Tunguzská katastrofa

Písal sa rok 1908 a na Sibíri v prakticky neobývanej Tajge došlo k výbuchu. Príčina výbuchu sa pripisuje meteoritu ktorý vraj vybuchol v 5 až 10 km nad zemským povrchom. V tomto dokumente sa ale vraví že výbuch mohol spôsobiť aj vynález pána Teslu alebo ešte niečo iné ?

 

http://www.mojevideo.sk/v/6e7b3d433e393f3c3b4338" http://www.mojevideo.sk/v/6e7b3d433e393f3c3f4338

tu sú zvyšné dve časti

http://www.mojevideo.sk/v/6e7b3d433e39403a3b4338 http://www.mojevideo.sk/v/6e7b3d433e393f3b414338

Chudak Tesla - ved toto je ako z nejakej Verneovky :)

 

A podla Danikena to bola zase havaria mimozemskej lode...

Videá si pozriem neskôr, zastávam názor, že to bolo nejaké vesmírne teleso, ktoré obsahovalo látky (zrejme väčšie množstvo vodíka), ktoré po "odparení" vrchných častí meteoritu(?) prišli do kontaktu s kyslíkom a spravilo to bum.

stačí na to obyčajná voda, v kometárnom jadre

pri dopade "3 kozmickou" sa atmosféra chová ako "betónová doska"

je to ako keby ste kocku ľadu hodili do téglika s rozžeraveným kovom, pekne nahlas to "prskne"

 

tunguská udalosť nebola jediná takáto udalosť v 20 storočí, je ich známych myslím viac ako desať

a je podozrenie že niektoré boli aj silnejšie, nezáleží len na veľkosti objektu ale aj od strmosti uhla pod ktorím priletí, za určitých okolností môžu takto explodovať aj kamenné meteority bez kontaktu s povrchom, tak ako minulí rok nad košicami Nad Slovenskom vybuchol meteorit Astronómovia našli pri Košiciach unikátne úlomky meteoritu

našťastie väčšinu povrchu zeme tvorí oceán, a teda aj k väčšine takýchto udalostí dochádza tam kde ich moc "nepočuť"

štatisticky zhruba raz za desať rokov, zem "zhltne" nejaké to kometárne jadro, s "rachotom" viac ako pol megatony TNT

 

ps: napadol ma lepší príklad a realizovateľnejší než rozžeravený kov

zoberte fritézu, naplnte ju olejom, nechajte zovrieť, a potom do nej miesto hranoliek dajte kocku ľadu..

prajem vám krásny pobyt na kožnom, a príjemný život v novej koži :)

mas nejaky zdroj na tu statistiku ?

jeden dopad za 10 rokov ?

bol to "papieroví" článok vo VTM

ale predstavu si možno urobiť zo zoznamu takýchto udalostí List of unexplained explosion events

bližší popis jednej z nich, ktorá veľmi pripomína tungusku je tu The Day the Earth Trembled - 1930 Curacá Brazilian Amazonas region

ďalšie

Vitim event 2002

Vela Incident 1979

Cando event 1994

vypocet "List of unexplained explosion events" je zaujimavy, najma porovnanim sily explozie je ale vidiet, ze Tunguzke sa priblizil jediny (1993 Lugo, Northern Italy); divne, ze si na ten pripad nespominam...

no a dalsie zaujimave z tejto "statistiky" je rozlozenie: 1908 Tunguzka, potom 1930 a dalsich 10 v rokoch 1965-2008

napada mi suvilost s ludskou cinnostou - "nevysvetlene" vybuchy rakiet, alebo jednoducho zlepseny globalny tok informacii

este jedna zaujimavost - vsetky tri zo 60-tych rokov su z Kanady :)

Nemoze byt jeden z dovodov jednoducho ten, ze si ostatne nikto nevsimol? Ak je dopad doprostred pacifiku, alebo dzungle v kongu - proste kdekolvek mimo oblasti, je velka pravdepodobnost, ze to nikto nezaregistruje. To v kanade mohlo byt kludne aj stastim.

este jedna zaujimavost - vsetky tri zo 60-tych rokov su z Kanady :)

 

v 60 rokoch sa všetci báli, že sa studená vojna premení na "horúcu", práve vtedy sa vo veľkom začali budovať pozorovacie zariadenia na odhaľovanie testov jadrovích zbraní, dá sa čakať že to prinieslo "úrodu" pozorovaní takýchto udalostí

aj niektoré neskoršie udalosti boli zaznamenané práve týmito zariadeniami

 

ako podotkol xenocide.. ja si tiež myslím že podstatnú časť takýchto udalostí si nikto ani len nevšimol

Tunguzka není jediná: Co explodovalo roku 1979 v Indickém oceánu?

Sobota 22. září 1979 mohla být pro techniky z Řídicího centra Programu podpory obrany amerického letectva dnem jako každý jiný. Náhle se v řídicím centru rizblikají kontrolky. Jeden ze satelitů, kterými monitorují jaderné pokusy, zaznamenává dva tajemné záblesky v odlehlé čísti jižního indického oceánu.

Co to, k čertu, je? Technici moc dobře vědí, že záblesky odpovídají explozím jaderných bomb v atmosféře. Kdo by ale tak adleko na jihu testoval jaderné bomby? Obsluha řídicího centra okamžitě žhaví telefony a rozbíhá se horečnanté pátrání. Analyticki zkoumající údaje mají jasno – typický krátký intenzivní záblesk nasledovnaný druhým dlouhým zábleskem, ktoré zaznamenal satelit Vela 6911, odpovídají explozi o síle dvou až tří kilotun TNT /pro srovnání: bomba, která vybuchla nad Hirošimou měla sílu 13 kilotun TNT/. Něco tu však stále nehraje. Speciální letadla amerického letectva nacpaná až k prasknutí senzory křižují oblohu, ale objevit rozhodující důkaz - radioaktivní prach – se jim nedaří.

Americká vláda sa zdráha priznať, že nevie kto za zábleskami stojí. K zábleskom došlo medzi malými, riedko osídlenými ostrovmi Crozet, ktoré patria Francii a Ostrovmi princa Edwarda, ktoré patria Juhoafrickej republike. Ale všetky strany, ktoré "koketujú" s jadrovými zbraňami dementujú obvinenia z tajného jadrového testu.

Vláda zostaví skupinu odborníkov z akademickej sféry, aby preskúmali spoľahlivosť údajov získaných družicou Vela 6911. Vela bola jednou z dvojice satelitov, ktoré svoju činnosť zahájili viac ako desať rokov pred incidentom a viac ako dva roky po skončení svojej životnosti. Práve tento satelit mal porušený senzor registrujúci elektromagnetické žiarenie, a práve nefunkčné čidlo a prekročená doba životnosti boli dôvodom, prečo boli kladené otázky týkajúce sa spoľahlivosti detekcie.

 

V roku 1994 Dieter Gerhardt, ktorý zastával vysokú funkciu v juhoafrickom námorníctve a bol odsúdený za vyzvedačstvo tvrdil, že záblesky, ktoré zachytila americká družica boli výsledkom operácie Pheonix, spoločného izraelsko-juhoafrického testu jadrovej bomby. Tento pokus bol zámerne uskutočnený pri nepriaznivom počasí, ktoré malo maskovať stopy po jadrovej explózii, ale počasie sa zmenilo, a tak výbuch boli Američania schopní zachytiť. Gerhardtov popis explózie – ako čistý naznačuje, že sa nemuselo jednať o klasickú jadrovú bombu, ale o tzv. neutrónovú bombu, teda zbraň so zvýšeným neutrónovým žiarením a menším spádom. Izrael však nikdy vývoj, ani vlastníctvo jadrových zbraní oficiálne nepriznal.

 

Pokiaľ však incident Vela nebol jadrovým výbuchom, jedná sa teda o jediný prípad v histórii, kedy družica Vela nesprávne identifikovala jadrový záblesk. A to otvára priestor pre ďalšie špekulácie. Za najpravdepodobnejšie "nejadrové" vysvetlenie záblesku niektorí odborníci považujú banálnu únavu materiálu a dvojitý záblesk by mohol byť púhym falošným elektronickým signálom, ktorý vznikol v stárnúcom detektore starého satelitu.

Ďalším možným vysvetlením môže byť explózia meteoritu, ktorý práve vstúpil do zemskej atmosféry, ale v tomto prípade sú fyzické prejavy explózie iné ako tie, ktoré zachytila družica a neprodukujú dvojitý záblesk. Okrem toho ... takýto meteorit by museli zaregistrovať aj astronomické observatóriá, a tie v tomto prípade mlčia.

Skutočná príčina podivných zábleskov tak zrejme aj po 32. rokoch zostane naďalej zahalená tajomstvom.

_________________________________

 

• Omnoho záhadnejší ako incident Vela je udalosť, ktorá sa uskutočnila o 71 rokov skôr a desaťtisíce kilometrov ďalej.

• V utorok 30. júna 1908 približne o 7:15 nad prakticky neobývanou oblasťou tajgy v Tunguzskej oblasti došlo k mohutnej explózii. Výbuch bol taký silný, že na ploche zhruba 2000 km² vyvrátil a polámal okolo 60-miliónov stromov a zvuk výbuchu bolo počuť až do vzdialenosti tisíc kilometrov.

• Aj keď neboli nájdené zvyšky akéhokoľvek meteoritu, označuje sa predmet, ktorý mal vybuchnúť vo výške 5-10 km nad Zemou ako tunguzský meteorit.

• Podľa vedeckých teórii sa mohlo jednať o meteorit, planétku, alebo kométu.

• Podľa špekulatívnych teórii sa však mohlo jednať o haváriu kozmickej lode, výbuch antihmoty, miniatúrnu čiernu dieru, alebo pokus vynálezcu Nikolu Teslu /1856-1943/ o prenos elektrickej energie, ktorý sa vymkol kontrole.

 

Zdroj: Epocha 21/2011

http://21stoleti.cz/blog/2008/06/19/nove-patrani-havarovala-pred-100-lety-v-tunguzce-kosmicka-lod/

Hm, v tej dobe naozaj Izrael a JAR dost spolupracovali a JAR mala vlastny jadrovy program - aj ked ten sa v realite ani nahodou nepriblizil funkcnej bombe, ale budiz.

 

V roku 1979 vsak okrem USA mal ZSSR na orbite desiatky ci stovky satelitov, ktorych cielom bola spionaz a prave zistovanie pripadnych jadrovych utokov a vybuchov. Urcite v tej dobe soviet nijak nezaostavali za americanmni. Konspiracia tvrdi, ze snahou bolo zamaskovat vybuch pred USA....ale preco prave pred nimi?

USA boli jasnym spojencom Izraela, aj ked im neodkyvali uplne vsetko - zatial co ZSSR bolo spojencom vsetkych okolitych nepriatelov Izraela, vratane sponzorstva teroristov. JAR boli vdaka apartheidu vacsinou vyvrhelom, ale ich uhlavny nepriatel bol na strane Moskvy, zatial co zapad aspon potichu niekedy pomahal.

Logicke a rozumne by bolo utajovat vybuch pred ZSSR a nie pred USA.

 

Je mozne, ze vdaka mrakom by trebars ani ZSSR - ale kedze samotna argumentacia a vysvetlenie nutnosti maskovania vybuchu je postavena na nie prilis logickom tvrdeni, mam trosku pochybnosti :-P

Práve čítam veľmi zaujímavo spracovanú a pritom aj trochu poeticky napísanú knižku TAJOMSTVO TUNGUZSKÉHO METEORITU . Napísal ju B.I.Vronskij, geológ, laureát štátnej ceny a zúčastnil sa expedícií v mieste pádu Tunguzského meteoritu v rámci aktivít Akadémie vied SSSR. Prvá povojnová expedícia sa uskutočnila r.1958.

 

Takto opisuje zážitok ľudí, ktorí boli k miestu katastrofy najbližšie:

 

Toho leta postavil svoj tábor v ústí riečky Ďjuljušmy Evenk Ivan Petrovič. Vydal sa za letnou pastvou sobov. Ráno 30. júna 1908 ešte spal vo svojom „čume“, ľahkej prenosnej chyži v tvare kužeľa potiahnutou sobími kožušinami, so svojou ženou Akulinou a ešte s jedným starčekom, Evenkom Vasilijom Ochčenom.

 

Zničoho nič, vyletel čum aj s obyvateľmi do povetria. Akulina aj Vasilij pristáli šťastne na machu, ale Ivana to hodilo o strom, zlomilo mu ruku a stratil vedomie. Bol tým tak otrasený že nadlho stratil dar reči.

 

Okolie rýchlo zaplnil dym a horela tajga. Evenkom sa zdalo, že sa k nim zo všetkých strán valia strašní duchovia „Odinovia“.

Evenkovia sa snažili nájsť soby, ale zvieratá boli preč. Len tu a tam nachádzali ohorené telá. Potom zistili, že tajga na obrovskej ploche proste zmizla. (Výbuch vyvrátil stromy na ploche 2150 km², čo je viac ako útvar rozmerov 50 x 40 kilometrov.) Evenkovia boli presvedčení, že skaza je dielom rozhnevaných zlých duchov a strašné miesto čo najskôr opustili.

 

Ani trochu sa nechcem týmto posmievať Evenkom, práve naopak, všetci v podstate žijeme v akomsi viac menej iluzórnom svete a svet, v ktorom žijú Evenkovia je prinajmenšom zaujímavý. Možno niekedy vidia aj to, čo my „pre oči“ nevidíme. Predseda krasnojarského výboru I.M.Susslov spomína, ako ho jeden Evenk priviedol k trhline v ľade, z ktorej unikala para a tajuplným hlasom zašepkal:

 

„ Keď sa los v noci postaví na zadné nohy, vystrčí Choli svoju rohatú hlavu a zakričí O-o-o-o !“

 

To značilo, že keď súhvezdie Veľkej Medvedice sa postaví na zadné o polnoci, že sa ozve strašné zviera Choli. Podľa ich šamanov, žije hlboko v temnej podzemnej ríši Chergui zviera Choli (mamut asi vo svete duchov), ktorého kly občas ľudia nájdu. Tento Choli vydupal korytá riek a kde ležal, vznikli jazerá.

 

V roku 1921 bolo z iniciatívy akademika Vernadského založené meteoritické oddelenie v akadémii vied, kde pracoval V I.Kulik . Uskutočnil prvú cestu na Sibír, kde na základe výpovedí jemu dostupných svedkov zistil približne oblasť katastrofy. Ale až v roku 1927 sa dostal so svojim pomocníkom Gjulichom po mnohých prekážkach do oblasti katastrofy, kde sa potom dlhé roky snažil nájsť domnelé železné kusy meteoritu, čo sa mu nepodarilo. A ani dnes nie sú všetky otázky presvedčivo zodpovedané. Ale je veľmi pravdepodobné, že nešlo o železný meteorit.

Keď knihu prečítam, potom uvediem prípadné zaujímavé zistenia rôznych expedícií.

 

V roku 1941 vypukla vojna a Kulik už nemohol pokračovať vo výskume. Vstúpil dobrovoľne do domobrany, bol ranený a padol do zajatia. Odmietol spoluprácu s Nemcami a ostala naňho spomienka, že sa veľmi obetavo staral o zranených. Pokúsil sa o útek, ktorý bol prezradený. Bol zámerne Nemcami umiestnený do baráku s chorými na týfus, kde zomrel.

 

Keď ešte predtým, v roku 1927, kedy prvý raz uvidel z najbližšej hory oblasť zničenú meteoritom, napísal toto:

 

„Neviem si vôbec predstaviť, ako sa tá podivná grandiózna udalosť odohrala. Kam oko dovidí, po lese nieto ani pamiatky. Všetko je vyvrátené a spálené. . . Na mŕtvej ploche ja mladý dvadsaťročný porast. Človeku je úzko, keď vidí dvadsaťpalcových velikánov prelomených napoly ako triesky.“

 

 

Mapka oblasti kde spadol Tunguzský meteorit

 

Podrobnejší náčrtok oblasti Veľkej kotliny, kde spadol meteorit

 

Zničený les pri ústí potoka Čurgim, tak ako vyzeral v roku 1930, asi 22 rokov po výbuchu

 

Severný močiar v oblasti výbuchu po asi 50 rokoch

 

Kulikov zrub, ktorý našiel Vronskij po mnohých rokoch v dobrom stave

 

Zásobáreň potravín z doby Kulika

 

Fotografia L.A.Kulika

Rôzne príbehy a okolnosti týkajúce sa výskumu katastrofy v oblasti asi 80 km vzdialenej severozápadne od osady Vanavary alebo od rieky Podkamenná Tunguzka, sú zaujímavé a myslím si, že stoja za zmienku.

 

Pracovníka mineralogického oddelenia Akadémie vied, Kulika, veľmi posadla túžba nájsť záhadný meteorit. Mnohí vedci mávli len rukou nad jeho zisteniami. Prehlasovali, že tunguzský meteorit neexistuje a spálený les je dôsledkom obyčajného požiaru sprevádzaného cyklónom. A okrúhle krátery na Sibíri nie sú ničím neobvyklým a súvisia s miestnym roztopením večne zmrznutej pôdy.

 

Napriek uvedeným skutočnostiam, Kulik sa snažil sa zorganizovať druhú expedíciu a urobiť letecké snímkovanie. Keď si však človek uváži, že ZSSR sa nachádzalo po roku 1920 v období po revolúcii a po 1. svetovej vojne, tak si domyslí, že Stalin a jeho vláda mala pred sebou iste iné nástojčivejšie úlohy, ktorými zamestnávali Akadémiu vied. Ale napokon boli poskytnuté určité prostriedky, aby v roku 1928 Kulik mohol zorganizovať druhú výpravu.

 

Dňa 21. mája 1928 nasadla výprava s potrebným vybavením vo Vanavare do lodiek. Kulik s piatimi pomocníkmi, kameramanom Strukovom a lesníkom Sytinom sa plavili sa po Podkamennej Tunguzke k ústiu rieku Čamby. Čakala ich ťažká drina, ťahať loďky hore prúdom Čamby za vlečné laná, aby sa dostali do oblastí výbuchu na severe asi 80 km vzdialených. Na jednom riečnom prahu museli vyložiť náklad z lodiek a prenášať ho po brehu. Jednu loďku ťahal cez prah aj Kulik s pomocníkom. Strukov túto obtiažnu epizódu filmoval. Kulik sa potkol o lano a spadol do rieky. Strukov mu chcel v prvom momente pomôcť, ale nedalo mu to a filmoval ďalej, ako sa Kulik sám bez pomoci štverá z vody premočený ľadovou vodou. Je zachytená aj Kulikova búrlivá reakcia. Nuž, ani dnešní šéfovia by svojho podriadeného za takú pomoc moc nechválili. :)

 

Na miestach výskumu postupne vybudovali sklad potravín na vysokých stĺpoch, „lázeň“, expedičnú základňu a skladište. Urobili podrobný prieskum okolia, základné topografické práce, kopali v kráteroch zaplavených vodou, snažiac sa tam nájsť úlomky železného meteoritu, ale všetko bezvýsledne. Po čase všetci trpeli podvýživou a Kulik rozhodol o ukončení prác s tým, že na mieste zostane sám a Sytina pošle do Moskvy, aby zohnal ďalšie prostriedky. Kulik sa kŕčovite držal predstavy, že išlo určite o železný meteorit a nesmeroval prieskum v tom smere, že by mohlo ísť aj o kamenný meteorit.

 

Sytinovi sa podarilo vzbudiť záujem verejnosti o prípad. Sovietsky ľadoborec Krasin v tej dobe úspešne podnikol záchranu Talianov, ktorí stroskotali so vzducholoďou pri Severnom póle. Tlač začala písať, že nadšený vedec A.V.Kulik riskuje život v divokej tajge, aby našiel meteorit z roku 1908 a zostal tam sám takmer bez potravín. Verejná mienka vyprovokovala Akadémiu vied, aby urobili záchrannú expedíciu. Keď môže byť Talianom poskytnutý ľadoborec, prečo by sme nepomohli našim ľuďom ?

 

Kulik, aj keď telesne zničený, nepoľavil vo svojom úsilí, zostavoval herbár, robil prieskum a pokúšal sa jeden kráter odvodniť. Netrpezlivo čakal na zimu, aby mohol na základe magnetických meraní lokalizovať železný meteorit v niektorom kráteri. O meteorite napísal tam dokonca aj báseň:

 

Márnotratná Vesna rozhadzuje svoje dary,

kvety opojne voňajú a znie slávnostná pieseň lásky.

A tu náhle hrom ! Tajga strnula a stíchla.

Plameň ! Slnce pohaslo.

So strašným hrmením sa rúti po oblohe ohnivé teleso . . .

 

Podľa všetkého, život v tajge je dosť náročný pre osamoteného človeka. Ale Kulik si čosi dokázal uloviť a hladom netrpel.

 

Sytin sa vrátil ku Kulikovi s novinármi a so všestrannou pomocou, čo dodalo Kulikovi sebadôvery. V decembri sa vrátil do Leningradu, kde ho verejnosť v preplnených prednáškových sálach vítala. Vedci však, ako sa zatiaľ zdá, oprávnene nesúhlasili s jeho názorom, ktorý tam prezentoval, že krátery s vodou v danej oblasti vznikli pádom úlomkov meteoritu.

 

Kulik sa už 24. februára 1929 znova vrátil do krajiny svojich snov do Podkamennej Tunguzky. Tretej expedície sa zúčastnilo veľa zanietených odborníkov. Kulik sa tvrdošijne snažil nájsť meteorit v Suslovom krátere zakreslenom aj na mapke, hoci všetci nezdieľali jeho názor. Robily sa výkopy na jeho odvodnenie. Napríklad mladý astronóm Krinov sa čudoval, ako taký bystý človek podľahol takému klamu. Krinov predpokladal skôr, že meteorit mohol dopadnúť niekde do takzvaného Južného močiara. Ťažká a márna práca a Kulikove spôsoby prispievali k nespokojnosti a traja prieskumníci odišli.

 

Keď prišli mrazy, nad Suslovovým kráterom postavili ručné vŕtacie zariadenie.

Vŕtanie šlo pomaly. Prvý vrt prenikol do hĺbky 30 metrov. Vŕtacie zariadenie prenikalo 25 metrov hrubou vrstvou večne zamrznutej pôdy, až preniklo do zavodnenej vrstvy. ( Pomery v týchto zemepisných šírkach na Sibíri sú veľmi zaujímavé. V lete je príroda zelená, rozkvitnutá ale v hĺbkach sa nachádza večne zamrznutá pôda.) Ani druhý a tretí vrt neodhalil v tých miestach prítomnosť po meteorite.

 

S prieskumom to potom išlo dolu kopcom. Kulik sa pohádal s Krinovom a dal mu výpoveď. Potom si Kulik uvedomil, že nemal pravdu a údajne sa neskôr Krinovovi hlboko ospravedlnil. Na jar 1930 v tábore výskumníkov ostal Kulik sám. Vrátil sa k nemu len jeden veľmi oduševnený výskumník K.D.Jankovskij, ktorý medzičasom ťažko ochorel na mieste prieskumu a po operácii v Irkutsku, napriek ťažkostiam sa sem vrátil. Jeho prácou bola obsluha vŕtacieho zariadenia a osvedčil sa okrem iného veľmi dobre aj ako poľovník. Kulik ho neprivítal moc nadšene, ale nakoniec mu dal určité úlohy a asi mesiac nechal tam Jankovského samotného.

 

Jankovskij vtedy náhodne objavil v mladom lese neďaleko riečky či potoka Čurgim podivný balvan. Kameň mal rozmery asi 200 x 100 centimetrov a výšku asi 80 cm. Mal zvláštny pórovitý povrch pokrytý šedo-hnedou škrupinou. Do kameňa urobil niekoľko vrypov nožom, skúsil kompasom jeho magnetické vlastnosti. Trochu sklamaný usúdil, že nemá žiadne náznaky železa v sebe, takže nemôže ísť o železný meteorit. V prvom momente mu totiž pripomínal veľký kus meteoritického železa. Ale rozhodol sa, že urobí fotografiu kameňa.

 

Pri návrate do tábora ho uštipla zmija hnedá, ktorú predtým chytil. Nedal ju do špeciálneho vaku, ale do batohu, ktorý si nezaviazal dobre, tak sa mu obkrútila okolo krku. Kulik mu totiž prikázal aby zmije chytal a umiestňoval do drôteného terária. Chytil ju nešikovne a uštipla ho do palca. Zbytočne ju už potom jeho pes roztrhal. Palec si rozrezal, vysal krv, nasypal na ranku trochu prachu (asi pušného) a pokúšal sa to vypáliť, čo sa mu ako tak podarilo. Do tábora bolo 4 km, a keď tam došiel, ruka mu opuchla a očervenela. V tábore mali lieh na konzervačné účely. Vypil jeden a pol pohára (neuvádza mieru) a zaspal. Za 12 hodín sa prebudil, bolesť prestala a ruka odpuchla.

 

Keď sa Kulik vrátil, prejavil veľký záujem o kameň, ktorý Jankovskij vyfotografovoval. Keď sa však dozvedel, že nie je magnetický, neobsahuje železo, tak odmietol sa ním viacej zapodievať. Kulik ešte nejaký čas pokračoval v prieskume a v októbri 1930 tábor opustil. Po mnohých rokoch v roku 1939 uskutočnil predbežný prieskum dna Južného močiara.

 

Ďalší plánovaný podrobnejší prieskum už neuskutočnil, lebo r. 1941 Hitlerov vpád na územie ZSSR znamenal koniec takýchto činností a aj rýchle ukončenie Kulikovho života.

 

 

Vodopád na potoku Čurgim približne v strede oblasti výbuchu Tunguzského meteoritu

 

Fotografia záhadného kameňa, ktorú urobil Jankovskij v roku 1930 niekde v blízkosti potoka Čurgim

 

Táto Jankovského fotografia z roku 1930 je dostupná vďaka expedícii z roku 1958, ktorej sa zúčastnil Boris Ivanovič Vronskij. Na expedíciu r. 1958 bol pozvaný aj Jankovskij, účastník výpravy Kulikovej z roku 1930, a túto fotografiu mohol preto poskytnúť Vronskému. Zdá sa, že to je jediný pozoruhodný výsledok Kulikovej výpravy, hoci Kulik tomu nechcel venovať pozornosť. Zatiaľ som ešte podrobne neprečítal Vronského knihu a k čomu Vronský dospel. Ale zatiaľ všetky výsledky naznačujú, že nad Tunguzkou vybuchol skôr kamenný meteorit a možno Jankovského kameň je jeden z jeho úlomkov. Žiaľbohu, miesto nálezu tohoto kameňa už Jankovský roku 1958 nenašiel, aby sa mohla vykonať jeho chemická analýza.

Aký máš dôkaz, že v Tunguzku padol meteorit? Táto teória vznikla iba preto, aby vedci nemuseli priznať, že aj v minulosti žili na Zemi vyspelé národy, ktoré lietali aj do vesmíru.

Ak existuje stará archeologická mapa, ktorá sa dala nakresliť iba podľa snímkou z vesmíru, nieje dôvod pochybovať, že aj v minulosti žili na Zemi vyspelé národy, ktoré lietali do vesmíru.

Skôr, než začali Rusi lietať do vesmíru, Zem mala umelú družicu. Bohužiaľ, prv než stihli zistiť o aké teleso sa jedná, toto teleso explodovalo na obežnej dráhe.

V tungusku mohla explodovať podobná kozmická loď, ktorá sa snažila v tejto oblasti pristáť. Podľa dostupných informácii sa tam našli nejaké kúsky neznámeho kovu.

Aký máš dôkaz, že v Tunguzke explodovala kozmická loď?

Aký máš dôkaz, že v Tunguzku padol meteorit?

 

Occamova britva.

 

Ale uznavam, ze to kludne mohol byt prichod Antikrista, ktory bol zhodeny z vysin nebeskych.... alebo nevydarene kuzlo, ktore malo vytvorit lietajuci koberec.... mozno to prave Faeton prehnal s tym kociarom.... pripadne pocas intergalaktickych zavodov jedna intergalakticka jachta letiaca intergalaktickym priestorom zle zabocila a gravitacna studna slnka ju strhla dolu, nasledne gravitacia zeme a potom sa rozflakala na sibiri. Alebo chces dalsiu stovku sibnutych napadov? Occamova britva.

 

 

Táto teória vznikla iba preto, aby vedci nemuseli priznať, že aj v minulosti žili na Zemi vyspelé národy, ktoré lietali aj do vesmíru.

 

To co spadlo v Tunguzke nebolo POZEMSKEHO povodu, takze to nemoze byt dokaz toho, ze na ZEMI niekto vedel lietat do vesmiru.

 

A navyse, preco by to vedci nemali chciet priznat? Ved to by bol brutalny gol, kto by predstavil dokazy - stal by sa slavnym ako malokto pred nim. Neexistuje dovod, preco by to nejaky vedec tajil. Ono v realite, ked sa jedna o historicke nalezy, tak vedci s radostou oznamuju vsetko a predhanaju sa, kto bude prvy. Takze si vedla, ako ta jedla - a este o kusisko dalej.

dopady meteoritov otvorili tému Tunguzky kdekade, práve sa objavil článok, z ktorého je tu oskenovaný kúsok :

 

Tunguzskú katastrofu zapríčinila zrejme kométa

pokračovanie článku je tu : http://dennik.pravda...um=23.2.2013#72

 

v jednej zo svojich kníh, nenapadne mi teraz, či Tušenie tieňa, či Tušenie súvislostí, Ludvík Souček zozbieral a vymenováva do konca 70. rokov známe teórie a domnienky a konšpirácie o Tunguzskej katastrofe ...

vtedy bolo tých teórií spolu s pôvodnými evenskými mýtmi o hneve rozličných bohov až po prechod miniatúrnej čiernej diery planétou Zem okolo 90, keď si dobre pamätám, ...

odvtedy ich je celkom iste viac ... musím prelistovať tie knižky, ale až po veľko domácom maľovaní ... keď ich ovšem nemá náhodou Bohus :)

Game, od Součka nemám žiadnu knihu, tak, ak niečo pozoruhodné k tejto téme nájdeš, čo sa týka mňa, to sa len poteším. Součkove názory ma až tak veľmi nezaujímajú, ale skôr výpovede svedkov, ak nejakých našiel.

 

Ja uvediem teraz jedno pozorovanie neznámeho telesa z nášho územia z Čiech v tej dobe. Josef Rejmon z Dobrovíc poslal do redakcie MAGAZÍN 2000 (číslo 9/1998) list, ktorý ostal po jeho babičke Aloisie Rejmonovej bývajúcej vtedy v obci Ovčarny, ktorá sa dožila 99 rokov. Veľmi na ňu zapôsobil jeden úkaz, podľa jej údajov „v červenci 1908“, že si to aj zapísala a často to spomínala. Rada by bola vedela, o čo išlo:

 

Večer niekedy po 18 hodine, kedy už ľudia neboli vonku, videla obrovský žeravý kotúč podobajúci sa zapadajúcemu slnku. Razil si cestu z juhu na sever priamo nad jej hlavou. Zanechával za sebou akúsi ryhu. Táto ryha tam po ňom zostala dosť dlho.

 

Keďže presný dátum už nevedela, možno sa o nejaký deň ten pomýlila a správne to mohlo byť 29. červen 1908. V prípade, ak by sme mohli stotožniť toto teleso s Tunguzským meteoritom, by vyplynula by z toho dosť zaujímavá vec:

 

Ak teleso už za sebou zanechávalo výraznú stopu a bolo žeravé, to značilo, že sa už začalo dotýkať prinajmenšom riedkych vrstiev atmosféry. Obiehalo pritom okolo Zeme pravdepodobne po dráhe blízkej kruhu, keďže vydržalo takto krúžiť ešte prinajmenšom 10 hodín, kým nevybuchlo ráno 30.júna 1908 nad Tunguzkou.

Jeho rýchlosť musela už byť blízko hodnoty okolo 8 kilometrov/sekundu, a to znamená, že za hodinu prešlo dráhu 28 800 kilometrov. Ak veľmi približne počítame obvod Zeme na 40 000 kilometrov, tak za 10 hodín teleso obletelo okolo Zeme asi ešte 7 krát, kým sa jeho rýchlosť prudko spomalila a teleso vybuchlo.

Táto verzia by vylučovala predpoklad, že teleso sa pohybovalo pri náraze do atmosféry vysokou rýchlosťou, napríklad 40 km/sekundu, aká sa niekedy uvádza.

Ak toto teleso, ktoré videla pani Rejmonová, nemožno stotožniť s Tunguzským meteoritom, tak je to ešte záhadnejšie, čo to bol za obrovský objekt v tvare zapadajúceho slnka.

 

Podľa poznatkov z roku 1977, profesor Vasiljev z AV ZSSR v doslove Vronského knihy popisuje (skrátene) udalosť v Tunguzke takto:

 

Ohnivé teleso sa pohybovalo Sibírom z juhovýchodu na severozápad (skoro smer východ – západ). Prelet bol sprevádzaný neobyčajne silnými zábleskami a zvukovými efektmi a skončil výbuchom, deštrukciou v medziriečí Podkamennej Tunguzky. Uvoľnená energia bola 10¹⁶ až 10¹⁷ Joule. Asi 10 percent energie sa spotrebovalo na žiarenie. K maximálnemu uvoľneniu energie došlo vo vzduchu vo výške 5 kilometrov. Výbuch nebol okamžitý. Teleso sa pohybovalo počas výbuchu ešte 20 kilometrov. Explózia trvala teda niekoľko desatín sekundy. Rázová vlna vyvrátila les na ploche 2150 km² a obišla zemeguľu.

V Irkutsku bola pozorovaná magnetická búrka. Lesný požiar dokonal dielo skazy. Hmota meteoritu bola rozdrobená na malé čiastky, čiastočne roztavená, bola vynesená do stratosféry do výšky asi 20 km a unášaná na severozápad.

 

Profesor Vasiljev si je vedomý aj viacerých nejasností, ktoré ešte treba vysvetliť. Napríklad nie je mu celkom jasná otázka rádioaktivity v postihnutej oblasti. Rozhodne však neboli potvrdené žiadne choroby z ožiarenia, žiadny klasický jadrový výbuch tam zaručene nenastal, ani žiadne mimoriadne hodnoty žiarenia sa podľa Vronského nikde nenamerali.

Vronský rozrezal jeden zo starých červených smrekov, ktoré sa náhodne zachovali v centre výbuchu. Ten sa po výbuchu „nad jeho hlavou“ po pár rokoch stagnácie pozviechal a rástol ďalej, kým ho Vronskij nespílil. Jadrový výbuch nad smrekom by mal určite iné následky.

 

 

Okolo roku 1960 do Tunguzsky už chodili desiatky výprav súkromne na vlastné náklady.

Táto skupina sa nazvala KED-1 a sú v nej lekári, rádiofyzici, geofyzici, študenti . . .

 

Rez dvestoročným červeným smrekom

 

Asi 108 ročný červený smrek, ktorý prežil Tunguzskú katastrofu

Bohus

kedy už ľudia neboli vonku

kedy uz mimozemstania pochopia ze si chceme pokecat a nemusia sa skryvat???

zatiaľ kým sa prepracujem ku knihám a k tomu, aby som mala čas v nich niečo hľadať, jedna skvelá náhrada :)

skvelá v podobe seriálu dokumentov, ktoré boli natočené roku 1980, a dodnes sú hodnotené vysoko, na csfd 88 % a 135. najlepší seriál :

Záhady sveta A.C.Clarka / Mysterious World http://www.csfd.cz/f...4-zahady-sveta/

možno si niekto aj pamätá, svojho času to tv vysielali, ale videla som to tak dávno, že si to budem musieť zopakovať ...

 

no a konkrétne k tejto téme diel, ktorý sa zaoberá vyslovene Tunguzskou katastrofou - pod názvom Veľká sibírska explózia - ďalšia várka hypotéz :) :

 

http://www.youtube.com/watch?v=lOUMNOmY4Es

Celkom pôsobivo spracovaný Clarkov film a hlavne ma potešili zábery z dávnych Kulikových čias .

 

Vo filme sa hovorí, že po výbuchu bolo vidieť na letokruhoch spíleného stromu zrýchlený rast stromu.

 

Uvádzam tvrdenie Vronského, ktorý analyzoval letokruhy dvoch stromov a ten vidí na letokruhoch aspoň týchto stromov niečo úplne iné:

 

Strom rastie od roku 1849 do 1879 normálne.

Od roku 1879 do roku 1908 je rast spomalený.

Od roku 1908 (výbuch) do roku 1920 bol na pokraji záhuby, takmer nerástol

Od roku 1920 do roku 1938 rástol pomaly, tak ako v rokoch 1878 až 1908

Po roku 1938 rástol už normálne

 

Vronskij usudzuje, že v obdobiach, keď bol močiar zatopený, sa rast stromu silne spomalil.

Vplyv výbuchu nebeského telesa na rast stromu nevidí žiadny.

 

Vo filme nebola však spomenutá jedna zvláštnosť, ktorú spomína profesor Vasiljev, ako neobjasnenú vec:

 

„Nevieme, prečo tunguzský výbuch spôsobil zvýšenie magnetizmu pôd v oblasti o rozlohe 3500 km².

To sa mohlo stať, ak v okamihu výbuchu na túto oblasť krátkodobo pôsobilo mohutné elektromagnetické pole.“

Game, od Součka nemám žiadnu knihu, tak, ak niečo pozoruhodné k tejto téme nájdeš, čo sa týka mňa, to sa len poteším. Součkove názory ma až tak veľmi nezaujímajú, ale skôr výpovede svedkov, ak nejakých našiel.

zatiaľ som sa konečne prepracovala ku knihe, kde spomína tie dovtedy existujúce teórie o príčinách toho, čo sa v Tunguzke prihodilo - to doteraz znamená cca r. 1978, ale zrejme menej :)

vtedy dopísal Tušenie súvislostí, a začal Tušenie svetla, ktoré už nedopísal ...

pre začiatok ten zoznam :

ako píše "nedávno sovietsky časopis Priroda zostavil zoznam hypotéz" - z ktorých po skrátení a malej úprave Souček cituje ...

takže hypotézy o Tunguzke do r. 1978 - k dielu priložil ruku každý, a odvtedy tých teórií a hypotéz musí byť aspoň o pár viac :) :

 

1 2

3

   

zdroj: Ludvík Souček, Tušení souvislosti, r. vydania 1984, strany 246 -248

 

 

 

Ten zoznam to sa ani nedá čítať, čo všetko vznikne vo fantázii rôznych ľudí.  :)  Preto viacej dám na pozorovania svedkov.

Součka spomína Jane Dahle vo svojej knihe UFO na východe, kde jedna kapitola je venovaná aj Tunguzskej udalosti. Že sa Součkovi prihlásil pán Bohdan Berka z Dolánek u Terezína, ktorý ako chlapec dva dni pred udalosťou sledoval vždy okolo 23,00 SEČ zvláštne teleso:

 

Prvý deň pozorovania bolo teleso jasne zlaté, akoby rozžeravené. Malo tvar rúry či valca. Bolo vidieť akési výtrysky plameňov.

Druhý deň bolo rozžeravené do červena. Už bolo bez výtryskov plameňov, ale s dymovou stopou.

 

Axel Wers – vieš koľko meteoritov sa našlo na Zemi a ani jeden nespôsobil žiadne veľké škody. Ak sa v Tunguzsku nenašli žiadne stopy po meteorite, muselo to byť niečo inšie.

Xenocide –ak by teleso, ktoré padlo v Tunguzsku patrilo nejakej mimozemskej civilizácii, určite by sa tu v priebehu 100 rokov objavilo aj nejaké ďalšie teleso. Ako je možné, že pri dnešnej technike nedokážeme vo vesmíre objaviť žiadnu mimozemskú kozmickú loď. Existuje dostatok archeologických nálezov ktoré potvrdzujú, že  na Zemi žili vyspelé národy, ktoré vedeli aj lietať.

Vedci sa radi chvália novými objavmi ale nie tým, že objavili to čo tu už v minulosti objavené bolo.

Najviac výprav do Tunguzskej oblasti začalo chodiť až po 50tich rokoch a vtedy už bol dostatočne veľký pokles rádioaktivity, aby ohrozoval účastníkov na živote. Aj do Černobyľu už chodia ľudia bez ochranných pomôcok. Nemyslím si, že by existoval nejaký zoznam ľudí, ktorí pred 100 rokmi žili v Tunguzsku a načo zomreli.