Rodičia

my čakáme k nám moju mamu, polovička išiel splniť dve rodičovské návštevy a povinnosti jednou ranou...

svokra sa akútne dostala do nemocnice pred dvomi týždňami, vyzerá to ktovieako... operovali ju pred tromi dňami, na vianoce nechcú mať zrejme v nemocnici nikoho, tak aj s hadičkami a obličkami, z ktorých visia hadičky a po operácii nádoru, o ktorom sa ešte nevie, aký bol, tradá domov...

narýchlo zháňajú opatrovateľku, švagriná tam má síce dvoch synov, ale aj ťažko chorého manžela...

po známostiach sme zohnali potrebné veci na ošetrovanie, plienky, preväzy, dezinfekcie, lieky... z nemocnice v nedeľu pošlú domov človeka, ktorý sa nevie ani posadiť.

mamina opatrovateľka na tri hodiny denne má dovolenku, klasicky a tradične, cez vianoce... pred dvomi rokmi bola aj ona pred vianocami operovaná, hľadali a zháňali sme opatrovateľky, neboli... bola u nás takmer mesiac, až potom sa našli v Sociálnej organizácii nejaké opatrovateľky navyše... majú opatrovateľky typu "prídem, sadnem, urobím kávu, pokecám, upratovanie päť minút a utekám.

game, nemate v blizkosti nejaky doliecovak? aka Liečebne pre dlhodobo chorých (LDCH) alebo Oddelenia pre dlhodobo chorých (ODCH) v nemocnici

ked bola moja starka po zlomenine krcka stehennej kosti, tak samozrejme ju po tyzdni prepustili z nemocnice, no mali sme moznost umiestnit ju este na 3-4 tyzdne do doliecovaku; sice cca 50 km, kde som aj cez Vianoce (ano, zrovna tak to vyslo) jazdil autom denne

o tom, aky je stav s opatrovatelkami, to ani nehovorim... kto nezazil, neuveri

ja beriem k sebe otca od 27.12., nech si sestra trochu vydychne, aj ked on je este relativne samostatny, len taky "dozor pre istotu" potrebuje

mama je tiež samostatná, jasná, nemá demenciu ani nič, len po zblbnutej operácii nastali nejaké problémy... aj opatrovateľka je tam ako výpomoc na domáce práce a prípadne doprovod k lekárovi a podobne. a platí si polovicu ich platu, a sú to koľkokrát mrne, ktoré nevedia ani jednu polievku uvariť, keď vypadne, nemajú náhradu... ako vravíš, kto nezažil, neuverí
 

doliečovák neviem, vôbec netuším, čo je okolo SA a GA - svokre teraz vybavili, že v nemocnici v ga bude do 27.12.... pomohlo to v tom, že môžu zorganizovať pomoc a doma už majú zohnatú posteľ nemocničnú a zatiaľ to vyzerá tak, že sa svokre lepší...

s doliečovákom je to ovšem problém, švagriná tam má aj ťažko chorého manžela, aj mamu, bude to jednoduchšie, keď budú pokope...
no uvidíme...

my čakáme k nám moju mamu, polovička išiel splniť dve rodičovské návštevy a povinnosti jednou ranou...

 

svokra sa akútne dostala do nemocnice pred dvomi týždňami, vyzerá to ktovieako... operovali ju pred tromi dňami, na vianoce nechcú mať zrejme v nemocnici nikoho, tak aj s hadičkami a obličkami, z ktorých visia hadičky a po operácii nádoru, o ktorom sa ešte nevie, aký bol, tradá domov...

narýchlo zháňajú opatrovateľku, švagriná tam má síce dvoch synov, ale aj ťažko chorého manžela...

po známostiach sme zohnali potrebné veci na ošetrovanie, plienky, preväzy, dezinfekcie, lieky... z nemocnice v nedeľu pošlú domov človeka, ktorý sa nevie ani posadiť.

 

mamina opatrovateľka na tri hodiny denne má dovolenku, klasicky a tradične, cez vianoce... pred dvomi rokmi bola aj ona pred vianocami operovaná, hľadali a zháňali sme opatrovateľky, neboli... bola u nás takmer mesiac, až potom sa našli v Sociálnej organizácii nejaké opatrovateľky navyše... majú opatrovateľky typu "prídem, sadnem, urobím kávu, pokecám, upratovanie päť minút a utekám.

no to je na fakt hrozné...a keby nemala nikoho, tak ju nechajú na ulici??? 

S tými opatrovateľkami to nie je ružové, kedysi aktuálne kamarátka riešila tiež opatrovateľku pre svojho otca...pani došla, vzala peňaženku, nakúpila, dala mu najesť, zobrala ho na prechádzku a potom šla ďalej...

my sme pred pár rokmi aj našli opatrovateľku pre mamku, ale ona bola hrozná, lem mlela svoje, že ona tam nikoho cudzieho nechce, brala len kohokoľvek z rodiny...

je to teda pekne blbé a nechápem ten prístup, keby sa nebodaj niečo prihodilo, tak kto bude zodpovedný, keby jej stúpla teplota, keby nedajbože dostala tam nejakú infekciu alebo čo...veď to nie je slepák alebo meniskus...veď kedysi sviatky-nesviatky, vážne diagnózy ostávali na oddelení a punktum, aby mali zaistenú adekvátnu starostlivosť. Som teda rozhorčená aj za vás, normálne mi to zdvihlo adrenalín :(

Ale Dady má pravdu, viem, že napríklad v Ružinove je ODCH, aj môj tatko tam bol po tej porážke, aj s ním tam cvičili, venovali sa mu. Nejakú dobu, už sa nepamätám koľko, tam bol normálne, keby tam mal ostať nad ten čas, tak už yb to bolo platené. 

Vilma, ktore ODCH mas na mysli? normalne v ruzinovskej nemocnici? lebo teraz v ramci sirsej rodiny tiez riesime jedno umiestnenie a dostal som tip na DD na Pazitkovej (tiez Ruzinov)

ano, presne to, normálne ODCH v ružinovskej nemocnici. tatko mal vypísanú tiež žiadosť na Pažítkovu, čo si ešte on sám vypisoval , to som potom keď už som vypratávala rodičovský byt, našla medzi dokladmi, Ale je tam poradovník, aspoň v 2017 bol, a my sme potrebovali umiestnenie hneď po tom, ako ho vypoklonkovali od sv. Františka, kam šiel z ružinovského ODCH za účelom rehabilitačných cvičení so špeciálnymi prístrojmi. 

uff. Jeden chlapík, čo je na izbe s mojím otcom, pojedol lieky - našťastie ho zachránili. Asi si ich našetril, lebo ked sa vrátil z nemocnice, vyšlo z neho, že to urobil úmyselne. Otec mi povedal, že má dcéru, ktorá tam ešte ani raz za ním nebola za celý čas, čo tam je, aj jej písal viackrát, a listy sa mu vrátili s preškrtnutou adresou. A vypočula som si, že náš otec je rád, že my sa o neho zaujímame. No bodaj by sme sa nezaujímali, to by si od nás nezaslúžil. Nezabudnem na naše rozhovory, na naše večerné plávanie, na jeho pochopenie pre naše záľuby ale aj výstrelky, na to, že ma vždy počúval a na spústu ďalších vecí.

Dnes mala segra ísť po neho, neviem, koľko u nej pobudne, asi do zajtra, potom ho dovezie k nám a u nás bude do pondelka. Dohodli sme sa, že dokedy ich to bude spolu baviť, ale najneskôr v nedeľu, aby aj u nás bol. 

Vilma, otca mam uz vyse dva tyzdne u sv. Frantiska v LDCH, chodime za nim kazdy den, aj zajtra idem na tri dni do BA, aby si sestra dala trochu oddych

no nem vyzera to dobre, urcite uz nebude chodit bez choditka, ak vobec samostatne

Vilma

a otec ma kolko rokov?....ja som bol nuteny dat matku do DD.....s mojim zdravym sa to nedalo o nu postarat....dalsi brat ma dlhodobo strojcej a infarkty ako na objednavku a najmladsi mal tot nedavno vybraty onko nalez na hrubom creve.....teraz je to tak, ze ja, co som bol vlastne cely zivot na tom zdravotne nie najlepsie, som teraz relativne najzdravsi clen rodiny...samozrejme okrem otca.....co je ale kapitola sama o sebe....mamu (83 r.) teraz iba polohuju a krmia ju sondou...ked som pri nej (samozrejme minimalne kazdy druhy den) a rozpravam jej, tak ked nie je v rezime spanku, tak mi ruku stisne a sa zda, ze aj vtedy vnima co jej rozpravam...oci otvori iba minimalne.....zatial sa to obislo bez prelezanin a dufam, ze to tak aj ostane.....

ľudia zlatí, držte sa.
veľmi dúfam, že u nás to s mamou zostane ešte dlho tak, ako je, pretože naša rodina, to je kapitola sama o sebe...
ja som nemožná, z vážnych dôvodov, a ďaleko... brat má svoje problémy, dva metre vedľa, ale naša švagriná sa postarala o roztrhanie rodiny... ani vnúčatá k babke nemôžu.
sa čudujem, že mamina to ešte tak zvláda.... 84, jasná myseľ, sleduje všetko dianie, má väčší prehľad ako ja.... ako bývalá športovkyňa sleduje športové programy, len je osamelá... a večne medituje nad minulosťou, ktorá bola všelijaká...
ale keď nemedituje, je úžasná.
má na tri hodiny pomoc opatrovateľky, bežné nákupy, odprevadenie k lekárovi... zatiaľ to stačí. nech tak je ešte dlho.

Vilma, otca mam uz vyse dva tyzdne u sv. Frantiska v LDCH, chodime za nim kazdy den, aj zajtra idem na tri dni do BA, aby si sestra dala trochu oddych

no nem vyzera to dobre, urcite uz nebude chodit bez choditka, ak vobec samostatne

tak to vám držím palce...má tam aj tie rehabilitácie? je tam taká možnosť si priplatiť.

Vilma

 

a otec ma kolko rokov?....ja som bol nuteny dat matku do DD.....s mojim zdravym sa to nedalo o nu postarat....dalsi brat ma dlhodobo strojcej a infarkty ako na objednavku a najmladsi mal tot nedavno vybraty onko nalez na hrubom creve.....teraz je to tak, ze ja, co som bol vlastne cely zivot na tom zdravotne nie najlepsie, som teraz relativne najzdravsi clen rodiny...samozrejme okrem otca.....co je ale kapitola sama o sebe....mamu (83 r.) teraz iba polohuju a krmia ju sondou...ked som pri nej (samozrejme minimalne kazdy druhy den) a rozpravam jej, tak ked nie je v rezime spanku, tak mi ruku stisne a sa zda, ze aj vtedy vnima co jej rozpravam...oci otvori iba minimalne.....zatial sa to obislo bez prelezanin a dufam, ze to tak aj ostane.....

teraz mal 90. On pred 2 rokmi utrpel porážku, po ktorej bol na tom zle, asi mesiac bol tam, kde je D´Adyho otec, priplatila som aj za špeciálne liečenie. myslela som, že tam bude tak 2 mesiace a tie cviky mu pomôžu, ale on tam bol nešťastný a moc nespolupracoval. Bolo zle sa pozerať na ten vyhasnutý pohľad. Lekárka povedala vtedy, že s ním to už lepšie nebude. Potom sa s ním porozprával švagor, ktorý bol dlhoročný záchranár, a tak sme sa aj s ním teda dohodli, že skúsime DS. Ze by vyšiel peši na 3. poschodie (v rodičovskom dome výáťah nebol), bolo nemysliteľné, veď bez chodítka neprešiel ani cez chodbu, ale aj to začal trochu chodiť až po tom ako sme sa s ním dohodli, že od františka pôjde do zariadenia, potreboval celodennú opateru, určite nemohol byť sám. A tak som vybavila DS, ktorý je kúsok od miesta, kde pracujem. Otec pookrial, začal viac chpdiť, postupne odbúral plienky, aj chodítko, po zariadení sa pohybuje aj bez paličky, ale ked ideme von, palička je nevyhnutná. Ide pomaličky a šúchavo, ale ide. Už zabúda, čo bolo pred chvíľou, a je si toho vedomý, ale spomienky mu fungujú. ALE Dá Sa s ním rozprávať úplne v pohode. len zle znáša zmeny personálu. oblúbil si tam niektoré  ošetrovateľky, ale práve tie, ktoré mal najradšej, odišli. Tak si zvyká na nové. 

ja chodím za ním skoro každý deň, niekedy, ked toho máme v robote priveľa, nestíham, ale väčšinou chodím tam často. A cez víkend jeden deň ideme von, máme takú našu obľúbenú krčmičku, už nás tam aj poznajú. Otec si dá pivo a kávu, a je spokojný. Tiež veľa číta, už tam prečítak skoro všetky knihy, čo tam sú. A má tam notebook, kde si píše nejaké svoje pamäti, a tiež tablet, na ktorom si pozerá filmy, čo mu tam švagor nahral.

Len jedna vec sa mi zdá taká zvláštna. Starostlivosť o mamku bola na jeho pleciach, a zvládal to výborne. A s mamkou to teda vôbec nebolo ľahké, ona mala ťažkú povahu a ked sa potom aj Alzheimer pridružil a mamka začala vyšilovať, tak to teda bolo "veselé". To aj on stratil občas trpezlivosť. A teraz, ked nemá žiadne starosti, nie je za nič zodpovedný, tak si ich vyrába sám. Furt sa obáva, čo bude s tým či oným a ako to vyzerá neviem s čím, darmo mu vravíme, že je všetko v poriadku a nech už si nerobí zbytočné starosti. Chceme, aby si konečne len oddychoval, a jemu tie starosti tuším chýbajú. 

No, situáciu s mamou ti teda nezávidím ani čo sa za necht vojde. Hoci aj nám to hrozilo, asi 2 mesiace po tom, čo sa v DS usadil. raz sme boli  na pivo, a zrazu začal rozprávať z cesty úplné nezmysly, vtedy sme tam boli aj s Flinstonom. teda riadne sme sa zľakli, radšej sme zavolali zaťovi, či by nás neprišiel zobrať autom, hoci to nie je vôbec daleko. Ale ked bol azsa v zariadení, už bol zas normálny. malo ma to varovať! O 2 týždne na to dostal zasa porážku. našťastie sa mu dostalo rýchlej pomoci, a tak sa pekne pozbietral. keby bol niekde doma sám, tak už tu nemusel byť.

ľudia zlatí, držte sa.

veľmi dúfam, že u nás to s mamou zostane ešte dlho tak, ako je, pretože naša rodina, to je kapitola sama o sebe...

ja som nemožná, z vážnych dôvodov, a ďaleko... brat má svoje problémy, dva metre vedľa, ale naša švagriná sa postarala o roztrhanie rodiny... ani vnúčatá k babke nemôžu.

sa čudujem, že mamina to ešte tak zvláda.... 84, jasná myseľ, sleduje všetko dianie, má väčší prehľad ako ja.... ako bývalá športovkyňa sleduje športové programy, len je osamelá... a večne medituje nad minulosťou, ktorá bola všelijaká...

ale keď nemedituje, je úžasná.

má na tri hodiny pomoc opatrovateľky, bežné nákupy, odprevadenie k lekárovi... zatiaľ to stačí. nech tak je ešte dlho.

tie rodinné vzťahy teda tiež nezávidím...no, držte sa. Aj ja som si najprv myslela, že to poriešime opatrovateľkou na pár hodín, ale lekárka nám vyslovene povedala, že nemôže byť sám a že potrebuje celodennú starostlivosť. 

Spomenula som si na humornú príhodu zo začiatku mesiaca. Vtedy ale mi do spevu nebolo. Boli sme objednaní k zubárke s otcom. Tak som samozrejme, požiadala personál, aby bol ráno na 8h nachystaný, tak, aby už sme rovno mohli ísť. A dojdem pre neho, a on oblečený dobre, ani na čiapku nezabudol...a na nohách...papuče. Skoro ma tam kleplo. To už mi bolo jasné, že autobus nechytíme. Zatiaľ čo som ešte vypisovala priepustku pre neho, to musia tam mať, ošetrovateľka bežala hore pre topánky, samozrejme, neboli jeho, tak bežala znovu, a doniesla iné, tak si ich obul. No jasné, autobus sme nechytili, ani sme sa nepokúsuili, s ním len pomaličky môžeme kulhať. Tak že zavolám taxík. Asi tak na tretí pokus sa podarilo dostať ho. Dva predtým, ked som povedala, že je to v rámci Petržalky, ma odmietli. Mám pocit, že nie preto, že by nemali voľný, ale že to bola krátka trasa. 

Zub mu urobili, ešte sme sa stavili na kávu a zákusok vedľa v kaviarničke, a šli smenaspäť. A tatko zahlásil: "Aj tak tie boty nie sú moje. Nevím, kde ty moje boty môžu byt!"

u nas to bolo asi tak podobne, ako u vas.....akurat moj otec je z ineho cesta.....je to egoista a mozeme mu dakovat za to, ze mama je teraz v stave ako je....pred 3-mi rokmi mala porazku a nerozpravala poriadne asi tak 3-4 mesiace.-...potom sa to ako tak upravilo, lenze otec sa nevedel zmierit s tym, ze on sa musi niekomu venovat o trochu viac, ako sa "prezerat" v zrkadle.....v zivote nebol chory a nevedel (a ani nevie)  nikdy spolucitit s druhym.....ako spieva klasik....ja ja ja jenom je......mama sa vlastne starala aj po porazke o jeho urcite pohodlie a on to bral ako samozrejmost....ked mala nejaky problem, tak ju sice o pomoc neziadal, ale ju ignoroval v tom, ze ked ona potrebovala od neho pomoc, ta ju odignoroval......casom to s nou zacalo ist dolu vodou a on nam stale "pilil" usi, aby sme ju vzali do zariadenia, co je pre takych ludi....riesili sme to tak, ze sme sa zacali striedat v pobyte u nich...bolo to narocne, ale zvladnutelne....hlavne tie nocne smeny....chodili sme tam iba poobede a na noc....doobeda ju mal na starosti on, ale casom sa zasa zhorsilo a zacala mavat rozne psychicke stavy....az nakoniec sa dostala do stavu, ze sme ju museli dat do toho DD....tam po urcitom case,sa znovu dostavala do celkom prijatelneho jestvovania......s toho sme usudili, ze pricinou jej zleho stavu bol urcite otec a jeho egoisticke a ignoranstke spravanie sa k nej...teraz uz zasa iba spi a krmenie je iba sondou.....asi mala nejaku dalsiu porazku a toto je jej nasledok...asi to uz nebude lepsie.....smutne je akurat to, ze otec ju bol navstivit 2 (slovom dva) krat za dobu co je v DD....vraj co tam bude ved aj tak nerozprava a nevnima....co uz.....iny uz nebude...jeden cerstvy pribeh.....ked som mu bol na jar strihat stromky (chodieval brat, ale po tej operacii v marci asi dlhsie nebude moct), tak som mu povedal, ze tie orezky pridem upratat o tyzden, lebo teraz nemam volno, no on sa na tie orezky "vrhol" na druhy den a isiel ich spratat....na tom by nebolo nic zleho. akurat ze kazdemu sa ponosoval, ze som mu narobil robotu a on stary a nevladny takto musi za mna dokoncit robotu a upratat ten bordel.....ze som aj ja chory to ho pramalo trapi....ale zivot je aj o tom....takze tredba sa nad tym iba usmiat a ist dalej.... :)

niekedy sa to dá. zasmiať sa. niekedy to nejde.
mama máva dodnes zlé sny, a dodnes sa potrebuje z vecí vyrozprávať, a to, že je osamelá, to všetko zhoršuje.
rodičia sa rozviedli, kď som ja mala 20. brat takmer 9.... neskoro. na všetko bolo neskoro... aj pre nás.
všetko bolo pokazené, a pokazené je všeličo dodnes.
brat bol ako dieťa chorý, mal vážne alergie a všeličo... keď otec konečne odišiel, hoci len o poschodie nižšie, skončili mu všetky choroby. na fotkách z toho obdobia sa ma ľudia pýtajú, čo mi bolo, vyzerám tam ako by som zazrela smrť.
odvaha povedať mu o rozvode bola skutočne odvaha... inteligentný vzdelaný rozhľadený múdry človek, s kopou zlých návykov... z bezmocnosti začal matku mlátiť, ... to je len prikrášlená verzia posledných troch rokov ich manželstva. nikdy si nepriznal vinu, na diaľku síce, ale keď ochorel, akosi som sa musela postarať, pokiaľ to šlo... brat sa nevedel na neho ani pozrieť...

jediné, za čo mu ďakujem, je moje meno, láska k vedomostiam a láska ku knihám. to ano... tie miloval. a svoju matku.

bože, to je všetko tak hnusne skomplikované. matka nedokáže nespomínať, aj keď sme sa dohodli, že čím menej, zomrel mladý, roku 2000.... ale nahradila ho naša milovaná švagriná, bratova žena,... ohromná rodina.

koniec. už nemôžem.
 

ako sa vravi....nestastie chodi po ludoch a nie po horach.....taka kalamita alebo nejaky poziar sa nemoze pokladat za nestastie....u nas otec na matku ruku nikdy nepolozil a ani na nas....zato mama sa "snazila" aj za neho :)   no vzdy sme si to zasluzili........ako rodina (surodenci a svagrine) vychadzame spolu dobre......a tiez nase deti spolu komunikuju na dobrej urovni.....aj sa podporuju...za toto, ale paradoxne mozeme dakovat otcovi a jeho povahe.....vzdy sme si navzajom pomahali v ramci danych moznosti...no ale iba (musim sa pochvalit) ja som si vedel rodinu ochranit...asi preto, ze som najstarsi a najviac som vnimal nezaujem otca v takejto cinnosti....pokial nemal dat seba na prve miesto, tak radsej nezasahoval a to bolo v drvivej vacsine pripadov....slratka necitil som otcovu ochrannu ruku a tak som sa to ja snazil robit vo svojej rodine a som to naucil aj syna....zatial mu to funguje a je podobny v starostlivosti o zenu a dieta....takze ide v slapajach co som mu sa snazil predkracat.....vzdy som mu "tlkol" do hlavy, ze ked bude mat rodinu, tak najskor su oni a az potom pride rad na neho....a co sa tyka otca, tak uz mu aj zacina byt otupno, kedze sa nase synovske navstevy po odideni mamy do DD znizili na minimum....ale ego mu zostalo....

neviem, čo na to povedať. tí vaši otcovia...dík, neprosím. ten náš bol vždy tu pre nás. Aj mamka, ale tá bola prísna, myslím, že to až preháňala,  takže jej sme mohli len niečo povedať. A mala som takú skúsenosť, že potom ked sa na mňa za niečo naštvala, to využila proti mne dobre miereným trestom. takže som potom radšej s tým prestala. Jemu sme mohli povedať skoro všetko. 

Naši ked ostali doma sami bez nás, a mamka už bola na penzii, tak ona chystala a starala sa o domácnosť, otec jej pomáhal s tým, čo nestihla kým bol v práci. Vtedy sa celkom dobre doplňali a celkom si ako tak nažívali. Mamka napriek tomu, žebola spoločenská, nemala zmysel pre žartíky a fóriky, otec áno. u nej nenašiel v tom smere  porozumenie, u nás áno. mamka sa za každú blbosť urazila, a potom s ňou nebola reč. napriek tomu otec ju mal rád a potom, ked ochorela, robil, čo vedel. naučil sa všetko, ona si nevedela vyčistiť kolostómiu ani vymeniť ten sáček, kým nevidela, ani nemohla, ale po operácii oka, keď znova uvidela, nebola ochotná sa to naučiť, skrátka to už bolo "starajte sa, veď je vám pri mne dobre". Ja som sa na to ani kuknúť nemohla, ranu na ruke, či nohe som vedela ošetriť, ale dieru v bruchu, to bola na mňa silná káva, nevedela som sa k tomu donútiť. Ale aspoň cez víkend som navarila a šla som k nim. Bolo to s ňou potom už ťažké. Najhoršie bolo, ked začala spomínať na všelijaké zlé veci z minulosti, a všetko dávala za vinu otcovi, lenže on za nič z toho nemohol. To sa fakt nedalo počúvať. Keď sa otec vybral do obchodu na nákup, alebo do lekárne pre jej lieky, tak mu potom robila scény, že kde toľko bol a že od nej uteká a podobné nezmysly, nedala si vysvetliť, že nákup bol treba a lieky potrebuje, a neskôr si sama zavolala RZP. tatko potom odpojil telefón, ked šiel na nákup. Robila aj iné bohumilé veci, ale to by bolo na hotový román. nejaký čas keď som tam chodila mesiac v kuse a bola som tam od rána do večera (vtedy som nebola zamestnaná), som z toho bola už taká hotová, že som si to začala písať tie zážitky tam. ja som tam bvola mesiac, ale otec toto znášal asi 5 rokov dennodenne. Vymysleli sme so segrou, že by sme ho poslali aspoň na týždeň dakam do kúpeľov, nech si oddýchne, a u mamky by som sa  a na ten čas by sme nejakú opatrovateľku zohnali, čo by mňa vystriedala aspoň na pár hodín. Ale mamka ani počuť, kdeže, ked počula, že by on bez nej dakam mal ísť, taký cirkus spustila, že sme sa na to vykašlali a kúpele sa nekonali.

Cítil obrovskú zodpovednosť, on to má v sebe. 

s rodičmi je to občas vážne zaujímavé...

to, čo si písala o svojej mame, Vilmuš, že si sa mame naučila nezverovať sa s ničím, lebo to nem dopadalo dobre. jej povaha nedopúšťala nič, čo nebolo podľa nej.
 

u nás to bolo pre iné príčiny... napriek všetkému žiadne nezmyselné trestanie, výchovu, vzdelanie, sme dostali až príliš citlivé, a my sme sa stali príliš citlivými pre zrejmé veci... s bratom sme kedysi hovorili, že nás mama mala naučiť používa trochu viac lakte.... humor, ale trochu pravdivý.

na druhej strane mama - naučila som sa jej nikdy s ničím nezveriť.

ona bola tak nesmierne poctivá a tak nesmierne chcela, aby boli veci na poriadku, a taká je dodnes - kedysi v praveku prišla z rodičovského združenia, a všetko to, čo tam počula, vychrlila na mňa - ste zlí, ste neposlušní, nestaráte sa o učenie, neučíte sa, ste takí a hentakí a onakí....

pritom ja som bola decko, s ktorým neboli najmenšie starosti, učila som sa, nerobila som zlobu, mali sme dvor, okolo spústu kamarátov, vždy som bola pod dohľadom alebo v dedkovej dielni, bola som prakticky celú zdš jedničkárka, sem tam nejaká dvojka.... bola som utiahnutá, hanbila som sa za to, keď som si to začala uvedomovať, že nášho otca vidí v nekorektnom stave kdekto....
nedokázala som dlho komunikovať s viac ako jedným človekom naraz.... ťažko som znášala aj postdospievanie, keď okolie zistilo, že som pekná... hanbila som sa za to.... nebolo to jednoduché...

a na tej druhej strane mama si vytrpela veci, ktoré my sme ako deti ani nevedeli, ale naučila som sa k nej nebyť úprimná. nie vo veľkých veciach, v ničom.
keď poradila sama od seba, dobre. zveriť sa jej s niečím, to nerobilo dobrotu.... nech to bolo čokoľvek, vždy som bola zlá ja, aj ke´d išlo o tretieho suseda....
 

sme tak veľmi rozdielne povahy, že sa máme rady, ale po desiatich minútach komunikácie sa hádame... nie je to hádka na život a na smrť, .... v nalsedujúcej vete komunikujeme normálne ďalej, ovšem čím sme staršie, tým sme citlivejšie, ale s tým nedokážeme spraviť nič.

sú to hodne zložité vzťahy. otcovi niečo povedať, to nikdy nešlo, nikdy sme mu ako deti nesedeli na kolenách, jemu sme boli tak nejako k pýche... chcel dievča, mal dievča, mal blondínku mena, ktoré vybral, mne ovšem meno sedí natoľko, že sa s ním absolútne stotožňujem, mal dievča, pekné, dobre sa učilo, .... a potom mal vytúženého chlapca, s ktorým sa predvádzal a chlapec bol z neho chorý....

ako dospelá vydatá žena s vlastným dieťaťom som z neho mala strach... nedokázala som s ním komunikovať normálne... vždy to bolo... nejaké neúprimné, niečo, čo tam prekážalo.... a to vtedy už roky nemal zlozvyky, ale povaha sa nezmenila....

a ešte všeličo.... všetko to bolo veľmi komplikované.

ako píše Vilma.... schválne som robila u mňa doma veci úplne ináč. vedome.

nech moje decko nemá problém zveriť sa mi s vecami, ktoré ho trápia,  nech sa nikdy nemusí báť povedať, zdôveriť, spýtať sa.... dodnes to tak našťastie je.

Ja ako alkoholik - nervovo zruteny- vsimam si deti ked mna neotravuju. So zenou sa bavia, su aj stastne , aj normalne medzi sebou sa hadaju. Musim prestat pit. Skusim to od zajtra - vela prilezitosti uz mat nebudem ani sam nebudem chciet.

S rodicmi?  Su zdravi .

Keďže dnes sa chodí oblievať a pri tej príležitosti chlast tečie potokom, vybral si si jeden z najlepších dní v roku na skoncovanie s pitím. Dnes sa ukáže, aká silná je tvoja pevná vôľa :)

V pondelok som nepil.

za pondelok gratulujem.

...

keď poradila sama od seba, dobre. zveriť sa jej s niečím, to nerobilo dobrotu.... nech to bolo čokoľvek, vždy som bola zlá ja, aj ke´d išlo o tretieho suseda....
 

sme tak veľmi rozdielne povahy, že sa máme rady, ale po desiatich minútach komunikácie sa hádame... nie je to hádka na život a na smrť, .... v nalsedujúcej vete komunikujeme normálne ďalej, ovšem čím sme staršie, tým sme citlivejšie, ale s tým nedokážeme spraviť nič.

 

sú to hodne zložité vzťahy. otcovi niečo povedať, to nikdy nešlo, nikdy sme mu ako deti nesedeli na kolenách, jemu sme boli tak nejako k pýche... chcel dievča, mal dievča, mal blondínku mena, ktoré vybral, mne ovšem meno sedí natoľko, že sa s ním absolútne stotožňujem, mal dievča, pekné, dobre sa učilo, .... a potom mal vytúženého chlapca, s ktorým sa predvádzal a chlapec bol z neho chorý....

ako dospelá vydatá žena s vlastným dieťaťom som z neho mala strach... nedokázala som s ním komunikovať normálne... vždy to bolo... nejaké neúprimné, niečo, čo tam prekážalo.... a to vtedy už roky nemal zlozvyky, ale povaha sa nezmenila....

a ešte všeličo.... všetko to bolo veľmi komplikované.

 

 

ako píše Vilma.... schválne som robila u mňa doma veci úplne ináč. vedome.

nech moje decko nemá problém zveriť sa mi s vecami, ktoré ho trápia,  nech sa nikdy nemusí báť povedať, zdôveriť, spýtať sa.... dodnes to tak našťastie je.

naša mamka mala ešte takäú mániu, že musíme byť zo všetkých najlepšie. Ja som také ambície vôbec nemala, hoci som vedela čítať, písať aj počítať už v 4 rokoch a škola bola pre mňa zábavou, na 1. stuopni teda určite. mamka sa vždy hnevala, ak som doniesla niečo iné ako 1 zo školy, vždy sa ma potom pýtala, čo dostala XY (to bola spolužiačka, ktorá bola úplne chorá, ak som náhodou ja bola v niečom lepšie ohodnotená ako ona, hoci mne to bolo XY, lebo tá nám jesť nedáva. Tiež ma nekonečne štvalo, že ja som svoje evci vždy mala na poriadku, sestra bola taký neporiadnik, ale vyfasovala som ja, že čo jej nenakážem si porobiť poriadky. Tiež ked sestra dostala v škole nejakú horšiu známku, zasa som dostala, že čo ju neučím...darmo sa ma tatko zastával, világoš alebo aspoň hubová polievka ma neminuli...jasné, že som to cítila ako krivdu. Skrátka hoci som bola len o 2 roky staršia, bola som ja tá zodpovedná za obidve...ale som vďačná, že rodičia mi dopriali rozvíjať to, v čom som bola dobrá, ked pochopili, že veľmi chcem hrať na ten klavír, naozaj ma v tom podporovali a chodili na všetky moje vystúpenia, nevynechali ani jediné. 

kým som bývala doma, tak asi tak do 17 rokov som počúvala neustále, že kým tam bývame, tak budeme poslúchať,  potom už sme mohli byť aj dlhšie vonku, a keď mamka spoznala aj našich nových kamarátov a kamarátky, tak to bolo fajn, vtedy keď došli k nám, bývalo u nás aj veselo. To už obe so segrou sme hrávali na gitarách,  tak sa u nás vyspevovalo, klebetilo, to sa aj mamke páčilo, a  vlastne v dospelosti už mi mamka dala pokoj, chodila som si kam som chcela a robila som si, čo som chcela, v časoch štúdií som bola doma vzácna, a v časoch už zamestnania som časť výplaty dávala do spoločnej kasy a v domácnosti som, samozrejme, pomáhala, skoro všetky domáce práce už boli na mojich pleciach (sestra sa vydala mladá, takže už nebývala doma a neskutočne mi chýbala. To už sme sa aj s mamkou vedeli porozprávať, ale bola som stále v strehu a svoje "tajnosti" som si strážila. keď som sa vydala a odsťahovala z domu, zasa to bolo iné, a ked sme sa osamostatnili a konečne začali bývať sami len s malou, ku ktorej onedlho pribudla ďalšia kvetinka do famílie, zasa bolo všetko inak. mamka našu mladšiu veľmi milovala, my sme si v živote nemohli ako deti dovoliť to, čo si mohla dovoliť ona, a ani ostatné deti v rodine. To, za čo by sme my dostsli világoš, mamku od nej rozosmialo. V tom období to bývalo celkom fajn, vôbec sme sa nehádali a aj my sme tam chodili radi a aj oni chodili radi k nám. 

Okrem klavíra a gitary mojím koníčkom bol aj hokej, nebolo pre mňa horšieho trestu, ako ked som nemohla počúvať či pozerať hokej, a ak bol nejaký zápas, ktorý som chcela vidieť naživo a nikto z mojich hokejových kamošov sa tam nechystal, tatko šiel so mnou. To si fakt cením, lebo v tom čase ho hokej už nezaujímal. ešte mi veľakrát aj povedal, že tam a tam videm takú a onakú knižku či časopis, ktoré by ma mohli zaujímať, niekedy mi to rovno aj kúpil a doniesol...

skrátka niektoré veci mi išli na nervy, iné si veľmi cením. 

Podobne ako u informátora, aj u nás po tom, čo sa v rodine kadečo udialo, každý očakával riešenie problémov odo mňa. Niekedy už toho fakt bolo toľko, že by som najradšej bola vypadla dakam ďaleko, kde budem sama a nebudem musieť nič. 

V pondelok som nepil.

gratulujem...a čo od utorka ďalej? :)

tak sme to dneska z bratom zvladli....a to sme sa nabehali....vybavovali sme pohreb a vsetko s tym spojene....rano o piatej nas opustila mama.....vela si v DD nepozila...od pol januara a od cca pol marca uz ani nerozpravala a bola bez pohybu...dufam, ze v piatok ju odprevadime bez nejakych problemov..... :(

úprimnú sústrasť :(

dakujem game

v piatok prialo aj pocasie...vsetko oragnizacne bez problemov....mala utecha, ale potesilo....

prijmite moju úprimnú sústrasť

https://jazykovaporadna.sme.sk/q/2467/

Ten link som dal pre seba. Informator aj ked ta mam momentalne na ignor liste. 

Úprimnú sústrasť.