÁLE UTAHUJE, STROM PO STROMU LIKVIDUJE, LITR PO LITRU VODY OTRAVUJE, RAFINOVANĚ VÁS OKLEŠŤUJE O VAŠÍ ENERGII – S VAŠÍM DOVOLENÍM ???

„Milé děti, co otročíte dnes v těchto dnech na této planetě, Já věru velkou radost nemám z tohoto stavu… Kam až necháte dojít svůj stav, kam až se necháte odvléci ? Já, váš milující Otec Stvořitel, ptám se vás. Sesílám vám proudy lásky a impulsů z Nebes, co na vás padají jako třpytící se déšť. Ptám se vás, kde je dno vaše, kdy probudíte se ze spánku, ze svých iluzí ? Já seslal jsem vám schéma z Nebes, obrázek 2000 pro vás tak jednoduchý a přehledný, abyste viděli, jaká scéna zde na planetě Zemi panuje, abyste si uvědomili svůj stav v této komické scéně. Bude li to nutné sešlu další a další…, ale lidé milí, moje děti, vy sami musíte přijmout informace z Nebe a rozhodnout se, zda vám budou ku prospěchu, a to Já vám radím, nechť se to stane. Povím vám k tomu jednoduše na vysvětlenou, Já vidím lidstvo jak hrabe se do podzemí, kope tunel stále hlouběji a hlouběji, vidina zlatého telete táhne je dolů do Temnoty. Tento tunel, co většina si volí hrabat, je však slepý, slepá ulička to je, čím hlouběji se člověk nachází, tím méně je vidět Světlo za sebou. Ale nejen tito lidé tu jste, také moji Andělé, co sem se zrodili tu jsou, oni tunel do podzemí nehrabou. Oni rozdávají a rozsévají semena lásky, tyto máte vy nechat vyklíčit a z nich vyroste velký strom. Po něm máte stoupati k výšinám Nebeským, tam na vás čekám Já, váš milující Otec Stvořitel. Na mnoha větvích mnoho pomocníků jest, co vám pomocnou ruku dávají, všichni mají společný cíl, pomoci a stoupat výš po tomto stromu života. Proto zanechte tohoto bezcenného propadu do Temnot a vydejte se vzhůru ke Mně, Já vás čekám stále, již dlouho…..

Nyní přátelé pokračuji tímto, že není již mnoho co dodati k vašemu stavu pozemskému. Milí lidé, my vás již mnoho desítek let varujeme před úpadkem společnosti, stále vám říkáme, jaké důsledky mají negativní volby, lidé vězte, my vám k tomuto dodati chceme tyto věci konkrétní, co nemusí být každému zcela jasny. V poslední době dochází k takovému propadu k Temnotám, že se budou dít zásadní události globálního charakteru, co jste si zvolili a ve většině volíte, proto vysvětlíme vám ještě podrobněji:

My vás varujeme již déle, že do temných děr otročit se lidstvo směřuje, vy byste mohli však namítnout, že tyto věci nezdají se být reálné… Sundejte si růžové brýle a pochopte, že Síly temna mají velmi rafinovaný cíl, oni nemohou uvrhnout vás do temných děr HNED, to by mohli lidské loutky poznat, že něco nekalého se tu děje, a tak vám ukrajují pomalu, ale jistě, vaši energii pro své bezbožné cíle ! Sekundu po sekundě volného času ubírají, opasky stále utahují, strom po stromu likvidují, litr po litru vody otravují, takto rafinovaně vás oklešťují o VAŠI energii – s VAŠÍM dovolením !!! Pokud by snad loutka poznala, že něco není v pořádku, jistěže mohou povolit, a pak zase přitlačí na pilu o to víc !

Milý lidé, my vás proto žádáme, OTEVŘETE SVÁ SRDCE, my do něj lásku a informaci posíláme a tak snadno zjistíte, o jakou hru se tady jedná, toto je jediný klíč k vaší svobodě, ke kvalitnímu životu – jedině láska ve vašem otevřeném srdci. My vás stále milujeme a tak si prosím vemte tento příklad k srdci.

S láskou vám toto předali vaši vesmírní bratři a sestry, co nad vámi se stále vznášejí.“

Děkuji vám všem za krásné a důležité informace, rád je předám dále.

Více na www.###### – sdělení 2668

Z NEBE PRO ZEMI

KDO VÁM SEKUNDU PO SEKUNDĚ VOLNÉHO ČASU UBÍRÁ, OPASKY STÁLE UTAHUJE, STROM PO STROMU LIKVIDUJE, LITR PO LITRU VODY OTRAVUJE, RAFINOVANĚ VÁS OKLEŠŤUJE O VAŠÍ ENERGII – S VAŠÍM DOVOLENÍM ???

Více na našich stránkách ###### – sdělení 2668

Hele vole, mohol by som si pohovoriť s Vaším vodcom aký právom vám dovoľuje spamovať fóra týmito zaručene pravdivými informáciami?

Pred nedávnom mi môj priateľ s rozčarovaním rozprával o podmienkach v závode, kde pracuje. Ide v podstate o pomery, panujúce takmer vo všetkých súčasných výrobných prevádzkach, ktoré nám sem boli „importované“ spolu s toľko očakávanými, zahraničnými investíciami.

Každému je však jasné, že zahraniční investori nikdy neprichádzajú z úmyslom pomôcť ekonomike toho ktorého štátu, ale jedine s úmyslom dobre zarobiť a mať čo najvyššie zisky. No a tento ich postoj sa samozrejme musí negatívne prejaviť, a aj sa prejavuje, vo vzťahu k zamestnancom.

Konkrétne skúsenosti môjho známeho sú nasledovné: Ľudia sú naháňaní do čoraz väčších výkonov, avšak zárobok nie je adekvátny vynaloženej námahe. Majstri a nižší riadiaci pracovníci sa správajú k radovým zamestnancom arogantne a povýšenecky, jednajúc s nimi z pozície sily.

Vzniká tak akoby cielene a úmyselne vytváraná atmosféra strachu, súvisiaca so stratou zamestnania a osobným existenčným zabezpečením. Podobné jednanie však vzbudzuje u pracovníkov hnev, nespokojnosť, pocit nespravodlivosti, alebo potláčanú, či otvorenú agresivitu. Ak sa však odvážia svoju nespokojnosť aj otvorene prejaviť, odozvou bývajú tvrdé protiopatrenia.

Áno, takáto je realita. Každý, čo i len trochu citlivý človek, schopný vnímať aj určité jemnejšie vyžarovania, musí preto zákonite pociťovať v blízkosti dnešných závodov, považovaných za akési majáky sľubne sa rozvíjajúcej ekonomiky, veľmi silné zhluky negatívnych citových a myšlienkových foriem, tvorených ľuďmi, v nich pracujúcimi.

Ale poďme ďalej a skúsme si domyslieť, že ak sa niečo takéhoto deje v strednej Európe, kde je aspoň naoko dodržiavaný určitý štandard práv zamestnancov, čo sa asi musí diať v Ázii, latinskej Amerike, alebo v Afrike? Ako asi tam zaobchádzajú s ľuďmi takzvaní zahraniční investori, vo svojej nenásytnej túžbe po čoraz väčších ziskoch?

Čo pozitívneho napríklad prináša obrovský ekonomický rast miliardám obyvateľov Číny, ktorí sú mnohokrát nútení pracovať priam v neľudských podmienkach, neraz aj viac, ako 12 hodín denne? Ako teda vidieť, nielen u nás, ale aj vo svete, šťastie, spokojnosť, alebo aspoň ľudsky znesiteľný život a pozitívne ukazovatele ekonomického rastu sú dve úplne rozdielne veci.

Avšak poďme ešte ďalej. Ak sa v honbe za čoraz vyššími ziskami zaobchádza s miliardami ľudí po celom svete spôsobmi, blízkymi novodobej forme otroctva, ako sa asi bude v tomto neľudskom systéme zaobchádzať so zvieratami a prírodou, ktorá sa nie je schopná nijako brániť a je vystavená pôsobeniu žralokov v ľudskej koži úplne napospas?

Všade, kde sa len pozrieme, vládne neslýchaná bezohľadnosť tých, ktorých možno nazvať služobníkmi peňazí. Kam len vkročia a na čo siahnu, to je ihneď poznačené rozbrojom, nepokojom, strádaním, nespravodlivosťou, nedostatkom, nenávisťou, hnevom, závisťou a mnohým iným.

Avšak teraz, v protiklade so súčasnou realitou, ktorú každý z nás tak veľmi dôverne pozná, si ukážme, ako by mohol vyzerať život okolo nás, keby ľudia neslúži modle peňazí.

Lebo nech už to vezmeme tak, alebo onak, človek jednoducho musí niekomu, alebo niečomu slúžiť. Musí v niečo veriť a o niečo usilovať. No a výška, alebo hodnota zvoleného cieľa, či služby, sa potom úplne automaticky premieta do hodnoty a kvality okolitého života.

To teda znamená, že ak si volíme nízke ciele, je ich nízkosťou negatívne ovplyvňované celé naše najbližšie okolie. Príklady, uvádzané na začiatku, nám až príliš zreteľne ukazujú, aké rôznorodé druhy zla prinášajú svetu služobníci peňazí. Peňazí, to znamená, cieľa veľmi nízkeho, ba až človeka nehodného.

Ale prečo si teda, na základe poznania tejto zákonitosti, nezvoliť ten najvznešenejší cieľ a tú najvyššiu službu, aká vôbec jestvuje: službu Vyššej Moci, službu Svetlu? Lebo vážnym akceptovaním tohto najvyššieho cieľa by sa do všetkých vzťahov medzi ľuďmi okamžite a automaticky premietlo známe, doposiaľ ešte nikdy nerealizované odporučenie, ktoré znie: Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im! Alebo inak: Ako chceš, aby sa ľudia správali k tebe, tak sa správaj aj ty k nim!

Predstavme si teda, že by sa zmienený spôsob jednania stal každodennou realitou v pracovných a ekonomických vzťahoch, v zákonodárstve a právnych vzťahoch, v spôsobe vládnutia a spravovania krajiny na všetkých úrovniach a samozrejme, i v osobných vzťahoch medzi ľuďmi.

Akým spôsobom však tento vysoký cieľ preniesť do každodennej praxe? Ak by nebol všetok intelektuálny potenciál ľudstva zameriavaný iba k službe peniazom a zisku, už dávno by sme na to prišli, pretože to vôbec nie je až také zložité. Stačilo by iba poctivo chcieť a schodné cesty by sa ihneď ukázali.

Avšak našťastie, jestvujú ešte na zemi ľudia, ktorí tieto cesty a možnosti intenzívne hľadajú. No a so spôsobom, ako sa to naozaj dá uskutočniť, sa môže každý vážny záujemca oboznámiť na stránke: www.ochranapudy.cz pod názvom: „Projekt sebestačnosti a samosprávy obcí a obnovy ľudskej dôstojnosti“. Ide o projekt, plne aplikovateľný do dnešnej reality, ktorý po detailnom oboznámení sa s ním a prípadnej konzultácii s jeho autorom, môže byť následne ihneď uvádzaný do praxe.

Už zo samotného názvu projektu vyplýva, že sa v ňom pojednáva o obci, ako o samostatnom, nezávislom a v čo najväčšej miere sebestačnom celku, fungujúcom na základe zohľadňovania vyšších Zákonitostí. Táto sebestačnosť je v ekonomickej oblasti postavená na princípe, že ekvivalenty hodnôt vo vnútri obce sú iného charakteru, ako finančné prostriedky, používané v styku s okolitými regiónmi a v ekonomickom systéme štátu.

Ide o princíp internej meny, podobný systému súčasných vnútropodnikových cien. Rozdiel však spočíva v omnoho vyššej zodpovednosti ľudí v systéme správy obce a v príleve doposiaľ nepoznaných, pomáhajúcich síl stvorenia, ktoré sa pridružujú iba tam, kde je vyvíjaná vedomá snaha o súlad s vyššími Zákonitosťami, čo má za následok výrazne zvýšenie hodnoty všetkých vecí a činností v porovnaní s bežným tržným prostredím.

Kým teda v súčasnom type hospodárenia neustále rastú ceny vstupov a teda aj konečných produktov, v systéme samosprávy obce ceny vstupov naopak klesajú. Spôsobuje to prechod na vlastnú produkciu, znižovane strát, ako aj nárokov na dopravu. Zároveň sa predlžuje životnosť výrobných zariadení, pretože pridružením už spomínaných, doposiaľ ľuďom nepoznaných pomocí, sa zvyšuje ich trvanlivosť a vitalita. Keďže nie je potrebné neustále zvyšovať mieru zisku, táto sa následne rozpúšťa do ceny vstupov a teda aj do ceny konečných produktov.

Pomocou zmieneného spôsobu hospodárenia sa zlacňuje tovar a služby, zmierňuje pracovné nasadenie a zvyšuje životná úroveň, čím vznikajú široké možnosti zmysluplnejšieho využitia voľného času na osobný rozvoj a duchovný rast.

No a tento iný ekvivalent hodnôt vo vnútri samosprávnej obce sa neprejavuje iba v ekonomike a hospodárstve, ale predovšetkým v oblasti duševných a duchovných hodnôt. Konkrétne sú to napríklad osobité kritéria na osobnosť vodcu, na postavenie žien v systéme, alebo trebárs na výučbu a vzdelávanie. V projekte je ďalej riešená problematika základných etických noriem, problematika zdravotnej starostlivosti, potravinového zabezpečenia, optimálneho zaobchádzania s energetickými zdrojmi a ešte mnoho iného.

Čo teda dodať na záver? Snáď iba úslovie, reprezentujúce múdrosť našich predkov, ktoré znie: „Márne každé namáhanie, kde niet Božie požehnanie“.

Všade, kde sa dnes len pozrieme, vládne obrovské pracovné nasadenie. Spomínané požehnanie však na ňom vôbec nespočíva, pretože ide o úsilie, ktorého skutočným zmyslom nie je dobro ľudí, ale len čoraz väčšie zisky. Je to v podstate iba nedôstojné otročenie modle peňazí, absolútne vzdialené od Vyššej Vôle, ktoré jednoducho nie je schopné priniesť tomuto svetu ani šťastie, ani spokojnosť, ani mier, ba ani ľudsky dôstojný život.

Ľudia však nesmú a nemajú slúžiť peniazom! Svoju potrebu niekomu, alebo niečomu slúžiť majú nasmerovať k tomu najhodnotnejšiemu, čo vôbec jestvuje: k službe Vyššej Moci. Iba takto sa im môže dostať v ich činnostiach práve toho požehnania, pomocou ktorého je možné dosiahnuť plnohodnotného a mieru plného života pre všetky bytosti na zemi.

No a prvý, úplne konkrétny a reálny krok k dosiahnutiu tohto cieľa je načrtnutý v Projekte sebestačnosti a samosprávy obcí a obnovy ľudskej dôstojnosti.

Ľudstvo už znehodnotilo a ďalej systematicky znehodnocuje všetko, na čo len siahne. Nech už je to voda, pôda, vzduch, fauna, flóra a tak ďalej.

A toto katastrofálne znehodnocovanie všetkých vecí už dávno prekročilo hranice hrubej hmoty a deštruktívne zasahuje aj do jemnejších oblastí. Do oblastí hmotne neuchopiteľných, ale celkom reálne vnímateľných, akými sú napríklad medziľudské vzťahy, slovný prejav, alebo vnútorný, čiže citový a myšlienkový život. Všetko toto sa rúca, všetko toto je priam groteskne pokrivené, otrávené a strhnuté hlboko nadol.

Z človeka sa namiesto citlivého strojcu harmónie vo stvorení stal nakoniec iba tupý, biologický robot. Robot, škodiaci svojim kŕčovitým pracovným úsilím, poznačeným zvrátenou túžbou mať stále viac, sebe samému i všetkému, čo jestvuje. Robot, ktorý sa bez zodpovedajúcej pokory a poznania základných Zákonitostí vo stvorení nikdy nemôže ani len priblížiť k pravému šťastiu.

No a spomedzi širokej škály všetkého toho nesprávneho, čo bolo spomenuté, si teraz vezmime pod drobnohľad iba ľudský slovný prejav. Nie, nebude tu reč o vulgarizmoch, pomaly sa už stávajúcich niečím „normálnym“, ktorých používanie nám až príliš očividne poukazuje na kvalitu vnútorného života dotyčných ľudí.

Teraz sa zameriame predovšetkým na nesmierne vážne a vo svojej ďalekosiahlosti ešte nedocenené znehodnotenie ľudského slovného prejavu, spôsobené skazonostným zlozvykom hovoriť veľa, neuvážene a bez skutočnej vnútornej hĺbky.

„Hovoriť striebro, mlčať zlato!“ „Menej býva niekedy viac!“ „Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie! Čo je nad to, je od zlého!“

Ľudia však nikdy nepočúvali tieto prosté a dobré mienené rady. Považovali ich za príliš bezvýznamné a malicherné, čím však neuvážene podcenili ďalekosiahlosť deštruktívnych dôsledkov, ktoré nám musí priniesť ich nerešpektovanie.

Ľudské slovo má totiž svoju pravú hodnotu iba vtedy, ak za ním stoja skutočné, pravé, večné a univerzálne hodnoty. Keď je rovnako, ako bývajú bankovky kryté zlatom, i ono „kryté“ zmenenými hodnotami.

Z tohto dôvodu malo byť s ľudským slovom narábané, ako z výnimočným darom, ktorým aj naozaj je a s ktorým sa práve preto zbytočne, či bezmyšlienkovite neplytvá. S darom, ktorý mal byť používaný predovšetkým na vzájomné sprostredkovávanie si a obohacovanie sa dobrými, čistými, ušľachtilými, krásnymi a povznášajúcimi hodnotami.

Čo však urobilo ľudstvo s výsadou smieť hovoriť? Svojou povrchnosťou, bezmyšlienkovitosťou a neuváženosťou, svojim zlozvykom mnohého a zbytočného rečnenia spôsobilo také znehodnotenie ľudských slov, že z nich nakoniec zostali iba prázdne pojmy bez vnútorného obsahu.

No a v súčasnej dobe dosahuje táto všeobecná devalvácia svojho vrcholu. Zovšadiaľ sa na nás valí prúd, či doslova lavína slov: Z rozhlasu, z televízie, z novín, z časopisov, z kníh, z internetu a tak ďalej. Podobná nadmiera a doslova zneužívanie daru smieť hovoriť však celkom zákonite vedie k plytkosti a povrchnosti. K plytkosti a povrchnosti tých, ktorí s kŕčovitým úsilím tento prebytok vytvárajú a každodenne ním zahlcujú celý národ a zároveň k plytkosti a povrchnosti konzumentov a konečných príjemcov tohto oceánu slov, postrádajúceho hlbší, vnútorný obsah. Je to ako začarovaný kruh a v jeho kolobehu sa už akoby strácal priestor pre hlbšie uvažovanie a vnútorné precítenie všetkého, o čom sa hovorí.

Napríklad bulvárna tlač je písaná špeciálne uspôsobeným, jednoduchým štýlom tak, aby jej konzumenti vynakladali čo najmenej duševnej námahy. No a tomuto všeobecnému trendu plytkosti, duševnej nenáročnosti, ba neraz priam úbohosti samozrejme zodpovedá i kvalita samotného obsahu Tvoria ho predovšetkým lacné senzácie, plytké klebety, okrádanie ľudí o súkromie, či nadbiehanie tým najnižším pudom.

Určite si nie je ťažké domyslieť, aký asi dosah má zmienená produkcia na kvalitu vnútorného, duševného života jej pravidelných konzumentov. V tejto súvislosti sa priam natíska domnienka, ako by sa ktosi snažil podobným spôsobom úplne cieľavedome o vytváranie a formovanie plytkých, povrchných a nemysliacich bytostí, celkom zbavených schopnosti zahĺbenia sa do niečoho hodnotnejšieho. Do niečoho, čo od nich vyžaduje predsa len istú mieru duševnej námahy.

Áno, podobný prístup má skutočne svoje opodstatnenie, spočívajúce vo vytváraní jednoliatej, nemysliacej, tupej a ľahko manipulovateľnej masy, ktorú potom možno veľmi ľahko a pohodlne ovládať iba prívalom bezobsažných slov. Takýmto spôsobom spracované, alebo lepšie povedané, degradované obyvateľstvo, už potom totiž slepo dôveruje každému sebavedomému a rečnícky zdatnému, prázdnemu krikľúňovi.

Stáročné zneužívanie daru smieť hovoriť sa tak pre naprostú väčšinu obyvateľstva našej planéty stalo prekliatím. Ľudstvo sa doslova otrávilo sebou samým vyprodukovaným oceánom prázdnych rečí. Beznádejne sa topí v množstve, povrchnosti a plytkosti vlastných slov. A mnohí z tých, ktorí sú vôbec ešte schopní vnímať tento katastrofálny úpadok, už podliehajú apatii, rezignácii a strate viery, že by snáď na zemi mohlo ešte jestvovať niečo naozaj hodnotného.

Avšak pre všetkých, ktorí si pod tlakom všeobecnej a bezmedznej povrchnosti predsa len dokázali uchovať svoje človečenstvo a vlastnú ľudskú dôstojnosť, pre všetkých tých prichádza pomoc, povzbudenie a posilnenie v podobe nového časopisu s názvom „Prebúdzajúce sa Slovensko“.

Každým jednotlivým článkom i obsahom celého časopisu má byť nášmu národu opäť sprostredkované ľudské slovo v jeho pôvodnej sile a význame, slovo, kryté skutočnými a pravými hodnotami. Lebo, ako už bolo povedané, ľudské slovo môže opätovne nadobudnúť svoju stratenú hodnotu iba vtedy, ak sa tento dar začne využívať hlavne za účelom vzájomného sprostredkovávania si tých najvyšších hodnôt, aké vôbec na zemi jestvujú a o aké by mal vo svojom živote usilovať každý človek.

Tento časopis je vskutku možno považovať za dar, lebo určite nie je náhoda, že na náš „trh“ prichádza práve vo vianočnom období. Ide o dar slovenskému národu, ktorý má pojem „Slovo“ vo svojom pomenovaní. Áno, tento národ patrí k národom „Slova“. „Slova“, za ktorým stoja tie najvyššie a najvznešenejšie hodnoty a práve k nim musia byť ľudia postupne privedení.

Lebo slovenský národ si aj napriek všetkému bahnu a neuveriteľnej nízkosti okolo nás predsa len uchoval schopnosť poznávať a uviesť tieto hodnoty do každodenného života. Akou cestou sa má za zmieneným cieľom uberať a akým spôsobom ho realizovať, o tom sa bude môcť dozvedieť každý vážny záujemca priamo z časopisu „Prebúdzajúce sa Slovensko“.

A na záver dôležité upozornenie: Redakcia časopisu nebude v nijakom prípade nadbiehať navyknutej, všeobecne zaužívanej povrchnosti! Nebude minimalizovať požiadavky na čitateľa, za účelom čo najväčšieho rozšírenia okruhu svojich odberateľov. Takýmto spôsobom už ďalej jednoducho nemožno ľudí ponižovať! Bude to úplne iné, než na čo boli ľudia doposiaľ pri čítaní rôznych iných časopisov zvyknutí.

V tomto prípade budú totiž na nich cieľavedome kladené duševné a duchovné nároky, zodpovedajúce skutočnej ľudskej dôstojnosti. Lebo iba tak možno viesť ľudí neustále nahor, k vysokým métam pravého človečenstva. Všetkým budúcim čitateľom prajem mnoho hodnotných chvíľ, strávených pri jeho čítaní.

Časopis si môžete objednať na adrese: redakcia@zdruzenie-ludskost.sk, alebo na telefónnych číslach: 0902 574 555, 0914 203 163. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke: www.zdruzenie-ludskost.sk

Milióny ľudí v rôznych cirkvách po celom svete o sebe s hrdosťou hovoria, že sú veriaci. Títo, inak dobrí ľudia, by ale mali vedieť, že v dnešnej dobe to už nestačí. Dnes je od nás všetkých požadované presvedčenie!

Viera totiž nikdy nemala byť niečím konečným. Mala byť iba nevyhnutným premostením na ceste k plnému presvedčeniu. Ak sme teda uverili niečomu, čo sme považovali za správne, bolo následne našou povinnosťou dôsledné preskúmanie všetkého, čo sme prijali, aby na základe podobného skúmania mohla naša viera prerásť v presvedčenie. V skalopevné presvedčenie, opierajúce sa o nespochybniteľnú vnútornú istou, že je to naozaj tak.

Každý človek je totiž samostatne cítiacou a mysliacou bytosťou. A tieto schopnosti obdržal na to, aby ich aj využíval! Lebo výsada myslieť, ako i vyciťovať, nesú v sebe povinnosť skúmať! No a v tomto skúmaní všetkého, s čím sme konfrontovaní, spočíva skutočné, plnohodnotné človečenstvo. Každý z nás sa má stať samostatne a zdravo vyciťujúcou bytosťou, vedome a s plnou osobnou zodpovednosťou stojacou vo stvorení.

Nech sme už teda akéhokoľvek vierovyznania, našou prvoradou povinnosťou je podrobiť všetko, v čo veríme, tomu najdôslednejšiemu vlastnému, samostatnému skúmaniu. Ak vo svetle tohto skúmania naša vierouka obstojí, potom sa nám vskutku môže stať plným presvedčením, pretože sme na základe vlastného zvažovania zistili, že všetko, čo obsahuje, naozaj súhlasí s našim najvnútornejším cítením.

Ak ale podobné preskúmavanie odhalí väčšie, alebo menšie nezrovnalosti, nelogickosti a nejasnosti, majme potom dostatok odvahy priznať si, že to, v čo sme verili, nebolo predsa len až tak správne a dokonalé. Majme potom zároveň odvahu poobzerať sa po niečom lepšom a pravdivejšom. Po niečom, čo odolá aj tomu aj tomu najdôkladnejšiemu skúmaniu, aby sa nám to následne mohlo stať skutočným a neotrasiteľným presvedčením.

Kto si ale takúto námahu nedá a pritom sa s hrdosťou prehlasuje za veriaceho bez toho, že by svoju vlastnú vieru „preveril“ až do jej najhlbšieho jadra, toho vieru žiaľ nemožno nazvať inak, ako „slepou“. Slepo totiž kráča za niečím, čomu iba „verí“ a čo sa mu práve pre jeho slepú vieru nikdy nemôže stať plnohodnotným presvedčením.

A ak teda pôjdeme až do dôsledkov a budeme ľudí dneška posudzovať podľa tohto kritéria, každý, kto v súčasnosti s hrdosťou hovorí o svojej vlastnej viere, avšak žiaľ, bez vynaloženia vyššie spomínanej námahy, ten v podstate iba vydáva svedectvo o vlastnej nesamostatnosti, či nechuti a neochote k hlbokému, osobnému skúmania základných právd vlastného vierovyznania.

Príklad z praxe: Istá pani sa stretla s informáciami, ktoré ju vnútorne veľmi hlboko oslovili, avšak vzhľadom k tomu, že bola silne veriacou, obrátila sa na duchovného s prosbou, či sa môže danou vecou aj naďalej zaoberať.

Po veľmi zbežnom nahliadnutí jej dal duchovný zamietavé stanovisko a pani poslušne všetko odsunula bokom. Jednoducho povedané, „slepo“ uverila všetkému, čo jej bolo odporučené duchovnou autoritou.

Na pochopenie nesmierneho nebezpečenstva podobného prístupu si urobme určitú historickú paralelu a prenesme sa do obdobia pred 2000 rokmi, konkrétne do čias, kedy žil na zemi Veľký Učiteľ a Vyslanec Svetla.

Predstavme si, že by dotyčná pani žila aj v tomto období a že by tiež nemala celkom jasno v tom, aký postoj zaujať k účinkovaniu nevšedného proroka z Nazaretu. Ak by sa teda, ako silne veriaca, šla spýtať duchovného o radu, určite nám bude všetkým jasné, akú by asi dostala odpoveď.

Táto odpoveď by bola jednoznačným zamietnutím, pretože veľmi dobre vieme, ako sa stavala vtedajšia „cirkevná“ vrchnosť k účinkovaniu Pána Ježiša. Ak by teda dotyčná, síce poslušne, ale „slepo“ uverila duchovnej autorite a celú vec by ďalej svojim citom a svedomím samostatne neskúmala, došlo by v jej bytí k tomu najtragickejšiemu omylu a zlyhaniu.

Výsada cítiť a myslieť nesie v sebe povinnosť skúmať! Naše vlastné, samostatné cítenie a myslenie je tou najsprávnejšou cestou, ktorou máme, ba musíme kráčať k presvedčeniu. Nemáme byť teda duchovne lenivými a pohodlnými, ale naopak, dôslednému osobnému skúmaniu máme podrobovať úplne všetko, čo sa nám ponúka. Taktiež by sme sa nemali báť autorít a ani sa na ne príliš spoliehať, ale naopak, mali by sme mať odvahu prevziať plnú zodpovednosť sami za seba.

Mimochodom, skutočné autority a správni vodcovia a učitelia budú ľudí vždy nabádať k samostatnosti a k plnému rozvinutiu ich vlastných schopností čistého a zdravého úsudku. Skutočné autority nebudú ľuďom nikdy predkladať hotové „pravdy“, v ktoré treba už iba „veriť“, bez ich osobného preskúmania.

Lebo viera nesmie byť slepá! Nesmie byť zneužívaná na to, aby sa prostredníctvom nej preklenuli všetky medzery, nelogickosti a chyby v náukách, ako je tomu zvykom.

Tak to nikdy nebolo chcené! Každá viera musí byť nevyhnutne podrobená tomu najdôkladnejšiemu, najprísnejšiemu, ba až bezohľadnému skúmaniu, aby sa potom, ak obstojí, mohla stať človeku presvedčením.

Čo však ľuďom bráni, aby tak urobili? V prvom rade navyknutá pohodlnosť a duchovná lenivosť a v druhom rade strach. Strach z toho, koľko percent Pravdy by nakoniec z našej viery vôbec zostalo.

Ak by sme totiž podrobili spomínanému, bezohľadnému, osobnému a živému skúmaniu všetko až do toho najhlbšieho jadra, nevyhnutne by sa muselo zosypať a zrútiť to mnohé mylné, pokrivené a nesprávne, čím sú doslova prerastené náuky všetkých súčasných náboženstiev. A po nevyhnutnom šoku a prvom otrase by sa v prebudenom duchovnom pohybe z takto vážne skúmajúcich museli stať vážne hľadajúci. Vážne hľadajúci Pravdu! Pravdu čistú, jasnú a neskalenú! Pravdu bez vedľajších prímesí a bludných ľudských názorov.

A keďže zmienená Pravda na zemi jestvuje, mal by podobný, všeobecný pohyb, nakoniec za následok vznik jedného jediného náboženstva - náboženstva Pravdy! Pravdy o živote, o jeho zmysle, o vesmíre, o stvorení a o mieste človeka v ňom. Pravdy, ktorá sa jediná, vo svojej čistote, veľkosti a celistvosti, môže stať človeku skutočným presvedčením.

Spamätajme sa preto všetci, ktorí v niečo veríme. Slepá viera nie je cestou k Pravde! Naše cítenie a zdravé zvažovanie je omnoho viac, ako školená a naučená „múdrosť“, alebo tradícia. Odvážne vpred je Bohu milé! A toto doslova a do písmena platí aj o odvahe vážne preskúmať všetko, čomu sme doposiaľ iba verili. Lebo iba to, čo obstojí v podobnej skúške, bez toho, že by vykazovalo chyby a nezrovnalosti, s ktorými sa nie je možné vnútorne stotožniť, iba to sa nám môže stať presvedčením.

mathias

http://www.pre-slovensko.sk

Tu stránku poznám, dotyčný (zrejme on) tak spamoval diskusie na sme.sk že ten link začali cenzurovať.

Chápem, že niekto si chce propagovať stránku, ale takýmto spôsobom to nejde.

Ešte raz a link pôjde na black list.

omg big spam - pridam sa :lol: + ( myslis si ze to co tu pises je aspon kus pravda? )

"Najhoršie" je, že ja keď vidím taký príspevok tak ho prestanem čítať v polovici prvého riadku, kto prečítal viac? :lol:

zrejme nikto. mna navyse rozculil zvuk, ktory vydava koliesko na mojej mysi pri EXTREMNOM zrychleni. :lol:

Ja som vydržal celý prvý odstavec, kto dal viac? :lol: V každom prípade už je to tu, kde to patrí... Na hromádke pekne s ostatnou siahodlhou propagandou, kde ani sám autor zrejme nevie čo napísal :)

ehm ... prečítala som asi každý piaty odsek, ale nepýtajte sa, o čom to je :lol: :)

Ale tak, stránka nevyzerá zle, ten zasnežený obrázok by som si aj na plochu dal :lol:

pekný, ešte mi tam chýba šťastná rodinka a vlk podávajúci si labu s ovečkou ... a červené líčka a tak :lol:

v lete tam bude zakvitnutá horská lúka zrejme :)

kamo ja som si dal tu namahu a precital som to CELE. nevies co by som dal za to aby som videl cloveka ktory toto skoncipoval.

ja som vydrzal asi 2 odseky, asi pri prvych 3 clankoch, potom som uz necital vobec :lol: