Spomínal som tu, že som si osvojil kocúra, ktorého niekto, ešte ako mačiatko, vyhodil do lesa. Vyrastal v lese a nosil som mu tam jedlo. Bol zdivočený a raz zaútočil na ženu. Bál som sa, že je besný, tak som ho odniesol k veterinárovi utratiť. Z besnotou už mám vlastné skúsenosti! Po pozorovaní veterinár povedal, že nie je besný, len je to asociál, ktorý sa už nebude dať domestikovať. Tak som ho nechal zaočkovať, sterilizovať a pustil som ho späť do lesa.
Dnes je z neho "aristokrat", potrpí si na strechu nad hlavou, vybrané jedlo, pohodlie... Odmenou pre nás je, že ho môžeme bez obáv škrabkať a hladkať. Na svoju divokú minulosť celkom zabudol a o jeho pôvode taktne mlčíme.
Jediné zakázané miesto v dome pre neho, je - bola naša posteľ. Nemohol tomu zákazu odolať a zrejme ho to aj urážalo. Pár krát som ho v posteli pristihol a "letel" von. Posledne som ho tam našiel a zakryl sa dokonca aj perinou. To je už úroveň... a tvári sa, že spí.
Vtedy som si spomenul na toho zverolekára, "vraj sa nám ho už nikdy nepodarí skrotiť"...