Skočiť na obsah

Šľachta v slovenských dejinách


riot man

Odporúčané príspevky

Túto tému som dal už pred časom aj na Post.sk, ale maslím že do rubriky Hisória sa sem celkom hodí, tak ju dáva aj sem:

 

K národnému povedomiu moderného národa nesporne patrí historické povedomie, vedomie o vlastnej minulosti. Toto vedomie, je u Slovákov už dlhý čas deformované. Najprv v 19. a začiatkom 20. storočia maďarizáciou, potom čechoslovakizmom a neskôr komunizmom. Jedným z produktov tejto deformácie dejín je predstava Slovákov ako plebejského národa, ktorý nemal v minulosti žiadnu šľachtu a ktorý bol 1000 rokov niekým utláčaný. Tento mýtus nezodpovedá realite. Väčšina predovšetkým nižšej a strednej šľachty na Slovensku, hlavne v severnejších oblastiach mala slovenský alebo aspoň inoslovanský pôvod. Predkovia väčšiny šľachtických rodov boli buď kráľovskí služobníci z radov domáceho, slovenského obyvateľstva alebo hostia z iných slovanských krajín, najčastejšie Českého kráľovstva. Dôkazom slovanského pôvodu väčšiny šľachty na Slovensku sú najmä slovanské mená v donačných listinách a ďalších písomných prameňoch z tých čias, v ktorých sú uvedné mená šľachticov. Väčšina šľachty sa minimálne do 18. storočia hlásila k slovenskej národnosti. Časť slovenskej šľachty sa dostala aj medzi vyššiu šľachtu a viacerí Slováci zastávali významné funkcie v kráľovstve. A časť šľachty si udržala slovenské povedomie aj v 19.storočí, mnohí slovenskí obrodenci a národní buditelia pochádzali z nižšej šľachty, napr. Anton Bernolák, Juraj Palkovič, Ján Čaplovič, Jonáš Záborský, Gašpar Fejerpataky-Belopotocký a viacerí ďalší. Z radov šľachty pochádzala väčšina významných slovenských osobností z predchádzajúcich storočí ako napr. Martin Rakovský, Peter Benický a viacerí ďalší básnici, spisovatelia, historici, ale aj župní úradníci, vojenskí velitelia. Silné zastúpenie etnicky slovenskej šľachty bolo najmä v etnicky homogénnych župách na severe Slovenska: ako Trenčianska župa, Turčianska župa, Liptovská župa, Oravská župa. Ale dosť veľa slovenských rodov bolo aj v Nitrianskej župe a niektorých ďalších. Vo Zvolenskej župe bolo pomerne málo šľachty vzhľadom na veľký rozsah kráľovských majetkov a silné mestá, hlavne banské mestá. Ale väčšina šľachty, ktorá tam bola slovenského pôvodu. boli to napr. rody Radvanských, Ostrolúckych, Mičinských, Lukavických, Dúbravických a niektoré ďaľšie, ale najmä pôvodom turčiansky rod Benický, ktorý po vymretí Mičinských prevzali ich pomerne rozsiahle majetky. Benickým patril aj dosť veľký, dnes bohužiaľ značné schátraný kaštiel v Dolnej Mičinej, ktorý vznikol v 16. storočí prestavaním staršej stredovekej stavby (hrádku) rodiny Mičinských ako aj palác v Banskej Bystrici. Na Orave bolo spočiatku tiež veľmi málo šľachtických rodov, v 14. storočí ich bolo asi 5 najstarším oravským rodom bol rod Revický, ktorého zakladateľom bol Hotimír v13. storočí. Neskôr sa tam šľachta dosť rozmnožila jednak príchodom šľachtických rodov z iných žúp, hlavne z Liptova, z Českého kráľovstva (napr. rod Zmeškal) ale najmä nobilovaním (povýšením do šľachtického stavu) nešľachtických rodov, najčastejšie rodov dedičných richtárov z oravských obcí, takými rodmi boli napr. Trstenský z Trstenej: http://www.trstensky.sk/

Párnický z Párnice, rod Bernolak de Slanica z dnes už neexistujúcej obce Slanica (zatopenej Oravskou priehradou) – z tohto rodu pochádzal Anton Bernolák

Informácie o vývoji šľachty na Orave sú napr. na stránke rodu Trstenský:

http://www.trstensky.sk/sp_vyvoj_slachty_01.htm

 

Článok o šľachte v Turčianskej župe, kde bolo veľa etnicky slovenskej šľachty sú napr. na stránke:

http://www.regionalnenoviny.sk/clanok.asp?cl=2516636

 

Kde je článok z turčianskych novín Život Turca.

Podrobnejšie informácie o slovenskej šľachte hlavne v Trenčianskej, Liptovskej, Turčianskej, Oravskej a Zvolenskej župe sa dajú nájsť napríklad v knihe Branislava Varsíka: Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva

 

 

 

Zemania – korene Turca

 

 

 

Už Janko Kalinčiak o tom vydal svedectvo v románe Reštavrácia, že aj tí najchudobnejší „zemani“ mali v čase volieb nielen hlas, ale aj svoju česť. A história dodáva, že veľa dôležitého čím Turiec prispel pre naše národné zachovanie, stálo na vzdelanostnom základe zemianskych rodov, nielen na ich majetkoch, ktoré v Turci neboli zvlášť rozsiahle. Nuž nečudo, že v čase „prepuknutia“ demokratických slobôd sa vraciame k javu i stavu, ktorý akoby v našom čase zanikol a predsa pretrváva v rodovom povedomí, ale aj v dejinnom zástoji turčianskeho regiónu. Nie každému je to rovnako známe, a preto sa treba pýtať:

Čo je to zemianstvo?

Zemania boli šľachtici, patrili do toho istého stavu ako grófi a baróni. Išlo o výsadný stav, ktorý si dejinne zachovával udelené práva dedením. Lénne rozdeľovanie majetku a výsad zemianskym rodom ako privilegovanému stavu, či výsadnej vrstve, sa vyvinulo zo zdedenej podstaty – slobodných obyvateľov krajiny (jogabiónov), ktorí si získali postavenie zväčša účasťou na obrane krajiny, alebo v službách panovníka (servienti). Od 13. storočia, po postupnom presadzovaní uhorských kráľov aj na strednom a východnom Slovensku, sa šľachtické tituly už získavali nobiliáciou, udeľovaním erbu, zaraďovaním do výsadného stavu panovníkom. Presnejšie, práva šľachte a teda i našim zemanom udelila Zlatá bulla Ondreja II. r. 1222, dekréty Ľudovíta I. v 1351 a Tripartitum r. 1514. Ustálili výsady, že šľachtica nebolo možné uväzniť bez rozsudku (okrem pristihnutia pri krádeži, podpaľačstve a vražde), bol trestaný len kráľom, oslobodený od dane, s úlohou podieľať sa na obrane krajiny. Postupne sa tieto výsady ochudobňovali drobením zemianskych majetkov a privlastňovaním si väčších práv bohatšími vyššími stavmi a veľmožmi.

Aj zemania sa od 15. storočia delili na dve kategórie: na majetných possesionantov, ktorí mohli žiť z renty, a chudobnejších kurialistov vlastniacich často len zdedené honosnejšie sídlo a menšie pozemky, ktoré si spravidla obrábali sami ako sedliaci alebo s pomocou zopár poddaných. Ba od 16. storočia už boli aj zemania úplne nemajetní armalisti, zarábajúci si v službách bohatších, alebo ako úradníci.

Najväčšou výsadou zemanov, majetných či nemajetných, bolo ich právo podieľať sa na verejnej správe. V tejto súvislosti si nemôžeme neuvedomiť, že na princípe stoličnej či župnej samosprávy sa vlastne uchovávala územná slovacita v rámci nevydelenia Slovenska z Uhorska, čo prekonalo až Memorandum národa slovenského v 1861. Ono však zároveň vyzdvihlo, že tak ako Taliani nemali do Garibaldiho vlastný štát, ale mali mestské štáty, Nemci ho nemali tiež, ale mali marky a mestské štáty, aj my Slováci sme mali svoje župy a v nich si veci spravovali domáci predstavitelia. Nie ešte ľud, nie plne demokraticky, ale predsa zástupne cez výsadné vrstvy. Výraznejšie tam, kde k slovenskej veci od národného obrodenia sa hlásili aj zemania. V Turci zvlášť.

Zemianske obce Turca

Do roku 1339 spadal Turiec pod správu Zvolenskej župy. Samostatnou šľachtickou stolicou sa v tom čase od nej vydelil a dostal právo svoje veci riešiť si na vlastných snemoch – generálnych kongregáciách. Sprvu mal sídlo na hrade Sklabiňa. Dňa 11. augusta 1374 po prvý raz zasadala generálna kongregácia turčianskeho zemianstva v Mošovciach, na ktorej sa potvrdzovali historické listiny a druhé takéto zasadnutie „nobility“ stolice (aj z Oravy) bolo v Turčianskom sv. Martine r. 1391. Táto kongregácia mala prelomový dosah na turčianske zemianstvo, lebo sa na nej spísal register listín zemianstva i miest vydaných do roku 1391 a boli uznané za platné. Na druhej strane nielen pre ľudové obyvateľstvo Turca, teda poddaných dedinčanov i slobodných mešťanov, lež aj zemanov malo osudové rozhodnutie panovníka v polovici 16. storočia darovaním Révaiovcom (ktorí prišli do Turca zo Sriemu) Blatnický a Sklabinský hrad aj s okolitými 17 obcami a Ňáriovcom Sučany aj s ďalšími 9 susednými osadami. Kremnica zasa získala 7 sídiel horného Turca. Príchodom magnátskych rodín sa vyvinul tlak aj na turčianskych zemanov, ktorých majetky upadali na jednej strane vyčerpávaním sa v súdnych rozoprách s nadradenými pánmi, ale aj postupným schudobnievaním a delením rodového majetku. A tak narastala skupina zemanov nazývaná aj „sedmoslivkármi“, ktorým zostalo iba honosné oslovovanie „domine spectabilis“ (urodzený pane). Ich druhou charakteristikou bola nielen zemianska hrdosť, ale aj onikanie medzi sebou a používanie latinských fráz, ktorým často ani nerozumeli. Bol to odraz túhy aj po upadajúcom vzdelávaní, ktoré však nezasiahlo všetkých. Sučiansky básnik J. Rohoň sa trochu posmešne vyjadruje:

„Až po dnes Turčané umění milují, z čehož je krajané moudří vychvalují. To je však neduhu mravního príčina, v Turci že při pluhu zněje latinčina.“

Napriek tomuto ochudobňovaniu sa niektoré rody tejto tendencii vzopreli a majetky i politickú moc si uchovali, patrili k nim najmä Juštovci v Necpaloch, Benickovci v Rakove i Príbovciach, Rakovskí v Kaľamenovej i na Budiši.

Historik Ján Št. Šikura v Miestopisných dejinách Turca (1944) zaznamenáva, že „pôvodne vari všetky turčianske obce boli „kuriálne“, to znamená, že mali stále rodinné stredisko i majetky. Ich počet sa postupne zmenšoval. Napriek tomu zaznamenáva, že ich zostal ešte značný počet. „V rukách pôvodných rodín od XIII. až do XIX. storočia boli: Benice, Bodovice, oba Čepčíny, Dražkovce, Folkušová, Horné Jaseno, Kevice, Košúty, Laclavá, Lehôtka, Lipovec, Rakša, Tomčany, Vachotovice, Vrútky, Záborie, obe Záturčia a Zorkovce. K nim sa radia aj dediny, kde sa rody striedali ako: Dulice, Dolné Jaseno, Rakovo, Trnovo, Abramová, Jazernica, Kalník, Bystrička, Svätý Peter a Príbovce. Už v stredoveku prestali byť kuriálnymi, teda zemianskymi obcami Bodorová, Borcová, Diviaky, Háj, Ivančiná, Jahodníky, Kaľamenová, Karlová, Košťany, Laskár, Svätý Michal, Nedozor, Necpaly a Sebeslavce. V starších obdobiach niektoré „kuriálne“ obce ani nemali inakšieho obyvateľa ako zemana,“ zisťuje Šikura.

Rody a mená žijú dodnes

Dejiny rodov sú v Turci potom aj dejinami jeho obcí. A v nich sa dochovali rodové mená, ktoré sú živé aj dodnes a v povedomí ich nositeľov u niektorých viac a u iných menej sa ich zakorenenie aj v týchto súvislostiach uvedomuje a vytvára dejinné zázemie i rodinné súvislosti našich obcí. Tak v Abramovej majú korene Jesenskí, Končekovci, Balogovci, Kevickí, Bornemisovci a Veličovci. V Beniciach Benickí, v Bodoviciach Badovci, Hagarovci, Duchoňovci a Vachotovci. Na Bystričke Thomkovci, Lihotskí, v Čepčíne Bernátovci, Čepčianski, Jankoviech, Matušoviech, Gašparé, Adamovci, Vladárovci, Danielovci, Šándorovci, Štefanovci. V Diakovej Čemankovci a Súľovskí, v Dražkovciach Dražkovskí, Krasnecovci, Ilgovci, Milkovci, Vanovičovci, Ivankovci, Bohunkovci i Ceperovci, Bôcovci na Doline. V Duliciach Bujovskí, Thomkovci i Lukačovičovci a Šľuchovci. V oboch Jasenách znejú mená Jesenskí, Šimkovičovci a Pavlovičovci. V Jazernici Jezernickí a Tarnóci, Rakšanskí, Bodovci, Paraskovci. V Keviciach Kevickovci, na Lipovci Ondrušovci a Matkovski, v Príbovciach Institorisovci, Lehockí, Čemankovci, Benickí i Hroznovskí. V Rakove nielen Rakovskovci, ale aj Benickovci a Parsonovci, s rozdeľovaním na Rovosovcov a Fejovcov. Mimochodom táto obec bola priam čisto zemianska, podobne ako Folkušová s rodinami Folkušovských, Lačných i Ďurdíkov a Thomkovcov. V Rakši sa família Rakšanských zasa rozvetvila na Benikovcov a Kubáňovcov, neskôr i na Kňazeje a stala sa aj dedičstvom Zátureckých. V Socovciach sa rozvila rodina Socovských, v Trnove Rovošovská, Koštialová, Lehocká i Buocova, ale aj Valovičová, Čamanková, Uhríkova, Davidová, Michaličová, ba jaj pristavovaná Čechová. Vo Valentovej žili Zemanovci a Paľovci, s rozvitím na Láclavovcov, Palé a Bubla. V oboch Vrútkach sa Rutkayovský rod rozvil na Matušovičovský i Nedecký, Miklianovský i Davkovský. K novým rodom patria Kordovci, Sucháčovci, Sekerkovci, Komorovskí. Zo Zorkoviec pochodia Zorkovskí i Kevickí.

Martin, podobne ako aj Kláštor pod Znievom, Mošovce, Sučany a Turany bol uznaný za mesto a jeho občania mali teda mestské práva. Napriek tomu mesto muselo zvádzať zápas s Revaiovskými županmi, prirodzene o vymedzenie polí i mestských privilégií. Len neskôr, prevažne ako župní úradníci a vzdelaná inteligencia, učitelia, kňazi, právnici z rodov zemanov, ako boli Tomkovci, Jesenskí, Tomčianski, Lehockí, Benickí, pôsobili v ňom tiež. Zemania vytvárali základ aj k Martinu pripojených obcí, ako sú obe Záturčia, Košúty i Tomčany a v nich vytvárali kuriálne osady Košútovci, família Zátureckých s vetvou Tomášová, Fridrichová a Davidová.

 

Aké sú dôvody hodnotenia

turčianskych zemanov?

 

Turčianske zemianstvo je na jednej strane téma príliš závažná, len otvorená a náležite ešte neprebádaná, ale na druhej strane aj podnecujúca. Pred koncom 20. storočia som predložil Slovenskej televízii scenár na videoesej Turčianski zemania dnes. Reprízovala sa už viac razy a zakaždým dostávam na reláciu odozvy zo všetkých kútov Slovenska. Ba v SAV vyvolala potrebu vytvoriť samostatné oddelenie pre skúmanie rodov. Pri príprave filmu i jeho realizácii som sa presvedčil, aké je zemianske povedomie v Turci ešte živé. Hoci stavebné stopy a pamiatkové hodnoty sa prudko rozpadajú, mnohým už sa vytratili z dokladov rodostromy, predsa isté sebavedomie zostáva a u mnohých právom. Napriek tomu, že vznik Česko-Slovenska ako demokratickej republiky šľachtické privilégia rozrumil, a potom diktatúra proletariátu označkovala zemanov za čosi, čo bolo reakčné.

Vzhľadom na Turiec i slovenskú kultúru môžeme, ba máme zaznamenávať aj mimoriadne pričinenie sa zemanov na ich rozvine. Podobné tendencie sa objavujú aj v okolitých krajinách, keď sa spomínaný film o turčianskych zemanoch premietol na súťažnom festivale v Poľsku dostal jedno z hlavných ocenení. Skoro „zákonite“, veď poľská šľachta si uchovala právnu kontinuitu i hrdé povedomie dlhšie a výraznejšie a táto téma im bola blízka. Aj z nášho vzdelanostného pohľadu nám môže byť taká, veď boli to turčianski zemania, ktorí sa prví postavili proti rabovaniu slovenských krajov počas povstania Františka Rákocyho II. A v takom duchu vyslali na Onódsky snem 50 osôb reprezentujúcich stolicu, za ktorú podžupan Krištof Okoličáni a jeho námestník Melchior Rakovský predložili stanovisko župy. Medzi účastníkmi boli aj členovia z rodu Zorkovského, Benického, Záborského, Davidovho, Plathyho, Čemanku, Jesenskovcov a ďalších (mimochodom, župan František Révai chýbal). Dňa 11. 11. 1706 (na budúci rok to bude 300 rokov!) stálo toto vystúpenie jeho tlmočiteľov život. Rakovskému odťali hlavu a Okoličániho smrteľne zranili, turčiansku stolicu zatvorili, jej znaky pohanili. Nuž, právom po jej obnovení rokovací stôl sa neprikrýval tradičným zeleným, ale krvavým – červeným súknom.

Z rodov turčianskych zemanov pochodil prvý historik Uhorska Ján z Turca (1435 – 1489). Z Turca pochodil rod veľkého Jána Jesénia,

z turčianskeho zemianstva vyšiel humanistický básnik Martin Rakovský (1535 – 1579), necpalský Jušt napísal prvé hry po slovensky krásnym turčianskym jazykom, Andrej Čemanka z Trnova zozbieral najväčší počet dovtedy známych kníh so vzťahom k našim dejinám a kultúre (žiaľ zbierka zhorela), Eliáš Vanéci zo Sučian bol hlavným radcom na kráľovskom dvore Márie Terézie, vo Viedni pôsobil generál Krasnec, Ela Vodrážková-Vanovičová poetka a dramatička. Významnými vzdelancami boli Peter Benický, Ján Tomka Saský, Michal Inštitoris Mošovský a mnoho ďalších.

Turčianski zemania sa pričinili aj o národný pohyb v súvise s presadzovaním Martina ako národného kultúrneho centra a ich príspevok zaznamenal nielen Ján Kalinčiak a Jonáš Záborský kriticky, ale aj hodnotiace štúdie národného pohybu, ktorého sa zúčastnili rovnako od Memoranda a zrodu Matice najmä rody Tomkovcov a Jesenských, za všetkých možno spomenúť i Janka Jesenského a Milana Tomku Mitrovského. K zemanom sa hlásia mnohí, ktorí už rodové meno nenosia, ale patria do iných rodín, ale nezabúdajú. K takým reprezentantom patrí napríklad herec František Zvarík. Historikom Martina a Turca je Julo Vanovič.

Turčianski zemania sú svedkami, že aj Slováci sú rodovo ukotvení či uzemnení a súvisle zachovávaní. Boli nositeľmi vzdelanosti, ktorú tak vysoko vyzdvihoval aj Svetozár Hurban Vajanský, hoci mu to kritici vyčítali, že kriesi už mŕtve vetvy a pritom išlo a ide o korene vzdelanosti. Tí, čo sa Turcu i národu odcudzili, nemôžu byť meradlom hodnotenia všetkých, naopak, len uvedomením si, ako aj ich príspevok už bude navždy chýbať pri rozvine našich vecí verejných, pretože tam korení i naša samospráva a vedomie o nej. Keby sme boli obnovili župy a zachovávali tak vedomie územnej spolupatričnosti, bola by aj odozva na voľby do vyšších územných celkov určite zreteľnejšia. Pretože bez vzťahu k tomu najbližšiemu nejestvuje ani vzťah k širšiemu či obecnejšiemu. Aj to je odkaz vedomia o turčianskych zemanoch

 

 

Stručný náčrt vývoja šľachty v Uhorsku a na Orave

 

V stredoveku žilo na území Oravy len malé množstvo šľachtických rodov. Malo to viacero dôvodov. Prevažnú časť územia stolice do začiatku 13. storočia pokrývali lesy. Z tohto dôvodu bolo pôvodného obyvateľstva len málo a len v niektorých lokalitách ako: Istebné, Pucov, Revišné, Tvrdošín, Trstená a Veličná. V období 13.-15. storočia sa intenzívnou kolonizáciou staršie osídlenie Oravy výrazne zvýšilo. Zúčastnilo sa na ňom obyvateľstvo starších oravských dedín, ktoré sa postupne preľudnili, ale tiež obyvatelia z okolitých, hustejšie obývaných stolíc. Nemalú úlohu pri kolonizácii hrala šľachta. Napríklad Jasenovú založili liptovskí šľachtici (zemani), Istebné založili šľachtici z Turca, Trstenú Nemci.

 

Na Orave žijúca šľachta bola v stredoveku zväčša drobná a len veľmi ojedinele pochádzala z veľkých magnátskych rodov. Mnoho jej príslušníkov bolo domáceho pôvodu a pochádzalo z kráľovských poddaných, či šoltýsov. V období 13. storočia tu prechodne vlastnili majetky len príslušníci starobylých šľachtických rodov Hunt-Poznam a Balaša (Ballassa). Ako zaujímavosť treba spomenúť pevné väzby, tak rodinné ako aj majetkové, medzi šľachtou Oravy, Turca a Liptova. Pre predstavu o relatívnej početnosti oravskej šľachty v porovnaní so susednými stolicami sú nesmierne cenné údaje z Liptovského a Turčianskeho registra z roku 1391.

 

Registre, ktoré vznikli po odhalení falzátorskej činnosti Jána Literáta z Madočian, zachytávajú zmienky o donačných listinách 65 liptovských a 54 turčianskych oproti len 5 oravským rodom. Na konci 16. storočia bolo v slovenskej časti Oravy 72 sídiel, z toho Trstená, Tvrdošín a Veličná mali postavenie mestečiek. Prevažovali malé dediny, v ktorých podľa daňového súpisu roku 1598 nebolo viac ako dvadsať zdanených port (daňová jednotka v novoveku zvyčajne väčšia ako dom). Z hľadiska rozvrstvenia šľachty je Orava nevyrovnaná. Najviac šľachty žilo v obciach Zemianska Dedina a Medvedie. Tieto sa svojim charakterom približovali ku kuriálnym obciam.

 

V týchto obciach žili a žijú dodnes rody: Medvecký (Medvedszky), Žufa (Zsuffa), Dedinský (Dedinszky), Vilček (Vilcsek).

 

Rod Vilček (Vilcsek) bol pôvodne tak isto šoltýskym rodom. Predkovia rodu pochádzali z dnešného územia Poľska: z Oravky pod Vilcskom. V roku 1625 sa tu spomína Martin Vilček ako šoltýs. Rod získal armálnu listinu 20. februára 1647 od Leopolda I. získal Mikuláš Vilcskek s manželkou Dorotou Szenkovics, ako aj so Stanislavom s manželkou Žofiou Monyak a príbuznými. Erbom rodu je v modrom poli na zelenej pažiti doprava otočený strieborný vlk držiaci v pravej labe šabľu hore a v ľavej maltézsky kríž. Klenotom je z koruny vyskakujúci vlk zo štítu. V Zubrici (dnes Poľsko) má svoj pôvod tiež šoltýsky rod Monyák. Ako dominantný šoltýs v obci vlastnil polovicu obce Ondrej Moniak v roku 1625. Medzi jeho povinnosti patrilo tiež nastúpiť na vojenskú službu na Oravskom hrade. Šľachtický titul získal 21. februára 1647 Matúš Monyák s manželkou Annou Novobilsky a ich deti: Ján, Stanislav, Žofia a Anna. Zaujímavosťou armálnej listiny je že erb je úplne identický s rodom Vilcsek.

 

 

Vo Veličnej zasa žili a dodnes aj žijú nasledovné šľachtické rody: Čutka (Cutka, Csutka), Abafi (Abaffy). Rod Lokšanský (Loksanszký) pochádza z obce Lokča, ktorá sa nachádza neďaleko Námestova. Predkovia rodu boli tiež dedičnými šoltýsmi, v roku 1625 sa tam spomína richtár Krištof Lokcansky spolu so spoločníkmi Gašparom Furindom a Michalom Kosovcom. Šľachtický titul získal od Leopolda I. Juraj, Ján a Štefan Lokcsánszky ako aj Ján Klenowszkych. Potvrdenie listiny v Oravskej stolici bolo v roku 1722. Ján Lokcsanszky bojoval pod generálom Caraffa. Erbom rodu je v modrom poli na zelenej pažiti kostol s dvoma vežami a červenou strechou. Klenotom je vyrastajúce strieborné predlaktie držiace šabľu. Prikrývadlá sú modro-zlaté po oboch stranách.

 

V Trstenej máme v novoveku zachytené tieto šľachtické rody: Dávid, Dedinský, Medvecký, Žufa, Lokšanský, Vilček, Gasparides a z rodov príchodzích z Liptova je to napríklad rod Dobák zo Svätej Anny (de Szent Anna).

 

V Leštinách a okolí zaznamenávame už v roku 1548 vznik kaštieľov či kúrií rodu Zmeškal z Leštín (Zmeskál), v Záskalí predkov rodu Škrabák: Petra, syna slúžneho Jána, ktorý bol v službách palatína. Palatín povolal do svojich služieb aj rod Antona Bajčiho (Bajcsy) z Baje a Geceľa (de Baja et Geczelfalva, Geceľ - v súčasnosti časť Oravskej Poruby). Druhý syn Antona, Peter, v roku 1608 dostal do vlastníctva od palatína Juraja Turza ďalšiu donáciu na kúriu v Beňovej Lehote (dnes časť Dolného Kubína) a v Geceli. V roku 1587 zaznamenávame príchod spišského rodu Sontág (Szontagh) do Mokrade.

 

Z Dlhej pochádza rod Dluholuckých, ktorý je doložený už na prelome 15 a 16. storočia, rod pochádza z Liptovskej stolice. Ako šoltýsi sú v roku 1625 zaznamenaní Juraj a Michal Dluholucky. Erbom rodu je v modrom poli na zelenej pažiti pelikán kŕmiaci svojou krvou mláďatá. Klenotom je obsah štítu. Prikrývadlá sú po oboch stranách modro - zlaté.

V 17. storočí si mnohé pôvodne šoltýske rody vďaka ich lojalite k cisárovi Leopoldovi I. polepšili svoje postavenie a získali šľachtický titul. Zo Slanice pochádza rod Bernolák (Bernolák de Szlanicza), z ktorého pochádzal zakladateľ spisovnej slovenčiny Anton Bernolák. Rod Bernolák je ako šoltýsky rod zaznamenaný už v roku 1625 pod priezviskom Slaniczky. V tomto roku sa spomína Michal Slanicky ako spoločný šoltýs s Jakubom Romanikom v Slanici. Šľachtický titul získal pre rod až 15. júna 1681 Matej Brnulla alias Slaniczky armálnou listinou od cisára Leopolda I. Listina bola vyhlásená 23. februára 1682 na Oravskom hrade. Erbom je podľa armálnej listiny v modrom poli rozdelenom v strede striebornou riečkou v pate štítu strieborná skala. V hornej časti štítu sa nachádzajú tri červené ruže na zelených stopkách. Klenotom je vyskakujúci strieborný jeleň. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené.

 

Významný je tiež rod Klinovský pochádzajúci z Klinova , ktorý prežil až do 20. storočia. Tento rod bol tiež pôvodne šoltýskym rodom, už v roku 1625 je v Kline zaznamenaný ako šoltýs Jakub Klinovsky, ktorý mal mimo iného za povinnosť aj vojenskú službu na Oravskom hrade. Rod Medzihradský dal Slovensku známeho pedagóga a národovca Adolfa Medzihradského (1835-1919).

 

Tento rod pochádza rodu Alman zo Svätej Anny na Liptove. Jeho korene siahajú až do 14. storočia. Erbom rodu je modrom poli na zelenej pažiti pelikán kŕmiaci svojou krvou tri mláďatá. Klenotom je obrnené rameno ozbrojené šabľou s napichnutou hlavou Turka. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené. Z obce Párnica pochádza aj rod Párniczkých. Táto pôvodne tiež Šoltýska rodina sa spomína už v roku 1550 ako šľachtická, svoje majetky a dedičné šoltýstvo si však udržala až do 18. storočia. V roku 1625 je zaznamenaný Jakub Parnicky s bratom Michalom ako šoltýs v obci. Rod sa rozvetvil do Bratislavskej, Nitrianske a Peštianskej stolice. Z rodu pochádza aj známy režisér Juraj Párnický. Erbom rodu je v modrom poli na zelenej pažiti pod zeleným stromom v pravo, doľava otočený čierny medveď, vľavo doprava otočený rytier v zbroji. Klenotom je čierny medveď zo štítu. Prikrývadlá sú modro-strieborné a červeno-strieborné.

Z ďalších rodov uvádzame rod Lehotsky z Kráľovej Lehoty. Rod Kubovics pochádza z rodu Žuffa. A rod Szmercsanyi.

 

Nesmieme zabudnúť ani na rod, z ktorého pochádzal jeden z najvýznamnejších slovenských básnikov, Pavol Országh - Hviezdoslav. Orava bola teda ku koncu 17. storočia pomerne bohatá na šľachtu. Samozrejme jej postavenie nebolo z hľadiska Uhorska veľmi dôležité, a okrem výnimiek väčšina príslušníkov týchto rodov nepresiahla regionálnu pôsobnosť. Bez akýchkoľvek pochýb to však boli rody, ktoré vtlačili svoju nezmazateľnú pečať Orave, tak ako ju poznáme dnes.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Odpovedí 0
  • Vytvorené
  • Posledná odpoveď

Top prispievatelia v tejto téme

  • riot man

    1

Najaktívnejšie dni

Top prispievatelia v tejto téme

Najaktívnejšie dni

Návštevník
Táto téma je teraz zamknutá pre ďalšie odpovede.

×
×
  • Vytvoriť nové...

Dôležitá informácia

Táto stránka používa súbory cookies, pre zlepšenie používania stránok tohto webu. Pre viac informácií kliknite sem. Ďalšie informácie nájdete na stránke Zásady ochrany osobných údajov