Smrť

o tom som nerozmýšľala, čo do truhly...ale čo mi majú zahrať, aj hej. Ale viem, že určite nechcem Už ma obkľúčili! To sa mi nebude páčiť.

Páčilo by sa mi napríklad z klasiky Vltava...ale ak stihnem, nahrám si nejaké svoje obľúbené veci, miš-maš, a to nech tam hrá na kare, ak nejaký bude. Potom už nech si pre mňa za mňa pustia čo chcú.

 Ale viem, že určite nechcem Už ma obkľúčili! To sa mi nebude páčiť.

 

ja by som to bral, ale len v takejto verzii :thumbsup:

teda nie presne v tejto, štúdiovka je lepšia, len na YT nie je :(

ale inak ani toto by nebolo zlé :yes_yes:

švagrovi pri rozlucke hrali Deep Purple, Pink Floyd a podobne pecky

prihovor mali - katolicky knaz, evanjelicky kazatel, nejaky reholnik (uz si nepamatam aky) ...

1. júna 2017 sme sa rozlúčili s našim milovaným švagrom. infarkt. cez deň bol v práci,  potom sa venoval rodine.  odpadol, a nepodarilo sa ho už oživiť. dnes by sme s ním slávili jeho 53. narodeniny. :(

Pri rozlúčke švagrovi hrali

Odpočívaj v pokoji.

To teda úprimnú sústrasť. Už je to, žiaľ, tak, zubatá sa na vek nepozerá. :(

Vilma,

Ďakujeme.

na Slovensku je toto pomerne častý jav... a mne sa vlastne pozdáva.

kedysi toto spravil aj otec, a vedel, čo robí.

tam, kde nemajú deti, alebo sú deti ďaleko, alebo pre desiatky iných príčin, vrátane toho, že stále viac miest má problémy s cintorínmi a miestami na nich... a kto nechce žeh... ani to nie je taká zlá téma. patrí k životu.

pripomína to zvyky starých pennsylvánskych Nemcov, ktorý celé desaťročia držali pod posteľami svoje pripravené truhly...

obrázok: FB

Hmm, nechcem provokovať, ale čo ak sa rozvedu. To budú chcieť znova ležať bok po boku?

urobia si v hrobke priecku :)

a doprostred im postavia pichľavý kaktus :)

kdekto sa nad tou myšlienkou zhrozil, dokonca česi sa k tomu stavali tak, že "no jasně, Slováci"... fakt je, že málokto sa sobáši tak, že z toho bude raz rozvod, ale keď k tomu príde, a hrob je hotový, nie je to jedno, kde?

ano, viem, nie je to jedno, hoci je to hodne iracionálne, ale aj moja mama premýšľa rovnako... vybrala si miesto na úplne opačnom konci, nechce s ním mať nič spoločné ani po smrti...

ovšem otec dal pripraviť miesto aj s pomníkom aj pre svojich rodičov, kým ešte žili /žili dlho/, aj pre seba... a považovala som to a dodnes považujem za dobrú myšlienku.

kým človek žije, pripraví si všetko, aj miesto posledného odpočinku podľa svojej peňaženky a svojho gusta, nechá peniaze na pohreb - aj tak je okolo pohrebu na vybavovanie hodne. a ten dotyčný vie, že o neho bude postarané.

vnímam to asi tak, ako klasické rodinné hrobky - kde boli prázdne police, a pekne podľa hierarchie potomkovia vedeli, na ktorú policu prídu...

je to morbídne? možno. ale ľudské, patrí to k životu.

a pripravené miesto, bez toho, aby zostalo všetko náhle na krku pozostalých, sa mi pozdáva. prečo nie.

ja mám ale dilemu: Už viem, že sa chcem dať po smrti spáliť, ale Flinstone sa chce dať pochovať do rače do toho hrobu, kde sú jeho rodičia, a mne sa viac páči Ružinov, kde je moja mamka...tak ja teda neviem. nakoniec, ke´d tu už nebudem, už mi to vlastne bude fuk.

Budem mať iné starosti. Budem chodiť strašiť kaníka a M ikloša, že mi skazili nástup do dôchodku a znemožnili si ho užiť ešte v plnom zdraví.

v poslednom čase sa dosť často dostane pri večerných dlhočizných telefonických rozhovoroch s kamarátkou na tému smrť. a pohreb, a veci okolo.

ona má problém - sú veriaca rodina - že ona chce pohreb žehom, jej dcéra o tom nechce ani len počuť... pritom to ani rímskokatolícka viera nezakazuje,

je to len na jednotlivých kňazoch, ako sa osobne k tomu stavajú, a jednotlivých ľuďoch...

ja mám zasa problém, a to odjakživa: kedysi sme s babkou chodievali upravovať hroby na cintorín, náš cintorín bol prekrásny, plný obrovských stromov, rovno oproti krásna kaplnka s votívnymi tabuľkami, deti tam chodievali bežne, mala som prechodený celý cintorín, a cítila som sa tam dobre.

až omnoho neskôr som začala mať zaujímavé predstavy o cintorínoch... pozriem na cintorín a vidím dva metre pod zemou naskladané telá.

a vadia mi chrobáčiky a červíčky, nechcem, aby ma šteklili... takže premýšľam nad žehom aj ja, a ľahšie sa s popolom manipuluje, netreba k tomu mramor ani zlaté písmenká... v tom sme s kamarátkou na rovnakej vlne : )

moja mamka nevedela pochopiť, prečo bratranca spálili a rozptýlili popol na rozptylovej lúke. Nijako si nedala vysvetliť, že on si to tak želal.

nakoniec, teraz neviem, kde to tak bolo, ale nejaké divé kmene dávali svojich mŕtvych nan nejaké vyvýšené miesto k tomu určené, aby nebožtíka zožrali supy. Ak supy pohrdli darom, tak chudák nebožtík bol považovaný za prekliateho.

Kosti potom uchovávali a dávali na nejaké pietne miesto, ďalšie podrobnosti si nepamätám.

Bol to celkom ekologický spôsob. Hoci pre našinca dosť hrôzostrašný.

 

teraz neviem, kde to tak bolo, ale nejaké divé kmene dávali svojich mŕtvych nan nejaké vyvýšené miesto k tomu určené, aby nebožtíka zožrali supy.

Ked som kopal hroby, vsimal som si nahrobky na cintorine. Velicki Cigani maju taky zvyk, ze kazdy nebozik musi mat fotku na pomniku. Jeden vsak umrel a asi nemal, lebo na pomniku bola fotografia davu z nejakej svadby, alebo rodinnej oslavy a kdesi naboku fixou zakruzkovana dotycna osoba :)

keď spomínaš, že si kopal hroby...ešte dakedy v lete 1995, keď umrel svokor, švagor bol vybavovať pohreb. lenže ouvej, neviem, čo hrobníkovi sadlo na nos, ale vykopal tú jamu plytkú a švagor, pravdaže, chcel, aby ju vykopal poriadne, lenže hrobník ho presviedčal, že hlbšie sa to nedá, vraj je to tam tvrdé. Švagor sa nasrdil, vytrhol mu krompáč z ruky a že on mu ukáže, či to ide alebo nie...zaťal párkrát - a ono to šlo. 

lenže za živý svet si nespomeniem, či jamu dokončil nasrdený švagor, alebo zahanbený hrobník...

tento hrob vo mne zanechal hlboký dojem

leží tam jednoducho "starký Zamboj"

áno. to je pôsobivé.

a hodne v protiklade k tomu, čo mi utkvelo v pamäti:

naposledy, keď som bola u nás na cintoríne - a hovorila som to aj mojej hlboko veriacej kamarátke, a hodne sa nad tým pozastavila - som videla jeden novší hrob,

ktorý drevenému krížu "Starký Zamboj" nesiaha ani po členky:

ohromne široké miesto, možno aj na tri miesta, obrovský vysoký a dlhý pomník, všetko prikryté a vyleštené a všetko sýtočervený mramor.

okolo nerezové reťaze predelené miestami nerezovými lampášmi skombinované s podložkou pod kvetináče, na pomníku meno nebožtíka s piatimi titulmi - tri vpredu, dva vzadu.

keby to nebolo na cintoríne, je to na umretie :(

D´Ady, jednoduché a pekné, tiež nemám rada snobsky prezdobené miesta, snobsky prezdobené veci...len aby ľudia čumeli.

nuz, toto je skor z nudze cnost, taki mozno jednoduchsi a rozhodne chudobnejsi ludia

ale ked sa tak clovek prejde po cementeriu, tak vidi neskutocne gyce... a tiez sa daju pekne odsledovat modne trendy

inak suseda tiez dala manzelovi urobit take moderne, ale na druhej strane - jednoduche;

no na sviatky Vsechsvatych to tiez neprehanala s vyzdobou, lenze ju skoro slak trafil, ked videla, co tam vsetko ludia nazvlacali okrem kvetov a vselibarsjakych vycancanych svietidiel - sadrovych anjelikov atd. ... sused bol v obci vseobecne oblubeny, bol remeselnik, vela ludom pomohol, aj v samosprave aj v cirkevnom svete bol cinny, tak sa mu ludia aj po smrti chceli zavdacit ;)

Predstavujem si drevený kríž. Žiadny betón, kameň, atď. Domáci to majú vysvetlené.  

Nechcem, aby čokoľvek po mne tu ostalo, a už vôbec nejaký betón či kameň. Drevený kríž, ktorý tu bude pokiaľ tam bude niekto chodiť, a ak tam už nikto nepôjde prirodzene sa zabudne kto tam je a aj kríž sa rozpadne a prehnije. Ak na ten hrob niekto chodieva, a opraví farbou písmenka na krížiku, nech tam je, ale ak už na ten hrob nik nechodí, tak prirodzený zánik.  

Koľko? možno dve tri generácie dozadu sa chodí na hroby. Ja napr. chodím svojím  prababkám a pradedom, ale ďalej už neviem kde sa nachádzajú. Tak načo tam akýsi hrob. Pre koho?    

mne sa páčia takéto, a ešte staršie... odjakživa som zaťažená na starý kameň.

najviac sa mi pozdávalo... pred mnohými a mnohými rokmi sme boli v jednej dedine v Maďarsku, aj na cintoríne.

samozrejme tam už bola hromada nových hrobov, ale našli sa medzi nimi v jednom kútiku aj podobné, ako na obrázku, ale čo ma dorazilo úplne, a nevedela som odtiaľ odísť,

to bola obrovská hromada starých prastarých kamenných pomníčkov, starších, ako tieto na obrázku, jednoduchších, poukladaných a opretých pekne v radoch pri jednom z múrov cintorína...

mená prečítať bol už vážne problém, sem tam nejaké písmeno, sem tam odhadnúť rok, všetky boli  z minulého storočia a dokonca z konca 18. storočia.

neviem, či tam ešte sú... dúfam, že sú. bolo ich tam veľa.

take som videl v Anglicku; nahrobne dosky z prastarych hrobov, ktore sa rusili, tak pripebnili na cintorinsky mur

neviem prečo mi napadol akurát veršík Iva Jahelku - spievajúceho právnika:

A když přijde smrt

zbyde po mně prd.

To už záleží na pozostalých. Moja teta sa volala Matilda, ale jej sa to nepáčilo a všetci jej kamoši a kolegovia ju mali za Evu, aj na dverách mala vizitku Eva XXXXXX, a chcela to mať aj na hrobe, ale moja mamka sa s tým nevedela stotožniť, a tak má tam svoje skutočné meno. Čo je vlastne správnejšie a morálnejšie? Dať na pomník skutočné meno, alebo také, ako sa nebožtík chcel volať?Toť otázka.

https://tech.sme.sk/c/20743587/zomriet-osamote-nemusi-byt-zle-aj-ked-si-to-vsetci-myslia.html?ref=trz

Už skôr som nad tým rozmýšľala, že keď si predstavím ako kdesi ležím a umieram, okolo stojí moja rodina a pozerá na mňa ako na divadlo, nie je mi to príjemné. 

Nechcem držať za ruku. Nie len z ohľadu na  tých čo ostávajú, ale čisto zo sebeckého pohľadu. Trocha mi to príde také, že ani pri tom umieraní nemáš pokoj.

Teraz sa na to pozerám takto, možno keby išlo do tuhého budem rozmýšľať úplne inak.

Pozerám na to slovo "tuhý" a je mi smiešno -smutne.