Skočiť na obsah

Vilma Flinstonova

Odporúčané príspevky

Určite ste sa ocitli v situácii, kedy ste niekomu nemohli - nechceli povedať pravdu. ostali ste ticho, skúsili ste to nejako zahovoriť, či ste radšej zaklamali? Ako je to podľa vás, kedy je treba za každú cenu povedať pravdu, a kedy je drobná - alebo aj väčšia - lož prijateľnejšia ako pravda či už natvrdo alebo s "omáčkou"?

Ak áno, v akých životných situáciách ste vedome klamali a prečo? prečo si myslíte, že tak to bolo lepšie?

Vôbec, čo si o tejto veci myslíte? Ako riešite dilemu povedať pravdu, či zaklamať?

ja som kedysi vždy a za každých okolností hovorila pravdu, dokonca aj keď som ja niečo vyviedla a mysleli si, že to spravil dakto iný, ja som sa vždy priznala, aby nevinný neborák netrpel namiesto mňa - ale nikdy to nikto nebral do úvahy, na svoju "čestnosť" alebo možno hlúposť (?) som vždy doplatila a trest ma neminul, to, že som povedala pravdu, nikdy nebola poľahčujúca okolnosť. jediný, kto sa ma kedy za toto zastal, bol môj otec...mamka síce ocenila moju pravdovravnosť, ale zdrala ma aj tak, resp. neskôr mi zakázala hokej aj tak...A takto to šlo až do maturity...

teraz síce som radšej, keď môžem povedať pravdu, ale sú situácie, keď nemôžem povedať pravdu. Stáva sa, že segra alebo niektorá z dcér ma požiada, aby som to či ono nehovorila babke, skrátka nechcú, aby sa to babka dozvedela, a potom keď babka vŕta do mňa práve skrz tú vec, ani čo by mala v sebe radar, musím klamať, že o ničom neviem alebo že o tom sa my s dcérou / segrou nebavíme, lebo na moju mamku neplatí také, že o tomto nechcem hovoriť a že by to aj rešpektovala. Bolo to ťažké, som mizerný klamár. Raz som zaklamala vo vážnej veci, ale trvalo mi to necelé 2 týždne a urobila som všetko pre to, aby to už nebolo klamstvo, ale pravda. takže ked som prišla na "skúšku", už to bolo ok.

 

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

myslím, že sú situácie, keď je milosrdná, mierne upravená pravda prijateľnejšia.

hoci je jednoduchšie povedať či napísať pravdu, a snažím sa o to, aj v maličkostiach, až punktičkársky.

ale to neznamená, že každému a za každých okolností.

nemusí každý vedieť všetko ... v situácii, do akej ťa dostáva napríklad tvoja mama, tým, že ona jednoducho musí veci vedieť, by mi nerobilo problém nepovedať pravdu, resp. povedať, že o tom nič neviem.

keď ma niekto poprosí - "toto ale hovorím len tebe, nikomu to nepovedz" - tak to znamená, že je to len pre mňa, odo mňa to ďalej nepôjde.

ani v tom prípade, keď ten dotyčný to povie ešte ďalším desiatim ľuďom s tým, že to nemajú nikomu povedať ...

to je jeho vec - ja držím slovo

 

veľa vecí nehovorím nikomu, vôbec, radšej, než o nich klamať.

 

na druhej strane pre pokoj v širšej rodine napríklad mame nehovorím alebo doslova zatĺkam pár vecí, aby sa pre nás netrápila zbytočne ... mala a má toho v živote dosť, stačí, že isté veci trápia u nás mňa - aj keď sa na ne spýta, hovorím jej, že je všetko v poriadku.

 

vlastne ma to naučili už v detstve - niektoré veci neboli jednoduché ani pre mňa, a bolo jednoduchšie mlčať, alebo prikrášliť pravdu ... nie klamať, len nepovedať všetko.

 

ale je to celé omnoho zložitejšie ...

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

Hm--ako klamat - zavola mi zena ci pridem na veceru, ci kedy - uz mi nevola(volali mi - ci niesom hladny - ak ma urobenu veceru). Ale to klamstvo nieje lebo realitu pozna. Takto ako si myslite ze mi nedoveruje - nie - ona mi doveruje - uz mi ani nevola -ak nechce vediet nepravdu. Lebo to je nepodstatna vec.

 

Ale nieco ma napadlo a mi vypadlo ako som to cital. A bolo to dobre.

 

--------

Spomenul som si  -ano klamat nemusite - len nepoviete pravdu.

 

 

Ale mna napadlo, ze ako to riesite. Ked pravdu povedat nemusite - absolutne nemusite - ale chcete a ju poviete.

 

----------

Teda tema je pravda a klamstvo - zatajit(povedat) klamstvo sa da a lahko. Ale povedat pravdu - je tazsie. Ovela tazsie.Toto je blbost co som napisal - povedat pravdu - nieje ziaden problem - a to oslobudzuje - tajit pravdu - aj to ubija - treba povedat pravdu.

 

Priklad u  mna priznat neveru. Poklznutie sa - asi nik na fore by to nespravil ja som to spravil.Po dvoch rokoch - este manzelia sme neboli.

 

Ok toto sa tykalo mna - ale co sa mna netykalo - otec nadaval na svagra -  mohol som byt ticho nebol som - neviem ci som povedal pravdu - ale povedal nazor - a hromy blesky - a doteraz sa cuduju preco ich nenastevujem - pohadali sme sa - dohodli sme sa - ze sa uz neuvidime - pre mna je to aj lahko splnit. Aj ked vcera som im stit na druhej strane natrel.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

dosť v blbej situácii som sa ocitla pred pár rokmi, keď mala sestra problém s alkoholom, vedela som o tom okrem švagra  ja a môj muž, segra sa bola liečiť na Prednej hore, a rodičom sme natárali, že sa išla liečiť kamsi už ani neviem kam s kĺbmi. lenže tam im zobrali mobily, a mamka sa nevedela vynačudovať, že jej segra neberie telefón, a nadávala na ňu, že prečo im nezavolá, že čo je to za dcéru, keď sa nezaujíma, ako sa majú rodičia, a veru to bolo veľmi nepríjemné neustále si dačo vymýšľať, prečo nevolá; také ľahké že tam nie je signál, ma veru v tom strese nenapadlo...rodičia sa pravdu  dozvedeli až od nej samej, ked tam potom došla a tatko vytiahol nejaké víno. To bolo asi jedno z najťažších klamstiev pre mňa.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

Hm a taka prkotina - sestra s tym problem nemala. Asi bola na seba hrda - zrejme poharik odmietla. Resp. musela s tym von. Ze preco. Nechce uz pit.

 

A naco bolo dobre to klamstvo? Si jej neverila co?

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

Bolo to tak lepšie pre nich (rodičov)  aj pre nás. ty nepoznáš našu mamku a tatka, a nevedeli sme si ani predstaviť, aká atmosféra by vládla potom. A samozrejme zlizol by si to švagor, ktorý bol dlhé roky v mamkinej nemilosti, hoci práve on to bol, čo pri nej stál aj v tých najhorších chvíľach a podporoval jej liečbu ako najlepšie vedel, on to bol, čo povyhadzoval z domu všetky fľašky a sám si tiež nevypije, už len pre to, aby ju to nelákalo. Našej mamke trvalo roky, kým to pochopila.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

v zásade zastávam názor, že pravda je pekná vec a klamať sa nemá, ale v niektorých situáciách je lepšie pravdu nepovedať, radšej si kúsnuť do jazyka a mlčať... klamať nie, naozaj klamať si môže dovoliť iba niekto, kto má fakt dobrú pamäť a dokáže klamať a fabulovať  "konzistentne"...

hoci - je klamstvom, ak poviem, že o niečom neviem, hoci o tom viem ale nie je to moja vec?

určite je klamstvom, ak mame poviem, že všetko je v poriadku a ono nie je, ale načo ju zbytočne zaťažovať niečím, čo aj tak ovplyvniť nedokáže a okrem toho má dosť starostí sama so sebou... 

 

slimák je hrdý sám na seba, že sa priznal svojej žene (vtedy ešte len frajerke) k nevere... z môjho pohľadu, ak by som mala byť v úlohe jednorazovov podvedenej ženy, radšej by som bola, keby môj drahý držal hubu, nechal si to pre seba a nabudúce sa nevere radšej vyhol, než sa mi s ňou priznávať...

 

určite by som bola radšej, keby kámoška bola ticho miesto toho, aby mi 5 minút pred schôdzkou, keď už s tým nič neurobím, povedala, že v tej sukni nevyzerám až tak dobre ako si myslím...  :-)

a keby som napríklad šéfovi povedala, že je debil, možno by to bola pravda, ale asi by túto moju pravdovravnosť veľmi neocenil, či?

 

v záujme zachovania dobrých medziľudských vzťahov je niekedy lepšie mlčať alebo dávkovať pravdu po malých, ľahko stráviteľných kvapkách

  • Pridať bod 1
Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

Niekedy sa dá nepovedať pravdu, a súčastne neklamať. Preferujem tento spôsob, pokial sa dá, ale na to treba mať dar reči, a keďže mám otlaky na jazyku, viem to občas využiť...

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

Veru ak ide o neveru, takú pravdu asi podvedený partner neocení práve pozitívne! V takom prípade je asi lepšie nič nevedieť. lenže my ženy máme v sebe zvláštny zmysel, máme nos na to, keď sa niečo deje. Niekedy ani nevieme, čo sa deje, ale cítime, že čosi nie je v poriadku. A zas tá neistota je tiež zlá. Čo je potom horšie, tá neistota, ktorá spôsobuje čudnú úzkosť, ktorej sa človek nevie zbaviť, alebo drsná pravda?  Tak keby mi Flinstone zahýbal, asi by mohol zatĺkať, koľko by chcel. Cítila by som to v lufte. Tak čo je potom lepšie?

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

ako vravel svojho času doktor Plzák ... a že on niečo za svoj dlhý profesionálny a osobný život videl a zažil :
"zatloukat, zatloukat, zatloukat"

 

luft neluft, nechcela by som, aby si ON, po akejsi jednorazovej nevere,  pre uľavenie svojmu svedomiu, aby sa ON cítil dobre a čisto, vylieval srdiečko MNE a MNE spôsoboval problém, ktorého sa ON pohodlne zbavil záchvatom úprimnosti ...

 

Plzák vie, čo hovorí. vždy vedel. a poznal partnerské vzťahy skrz naskrz.

 

takéto záchvaty priznania spôsobili v životoch ľudí viac škody ako tie jednorazové nevery samotné. toto je práve ten prípad, kde držať hubu je ľudskejšie a poctivejšie.

isteže, aj zavretý šlic. ale keď sa už stalo, neuľavovať si na duši na úkor partnera.

  • Pridať bod 1
Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

takéto záchvaty priznania spôsobili v životoch ľudí viac škody ako tie jednorazové nevery samotné. toto je práve ten prípad, kde držať hubu je ľudskejšie a poctivejšie.

isteže, aj zavretý šlic. ale keď sa už stalo, neuľavovať si na duši na úkor partnera.

tak dajako.

 

Iná kategória je zasa nevyliečiteľná choroba. Kedysi sa toto pacientom nehovorilo, dnes ako kedy. povedali by ste v takom prípade pravdu? Chceli by ste vedieť pravdu o svojom zdravotnom stave v takom prípade? kde je hranica?

Keď mala moja vtedy 20-ročná neterka (segrina dcéra) zhubný nádor na ruke, rodičom sme to, pravdaže, nepovedali, až potom, ked už bola z toho vonku. Ona o tom vedela, je to veľmi silná osobnosť - a má v sebe hrozne veľa pozitívnej energie, určite sa aj vdaka tomu z toho dostala. V jej prípade bolo asi dobre, že o tom vedela, lebo keby ju boli nechali v tom, že to nie je nič hrozné, bola by odflákla liečbu.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

presne na Plzáka som mysella, keď som to písala - zatloukat, zatloukat, zatloukat.... nech si svoju pravdovravnosť strčí dotyčný kam chce, ak to má znamenať, že uľavil svojmu svedomiu na môj úkor...

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

Veru ak ide o neveru, takú pravdu asi podvedený partner neocení práve pozitívne! V takom prípade je asi lepšie nič nevedieť.

som síce single, ale ak by som nejakú partnerku mal a zahla by mi, určite by som ocenil ak by mi to povedala ako prvá. vo väčšine prípadov sa nevera nakoniec aj tak prevalí, a napríklad ja by som sa to nerád dozvedel ako posledný. za korektné by som považoval ak by mi to oznámila priamo partnerka, následne by sme vo všetkej slušnosti ukončili vzťah, a ďalej by sme každý išli svojou cestou. takéto riešenie situácie sa mi javí ako najlepšie zo všetkých možností.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

lenže vo väčšine prípadov je to trocha zložitejšie. najmä ak sú tam deti, či nejaký spolu nadobudnutý majetok a podobne. Ak ide o nejaký jednorazový úlet, tak neviem prečo by sa to malo prevaliť. nemalo by zmysel ničiť deťom domov, ničiť rodinu a všetky väzby a vôbec inak pekný vzťah kvôli nejakému jednorazovému zblbnutiu hormónov. Isteže, človek by mal vedieť, čo robí a mal by si vždy uvedomovať, čo za následky môže jeho neuvážené konanie priniesť. lenže nie vždy to tak chodí a veľa ľudí sa spamätá, keď už je neskoro a skutek sa stal. teda ja som nudne monogamný typ, ktorý si nerád komplikuje život, ale kebyže som využila čo len jednu z možností, ktoré sa mi v tomto smere kedy naskytli, určite by som sa s tým nebežala Flinstonovi pochváliť, a pokiaľ ho poznám, ani on by takú pravdomluvnosť neocenil. Asi by sme sa nerozišli, kvôli deťom, ale to dusno, ktoré by nastalo, by mi naozaj nestálo ani za to predchádzajúce  "spestrenie" a ani za nejaké hlúpe uľahčenie svojmu svedomiu, naopak, trieskala by som si hlavu do steny, čo som nedržala hubu, keď už ma veľký Manitou na chvíľu ranil poblúznením, mohol ma raniť aj nemotou v rozhodujúcej chvíli.

  • Pridať bod 1
Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

Ešte ako decko - chodila som do 4. triedy - som dostala 3 z matematiky z nejakej písomky, a na to ešte aj poznámku, že som nemala nejakú domácu úlohu. mamka bola veľmi prísna, ona neuznávala ani dvojku za dobrú známku, a nevedela pochopiť, akod ecko, ktoré sa samo naučilo v 4 rokoch čítať a v 5 vedelo rátať dokedy ho nezastavili a sčitovanie a odčitovanie bolo samozrejmosťou, môže doniesť inú známku ako 1...no a ja som dovliekla 3. Najprv som sa pokúsila to vygumovať, jasné, že perom napísaný trojec sa vygumovať nedal. A tak som žiacku knižku schovala a povedala som, že som ju stratila. Mohla som ju hodiť do smeťáka, ale poučil ma príklad spolužiaka, ktorý tiež chcel zatajiť nejakú zlú známku, a hodil žiacku do smetiaka, lenže nejaký dobrák ju tam našiel a doniesol do školy. Tak som ju ukryla doma, strčila som ju do rolky baliaceho papiera, ktorý býval dakde v medzere medzi skrinkami či tak dajako. Mne klamstvo teda nešlo, ale môj strach bol silnejší ako obavy, že môj herecký výkon niekto odhalí.

Triedna učiteľka mi vypísala novú žiacku, na ten trojec sa zabudlo, ale ja som veru nemala pokoja. Vyvrcholilo to na Mikuláša, kedy mamka chcela poslať balík s nejakým darčekom neterke, ktorej bola aj krstnou mamou (a ktorá žila 200 km od BA), k narodeninám. Hádajte, čo vytiahla mamka a čo tam objavila? No, rpesne, Tú rolku baliaceho papiera, a stade vytiahla moju akože stratenú žiacku knižku. Skoro som skolabovala, krvi by sa vo mne nedorezal. No, ten výprask si pamätám ešte aj dnes. Že vraj za klamstvo. Lenže keby som bola povedala pravdu hneď, biola by som dostala tak isto, len by som to bola mala skôr za sebou. Avšak ako decko som nevedela situáciu správne vyhodnotiť a konala som impulzívne. Trojka = výprask od mamky + kopa rečí a kriku akože privediem mamku do hrobu a podobne = strach = výprask + ten zvukový komentár nechcem a vyhnem sa mu len ak oklamem = lož = zle zvolená skrýša = odhalenie = výprask ma neminul a rečí bolo ešte viac. Prežívala som strach celé tie týždne a v tú chvíľu, keď mamka tú žiacku našla, no byť v mojom dnešnom veku, tak ma vezú na ARO.

 

nikdy ma doma nikto nebil, ani mňa, ani brata.

pamätám si jednu menšiu bitku, to som mohla mať nejakých 6 - 7, a zrejme mama mala dosť, v tých časoch som skúšala svoje krídelká, ako odvrávať a neposlúchať, a spomínam si, ako mama za mnou utekala a ja, gúľajúc sa po zemi, som od nej dostávala len tak rukami. ale boli tam iné veci, kvôli ktorým som mala strach.

 

a dostávala som to ešte ináč, v podobe duševných polievok, a veľmi vážnych dohováraní a sprdnutí, aj keď som nespravila absolútne nič, len dakto z triedy či ulice... 

vždy po rodičku napríklad mama na mne spráskala celú triedu, lebo ste takí a hentakí a leniví a neučíte sa ... nebolo to len po rodičku, takmer za všetko, od otca to bolo podobne, ale jeho som sa bála pre iné veci do konca jeho života.

 

ide o to, že to ma naučilo nehovoriť im veci, alebo ako to tu napísal alarm, s pravdou povedať toľko, aby človek súčasne neklamal.

 

stali sa aj podobné veci ako Vilme ...

ale to som už bola dospelá, a ten príbeh je takmer neuveriteľný ... :

 

posledný ročník gympla sme chodili do B.Štiavnice, do zahraničnej prípravky, bývali sme na intráku spolu s celou hromadou iných stredoškolákov aj učňovkárov z iných škôl, tých škôl tam bola hromada.

takmer všetci z tohto štvrtého ročníka gympla / bolo nás 201 / sme mali po 18, takmer 19 rokov ... "vychovávatelia" nás kontrolovali a puntíkovali ako malé soplivé decká ... konkrétne vychovávateľka, ktorá mala na starosti našu chodbu, bola miestna obyvateľka, ktorá mala do práce asi tri minúty, tupá ako poleno, a neznášala nás, " zahraničných", nemohla nás cítiť ...

 

bola taká inteligentná, že sa raz v našej izbe pochválila / teda to sa chválila v každej izbe /, že si kúpili nového moskvicha ... kamoška, spolubývajúca na izbe ju opravila, že si asi kúpili moskviča - nie, na aute je napísané moskvich, to bude niečo iné ...

asi na takejto úrovni.

 

v polroku nás vychovávatelia vyhodnocovali a vyhodnotenia posielali rodičom domov - pretože naša partia jej nepreukazovala ptričnú úctu, dala nám na vedomie, že to rodičia dostanú písomne, so všetkými našimi hriechmi ...

v podstate sme nič zlé nerobili, ani nebolo kde, ani priveľmi ako.

 

prišli sme domov na polročné prázdniny, a zhodou okolností prišiel aj ten dotyčný list.

mama bola v práci, a prvýkrát a poslednýkrát v živote som otvorila cudzí list, keď som videla, že to je ten inkriminovaný odosielateľ.

 

nad parou som ho otvorila. toľko nezmyseľných kravín, čo tam bolo popísané, a neúcte, neposlúchaní, neslušnom správaní a x iných hovadín, čo tam popísala, neskutočne zlým pravopisom a s gramatickými chybami, že paprier to ledva zniesol.

nezalepovala som to späť, rovno som ten papier roztrhala na centimetrové odrobinky, vyhodila do koša a koš zniesla do kontajnera.

 

nidky sa nikto doma nedozvedel, že ten papier došiel, nikdy sa k tomu nikto nevrátil, či to rodičia čítali, a ja som si ušetrila neskutočné prednášky o tom, akí sme nevychovaní. mňa to čakalo.

 

ostatní rodičia sa na tom zasmiali, bola to totiž fraška.

/ kopu tých rodičov z našej triedy som poznala, oni skutočne takto reagovali, mali iné priority, než nezmysly z intráku /

 

dodnes ma takto mama vychováva, preto dodnes používam taktiku povedať pravdu, ale neklamať, alebo nepovedať vôbec nič. u nás sa s tým ľahšie žije.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

isteže som sa bála výprasku, ale neskôr som oveľa väčšiu hrôzu mala z hubovej polievky. To som si aj sama doniesla varechu a zahlásila mamke že tu máš, radšej ma zmláť, nech to mám za sebou. To už som si hovorila, že taký Winnetou musel teda kadečo strpieť bez mrhnutia oka, tak že aj ja to prežijem. A to, že bez mrhnutia oka, bolo pre mamu ako červené súkno pre býka. Ani za nič by som už vtedy nebola ukázala, že mám strach.

Ak bol náhodou doma aj tatko a sa ma ešte nebodaj zastal, tak bola tichá a dusná domácnosť.

A tiež som mala desný strach zo zubárky. Ten bol neovládateľný, plazivý, spôsobujúci už týždeň dopredu nočné mory, hnačky a kŕče, a keď už ma doviedli k zubárke, cítila som sa ako teľa na bitúnku úplne odovzdané do moci krutého mäsiara (pritom tá zubárka bola naozaj dobrá, jej plomby mi držali 25 rokov!). Tak som sa bála, že v 5. triede som začujúc bzučanie vŕtačky utiekla z čakárne a učiteľke som povedala, že zubárka tam nebola. Vtedy ešte bola vymakaná starostlivosť o zdravie detí, nebolo to len na rodičoch. Tak tam ani Winnetou a jeho hrdinstvo nezaberali, bola som čo sa zubára týka, zbabelý skunk. :hanba:  Mohli sa mi v škole smiať, koľko chceli. Ale zato injekcií a rúznych pichancov som sa nebála a posmieváčikom som to mohla vrátiť.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Pred 2 týždňami...

Len dve veci-

 

co ste mamke a tatkovi povedali kde je sestra a dcera? Ta tam? klamali? A vedeli o tom o mesiac ze ich klamete. (pekny uspech)

 

Ja som sa mojej partnerke priznal po dvoch rokoch,ale musel som to povedat - lebo ma to trapilo a uz som to nikdy viac spravit nechcel. Dalo by sa povedat - ked som jej to povedal - som sa rozhodol - ze ju uz nepodvediem. Vtedy sme mali asi 3 roky do splodenia syna a manzelstva.

 

Ale kludne si klamte a zatlkajte.

 

Niekedy sa dá nepovedať pravdu, a súčastne neklamať. Preferujem tento spôsob, pokial sa dá, ale na to treba mať dar reči, a keďže mám otlaky na jazyku, viem to občas využiť..

 

Iste da - vtedy ked pravda nikoho nezaujima.

 

Pr.pretiahol som kamaratovi frajerku - priznal som sa mu - nemusel som zatlkat - nik sa ma nepytal. Nikdy by to nevedel. Vedel som,mozno nie celkom ake to bude mat nasledky - nic som neurychlil - nic nezlomil. Povedal pravdu. Musel som. Chcel. Chcel motiv(aby poznal pravdu) - aby sa netrapil. Ked som mu to povedal - vedel(tusil) ze ju pretahuju aj ini ale nik sa mu nepriznal.

 

 

----------

 

Inak sranda - spravil som v zivote asi dve nepekne veci - co som tu napisal- inak boli aj pekne. A sa nehambim aspon ciastocne- ci ciastocne ktomu priznat -Uznat si chybu. Ale spolocenstvo len zatlkat, zatlkat a zatlkat. Pojdem na bycikli s pivom a do basy. Pekna to spolocnost.

 

Ja komu som spravil zle - som sa mu aspon ospravedlnil. Ci mi odpusti je na nom. zatlkat,zatlkat,zatlkat- A preco tu vyhrava Fico a podobenstvo -to ste vy. KLAMAT-Klamete a klamstvo je super. 

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

teraz nehovorím o bežných situáciách, ale v istých špecifickýxh prípadoch ide o to, či je lepšia milosrdná lož, alebo pravda, ktorá by mohla vyvolať infarkt (u starých ľudí by to nebolo nič divné). Isteže keď idem dakam na dovolenku, tak nemám najmenší dôvod rodičov šáliť, ale segrino liečenie bolo trocha iné kafe. Tiež sme rešpektovali jej želanie.

Ak ma niekto požiada, že toto si mám nechať pre seba, tak sa môže spoľahnúť, že si to pre seba nechám, Howgh!

A tiež - hoci teda vo veci nevery klamať naozaj nemusím - som nudne monogamná osoba, ale čisto hypoteticky zahnúť Flinstonovi, toto by som teda nikomu nepovedala, aj keby ma to ako trápilo.

Mne sa teda ako decku pravda nikdy nevyplatila, okrem toho jedného prípadu so žiackou knižkou som sa vždy priznala a nenechala som, aby za mňa trpel niekto iný - ale nikdy nikto neocenil, že som povedala pravdu. naopak. Pekne som si všetko vyžrala až do dna.

 

Ozaj, chceli by ste vedieť, že trpíte nevyliečiteľnou chorobou, alebo by ste boli radšej, keby vám to lekár hned nepovedal a natáral by vám nejakú bájku?

  • Pridať bod 1
Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

a naco si mu to hovoril? aby bolo lepsie tebe, ci jemu? no vedel to, poznal pravdu. raz som sli so spoluziakmi zo SS na dozvuky. koniec strednej, preco nie. spoluziak nas par odviezol. styria sme tam boli prvi. chatku sme nasli, a tam dole taka restika. sli sme si sadnut, napit sa, pockat kym sa zvysok ukaze. pijeme, kecame, pride SMS - jedna dalsia spoluziacka uz caka pri chatke. hovorim, srat na nu. nesli sme po nu. mali sme 18 - ja som mala 18. divala som sa na veci inak. ona sa ku*vila, pretiahla prilis vela chlapov a prilis viditelne, a vsetci o tom vedeli. hnusilo sa mi to. akosi sa mi v tom veku zdalo, ze ma do toho nieco je. nebolo. nesli sme sa za nou. nechali sme ju tam sediet na schodoch, a cakat asi hodinu. mozno i viac. 

 

prisiel zvysok, cakali sme na kluce od chatky, grupa mladych s pivom a cigaretami. stmievalo sa. lahka spoluziacka sa na mna osocila - na mna, prave na mna - ze sa dozvedala od dalsich baby z nasej grupy styroch lahostajnych musketierov, ze sme ju tam naschval nechali cakat. tak. baba, dalsia z musketierov jej povedala pravdu. odtiahla som lahku devu dalej - mimo dosahu oci, a usi. cestou sa nam posmievali spoluziaci. vedeli, co sa bude diat. a vtedy som jej to povedala jasne:

 

'a co mas z toho, ze vies pravdu?'

 

plakala. ranilo ju to. spoznala pravdu. naco jej to ta baba povedala? aby vedela? no tak pekne, dozvedela sa to. moralny kompas ukazal na 'povedz pravdu', a tak povedala. doteraz sa samozrejme divim, ze ked sa jej tak protivilo tam spoluziacku nechat hodinu trcat pri chatke, preco sa neangazovala a nesla po nu? vtedy moralny kompas haproval? zjavne. asi ho treba opravit. 

 

lahka deva poznala pravdu. nakricali sme na seba. povedala som jej, preco sme ju tam nechali trcat. a taktiez, hlavny bod - naco ti to bolo vediet? nanic. bolo jej len mizerne. ano, vedela zjavne, co si o nej poniektori myslia. ale prt mala z toho. akurat sa mizerne mohla citit. a mizerne sa aj citila. nechapem niektorych ludi, ktori povedia pravdu. cnost. serem na cnost. a co ta druha osoba? musi to vediet? niekedy nemusi. pravda zvykne boliet. ti, ktori stoj-co-stoj hovoria pravdu, ju hovoria len kvoli sebe. gratulujem. nic cnostne na tom nie je. sebeckost ma mnoho tvari 

  • Pridať bod 3
Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

V podstate mate pravdu - ja som ju tiez povedal az po case. Pravdu ma zmysel povedat asi ked ma zmysel. A v podstate som od tych 20-22 rokov toto neriesil - lebo som v podstate nic neriesil.

 

Skusim odznova.

 

Určite ste sa ocitli v situácii, kedy ste niekomu nemohli - nechceli povedať pravdu. ostali ste ticho, skúsili ste to nejako zahovoriť, či ste radšej zaklamali? Ako je to podľa vás, kedy je treba za každú cenu povedať pravdu, a kedy je drobná - alebo aj väčšia - lož prijateľnejšia ako pravda či už natvrdo alebo s "omáčkou"?

 

Priklad ja som nemusel nikomu klamat 13 rokov. A povedat pravdu - do tych situacii sa nedostavam.

 

Este boli - svagor pred cca13 romi mal blbe reci na sestru- som sa nim ponatahovala odisiel so sesternicinej svatby - siel som asi od polnoci do rana do 8 na letisko Ruzin,kde som zistil,ze nemam obciansky - som sa vratil stopom. A potom to bolo tohto roku - mal blbe reci otec s ktorym som sa pohadal a nebavil asi tri mesiace- ked sa so svagrom vratili so svedska a potom ako sme svagra vysadili v PP zacal ohovarat svagra. Mohol som cusat ale sa mi nechcelo. Svagor si mal uvedomit s kym sa bavi a o com a otec tiez.

 

Mna take reci nebavia a nezaujimaju - hluposti - tak som im povedal neviem ci pravdu ale nazor. A od vtedy mam ozaj pokoj.  Mna uz rodicia s hlupostami nebudu otravovat - s koko... ma neotravujte . Tak v podstate sa ani nebavime. Ak nieco realne potrebuju spravim. Ci ja potrebujem spravia. Na vykecavanie poslem deti a zenu.

 

-----------

Keby ma sestra poziadala aby som nehovoril o hocicom - tak to nenapisem ani na forum. Bud neviem ci kludne zaklamem.

Ja som pisal o sebe - kedy som povedal pravdu - ano aj kvoli sebe ale aj kvoli druhej strane - mali v tej situcii pravo na pravdu. A snad pomohla. iste pomohla aj mne - ja ak som to povedal - iste som si bol vedomi,ze to uz nikdy neurobim- alebo ak priklad ak este raz podvediem zenu(vtedy frajerku) - ze to asi nema vyznam. Z mojej strany.Co ju budem klamat v kuse a zatlukat? 

 

Teda kludne aj zatlukat - ale nikdy tu chybu neopakujte. A vlastne tato tema pre tych co klamu v kuse iste nema vyznam.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

Hovoriť pravdu nie je cnosť, ale na klamstvo neexistuje nikdy žiaden logicky argument. Že to niekomu ubliži? No a? Život nie je len idylka. S nasledkami sa musi vedieť každy vysporiadať. Kto to nedokaže, na to su psychologovia a psychiatri.

 

A takisto by som striktne oddeľoval niečo nepovedať, zatajiť a zamerne klamať. To nie je to iste.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

v hentom mas pravdu: zivot nie je idylka. ale zase nebudem niekomu ublizovat naschval, chapes. ked viem, ze mu tym riadne ublizim, samozrejme, stale mam tu moznost povedat mu pravdu. a stale tu pravdu mierne skryt. alebo loz. moznosti je dost. som dost uprimna osoba, ale tiez ked je nieco na p**u, poviem to radsej krajsie. hoci.

 

spomenula som si na jednu babu. chodila na nejaku prestiznu kucharsku skolu, a kazdy piatok varili pre velke mnozstva ludi, cisto na pozvanku. a hovorila mi co im varia. len tie nazvy som videla, uz sa mi tocila hlava. pi**viny, pomyslela som si. akoby uz ti kuchari nevedeli, co skombinovat s cim, ako z jedla spravit viditelny luxus. cisty styl jedal, na ktory sa pozries, a vies, ze nie su pre smrtelnikov. iba VIP a kvazi-celebrity. povedala som jej teda, ze hento by som nejedla. nemam k tomu blizko, nic mi to nehovori, zda sa mi to prilis vycackane. urazila sa. vtedy som nechapala preco. teraz ano: nevie zniest nazor. ponaucenie: tiez treba zvazit, co komu povedat. ked uz vyjadrim svoj nazor, vzdy si za svojimi slovami stojim. v podstate, ked nimi niekomu ublizim, kyslo sa zatvarim a pomyslim si, ze je treba naucit sa zvladat nazor druhych, a kritiku. no na  druhej strane? nikdy to nie je mojim zamerom, a uz vobec ma to netesi. ale stojim si za slovami. a vysporiadam sa aj s tym, ze som niekomu znicila den. treba. zivot je o tom, ako zvladneme problemy. potom mozno z neho bude aka-taka idylka. mozno. 

  • Pridať bod 1
Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

to je pravda :

 

A takisto by som striktne oddeľoval niečo nepovedať, zatajiť a zamerne klamať. To nie je to iste.

 

je v tom veľký rozdiel. je tu popísaných príbehov niekoľko, kde sa dá vybrať, v čom a prečo je to rozdiel ... čo život nakreslil a ako to kreslil.

 

... ponaucenie: tiez treba zvazit, co komu povedat. ked uz vyjadrim svoj nazor, vzdy si za svojimi slovami stojim. v podstate, ked nimi niekomu ublizim, kyslo sa zatvarim a pomyslim si, ze je treba naucit sa zvladat nazor druhych, a kritiku. no na  druhej strane? nikdy to nie je mojim zamerom, a uz vobec ma to netesi. ale stojim si za slovami. a vysporiadam sa aj s tym, ze som niekomu znicila den. treba. zivot je o tom, ako zvladneme problemy. potom mozno z neho bude aka-taka idylka. mozno. 

 

skôr neskôr na to človek príde, teda keď ho to zaujíma:  tú istú vec treba povedať každému trochu iným spôsobom ... práve preto, lebo každá situácia je iná a každý človek je iný.

netreba nasilu prepínať situácie, keď netreba.

niekto sa v tom vyžíva, ale pravda - tá "pravda", o ktorej je tu reč, nie je jediná najdôležitejšia vec na svete ... podať pravdu ide všelijako, a situácie a ľudia a ich povahy si to aj vyžadujú.

 

povedať na plnú hubu pravdu za každú cenu nie je ani tak o rozbitej ružovej idylke, ako o tom, že ublížme čo najmenej, nemusíme vyhrocovať situácie na jalovom základe len preto, aby sme na vlastnej dušičke vyžehlili pokrčené rožteky ...

 

podľa človeka a situácie.
 

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

pravda.

 

inak som zistila (zistila. och, uzasne. fakt. potlapkam sa po pleci), ze ludia si tymto 'bud alebo' pristupom casto strazia identitu. budu bud hovorit pravdu, alebo klamat, a budu si stat za svojim, a medzi neexistuje, a budu neoblomni - inak by sa im narusil rydzi charakter. nenarusil. treba povolit. lahko fungovat vo vlastnej kozi. netreba sa bat, ze ak sa clovek prisposobi situacii ci okolnostiam, hned mu ubuda na rydzosti, pravosti, ci charaktere. vobec, vobec nie. skor by som povedala, ze mu to dodava smrnc citlivosti, a to teraz dost chyba. treba zvazit situaciu. niekedy budeme konat tak, niekedy onak, a stale to bude konzistentne. 

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

a naco si mu to hovoril? aby bolo lepsie tebe, ci jemu? no vedel to, poznal pravdu.

Nebol to kamarat -je to brat. Jeho manzelka a maju spolu dieta. Vtedy ked som mu to povedal - mal uz dnesnu zenu a neskor dieta. teda som mu to povedal - lebo pre mna ten rozpad bol cerstvy(keby som mal(hlavne nemal) inu osobnu skusenost by som sa choval inak) - prvy krat som zaznamenal,ze je s inou.

 

Povedal som mu to hlavne kvoli tomu aby sa netrapil minulostou(ta je pase). Proste ze sa to stalo - ze som tam bol aj ja nebolo ani v podstatne. To aky mame teraz vztah ma vtedy ani netrapilo - my sme ho ani predtym nemali bohvie aky.  Neviem komu sa stalo lepsie - ale nechcel som aby sa trapil - ze robi nebodaj nieco zle. Proste chcel som aby poznal aj tuto pravdu.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

Vytvorte si účet alebo sa prihláste, aby ste mohli písať príspevky

Ak chcete odoslať príspevok, musíte byť členom

Vytvoriť konto

Zaregistrujte si nový účet v našej komunite. Je to ľahké!

Zaregistrovať si nové konto

Prihlásiť sa

Máte už konto? Prihláste sa tu.

Prihlásiť sa teraz
×
×
  • Vytvoriť nové...

Dôležitá informácia

Táto stránka používa súbory cookies, pre zlepšenie používania stránok tohto webu. Pre viac informácií kliknite sem. Ďalšie informácie nájdete na stránke Zásady ochrany osobných údajov