Nie sme tu preto, aby sme jedli. Jeme preto, aby sme tu boli. No povedzte to môjmu psovi... Je to labrador a zmyslom jeho života je jedlo. Možno aj preto, že je kastrovaný.
Ráno začíname deň spolu raňajkami. Ja si obyčajne spravím chlieb s 2 tenkými plátkami šunky a on dostane porciu, ktorá je 5 násobkom tej mojej. Svoju porciu zje behom pár sekúnd a potom sa uprene pozerá na mňa, ako svoju porciu jem ja. Nedokážem odolať jeho úpenlivému pohľadu a tak sa zo svojou porciou rozdelím s ním. Paradoxne, mne moja polovičná porcia stačí do obeda, ale on je hladný stále.
Viem, že porušujem všetky pravidlá, pri výchove psa. Ja bohužiaľ nemám ambície byť "vodcom svorky", môj pes to vie a zneužíva to. Pes je evolučne nastavený tak, že je ochotný podrobiť sa autorite vodcu svorky. Ak pes nie je konfrontovaný s autoritou vodcu svorky, snaží sa zaujať vedúce postavenie vo svorke on.
Pes vyhovuje typu človeka, ktorý sa rád inscenuje do role vodcu svorky a vyžaduje od "podriadených" autoritu. Pes vycíti autoritu vodcu a paradoxne sa v takomto podriadenom postavení cíti komfortne. Naopak, ak pán nie je autoritou, pes prevezme iniciatívu vodcu a jeho správanie sťažuje život okoliu a aj jemu samému.
Ja, ako introvert som nikdy nebol autoritou, nikdy som nemal ambície, byť vodcom... Mne omnoho viac vyhovoval vzťah s mačkou. Tento vzťah nie je založený na subordinácii, ale na vzájomnom rešpekte. No ale čo už, osud nám nadelil, že sme zostali sami, ja a môj pes. Výsledkom tohto emocionálne nevyváženého vzťahu je, že môj pes už váži viac, ako 50 kg. Dúfam, že môj príspevok si neprečítajú ochrancovia zvierat.