Zlomový okamih

Zdravím všetkých! Rád by som otvoril tému, ktorá by pozostávala z osobných svedectiev ľudí, ktorí zažili v svojom živote určitý "zlomový okamih" (klinická smrť, smrť blízkej osoby, väžne ochorenie,postihnutie, úraz, nehoda, alternatívny spôsob vyliečenia, predtuchy,...) - jednoducho niečo, čo Vás prinútilo zamyslieť sa nad svojim životom, prehodnotiť ho, či Vám prinieslo poznanie nadprirodzena - že je "tam hore niekto".. je len na vás, ako si to nazvete..

Cieľom je priniesť ostatným ľuďom poznanie, svetlo, prostredníctvom Vašich svedectiev. Keďže by som chcel, aby Vaše svedectvá či príbehy oslovili čo najväčší počet ľudí, chcel by som sa vyhnúť extrémom ako okultizmus, mágia a náboženský fanatizmus.

Ak nechcete verejne diskutovať, prosím píšte svoje príspevky na drakfilm.info@gmail.com

Ďakujem za každú jednu Vašu skúsenosť.

neviem, či práve toto máš na mysli, dakde som o tom už písala, len si nepamätám, kde. Ak sem, tak mi to moderátori môžu pokojne vymazať, že sa opakujem.

V detstve som mala jednu kamarátku - takú tú, s ktorou sme o sebe vedeli všetko, s ktorou sme trávili kopec voľného času, s ktorou sme sa spolu učili do školy, rozprávali o veciach vážnych (pre nás) i menej vážnych, našich názoroch na rôzne veci...skrátka bola to nielen kamarátka, ale aj priateľka. Bola to  veľmi jemná osôbka, možno aj preto som od samého počiatku nášho kamarátstva cítila akúsi túžbu chrániť ju.

A tak sme rástli, priatelili sme sa stále, až prišla 9. trieda. Vtedy sa to stalo, dievča nezvládlo situáciu a pojedlo nejaké prášky. našťastie ju zachránili, vtedy zahlásila, že už by to nikdy nespravila, a tak som sa s tým uspokojila. Potom sa ale naše cesty rozdelili, nielenže sme každá šli na inú školu, ale aj sa odsťahovali na opačný koniec mesta. napriek tomu sme sa stretávali, už nie tak často, ale stále sme udržiavali kontakt. Pomaly sme dospievali. Ona si našla kamarátku s podobnou povahou ako bola sama, bola to jej spolužioačka, veľmi milé dievča, ja som zasa stretla partiu mladých ľudí, s ktorými mi bolo fajn, obe sme zmaturovali, ona šla pracovať, ja som šla študovať do iného mesta, a tak sme stratili kontakt. presnejšie, ja som sa aj pokúšala či už stretnúť sa s ňou, alebo jej aj písať, ale odozva nebola nijaká, na listy mi takmer neodpovedala, a ani stretnutia sa nekonali, a tak som si povedala, že asi má - podobne ako ja - okruh nových priateľov a nemá už záujem sa so mnou stýkať a naše detské roky ostanú ako milá spomienka.

lenže všetko bolo inak. Dokončila som školu a vrátila sa domov, zamestnala som sa a prešiel asi rok, ked som si našla v schránke oznámenie o úmrtí. Poslala mi ho jej mama. A tak s nedor´brým tušením vybrala som sa k nim. Už bolo po pohrebe (asi chceli byť na ňom len oni a nechceli tam nikoho cudzieho). A tak som sa dozvedela. Ani svojej mame, s ktorou vždy mali veľmi krásny vzťah, nič nepovedala, natárala jej, že ide za chlapcom, s ktorým chodila - ale v skutočnosti šla sa ukryť, aby to zasa spravila, tantokrát bez možnosti záchrany. Nikto sa nikdy nedozvedel, prečo to naozaj spravila, lebo nenechala nič, ani list na rozlúčku, a ten chalan tiež o ničom nevedel. A tak všetko sú len domienky - pravdepodobne sa rozišli a cítila sa tak osamelá, že...dozvedela som sa, že veru žiadnu partiu kamarátov nemala, a aj tej jedinej kamarátke rodičia zakázali kamarátstvo s ňou - a tak bola celkom sama. Klásla som si otázku, prečo sa dočerta neobrátila na mňa. nebola by som ju v tom nechala. Bola by som s ňou. neochránila som ju.

A vtedy sa mi začal opakovať jeden nepríjemný, až desivý sen:

idem v BA po Námestí SNP, dav ľudí, neviem sa dostať dopredu, neviem, kam a načo tam idem, ale pred sebou pár metrov vidím ju. Chcem sa k nej priblížiť, stretnúť sa s ňou. Ona sa obzrie a veľmi smutným až vyčítavým pohľadom sa na mňa pozrie, inokedy zasa nahnevanýmm - pomaly otočí hlavu, pridá do kroku, ja tiež, a keď ju konečne dohoním, otočí sa a ticho, zreteľne, opäť tak smutno až vyčítavo mi povie. "Kde si bola, keď som ťa potrebovala?" otočí sa a pomaly odchádza a muzne mi z dohľadu.

Vždy som sa zobudila vydesená, pomaly som sa aj spať bála, že sa mi to zasa bude snívať.Tie sny ma trápili asi 3 - 4 roky,

A tak mi napadlo najlepšie, čo mohlo byť.

zašla som do kostola a dala za ňu na omšu. Po odslúžení tej omše sa mi zasa sníval ten sen. Teraz v trochu inej obmene.

idem v BA po Námestí SNP, dav ľudí, neviem sa dostať dopredu, neviem, kam a načo tam idem, ale pred sebou pár metrov vidím ju. Chcem sa k nej priblížiť, stretnúť sa s ňou. Ona sa obzrie, usmeje sa na mňa, zakýva mi ako na rozlúčku a odchádza. už sa za ňou neponáhľam, lebo cítim, že to tak má byť a že už je to v poriadku.

Potom sa mi ten sen už nevrátil. Už nikdy viac sa mi s ňou nesnívalo.