Čím chceš byť ? :) otázka pre dieťa ...

Pýtali sa vás v detstve dobrí zaujímajúci sa či nezaujímajúci sa dospelí z povinnosti či pre radosť rodičov na návšteve :

"čím chceš byť, martinko, romanko, zuzka ... dosaďte podľa seba " ? :spiteful:

 

poznala som chlapcov, ktorí odpovedali traktorista, jedného nádejného lekára, a jedno dievčatko, ktoré chcelo byť princeznou, či to povedalo dospelým, neviem, nám ako deťom áno ... učiteliek nádejných bola kopa ...

obligátneho hasiča si nepamätám :yes_yes:

 

ja podľa veku - ako malé dievčatká sme šili malým bábikám šatičky s dvomi najsamlepšími kamarátkami a vybavovali im malinkaté krabicové domčeky záclonkami a to nám dospelí hovorili, že budeme krajčírky.

 

keď sme liečili macov a ďobali do nich "paličkami" injekcie, dospelí hovorili, že budeme sestričky.

 

ani ja ani kamarátky sme akosi nevedeli, čím chceme byť, a nikto sa nás už potom ani nepýtal, to sa pýtali dospelí väčšinou chlapcov, hm, čudné ... to bolo niečo ako povinnosť dospelých, spýtať sa chlapcov :D

 

dospelí konštatovali ... potom som trhala kohútovi perie a vyrábala si so špendlíkom šípy, dedko mi hovoril, že budem indián.

 

potom to prešlo, došla raná puberta, ... už ja sama som chcela byť herečka, geologička, archeologička, spisovateľka ...

 

nič nevyšlo, herečka bolo nejaké dávno zabudnuté myšlienkové vyšinutie, ale tie ostatné - zostali ako záujmy a mierne koníčky. :D

 

 

tak - pýtali sa vás a ako ste odpovedali ? :D

" čím chceš byť, chlapček, dievčatko ? "

hh ja viem že som chcel byť elektrikár alebo astrofyzik :spiteful: ale v momente keď som zistil že som dutý ma to aj prešlo

Ja som chcel byť astronaut, ale nejak mi to nevyšlo a už asi ani nevyjde....a takisto som chcel byť rušňovodič :spiteful:

cim som chcel byt uz neviem, ale dnes som rad, ze som ostal dietatom :spiteful:

furt som chcela byt archeologom..a nicim inym..uz som bola vsetkym moznym, len nie archeologom...ale raz :yes_yes:

 

a este chcem byt rentierom :spiteful:

kedze som v detstve travila vsetok volny cas pri konoch, chcela som byt v dospelosti trenerkou, snivala som ze pojdem na jazdecku skolu

 

teraz som rada, ze som iba snivala, a na konci zakladky ma zaujali financie, resp. bankovnictvo (tety za prepazkou :yes_yes: ), a sla som na obchodnu, nasledne studovat financie

 

a som tam kde som, spokojna, kone iba ako hobby :spiteful:

ja som kedysi chcel byt doktorom(MUDr.),teraz chcem byt doktorom(PhD, asi astrofyzika)

Jej, to je ale pekná téma :spiteful: Tak keď som bol malý tak som chcel byť odjakživa letuška :yes_yes: alebo námorník. No a potom som mal obdobie kedy som chcel byť bankomat (som si myslel že na druhej strane pracuje nejaký človek čo si kuká bankomatové karty a potom cez diery strká peniaze)... No a potom som chcel byť ešte architekt. Inak už ma asi nenapadá nič takého.

 

 

čím chceš byť, chlapček, dievčatko ?

 

Inak na margo tohoto ma napadlo niečo, čo na mňa urobilo veľký dojem. Asi tak pred 3 mesiacmi bola na ČT nejaká reportáž o deťoch v škôlke, a detí sa pýtali túto typickú otázku že čím by chceli byť. A jedno dievčatko na otázku "Čím chceš byť keď budeš veľká?" odpovedala úplne pohotovo a bez akéhokoľvek dlhšieho premýšľania: "Keď budem veľká, chcem byť šťastná!" Veľmi pekné to bolo, celkom ma to dojalo lebo mala takú tú detskú nevinnú anjelskú tváričku.

u mna sa to menilo, prve povolanie bola predavacka v cukrikovom obchode, potom ucitelka v 1.B, potom veterina v kosicoch, myslela som si, ze budem ako v daktari, alebo na lodi ako cousteau, kym mi mama nepovedala, ze mozem skoncit na druzstve medzi kravami... potom som, ako tupelo z matiky chcela byt astronom... :spiteful: a potom som sla do skoly, kde matika nebola, preto ovladam iba krát a plus :yes_yes:

Keď som bola ešte príliš krpatá, keď som ešte nevedela ani čítať ani písať, chcela som byť sprievodkyňou v autobuse ...

... môcť sa voziť celé dni, to bolo niečo vysnívané a ... nedosiahnuteľné. :yes_yes:

Len som netušila, prečo stará mama na mňa zazerá a najradšej by mi bola, aj pred tými,

kto mi túto otázku dal najradšej nie jednu vypálila, aby ma umlčala. :spiteful:

 

Stará mama, vážená a dôležitá osoba, ktorá sa sama cítila že je niečo viac ako ostatní a aj svoje vnúčence už videla niekde hodne, hodne vysoko, a zrazu sa nájde taký biedny červ, ktorý sa rozplýva nad takým, pre ňu bezvýznamným a podradným povolaním. Ako ma tá neznášala!!! /a keď nemala svedkov, tak aj zmlátila/. Ale ako som sa po mnohých rokoch dozvedela, zoznam ľudí, ktorých stará mama neznášala bol oveľa väčší, ako zoznam tých, ktorí "jej sadli".

 

Keď už som bola o niečo väčšia, celkom sa mi páčilo ovzdušie života na dedine, nevadila mi žiadna aróma, a tak som sa ako "na výmenu" za prácu sprievodkyne začala zaoberať myšlienkou robiť niekde niečo na družstve. Ako čo, to som už domyslené nemala a ani k tomu nedošlo ... kto vie, možno keby som sa bola niekedy s niekým o tom rozprávala, možno by sa môj život bol uberal iným smerom, ale po "skúsenostiach" so starou mamou som vždy už len hrdinsky, /či skôr zbabelo?!/ odpovedala ... "ja neviem". :D

Ale ani tým som sa starej mame nejako nezavďačila, pretože všetko čo bolo menej ako učiteľ, lekár ... to pre ňu neznamenalo vôbec nič. Mala ale smolu, túto kategóriu "nenaplnili" nielen jej vnúčatá, ale ani pravnúčatá.

Keď som bola malinká, myslela som si, že stále to tak zostane. :spiteful: Keď som rástla, rôčky pribúdali, snívala som, že keď budem dospelá, tak sa chcem stať dobrou maminou, mať svoju rodinu a pracovať s deťmi.

Kedysi pradavno taka klasika...kozmonaut a pod. Neskor na gympli som skoro privodil vychovnej poradkyni (ci ako sa ta funkcia nazyva) zastavu srdca, ked som vyhlasil, ze chcem byt "bohaty flakac" a tvrdohlavo som sa toho drzal. Ten plan nejak uplne nevysiel. Druhy plan, byt patologom, taktiez nejak nevysiel - ale som sa ho drzal poriadne dlho a nahlas ho daval najavo, ze ked som na poslednu chvilu zmenil zameranie, okolie nechapalo. Ale urcite som nikdy nechcel byt tym, co som teraz :yes_yes:

Pche, taka neromanticka praca :spiteful:

neviem čím som chcel byť, ale pred frázou: "chcel by som byť" som zvykol vravieť

keď raz budem veľký . . . a tu sa tie moje sny končia :spiteful:

tomassi :spiteful:

 

inak, velmi pekna tema

 

vzdy som chcela byt lekarka, chvilkovo vojacka a policajtka. ale to boli len take kratkodobe rozmary, ktore sa nestretli s velkym pochopenim..doteraz neviem preco.

kratke bolo aj obdobie, ked som strasne tuzila byt smetiarka :yes_yes: a chvilu aj pravnicka, to ked som zacala velmi intenzivne citat Grishamove knihy...nastastie ma to preslo

 

ucitelka som nechcela byt nikdy, nemam nervy na decka.

 

teraz si plnim sen, mierim na patologiu...

Chcel som byť posunovačom.Páčilo sa mi, keď sme čakali na stanici na vlak (a čakalo sa hodne často :( ), ako posunovači zľahka naskakujú na stúpačky vagónov a umastenou žltou vlaječkou signalizovali rušńovodičovi posun vpred, vzad, stop.

V tom období bolo pre mňa atraktívne aj povolanie - pastier kráv. Byť celý deň na výlete, v baťohu mať slaninu, chlieb, cibuľu ... nájsť si niejaké hríby, pískať na psa, aby zaháňal, založiť si ohník.

najskôr som chcela byť doktorka. A keď som trochu podrástla, v 9.triede začali ma baviť šutre, teda nerasty a horniny. Aj o klavíri som uvažovala, ale nakoniec som sa rozhodla nechať si ho len ako koníčka. Študovať som chcela biológiu. Tá ma zaujímala. lenže vtedy brali na tento odbor jednociferný počet z niekoľko sto uchádzačov, takže som sa ani nepokúsila.

Mať znova tú možnosť, tak bežím do Brna alebo do Košíc na veterinu. To by bolo pre mňa to pravé orechové...

 

Vlastne ako decko by ma bolo bavilo aj sochárkou byť, a najobľúbenejšími vecami, čo som modelovala v rôznych tvaroch z plastelíny, boli uši. A do nich som potom z medených drôtikov, ktoré som brala otcovi, vyrábala náušnice, aj to ma náramne bavilo. Drôtikové náušničky, pravdaže zasa inakšie, som vyrobila aj pre Aničku. To bol plyšový medveď - najväčší, akého som mala. ešte dodnes sedí u našich v obyváku s jednou takou medenou náušničkou v uchu (to som mu nemodelovala ja, to mu ušili výrobcovia...).

Pýtali sa vás v detstve dobrí zaujímajúci sa či nezaujímajúci sa dospelí z povinnosti či pre radosť rodičov na návšteve :

"čím chceš byť, martinko, romanko, zuzka ... dosaďte podľa seba " ? :)

Kamoš mi rozprával historku že v triede sa učiteľka pýtala deciek čím chcú byť a oni klasické odpovede že hasič, pilot, kozmonaut, a jeden odpovedal že dôchodca... Celá trieda totálny smiech aj učiteľka. Proste že aj malé deti si toto všímajú lebo on asi len videl že dôchodci nič nerobia a majú za to peniaze.

ale v momente keď som zistil že som dutý ma to aj prešlo

A môj problém je že som na to neprišiel doteraz...

staršia dcéra mala na 1. stupni veľmi dobrú učiteľku, bola to mladá kočka, ktorá si ešte len dokončovala pedagogickú fakultu, ale dala jej dobré základy, a vlastne už vtedy si decko hovorilo, že ona raz bude tiež pani učiteľka. odvtedy prešlo nejaké to desaťročie, a ona naozaj je učiteľka na 1. stupni. Momentálne na materskej.