Kultúrne dedičstvo - u nás a v zahraničí

Za posledných pár rokov som toho precestovala a videla oveľa viac, ako tomu bolo za čias hlbokého socializmu. Zatiaľ čo vo svete sa nadchýňajú nad každým kamienkom, ktorý im niečím pripomína históriu, my by sme aj boli mali čo ukázať, ale žiaľ, našim pamiatkam nebola a ani v súčasnosti nie je venovaná náležitá pozornosť.

 

Naše pamiatky chátrali nie roky ... boli to desaťročia čo sme s nevôľou sledovali, ako naše kultúrne dedičstvo chátra, pretože sa na záchranu pamiatok nevynaložili skoro žiadne finančné prostriedky. Stane sa tak aspoň teraz o päť minút dvanásť, či doslova v hodine dvanástej, alebo budeme už len nečinne a bezmocne čakať, kým nám všetko to, čo z našej minulosti stálo a stojí za to zachovať úplne spadne na hlavu ?

 

Nech sme sa v Anglii pohli kdekoľvek, nech to bolo akékoľvek malé mestečko, na všetkých budovách bol ich historický ráz zachovaný a budovy nepôsobili ako schátrané a zanedbané. A to si myslím, že poveternostné podmienky tejto ostrovnej krajiny sú o niečo horšie, ako je tomu u nás.

 

Keď si ako protiklad vezmeme naše, tiež menšie mestečko – Banskú Štiavnicu, ten rozdiel je príliš markantný, až bije do očí. Aj takto vyzerajú kultúrne pamiatky na Slovensku

Ale aby som len nekritizovala, aj tu už niektoré budovy dostávajú "novú tvár"

 

Je niečo, čo si myslíte, že stojí za zmienku, že stojí za to o tom vedieť ?

Videli ste doma, alebo na potulkách svetom niečo, čo by ste odporučili pozrieť aj ostatným ?

Surfovaním po internete som natrafila na niečo, čo k nášmu kultúrnemu dedičstvu určite patrí, ale o čom sa vie pomerne málo. Našu pozornosť si to však určite zaslúži.

 

O drevenom evanjelickom artikulárnom kostole v Hronseku som vedela, ten je neďaleko nás, ale aj keď je naše Slovensko malé, veľa vecí ostáva pre nás neznámych, akoby "ukrytých", a tými sú aj:

 

Východoslovenské drevené kostoly/kostolíky/chrámy/cerkvy

Drevené stavby sakrálneho charakteru tvoriace osobitnú skupinu v pamiatkovom fonde Slovenska. Do tohto súboru oficiálne patrí pod uvedeným názvom 27 objektov, ktoré sú zapísané medzi národné kultúrne pamiatky

Sakrálne stavby pochádzajú prevažne zo 17. až 18. storočia. Ich vznik je spojený s historickými, kultúrnymi, sociálnymi a prírodnými podmienkami, v ktorých tunajší ľud v tých časoch žil. Obyčajne boli postavené nad dedinou, na ťažšie prístupných miestach. Jedinečná je ich konštrukcia. Na ich stavbu bol použitý najbežnejší a najdostupnejší materiál - drevo. Z neho bol vytvorený celý exteriér i interiér. Pôvodne sa pri stavbe nepoužívali žiadne kovové klince.

Na šindľových strechách so znakmi ľudovej architektúry sa nachádzajú rôzne tesársko-rezbárske geometrické ornamenty. Dekoráciu možno rozpoznať i vo forme ukladania šindľov, šalovacích dosák a líšt.

Každý kostolík je výnimočný, hoci majú niektoré spoločné črty. Charakteristickou pre tieto zrubové stavby je trojdielnosť priestoru /babinec, chrámová loď a svätyňa/, ktorá symbolizovala svätú Trojicu. Súčasťou je i ikonostas, drevená stena s obrazmi oddeľujúca oltár od ostatnej časti chrámu.

Krytinou stavieb je drevený šindeľ. Najpoužívanejším stavebným materiálom býval červený smrek a drevené hranoly boli spájané dubovými klinmi. Stavba spočívala na jednoduchej kamennej podmurovke bez maltového spojiva.

Ich ojedinelosť spočíva najmä v ich architektúre a technológii výstavby. Stavali ich na území, ktoré vždy oplývalo dostatkom dreva, druhým špecifikom východnej oblasti Slovenska je kultúrna a konfesijná spätosť s byzantským prostredím. Drevené chrámy, ktoré boli zaradené do zoznamu národných kultúrnych pamiatok sú objekty pôvodne gréckokatolícke, prevažne trojpriestorové stavby. Pozemok, na ktorom viaceré chrámy ležali býval ohradený zrubovou alebo murovanou ohradou a jeho organickou súčasťou bol často i miestny cintorín.

Pre svoju jedinečnosť sú drevené kostolíky miestom častých návštev domácich aj zahraničných turistov.

Trošku som pátrala, ako je to s možnou návštevnosťou týchto kostolíkov ...

... dozvedela som sa, že všetky funkčné, ale len v rámci svojej oblasti. Nie je možné zvyšovať návštevnosť a ani tie návštevy spoplatňovať, pretože v týchto kostolíkoch nie je dostatočne zabezpečené "sociálne zázemie" pre návštevníkov.

Kostoly môžu prijímať milodary, ale nemôžu mať príjmy zo vstupného. Získať teda viac financií na údržbu, opravu, či rôzne vylepšenia pomocou vstupného zvýšenou návštevnosťou možné nie je.

Bolo by dobré, keby im pomohlo aspoň takéto malé zviditeľnenie.

 

Zdroj:

Zdroj:

Drevené kostolíky na východnom Slovensku

 

......

 

Prejdením myšou po obrázku sa dá načítať o aký chrám sa jedná a kde sa nachádza.

 

Zdroj:

Zdroj:

Zdroj:

Zdroj:

Zdroj:

Od malicka mam rada hitoricke pamiatky. Uz ked sa porovname so susednymi statmi, sme na tom uboho. V Cechach maju omnoho viac kulturnych pamiatok v dobrom stave (alebo povedzme, ze lepsom) ako v porovnani s dobovo rovnakymi stavbami u nas. Je to desna skoda :flowers: .

V roku 2007 ľudia na celom svete v ankete vyberali zo stoviek možností nové divy sveta.

Jednou z pamiatok, ktoré neuspeli je aj Stonehenge ...

 

Stonehenge je najslávnejšou megalistickou pamiatkou. Najznámejšou a najviditeľnejšou časťou je kruh vytvorený niekoľko tonovými kameňmi. Okolo tohto kruhu však boli objavené aj ďalšie kamene, jamy, sústava dier a dva hlinené valy. Táto pamiatka leží 145 km západne od Londýna v juhoanglickom grófstve Wiltshire. Najbližšie mestečko Amesbury sa nachádza 3 km západným smerom a mesto Salisbury 13 km na sever.

 

K čomu Stonehenge vlastne slúžilo?!

O tom k čomu slúžilo sa už roky vedú rôzne spory. Neexistujú žiadne písomne záznamy, ktoré by objasňovali vznik týchto výtvorov neustále opradených nepreniknuteľným tajomstvom. Mohlo sa jednať o kamenné observatórium, miesto na liečenie, rituálnu svätyňu, dômyselný chrám, alebo o pohrebisko pre usadlosť, ktorej zvyšky boli objavené 30. januára 2007, kde bola objavená obdobná drevená stavba.

 

Archeologické výskumy ukázali, že výstavba prebiehala v troch fázach.

Prvopočiatky sa počítajú niekedy v rokoch 2950 až 2900 pred našim letopočtom, kedy boli vybudované dva kruhové valy ohraničujúce priekopu prerušenú iba na severovýchode, čo je miesto kadiaľ sa dalo do kruhu vstúpiť. Vonkajší val mal priemer takmer 116 m, vnútorný okolo 97 m. Vstup na severovýchode bol vybudovaný tak, aby osoba, ktorá stojí v strede mohla vidieť východ slnka pri letnom slnovrate presne na päte o kúsok ďalej stojaceho prvého kameňa Stonehenge.

 

Druhá fáza prebiehala niekedy v rokoch 2900 až 2400 pred našim letopočtom, kedy boli vystavené dva kruhy vztýčených kameňov uprostred. Kamene vonkajšieho kruhu boli vysoké necelých päť metrov, hrubé skoro dva metre a na nich ležal súvislý rad vodorovných kameňov. Kamene vnútorného kruhu boli iba dvojmetrové.

 

Posledná, najdlhšia fáza prebiehala v rokoch 2550 až 1600 pred našim letopočtom a počas tejto doby došlo k mnohým zmenám.

 

Po 2. svetovej vojne boli archeológia nútení niektoré veľké kamene kruhu zabetónovať. Pôvodne boli kamene osadené do jám a utesnené kamennou drťou, avšak vplyvom rôznych otrasov sa kamene začali uvoľňovať, a tak, aby sa celá pamiatka nezrútila, museli archeológovia siahnuť po betóne. Napriek všetkému sa jeden kameň pri veľkej víchrici v roku 1963 aj tak zrútil.

 

Stonehenge, ako aj jeho okolie je od roku 1986 zapísané v zozname Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

 

Zdroj: Epocha 16/2011

Zdroj - foto:

Zdroj - foto:

 

Ďalším z neúspešných kandidátov do finálovej sedmičky nových divov sveta, patriacim ku kultúrnemu dedičstvu krajiny je aj Kremeľ a Červené námestie ... srdce nielen Moskvy, ale aj celej krajiny.

 

Moskovský Kremeľ je bývalým sídlom cárov, dnes oficiálnym sídlom ruského prezidenta. Je to zložitý areál budov, chrámov a veží a rozkladá sa na ploche takmer 28 ha. Obklopujú ho dvojkilometrové hradby z pálených tehál, ktorých výška sa pohybuje v rozmedzí 5 – 17 m.

 

Vo vnútri Kremľa sú najvýznamnejšie ruské kostoly, ale tiež významné paláce, ktoré ukrývajú také cennosti, ako je zlatý poklad bývalých ruských cárov, ale aj rozsiahlu kolekciu zbraní, ktorú cári zbierali stovky rokov. K východnému múru Kremľa prilieha Červené námestie s plochou takmer 7ha. Priamo k múru Kremľa bolo v roku 1929 pristavené mauzóleum, kde je uložené telo Lenina. V roku 1991 boli Kremeľ a Červené námestie ako prvé v Rusku zapísané do Zoznamu pamiatok UNESCO.

 

Červené námestie vzniklo v 15.storočí, keď po zbúraní drevených domov slúžilo Moskovčanom ako tržište. V súčasnosti je hlavným námestím nielen Moskvy, ale aj celého Ruska a predstavuje centrum celej krajiny. Všetky významné moskovské ulice, ktoré spájajú centrum s perifériou vychádzajú z Červeného námestia.

 

Súčasťou Kremľa je aj najväčší zvon sveta Car Kolokol výšky 6,12m, priemeru 6,6m, vážiaci 201 ton, ktorý bol zhotovený v rokoch 1733 až 1935. Iróniou je, že tento obluda nikdy nezazvonil. Pred jeho zavesením v roku 1737 počas požiaru Moskvy zhorela drevená konštrukcia, na ktorej stál, zvon dopadol na dno odlievacej jamy a pri hasení praskol. Zdvihnutý a postavený na kamenný podstavec bol až zhruba o sto rokov, ale počas prenosu odpadol z neho úlomok vážiaci 11,5 tony.

 

V juhozápadnej časti námestia oproti múrom Kremľa stojí chrám Vasilija Blaženého, postavený v rokoch 1555-1560. Bohato zdobený chrám bol skutočným symbolom Ruska, ale boľševikmi bol v roku 1929 zatvorený, zvony z jeho veží boli odstránené a Stalin ho dokonca chcel nechať zbúrať, pretože vadil pri vojenských prehliadkach. Napokon sa tak ale nestalo.

 

Zdroj: Epocha 17/2011

...

4.9.1890 - Je pol šiestej ráno a chvála Čiech, Karlov most sa rúca … najskôr padajú dva oblúky a o štyri hodiny sa do vody prepadá aj oblúk tretí. Stavba, ktorá bola dokončená začiatkom 15. storočia podlieha náporom storočnej vody a rozvodnená Vltava zaplavuje aj Staromestské námestie.

Informácia – zdroj: History 9/2011

 

Pozrime sa však trošku aj na históriu Karlovho mosta:

 

Již v 10.století stával přes Vltavu dřevěný most, jen o něco málo severněji než dnes stojí Karlův. Tento most však nebyl dostatečně odolný, jednalo se spíše o lávku, a tak neudržel sílu povodně v roce 1157 a zřítil se.

 

První pražský kamenný most nechal vybudovat král Vladislav II. v letech 1160 - 1172 na popud své manželky Judity, po které byl také most pojmenován. Most byl zhruba 514 metrů dlouhý, až sedm metrů široký a stál na 27 nízkých klenbách. V únoru roku 1342 se most vlivem odchodu ledů ze dvou třetin zřítil a musel být nahrazen mostem novým - Karlovým.

 

Karlův most byl ve své době teprve čtvrtým kamenným mostem - po mostě v Písku, Roudnici a již zmíněném Juditině. Ve své délce je třikrát zalomen a proti proudu je nepatrně vypouklý. Jelikož celý most stojí na skalním podloží, byly jeho pilíře postaveny na pilotech z dubového dřeva zatížených mlýnskými kameny. Jak prokázala sondáž z konce 19. století, jsou mlýnské kameny pospojované železnými kramlemi, zalitými olovem. Břity pilířů jsou na straně proti proudu zřetelně ostřejší a jejich ochrana byla zesílena dřevěnými ledolamy. Vozovka byla v ose mostu vyvýšena a dešťová voda odtud odtékala nad vrcholky mostních oblouků kamennými žlaby.

 

Již deset let po zahájení stavby, v roce 1367, pobořila velká voda pilíř rozestavěného mostu.

Během stavby a v dalších následujících letech pak byl Karlův most nesčetněkrát ohrožován povodněmi (1359, 1367, 1370, atd.), které napáchali mnoho nenahraditelných škod. Při velké povodni v roce 1432, během které bylo zaplaveno z větší části i Staré Město pražské, byl most na třech místech protržen a pět pilířů bylo těžce poškozeno. Most byl pak opravován neuvěřitelných 71 let, tedy až do roku 1503.

Další zkázu pro Karlův most přinesl rok 1784, kdy stržené vory a ledy ucpaly oblouky mostu a voda podemlela pilíře, na nichž stála vojenská strážnice. Obdobná situace nastala i v roce 1890, kdy se o Karlův most zarazily klády z utržených vorů a bily do jeho pilířů.

 

http://www.radio.cz/cz/static/karluv-most/historie

 

Najhorší bol pre most rok 1890, kedy boli zbúrané dva piliere a tri klenby. Škodu spôsobili drevené klady z horného toku Vltavy, ktoré sa o Karolov most zarazili a ten neskôr ich nápor nevydržal. Počas dvoch rokov nahrádzala zbúrané časti drevená konštrukcia. Skoro sa zdalo, že je s Karolovým mostom koniec, ale predsa len sa ho podarilo v roku 1892 opraviť.

Pri oprave už bola použitá nová metóda – piliere sa zakladali na kesónoch. Pôvodné piliere boli spevnené menšími kesónovými vencami, spustenými okolo základov. Povodeň znamenala, že sa z pôvodnej stavby zachovala pochopiteľne len časť. Úsek nad Kampou a tri oblúky u Staromestskej mostnej veže. Pri každej oprave bola zachovaná zásada dodržať pôvodný vzhľad mostu. Pôvodne bol bez výzdoby. Neskôr bol na neho umiestnený kríž s Ježišom Kristom a od 17. storočia bolo postupne na most umiestnených 30 barokových sôch a súsoší. Tie boli postupne od roku 1965 nahrádzané kópiami.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Karolov_most

 

 

..............

 

 

 

Medzi neúspešných kandidátov, ktorí sa do finálovej sedmičky nových divov sveta nedostali patrí aj Kijomizu.

 

Kijomizu: Dřevěné chrámy, které přetrvaly staletí

 

Sedmnáctiletá Kimiko s pevně zavřenýma očima tápe tmou a snaží se bez pomoci dosáhnout kamene lásky. Věří, že tak v budoucnu najde svou životní lásku. Je horký letní den, papírové vlajky se v bezvětří ani nepohnou, ale komplex chrámů Kijomizu je naplněn k prasknutí poutníky, ale i běžnými turisty.

Pomenovanie Kijomizu-dera používa viacero japonských budhistických chrámov, najčastejšie sa tým ale myslí chrám Otowasan Kijomizudera. Názov chrámu je odvodený od vodopádu kijoi mizu v strede celého komplexu /doslovný preklad kijoi mizu - čistá voda/. Zvláštnosťou všetkých chrámov je, že boli postavené z dreva bez použitia klincov. V roku 1994 bol chrám spolu s ďalšími pamiatkami Kjóta zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Chrámy v priebehu roka navštívia milióny návštevníkov, ale obzvlášť populárne sú návštevy chrámov počas novoročných osláv a v lete, keď si uctievajú duše mŕtvych.

 

Počiatky výstavby prvého chrámu sú zdokumentované od počiatku obdobia Heian /794-1185/, keď sa v roku 794 stalo novým hlavným mestom Heian-kjó /dnešné Kjóto/. Súčasné budovy nechal v roku 1633 postaviť Tokugawa Iemitsu /1604-1651/, tretí šogún z dynastie Tokugawa. Okrem obnovy Kijomizu sa do histórie Japonska zapísal predovšetkým ediktom sakoku /"uzatvorená zem"/, ktorej následkom bola úplna izolácia Japonska. Edikt pod hrozbou smrti zakázal Japoncom cestovať za hranice a zároveň v Japonsku boli cudzinci nevítanými hosťami.

 

Chrámy Kijomizu sa nachádzajú vo východnej časti Kjóta, ktoré bolo od roku 794 do roku 1868, keď sa cisár presťahoval do Tokia, hlavným mestom cisárstva. Kjóto leží uprostred západnej časti najväčšieho z japonských ostrovov Honšú a zo všetkých strán je obklopené horami. Považuje sa za kultúrne centrum a patrí medzi najlepšie zachované mestá Japonska. Práve vďaka veľkému kultúrnemu významu bolo na sklonku 2. svetovej vojny vyškrtnuté zo zoznamu miest, na ktoré chceli Spojené štáty americké zvrhnúť atómovú bombu.

 

Kamene určia, ako si nájsť lásku

K chrámu Kijomizu sa viaže celá rada povier. Vo svätyni Džisu-džindža, ktorá je zasvätená bohu lásky a dobrého výberu životného partnera sa nachádzajú dva "kamene lásky" vzdialené od seba 18 m. Návštevníci sa snažia so zavretými očami prejsť túto vzdialenosť. Ak sa im to podarí, v budúcnosti opravdovú lásku nájdu. Ak pritom potrebujú pomoc, budú pomoc potrebovať aj pri hľadaní svojho životného partnera.

Zdravie, dlhovekosť a úspech pri štúdu prináša pitie vody z vodopádu Otowa-no-taki. Sú to tri prúdy vody, ktoré padajú do jazierka pred hlavnou budovou chrámu Otowasan Kijomizudera, a ktorú si návštevníci naberajú do kovových hrnčekov.

 

Skok "priania"

Ten, kto chce, aby sa mu splnilo prianie, nestačí mu napiť sa zázračnéj vody a ani prejsť medzi kameňmi lásky, musí ešte riskovať život, alebo prinajmenšom zranenie. Podľa povery z obdobia Edo /1603-1867/ pre splnenia priania stačí prežiť skok z rozľahlej terasy chrámu Otowasan Kijomizudera, ktorú podopierajú stovky drevených stĺpov. Aj keď je výška pádu 13 m, je takýto skok možné prežiť, pretože bujná vegetácia pod terasou pád skokanov zmierni. Počas celého obdobia Edo sa o to pokúšalo 234 skokanov a dve stovky tento bláznivý nápad prežili. Dnes sú tieto skoky povolené nie sú, celá tradícia skokov je mŕtva, ale slovné spojenie "skočiť z Kijomizu" by sa dalo preložit asi v zmysle "bezhlavo sa do niečoho vrhnúť".

 

 

 

 

 

 

Zdroj: Epocha 18/2011

http://kyoto.asanoxn...zu/phkmd130.htm

http://www.google.sk...=2&ved=0CEsQsAQ

http://balage-vylety...a-japonsko.html

http://scififanlette...omizu-dera.html

Pamiatka, ktorá dnes pamiatkou ešte je, ale patrí k ohrozenému kultúrnemu dedičstvu je

 

Timbuktu: Posvátné město v dunách

Vzduch se chvěje poledním žárem a nesou se jím pokřiky domorodých kočovníků Tuaregů. Písečnými dunami zvolna prochází karavana stovek velbloudů plně naložená solí. Když tu se před ní vyloupne na obzoru hnědé město. Velbloudi podvědomě zrychlí. Vědí, že jsou téměř u cíle. Čeká na ně legendární město Timbukiu.

Mešity zo slamy a hliny:

Mesto Timbuktu bolo opradené mnohými legendami. Bolo preslávené nielen ako významná transsaharská obchodná cesta, ale aj ako jedno zo siedmich svätých miest islámu. Zachované mešity postavené z hlinených tehál, slamy a dreva v 14. storočí, to bolo dôvodom, že mesto Timbuktu bolo v roku 1988 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Kvôli hrozbe nánosov piesku sa však už v roku 1990 dostalo do zoznamu ohrozených pamiatok.

 

Kedy bolo mesto založené

známe nie je, len sa predpokladá, že ho ako obchodnú stanicu založili v 10. storočí miestne domorodé kmene Tuarégov. Prvá doložená zmienka o meste Timbuktu pochádza až od marockého cestovateľa Ibu Battuty, ktorý mesto navštívil cestou z hlavného mesta ríše Mali. A práve s ríšou Mali je spojený aj vzostup tejto, dovtedy bezvýznamnej obchodnej stanice. Potom, ako sa kráľ Mansá Músá vracia do Mekky zo svojej púte, ktorú podnikol zhruba v rokoch 1324 až 1325, preniká islám do každodenného života aj v Timbuktu. Músá necháva postaviť kráľovský palác aj moslimskú univerzitu. Po páde ríše Mali sa Timbuktu stáva súčasťou niekoľkých ríš, ale stále si uchováva svoju pozíciu významnej obchodnej stanice na obchodnej ceste naprieč celou Saharou. Významu mesta však smrtiacu ranu uštedrila francúzska kolonizácia západnej Afriky.

 

Timbuktu sa nachádza na južnom okraji Sahary, zo všetkých strán obklopené piesočnými dunami, asi 15 km severne od hlavného riečišťa rieky Niger. Prístav Kabara sa nachádza asi 8 km južne od mesta a je napojený na rameno rieky trojkilometrovým kanálom, ktorý je však splavný iba v januári, kedy je v rieke vody najviac. Inak lode kotvia v Korioumé, ktoré je s mestom Timbuktu spojené spevnenou osemnásťkilometrovou komunikáciou.

 

Doby, kedy bolo Timbuktu významnou obchodnou križovatkou a prechádzali ním z juhu na sever karavány so zlatom, slonovinou a otrokmi sú už dávno preč, ale aj dnes hrajú karavány v živote mesta významnú rolu. Do púšte sa s nákladnými autami vydá naozaj málokto, a tak na dopravu soli z bane Taoudenni na hraniciach Mali s Alžirskom rovnako ako pred storočiami používajú ťavy.

 

Zdroj: Epocha 19/2011

 

 

 

 

 

 

 

 

http://www.google.sk...ved=0CFEQsAQ4Cg

http://www.topstavby...-chleb.jpg.html

Skalné obydlia Brhlovce

 

Nielen vo svete sú kultúrne pamiatky, ktoré stoja za zmienku a obdiv. Aj my máme pamiatku,

ktorá je pomerne ojedinelá, ktorá je našim kultúrnym dedičstvom: skalné obydlia Brhlovce

 

Brhlovce sú malá ospalá dedinka na východ od Levíc. V roku 1952 vznikla zlúčením Horných a Dolných Brhloviec a svojím spôsobom je tak trochu "mimo sveta", pretože obe časti neležia pri hlavných cestných ťahoch. Cesta k nim vedie krížom cez polia a les. Ležia v kotline, kde by ich nikto nečakal ... ležia v Ipeľskej pahorkatine v doline potoka Búr, v nadmorskej výške okolo 174 m. V chotári obce sú lokality pórovitých andezitových tufov a tufitov a práve v nich sú podzemné obydlia.

 

Dodnes sa traduje, že prvé skalné obydlia vznikli v období tureckých vojen ako odpoveď na hroziace nebezpečenstvo. Hoci to nikto oficiálne nepotvrdil, pravdepodobne to bude pravda, pretože prvá zmienka o Brhlovciach je z roku 1245. Matej Bel v roku 1742 o skalných obydliach vo svojom "sprievodcovi" po krajinách Uhorska Notitia novae historico-geographica už písal. Treťohorný sopečný tuf z južného svahu brhlovskej Šurdy a Dolinky neslúžil len na vybudovanie unikátnych privátov. Tunajší kamenári ho zúžitkovali na kvádre pri výstavbe domov, klenieb vínnych pivníc, zárubní okien, dverí, schodov, vstupných brán, a to nielen pre domácich Brhlovčanov, ale aj pre okolité hontianske a tekovské dediny. Určite je to obdivuhodné, pretože vyhĺbiť obydlie do skalnej steny trvalo šesť až osem rokov a popri tom spracovať kameň na iné produkty dalo dosť práce.

 

Kameň bol vhodným materiálom nielen na vytvorenie originálnych obydlí, ale poskytoval obyvateľstvu zdroj obživy. V devätnástom storočí sa stalo kamenárstvo najdôležitejšou formou existencie tunajších ľudí, ktorí sa techniku ťažby a opracovania kameňa naučili od talianskych staviteľov miestneho kaštieľa.

 

Skalné obydlia v Brhlovciach sa radia medzi európske unikáty o čom svedčí ocenenie Europa Nostra.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

http://www.dobrodruh.sk/kam-na-slovensku/brhlovce---skalne-obydlia-na-juhu

http://marianjuris.blog.sme.sk/c/153015/Geograficka-exkurzia-skalne-obydlia-v-obci-Brhlovce.html

http://cyklo.hiking.sk/hk/ar/1577/kamenne_obydlia_v_brhlovciach.html

Ďalšia z pamiatok, ktorá sa medzi medzi nových sedem divov sveta nedostala je Alhambra

 

Alhambra: Ráj, který chtěl Napoleon vymazat z povrchu Země.

 

Maurské panství v Andalusii padlo. Poslední maurský sultán Boabdil /asi 1460-asi 1533/ s těžkým srdcem opouští Granadu. Naposledy se obrací, aby si vryl do paměti milované město plné pomerančovníkú, se zasněženými vrcholky Sierry Nevady za zády, nad kterými se tyčí jako perla v koruně Alhambra, a jeho oči se zalévají slzami.

 

Zdroj: Epocha 20/2011

Alhambra /doslovne Červený hrad/ tvorí celý komplex palácov a pevností maurských vládcov Granady, ktorá je ohradená plným tehelným murivom s trinástimi vežami. Podobne ako kresťanské stredoveké pevnosti je rozdelená na tri časti - hrad, palác a obytné prístavby pre poddaných. Za stroho pôsobiacimi múrmi Alhambry sa nachádzajú skvostne zdobené sály, vnútorné nádvoria s bazénmi a fontánami, ktoré však neslúžili iba na okrasu, ale aj ako účinná klimatizácia.

 

Samotnú stavbu Alhambry v roku 1238 zahájil zakladateľ nasridovskej dynastie a prvý granadský sultán Muhammed I. ibu Nasr, známy ako Ibn al-Ahmar. Hlavná časť stavby paláca prebiehala v rokoch 1284-1345, ale za vnútornú výzdobu vďačíme až siedmemu a ôsmemu sultánovi nasrijskej dynastie. Časť vnútornej výzdoby však bola po roku 1492 zničená ... maurské arabesky boli zabielené, alebo otlčené a zlato bolo odstránené. Chátranie v nasledujúcich storočiach zavŕšilo v roku 1821 zemetrasenie. Šťastím pre Alhambru bolo, že v roku 1828 boli pod vedením architekta Josého Contrerasa, za finančnej podpory Ferdinanda VII. zahájené reštaurátorské práce. Od roku 1984 je Alhambra zapísaná v Zozname Svetového dedičstva UNESCO.

 

V roku 1812, kedy Alhambru vlastnil gróf Sebastiani boli zbúrané niektoré veže, ale ešte väčšie škody mohli vniknúť behom napoleonských vojen, kedy Francúzi chceli Alhambru "vymazať" z povrchu Zeme. Ich pokus na poslednú chvíľu prekazil zmrzačený vojak, ktorý výbušninu zneškodnil, takže k explózii v Alhambre napokon nedošlo.

 

Alhambra sa dokonca dostala aj do vesmíru, keď v roku 1986 bola jedna z objavených planétok v hlavnom páse asteroidov pomenovaná ako 3851 Alhambra.

 

 

 

 

 

 

 

Alhambra svojou krásou inšpirovala mnoho vedcov a umelcov. Holandský maliar M.C. Escher /1898-1972/ sa preslávil zobrazovaním paradoxov perspektívnej kresby a pri svojej návšteve Alhambry v roku 1922 sa inšpiroval symetrickými mozaikami z dlaždíc.

 

Do finálovej sedmičky nových divov sveta sa nedostali ani Sochy na Veľkonočnom ostrove ...

 

Sochy na Velikonočním ostrově.

Svědci zaniklé civilizace.

 

Je 5. dubna 1722, Velikonoční neděle, když tu náhle posádka holandské lodi, kterou žene pasát jihovýchodním Tichým oceánem, spatří náhle neznámou zemi. Když se přiblíží k ostrovu, spatří admirál Jacob Roggeveen něco, co mu vyrazí dech - nehostinné pobřeží lemované obřími sochami.

Ako predchodcov sôch už po roku 400 stavali na pobreží obyvatelia Veľkonočného ostrova pohrebné plošiny nazývané ahu, na ktoré ukladali svojich mŕtvych. Rodina zosnulých pri nich držala stráž dovtedy, pokiaľ vietor, počasie a vtáci "neočistili" kosti, ktoré následne obyvatelia pochovali a usporiadali veľkú "pohrebnú hostinu". Aby si ľudia ešte viac uctili svojich predkov a zároveň dali najavo silu a moc kameňa, začali na tieto miesta umiestňovať sochy, ktoré pozerali smerom cez územie kmeňa do vnútrozemia. Pôvodne boli tieto kamene rôznych tvarov, ale asi od roku 1100 sa ustálil ich vzhľad: jednotný vzor, mužská figúra s predĺženým obličajom, dlhými ušnými boltcami a niektoré postavy mali dokonca po tele reliéfy, ktoré predstavovali tetovanie. U niektorých sôch sa zachovala aj kamenná ozdoba hlavy – pukao. Je vytesaná z horniny iného druhu a má znázorňovať vlasy v uzle – úprava hlavy, akú muži nosili v dobe vzniku sôch. Podľa posledných informácií je na ostrove zdokumentovaných 887 sôch moai.

 

Sochy boli vytvorené prevažne z vulkanických tachytových tufov z vonkajších svahov a vnútra kráteru Rano Raraku. Väčšina sôch bola výšky 3,5 m, ale vyskytli sa aj sochy výšky 10-12 m a vážiace až 90 t. Najväčšia objavená moai, ktorá však nikdy nebola dokončená meria 21,8 m a hmotnosť sa odhaduje na 270 ton. Sochy moai kamenári tesali ako ležiace na chrbte. Najskôr vytesali hrubý tvar, potom dôkladne opracovali hlavu a spodnú časť sochy, ďalšia fáza bola oddelenie sochy od podložia, vztýčenie a dokončenie chrbtovej časti. Po presunutí sochy na definitívne miesto boli "dopracované" oči a nasadené pukao z červenej strusky.

 

Sochy znovu chodiť naučil Čech.

Legendy hovorili, že obrie sochy "kráčali" vzpriamene. Dlho sa to považovalo za nemožné, ale Čech Ing. Pavel Pavel prišiel na to, ako tieto sochy "rozpohybovať". Pomocou lán a malej skupinky 16. ľudí dokázal 20 tonovú sochu presunúť.

Veľkonočné ostrovy ležia v jednom roku pomyselného trojuholníka, kde ďalšie dva body tvoria Havaj a Nový Zéland. Zánik civilizácie na veľkonočnom ostrove je podľa uznávaného mikrobiológa Franka Fennera /1914-2010/ predobrazom toho, čo ľudstvo čaká v nasledujúcich sto rokoch. Za hlavnú príčinu apokalypsy vidí preľudnenie, ktoré ukončí degeneráciu prostredia, čo spôsobí klimatické zmeny. Počet obyvateľov Veľkonočného ostrova najskôr pozvoľna stúpal, až v určitom bode došlo k populačnej explózii. Ľudia najskôr vyklčovali lesy, "naštartovalo" sa vymieranie živočíšnej ríše, čo malo neskôr dopad aj na nich samých. Po vojnách niekedy po roku 1600 civilizácia skolabovala a niekedy v polovici 19. storočia po nájazdoch otrokov sa úplne vytratila.

 

Zdroj: Epocha 21/2011

 

 

 

 

 

Foto: http://www.google.sk...=2&ved=0CC8QsAQ

Tema ma nakopla pozriet sa, ako to u nas vyzera s evidenciou kulturnych pamiatok. Kedysi za vysokoskolskych cias som si totiz privyrabal tym, ze som do pocitaca (sic !) nahadzoval udaje o jednotlivych KP. (len tak na okraj - jednalo sa o pocitac na dierne stiky, bez monitora, kde sme vobec nevideli co piseme, az o par dni, ked vytlacili stitky. Tie sa potom kontrolovali a ked boli data v poriadku, tak sa cele zoznamy tlacili na traktorovy papier...)

no a dnes, podla: ZDROJ

 

K 1. 1. 2011 evidujeme v Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR 9 681 nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok, ktoré tvorí 14 818 pamiatkových objektov, 14 654 hnuteľných národných kultúrnych pamiatok, ktoré tvorí 32 492 pamiatkových predmetov.

Okrem národných kultúrnych pamiatok chránime:

5 lokalít v zozname Svetového kultúrneho dedičstva

28 pamiatkových rezervácií

85 pamiatkových zón

Druhové členenie nehnuteľných NKP*:

druh nehnuteľnej NKP /počet

Archeologické náleziská / 393

Pamiatky architektúry a urbanizmu / 8 164

Pamiatky histórie / 1 399

Ľudové staviteľstvo / 2 043

Výtvarné pamiatky / 1 450

Pamiatky vedy, výroby a techniky / 524

Historická zeleň / 373

 

 

na uvedenom webe sa da vyhladavat podla obce, druhu pamiatkoveho objektu, vyexportovat v xls aebo pdf :-)

K čemu sloužil nejstarší chrám?

Nejstarší chrám na světě Göbekli Tepe. Takto už šestnáct let referují vědecká i populární periodika o objevu na jihovýchodě Turecka poblíž města Urfa. V roce 1995 tam německoturecká expedice narazila na stopy dávného osídlení. Po odkrytí půdy se na světlo světa opět dostaly pečlivě opracované pilíře vážící až 50 tun, které jsou postaveny do série kamenných kruhů o průměru 5 – 10 m. Precizní práce odkazuje na stáří 12 000 let.

 

Zdroj: http://21stoleti.cz/...ejstarsi-chram/

 

Nejstarší známé „chrámy“ zřejmě nebyly věnovány božstvům. Sloužily lidem jako obydlí.

 

V roce 1995 narazila německo-turecká expedice na kopci Göbekli poblíž jihotureckého města Sanliurfa na stopy dávného osídlení. K nejstarším stavbám patří velké kamenné pilíře s rytinami hadů, škorpiónů, lišek a dalších živočichů. Objevitelé považovali stavbu zbudovanou před 10 000 lety za nejstarší známý chrám.

 

Nejstarší chrám světa?

Vytesání, ozdobení a vztyčení kamenných pilířů na lokalitě, jež se celosvětově proslavila pod jménem Göbekli Tepe, představovalo obrovskou práci. Přitom nikde nebyly patrné stopy po trvalém osídlení ranně neolitickými zemědělci, kteří v okolí zcela jistě žili. Objevitelé v čele s německým archeologem Klausem Schmidtem proto předpokládali, že lidé navštěvovali podivuhodnou stavbu jen na poměrně krátkou dobu.

Za nejpravděpodobnější vysvětlení považovali to, že stavba sloužila k náboženským obřadům a že se do ní scházeli lidé z širokého okolí. Více než patnáct let usilovného výzkumu ale tento náhled na Göbekli Tepe mění. Kanadský archeolog Ted Banning z University of Toronto nyní nabídl na stránkách vědeckého časopisu Current Anthropology jiné vysvětlení.

 

Společenství domu

Stop dokládajících všední každodenní aktivity pravěkých lidí mezi impozantními pilíři neustále přibývá. Lidé tady evidentně vyráběli kamenné nástroje z pazourku nebo si tady připravovali jídlo. Zdá se, že lidé na Göbekli Tepe žili a podle Banninga jich rozhodně nebylo málo. Tito lidé obývali stavbu s obřími zdobenými kamennými pilíři. Nebyl to tedy chrám – nebo dokonce nejstarší známý chrám světa – ale velké obytné stavení.

Podle Banninga nebyla stavba v Göbekli Tepe chrám určený výhradně k náboženským rituálům, nýbrž dům, ve kterém společně žilo poměrně velké množství lidí. Ti netvořili anonymní dav, jaký dnes najdeme třeba ve velkých panelových domech na sídlištích, kde jeden druhého nezná a nezajímá. Obyvatelé monumentálních staveb vytvářeli po celém světě velmi pevná společenství, mnohdy navíc provázaná příbuzenskými pouty. Slavný francouzský antropolog Levi-Straus proto razil pro označení takových společenství termín „sociétés à maison”, což lze přeložit jako „společenství domu“. Jejich příklady najdeme např. v Polynésii, Indonésii nebo u kanadských indiánů z pacifického pobřeží.

 

„To, že se v těchto stavbách odehrávaly rituály, jako byly slavnosti s hostinami nebo pohřby, ještě neznamená, že se v nich neodehrávalo nic jiného. Nemáme jediný důvod se domnívat, že tyto stavby nesloužily lidem zároveň jako obydlí,“ tvrdí Ted Banning.

 

Zdroj: http://magazin.e15.c...e-chramy-709804

 

 

 

 

http://www.google.sk...=2&ved=0CDUQsAQ

Starobylé svědectví obřích kamenných hlav

Pozorují nás svýma nevidoucíma očima a jsou mlčenlivými svědky věků dávno minulých. Gigantické kamenné hlavy možná předávají skryté poselství, jež dosud nejsme schopni pochopit.

Jaké tajemství chrání fascinující kamenné monumenty – do Mexika za hlavami Olméků, na Velikonoční ostrov za sochami moai a do Turecka za hlavami bohů z Nemrutu?

Zdroj: Enigma special – 26.10.2011

Koho zobrazujú sochy na Veľkonočnom ostrove?

Čo: sochy moai

Kde: Veľkonočné ostrovy

Vek: asi 500–1000 rokov

Dôvod: pravdepodobne kult predkov

Zaujímavosť: Najväčšia socha je vysoká 21,8 m a váži asi 270 ton.

 

Je Veľkonočná nedeľa v roku 1722, kedy plaviaci sa námorníci zbadajú neznámu zem na obzore, a tak ostrovy "dostávajú" svoje pomenovanie. Už pri vstupe na pevninu námorníci zbadali obrovské sochy zvané moai, ale nevenovali im prílišnú pozornosť, avšak v budúcnosti sú práve tieto sochy označené za jednu z najväčších záhad sveta! Postupne sa tu nájde 887 sôch, ktorých vek je odhadovaný na 500–1000 rokov, ale môžu byť aj oveľa staršie.

Niektoré majú na hlave podivné klobúky, tváre majú nezvykle pretiahnuté a strohé, so širokým nosom, masívnou bradou a s veľkými obdĺžnikovými ušami. Takáto ľudská rasa ale predsa neexistuje!

Domorodci, alebo cudzinci?

Mnoho obrích sôch pochádza zo sopečného kráteru Rano Raraku, kde na jeho svahoch vidieť dodnes nedokončené exempláre. Tu je aj najväčšia socha, vysoká 21,8 m a vážiaca asi 270 ton.

Predpokladá sa, že autormi sôch boli domorodí obyvatelia, ale ich technické možnosti boli skromné. Práve preto panujú pochybnosti, ako by dokázali sochy vztýčiť a premiestniť.

Pokiaľ si s ich výrobou a prepravou dali takú prácu, museli mať pre nich zásadný význam. Odborníci se preto domnievajú, že sa môže jednať o modly o tzv. kult predkov. Pravdou však je, že rysy tvárí kamenných obrov sa domorodcom nepodobajú.

Zobrazujú snáď príslušníkov nejakej inej rasy, ktorá kedysi ostrov navštívila a opäť zmizla do neznáma?

 

http://www.google.sk...iw=1071&bih=760

 

Prečo Olméci zakopávali obrie hlavy pod zem?

Čo: olmécké hlavy

Kde: Mexiko

Prečo: neznámy náboženský kult

Vek: až 3500 rokov

Zaujímavosť: Väčšina obrích hláv mala byť pochovaná pod zemou.

 

Asi 1200 rokov pred našim letopočtom kamenári starodávnej stredoamerickej kultúry Olmékov vytesávali obrie kamenné modly, kolosálne hlavy z mnohotonovej skaly, a aj keď výroba zaberá dlhé mesiace, stále vznikajú hlavy nové.

Je možné, že predstavovali dávnych bohov, či snáď vládcov Olmékov, ktorí od 15. do 4. storočia pred Kristom ovládajú dnešné Mexiko.

Väčšina kamenných hlav je postupom času pochovaná pod zemou, ale v priebehu 19. storočia se začínajú znovu objavovat na svetle sveta. Správy o obrích kamenných modlách sú najskôr považované iba za povesť, ale v roku 1938 americký archeológ Matthew Stirling pri expedícii do mexickej džungle vykopáva jeden mimoriadne zachovaný kúsok. Potom se s nálezmi olméckych hláv roztrhne vrece, dnes sú ich zaznamenané desiatky, a stávajú sa pre archeológov jednou u najväčších záhad v amerických dejinách! Zdá se totiž, že starobylé kamenné sochy zachytávajú príslušníkov africkej negroidnej rasy!

Přišli Olméci z Afriky?

Podle odhadov môžu byť olmécke kamenné hlavy staré až 3500 rokov, ale väčšina asi pochádza z mladšej doby. Na hlavách majú zvláštne prilby, či podivné účesy, ich obličaj zdobí široký plochý nos a plné mäsité pery, čím pripomínajú Afričanov.

Mohli snáď Afričania dávno pred našim letopočtom preplávať Atlantik a doraziť k brehom dnešného Mexika? Neboli to práve oni, kto tu vytvoril rozkvitajúcu kultúru, však pôvod starých Olmékov nie je dodnes známy?!

Otázky tiež vzbudzuje fakt, že väčšina obrích hláv mala byť zakopaná pod zemou. Doposiaľ nie je isté, či sa tam dostali iba zhodou okolností, alebo ich Olméci zahrabávali úmyselne. Gigantické olmécké hlavy sú ale bohužiaľ iba nemí svedkovia, ktorí nám o svojich tajomných tvorcoch neprezradia nič. Dokážeme niekdy odhaliť ich starobylé tajomstvo?

 

http://www.google.sk...=2&ved=0CDUQsAQ

 

Komu patrili kamenné tváre z tureckej hory Nemrut?

Čo: tváre neznámych božstiev

Kde: hora Nemrut, Turecko

Prečo: strážci hrobky

Vek: zhruba 2000 rokov

Zaujímavosť: Všetky božské sochy boli postupne pripravené o hlavu.

 

Vzduchom sa šíria hlasy dozorcov poháňajúcich zástupy nosičov, ktorí sa snažia na vrhol hory Nemrut dopraviť obrie kamenné bloky. Kráľ Antiochus I. si na vrcholku hory chce nechať postaviť hrobku, ktorú by mohli vidieť ľudia z celého kráľovstva, a ktorá by budúcim pokoleniam pripomínala jeho moc a slávu. Samotná mohyla je natoľko výnimočnou stavbou, že smelo môže konkurovať starovekým siedmim divom sveta. Ale postupom času sa na horskú hrobku zabudne ...

Čo ukrýva vnútro mohyly?

Od 1. storočia pred Kristom, kedy bola mohyla postavená uplynulo 19 storočí kým si unikátnu stavbu svet povšimol. V roku 1881 tadiaľto "prechádza" Karl Sester a od miestnych obyvateľov sa dozvie o existencii obrích sôch a o starej hrobke. Správam neveril, pokiaľ vrchol hory Nemrut neuvidel na vlastné oči.

Sochy sú síce poškodené a pripravené o hlavy, váľajú sa po zemi, ale aj tak vzbudzujú údiv. Po čase na miesto vyráža špeciálna nemecká expedícia, ktorá poodhalí tajomstvo dávnych rokov. Návštevníci na vrch hory prichádzajú, ale hrobka odoláva, pretože jej sprístupnenie by mohlo spôsobiť veľké deštrukcie.

Príliš nepomôže ani kamerová sonda a odborníci se môžu iba domnievať čo sa vo vnútri hrobky ukrýva. Bola v minulosti vykradnutá, alebo tam sní svoj večný sen kráľ Antiochus, strážený sochami bezhlavých bohov?

 

 

http://www.google.sk...=2&ved=0CDUQsAQ

Akropolos v Athénách: Antický chrám sloužil jako kostel, harém i mešita.

 

Už tisíce let se hrdě vypíní nad Athénami, hlavním městem Řecka. Městem, ktoré bylo po téměř tisíc let centrem západní civilizace, umění, filozofie, vědy, literatury a dramatu a které bylo ve své době jedním z nejmocnějších a nejsilnějších městských státu.

Miesto, kde sa dnes rozkladá Akropolis bolo zrejme osídlené už v polovici druhého tisícročia pred n.l. Celé návršie bolo obohnané mohutnou hradbou, miestami výšky až desať metrov. V polovici šiesteho tisícročia pred n.l. tu "vyrástol" chrám bohyne Athény Polias a koncom toho istého storočia tzv. Starý chrám. Keď Gréci v roku 490 pred n.l. porazili perzské vojsko bola vrchná plošiny vyrovnaná 8000 kusmi vápencových blokov a na nich bol vystavený tzv. Starší Parthenón. Hlavné stavby dnešnej Akropoly – Parthenón, Erechtheion a západná brána so stĺporadím Propyleje vznikajú za vlády Periklea /500-429 pred n.l./ v rokoch 460-430 pred n.l. pod vedením architektov Iktina a Kallikrata.

 

Kresťanský kostol, mešita i hárem ...

Využívanie Akropole neskončilo antikou, ale čakal ju ešte pohnutý osud. V byzantskej dobe bol Prtheón prestavaný na kresťanskú baziliku zasvätenú Panne Márii a celá Akropolis slúžila ako pevnosť. Keď bola v priebehu štvrtej križiackej výpravy v roku 1204 dobytý Konstantinopol, na dobytom území vzniklo niekoľko križiackych štátov. Jedným z nich bolo Athénske vojvodstvo a athénsky vojvodca si ako sídlo vybral Propyleje. Ďalšia zmena nastáva v roku 1456, keď Athény obsadzujú Turci. Z Parthenónu sa stáva mešita s pristaveným minaretom. Propyleje sa stávajú sídlom guvernéra a Erechtheion je využívaný ako hárem. Všetko bolo ale zničené v roku 1687, kedy bol Parthenón silne poškodený explóziou strelného prachu, ktorý bol v ňom uskladnený. Väčšinu zachovaných reliéfov po roku 1801 necháva Thomas Bruce, 7. gróf Elgin /1766-1841/ britský veľvyslanec v Konstantipoli odviezť do Londýna.

 

Rekonštrukcia vracia Akropoli dávnu krásu ...

Od roku 1975 prebieha celková rekonštrukcia Akropole, ktorej snahou je napraviť všetky škody spôsobené v predchádzajúcich storočiach. Projekt zahŕňa zhromaždenie a identifikáciu všetkých, aj tých najmenších fragmentov z Akropole. Obnovených bolo 2675 ton architektonických prvkov, 686 kameňov bolo znovu zostavených z fragmentov originálov, 905 bolo zostavených s použitím "záplat" u nového mramoru a 186 dielov bolo vytvorených úplne nových.

Zdroj: Epocha 23/2011

 

 

..

 

...

 

 

http://www.google.sk...=2&ved=0CEIQsAQ

Angkor Vat: Ztracený chrám, který se stal symbolem Kambodže.

Je to naprosto mimořádná stavba nepopsatelná perem, kterou nelze přirovnat k žádné stavbě jindě na světě, zapsal si postugalský misionář Antonio da Magdalena, když v roce 1586 spatřil jako jeden z prvních Europanů chrám Angkor Vat.

Pôvodne hinduistický, neskôr budhistický chrám Angkor Vat bol významným náboženským centrom, kráľovským chrámom, hlavným mestom Kmérskeho kráľovstva, v Angkore. Predstavuje vrcholný príklad kmérskej architektúry a spája v sebe dva jej základné plány – chrámovú horu a chrám s galériami. Má pritom znázorňovať mýtickú horu Méru, ktorá je v hidskej mytológii domovom bohov.

 

Presný dátum položenia základného kameňa známy nie je, avšak stavba bola zahájená začiatkom 12. storočia z popudu kmérskeho kráľa Suryavarmana II, ktorý vládol v rokoch 1113 až 1145 /príp. až 1150/. Po smrti Suryavarmana II, práce na chráme skončili a v roku 1177 došlo k vyplieneniu chrámu nepriateľmi Kmérov. Koncom 13. storočia je chrám upravený pre potreby theravádového budhizmu. Od konca 16. storočia však chrám aj zbytky Angkoru "miznú" v džungli. Na svoje znovuobjavenie a spopularizovanie si musel počkať až do 19. storočia. Od roku 1992 je zapísaný v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

 

Chrám Angkor Vat leží približne 5,5 km severne od moderného kambodžského mesta Siem Reap, hlavného mesta rovnomennej provincie, na území niekdajšieho hlavného mesta Kmérskej ríše, ktoré, ako v roku 2007 ukázali satelitné snímky, bolo v predindustrialnej dobe najväčším mestom na svete. Iba samotné centrum mesta malo od východu na západ približne 24 km a od severu na juh 8 km. Okrem chrámu Angkor Vat sa v tejto lokalite nachádza viac ako tisícka pamiatok, čo z oblasti Angkor robí jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk v juhovýchodnej Ázii.

 

Aj keď je chrám známy ako Angkor Vat, nie je to jeho pôvodný názov, užíva sa až od 16. storočia a dá sa preložiť ako "hlavný chrám", alebo "mestský chrám". Zakladajúca listina sa nedochovala, ale predpokladá sa, že chrám mohol byť v svojej dobe známy ako chrám zasvätený bohu Višnu. Ďalšou záhadou pri Angkor Vat je jeho netradičné umiestnenie. Na rozdiel od väčšiny chrámov je totiž Angkor Vat obrátený smerom na západ. Podľa jednej teórie to bolo tým, že chrám bol koncipovaný ako kráľovská hrobka Suryavarmana II. a brahmanské rituály sa pri pohrebnom obrade vykonávajú v spätnom poradí, preto je vchod na západnej strane a nástenné reliéfy sú zostavené proti smeru hodinových ručičiek. Podľa americkej odborníčky na juhovýchodnú Áziu Eleanor Mannikka má usporiadanie reliéfov a ich význam symbolizovať nástup mieru za vlády Suryavarmana II, ale jej názor bol v odborných kruhoch prijatý veľmi skepticky. Podľa iného názoru bol vchod na západ zasvätený bohu Višnu, ktorý je tradične spájaný so západom.

 

Zdroj: Epocha 24/2011

.

 

.

 

.

 

...........

 

http://www.google.sk...iw=1079&bih=754

Železný zázrak v Indii: Nerezne a splní každé přání!

 

V areálu mešity Kutub Minar v Dillí, hlavním městě Indie, stojí pod širým nebem sedm metrů vysoký železný sloup. To by asi nebylo ani nic divného, jenže tenhle sloup je tu přes 1600 let a ani na jednom místě nezrezavěl! Záhada? Přání bohů? Dar mimozemšťanů? „To je vůle samotného boha Višnua,“ vysvětluje původce Subhash a zbožně zvedá oči k nebi.

 

Stovky návštěvníků denně procházejí areálem a s posvátnou úctou se před sloupem zastavují. „Když jej obejmeš s rukama za zády, splní se ti každičké přání. Vidíš, vůbec nezrezavěl,“ vysvětluje otec synovi. „Jak je to možné?“ ptá se syn. Otec jen rozpačitě krčí rameny. Vyzkoušet, zda má sloup takovou moc, nemohou. UNESCO nechá postavit kolem dokola plot, aby návštěvníci ke sloupu nemohli. Takový div se musí chránit.

Železný "zázrak" bol pôvodne vyrobený na počesť víťazstva kráľa Čandraguptu II. /asi 375–415/, jedného z najmocnejších panovníkov Guptskej ríše v Indii. Stĺp je 7,2 m vysoký, pri zemi má priemer 42 cm, hore pod hlavicou asi 32 cm. Pôvodne mala byť asi na vrchole soška "vtáčieho" boha Garudu, ale zrejme si ho lepkavé ruky niektorého obdivovateľa odniesli a po soške ostal iba malý otvor. Váhu stĺpa odborníci odhadujú na 7,7 t. Vo výške asi 2,5 m je šesť riadkový nápis oslavujúci činy kráľa. Do dnešných dní je text perfektne čitateľný a ani 1600 rokov ho nedokázalo zničiť.

Ako je možné, že dnes, pri vyspelých technických možnostiach nám železné konštrukcie stále korodujú, a tu nie? Záhada už po stáročia vzrušuje mnoho obdivovateľov, ale je to naozaj záhada?!

 

Dlho sa špekulovalo o tom, že je to zásluha bohov, alebo ... údajne stĺp k uctievaniu božstiev natierali preškvareným maslom. Tento argument však vedci postupne vyvrátili, pretože už stovku rokov stĺp nikto nenatiera a tiež nekoroduje. Tiež sa špekulovalo, že stĺp môže byť vyrobený z neznámej zliatiny, možno aj mimozemského pôvodu, ale vedecký výskum nič také nepotvrdil.

 

Až taká záhada to však asi nebude ... predovšetkým, v Dillí je teplé, slnečné a suché podnebie a prší tu minimálne. Stĺp je nielen počas dňa, ale aj v noci zahriaty, a preto sa na ňom vlhkosť nezráža. Hlavný faktor, ktorý koróziu obmedzuje je zloženie železa, z ktorého je stĺp vytvorený. Železo obsahuje minimum síry čo značne obmedzuje koróziu, na druhej strane obsahuje veľké množstvo fosforu, čo umožňuje vytvorenie nepatrnej povrchovej vrstvičky, ktorá chráni povrch stĺpa.

 

Stĺp sem priviezli pred 900 rokmi z chrámu v meste Udayagiri vzdialeného viac ako tisíc km. Celý stĺp je ukutý z jednotlivých, zhruba dvadsať kg kusov roztaveného železa, ktoré domáci "majstri v spracovávaní kovov" ukovali do jedného kusa.

 

 

 

Zdroj: Epocha 25/2011

Zámok Neuschwanstein: Rozprávkový rozmar šialeného kráľa?!

Na pozadí skalných štítov, na kamennom vrchu, akoby zo zeleného lesa vyrastá mohutný belostný zámok ako pre rozprávkovú princeznú. Tento zámok však nechal postaviť skutočný kráľ - Ludvík II. Bavorský.

 

Rozprávkový zámok mal byť pre Ludvíka II. Bavorského /1845-1886/ nielen splnením jeho detských snov, ale aj poctou hudobnému skladateľovi Richardovi Vágnerovi, ktorého kráľ bezhranične obdivoval.

Skôr však ako stredovekému hradu sa tento zámok podobá divadelnej kulise. Zámok tvori niekoľko budov a na dĺžku meria 150 m. Samotný zámok, ktorého tak exteriér, ako aj interiér je zmesou rôznych architektonických smerov navrhol výtvarník Christian Jank /1833-1888/. Okrem hradu Wartburg sa podobá kulisám Wágnerových opier Lohengrin, Tannhäuser a Parsifal. Nádvorie vychádza zo skutočných kulís, ktoré boli použité pri predstavení Lohengrina v Antverpách.

Interiéry sú vyzdobené rezbárskym obložením v štýle novoromantizmu a novogotiky. Napriek tomu, že zámok ma budiť dojem starobylosti, bol vybavený, na tie časy "výkrikmi" techniky vrátane centrálneho vykurovania, vodovodu, či telefónu.

 

Základný kameň pre stavbu zámku bol položený 5. septembra 1869. Ako prvá bola dokončená budova brány, ktorá bola pripravená na presťahovanie koncom roku 1873, kde si v horných poschodiach nechal kráľ zriadiť provizórne ubytovanie, aby mohol dozerať na priebeh výstavby. Hrubá stavba Paláca bola ukončená v roku 1880 a v roku 1884 sa kráľ do ešte neukončenej stavby zámku presťahoval. Celá výstavba trvala ešte ďalších osem rokov, až do roku 1892, ale to už bol Ludvík šesť rokov mŕtvy.

 

 

 

• Zámok Neuschwanstein leží neďaleko obce Schwangau, stojí na skalnej plošine obklopenej vysokými horami, asi 1,5 km od zámku Hohenschwangau, ktorý bol od roku 1837 letným sídlom bavorskej kráľovskej rodiny. V miestach zámku stáli pôvodne ruiny stredovekých hradov Vordedhohenschwangau a Hinterhohenschwangau, ktoré kráľ nechal odstrániť a celú plošinu o niekoľko metrov znížiť.

• Aj keď zámku Neuschwanstein besnenie oboch vojen vďaka jeho odľahlosti vyhlo, koncom 2. svetovej vojny zámku skaza hrozila. Až do roku 1944 slúžil zámok ako úložisko ukradnutých umeleckých predmetov a až do posledných dní vojny tam mala Ríšska banka uložené svoje zlato, aby zámok nepadol do rúk nepriateľa mal byť zničený. Tajný plán sa však napokon neuskutočnil, pretože veliaci dôstojník odmietol zámok aj so všetkými umeleckými skvostami vyhodiť do vzduchu.

• Rozprávkovou atmosférou zámku sa nechal inšpirovať americký animátor Walt Disney /1901-1966/ pri návrhu zámku pre Šípkovú Ruženku, kde okrem zámku Neuschwanstein použil aj prvky niektorých francúzskych stavieb, napríklad Notre-Dame, alebo chudobinec Hospices de Beaune. Zámok Šípkovej Ruženky sa stal ústredným bodom tématických parkov Disneylandu, ale dostal sa aj do loga firmy, ktorá sa preslávila predovšetkým tvorbou animovaných filmov.

 

Zdroj. Epocha 26/2011

http://www.google.sk...iw=1074&bih=747

Chramovy komplex Angkor Vat zaujal pred dvoma rokmi aj moju dcerku a napisala o tom velmi peknu projektovu pracu. Dostala za to vtedy pochvalu, pretoze jej spoluziaci si zvacsa vyberali znamejsie chramy z europskych miest a ona si trufla na takuto vec...teraz , ked som si prezerala tuto temu, som si to pripomenula, diki, secretka ;)

Alberobello

V Apulii, na juhu slnečnej Itálie sa nachádzajú domčeky, aké nenájdeme nikde inde na svete. Malé kruhovité, alebo hranaté stavby sú postavené z opracovaných, na seba precízne naukladaných kamenných kvádrov, úplne bez malty. Vďaka tejto lacnej stavebnej technológii si mohli dovoliť postaviť "strechu nad hlavou" aj ľudia nie veľmi majetní. Pôvodné obydlia trulli mali štvorcový pôdorys a iba jednu miestnosť. Hrubé steny "zdvihnuté" do výšky 150 cm a na kamenných nosníkoch uložený kužeľ strechy. Romantické kamenné domčeky sú všetky nalíčené "žiarivo" bielou farbou. Trulli sú roztrúsené medzi mestami Bari, Brindisi a Taranto.

Alberobello, malé mestečko s bielymi kamennými domčekmi trulli je zapísané v Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Mestečko Alberobello vďaka svojim typickým obydliam určite stojí za návštevu. Leží v prekrásnom úrodnom kraji plnom viníc a dobrého vína. História stavieb trulli, pomenovaných podľa gréckeho výrazu trullos - kupola, siaha až k hrobkám mykénskych vládcov.

 

 

 

 

http://cs.wikipedia.org/wiki/Alberobello

http://www.google.sk/search?q=alberobello&hl=sk&prmd=imvns&tbm=isch&tbo=u&source=univ&sa=X&ei=gkELT970AcnpOb-k2NgO&sqi=2&ved=0CEIQsAQ&biw=1079&bih=747

Nie iba to je pekné a hodné záujmu čo je od nás vzdialené tisícky kilometrov, ale čo stojí za zmienku,

čo je našou históriou, našim kultúrnym dedičstvom ... to máme doslova doma.

 

Zvolenský zámok

Pôvodné sídlo moci sa nachádzalo na strmom brale nad sútokom Hrona a Slatiny ... dnes známe ako Pustý hrad. Vzhľadom k obtiažnemu prístupu ku hradu sa kráľ Ludovít I. rozhodol postaviť hrad nový. A tak bol ako gotický poľovnícky zámok postavený v rokoch 1360-1382 podľa typu talianskych mestských palácov.

Hrad je postavený na miernom návrší, mal pôdorysný tvar pravidelného obdĺžnika so štyrmi krídlami. Neskôr vzhľadom na hroziace nebezpečenstvo tureckých nájazdov bolo k zámku pristavané vonkajšie opevnenie. Na prelome 15-16. storočia, keď bol majiteľom J. Thurzo, sa pristúpilo k renesančnej úprave zámku. Bolo dobudované ďalšie poschodie, nárožné veže a okolo roku 1590 bol pristavený aj delostrelecký bastion. Neskoršie stavebné zásahy už vpodstate nemenili "tvár" hradu. Najzávažnejšia prestavba sa týkala zbarokizovania kaplnky v roku 1784.

Zámok prešiel postupne viacerými stavebnými úpravami, pričom iba prízemie si dodnes zachovalo pôvodný gotický charakter a renesančná "podoba" mu v podstate zostala dodnes. Pre jeho historické, umelecké a architektonické hodnoty bol v minulosti vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a zrekonštruovaný bol v 60. rokoch 20. storočia.

Dnes sa v ňom nachádza Slovenská národná galéria, ktorá tu vystavuje svoje expozície.

 

Gotický hrad z poslednej tretiny 14. storočia

Lešenie okolo zámku - foto okolo roku 1920

Pohľad juhozápadný - foto z roku 1948

Pôdorys zámku

Pohľad západný ... foto júl 2011

Zdroj:

http://www.venda.sk/sk/hrady-a-zamky/zvolen/2423-zvolen-zvolensky-zamok/

http://sk.wikipedia.org/wiki/Zvolensk%C3%BD_z%C3%A1mok

http://www.zamky.sk/?mon=6111129&q=node/3

http://www.google.sk/search?q=zvolensk%C3%BD+z%C3%A1mok&hl=sk&prmd=imvns&tbm=isch&tbo=u&source=univ&sa=X&ei=9v_2TtqkEMiYOpbq3MQN&sqi=2&ved=0CC8QsAQ&biw=1074&bih=747

 

Pôvodne som uvažovala umiestniť tento príspevok medzi megalománske stavby, pretože tak, ako veľa iných stavieb v Číne sa vymyká z priemernosti, ale jedná sa predsa len o pamiatku, tak som vzala túto stavbu na "milosť".

 

Velká čínská zeď: Nejdelší stavba na světě.

 

Měla zastrašit barbarské nájezdy, které ohrožovali Čínu, a oddělovat čínskou sféru vlivu od barbarského světa. To byly hlavní úkoly velké čínské zdi, která sa táhne tisíce kilometrů severem Číny. Mongolské invazy ve 13. století síce nezabránila, ale i tak ji můžeme dodnes obdivovat ako symbol lidského umu.

Dnešná podoba múru vznikla až za dynastie Ming od konca 14. do začiatku 17. storočia. Jadro múru bolo vytvorené dusaním hliny do pripraveného debnenia po tenkých vrstvách a potom bolo obmurované materiálom, ktorý v mieste stavby bol dostupný, napríklad vápencovými blokmi, žulou, alebo tehlami.

V roku 2009 boli objavené nové, doposiaľ neznáme úseky múru, a tak sa po ich premeraní uvádza, že celková dĺžka múru vrátane prírodných bariér 8851,8 km /dĺžka, ako vzdialenosť vzdušnou čiarou z prahy do Hongkongu/. Každých niekoľko stovák metrov sa nachádza strážna veža a podľa odhadov by ich na celej dĺžke mohlo byť až 25-tisíc.

Ťažko dnes povedať kedy bol položený základný kameň stavby, ale predpokladá sa, že prvé časti múru začali vznikať už v 5.-3. storočí pred n.l. O prepojení celej stavby však rozhodol až prvý cisár Čchin Š´-chuahg-ti /260-210 pred n.l./. Od roku 1987 je Veľký čínsky múr zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

_______________________________

 

• Najdlhší cintorín sveta ... Podľa legendy predpovedal cisárovi Čchin Š´-chuahg-timu istý mág, že múr dostavia až potom, ak v ňom bude pochovaný muž menom Wan, alebo 10000 ľudí. Cisár nechal muža s týmto menom nájsť, dal ho usmrtiť a pochovať do múru a až potom bol múr ukončený. To hovorí legenda. V skutočnosti je však na stavbe pochovaných nespočetne viac osôb. Hovorí sa,. Že sa na stavbe lopotilo na 300-tisíc ľudí, z nich však pracovné vypätie tisícky neprežilo a skončili „v múre“. Ďalší ľudia zomierali v nasledujúcich stáročiach, keď bola stavba zanedbávaná a rozpadávala sa. Po roku 607, za dynastie Suej bol múr zrekonštruovaný, údajne na stavbe pracovalao aj milión robotníkov, z nich polovica neprežila. Čínskemu múru sa údajne hovorí nielen Najdlhší cintorín sveta, ale aj Múr sĺz.

• Veľký čínsky múr má byť vďaka svojej dĺžke, ktorá nemá medzi stavbami konkurenciu tiež údajne jedným z divov sveta, ktorý je viditeľný z vesmíru. Existuje však na to rada protichodných názorov. Podľa skeptikov je múr príliš úzky na to, aby bol v okolitej krajine rozoznateľný z obežnej dráhy. Podľa iných, ak nastanú priaznivé podmienky, je ho možné vidieť aj voľným okom.

Zdroj: Epocha 4/2012

 

 

 

http://www.google.sk...132l461l4.1l5l0

Niekoľko zaujímavých radníc v Českej republike.

 

Radnice bývá společně s kostelem symbolem každého města. Nelze se tedy divit, že stavby radnic bývají velkolepé a hrdé.

1/ Hradec Králové, rok vzniku 1418 ... budova má gotický základ, ale prestavbou koncom 16. storočia dostáva budova renesančný ráz a v roku 1696 pribudla drevená veža s hodinami. V rokoch 1851-1852 prebehla klasicistická prestavba a budove pribudlo jedno podlažie.

 

http://foto.mapy.cz/original?id=221324

 

2/ Olomouc, rok vzniku 1443 ... radnicu preslávil najmä orloj, ktorého prvá verzia pochádza z 15. storočia, ale v priebehu stáročí prešiel mnohými premenami. Nad hlavami Olomoučanov "pochodovali" Traja králi, svätý Václav, či arcivojvoda Rudolf Habsburský. V priebehu II. Svetovej vojny budovu radnice poškodil granát a orloj musel tiež prejsť rekonštrukciou ... miesto svätých však už "pochodovali" robotník, mliekárka, futbalista, chemik, alebo kopáč a určitý čas tam bol vyrytý aj dátum narodenia Stalina.

 

http://www.google.sk...iw=1059&bih=789

 

3/ Kladno, rok vzniku 1898 ... kladenské námestie "Starosty Pavla" patrí k najmalebnejším zákutiam mesta. Dominuje mu neorománska bazilika a neorenesančná radnica, ktorá je dielom architekta Jána Vejrycha. Charakteristickú podobu súčasnej radnice vytvára hlavne veža a asymetricky umiestnený štít s kovovou plastikou rytiera.

 

http://cs.wikipedia....own_Hall_01.jpg

 

4/ Liberec, rok vzniku 1893 ... na prvý pohľad vyzerá liberecká radnica ako zámok zo strašidelnej rozprávky. Je tajomná, magická a veľkolepá. Návrh vychádza z budovy vo Viedni, ale na prianie domácich bola postavená ako neorenesančná.

Na vrchole najvyššej veže trónil rytier Roland, ktorý mal strážiť mestské práva. V roku 1952 ale súdruhovia rozhodli, že mestské práva lepšie ochráni červená hviezda! V roku 1990 hviezdu vystriedal český lev a pred pár rokmi sa na svoje miesto opäť vrátil rytier Roland.

 

http://www.google.sk...iw=1059&bih=789

 

5/ Hodonín, rok vzniku 1904 ... stavbu, ktorá v sebe nezaprie germánske vplyvy v slovanskom kraji možno hľadať málokde. Budova na prvý pohľad zaujme červenou farbou a dominantnou trojposchodovou vežou, na vrchol ktorej vedie 60 drevených, veľmi príkrych schodov.

 

http://www.google.sk...iw=1059&bih=789

 

6/ Praha, rok vzniku 1911 ...samozrejme, že najznámejšou pražskou radnicou je tá na Staromestskom námestí, ale v súčasnosti sídli magistrát na Mariánskom námestí. V budove pôvodne sídlil "berní úřad" a sídlom radnice je až od roku 1945. Práve v tejto budove boli umiestnené prvé paternostery.

 

http://www.nelso.cz/cz/place/243807/

 

Zdroj: 21 stoleti 2/2012

Akvadukt v Kysihýbli

Všade vo svete pod mostom tečie voda a ľudia chodia po moste. V Banskej Štiavnici to bolo naopak, voda tiekla po moste a popod most chodili ľudia. Týmto divom bol akvadukt, ktorý umožňoval gravitačne preplavovanej vode z Banského Studenca do Banskej Štiavnice preklenúť údolie v Kysihýbli. Akvadukt je možné vidieť ešte aj v súčasnosti na ľavej strane cesty z Banskej Štiavnice do Banského Studenca.

Akvadukt bol vybudovaný na staršom vodnom jarku asi z roku 1730, ktorý privádzal vodu z Kolpašských vodných nádrží v Banskom Studenci do upravárenských zariadení v Rybníkoch pri šachte František v Banskej Štiavnici. Postavený bol v súvislosti s výstavbou úzkokoľajnej železničnej trate Hronská Breznica - Banská Štiavnica v r.1871-1873, aby previedol jarok ponad železničnú trať. Akvadukt je trojpoľová oceľová trámová mostná konštrukcia, ktorá je uložená na murovaných koncových nosníkoch a dvoch pilierových podperách. Stredom mostu prebieha žľab z oceľového plechu. Objekt, ktorý sa pokladá za jeden z viacerých štiavnických divov, keďže ním tiekla voda "dohora" je od roku 1980 mimo prevádzky.

 

.....

http://www.banskasti...tky.html?tlac=1

http://www.slovenska..._stiavnica2.htm