Strach

nie fóbie ... len obyčajný strach


obava, očakávanie nepríjemnej udalosti, nevyhnutné jednanie s nepríjemným človekom, strach o budúcnosť, strach zo zlyhania v dôležitej situácii, strach z nejakej udalosti, človeka, situácie, z niečoho, pocit nemohúcnosti, strach ... proste strach

máte z niečoho taký ozajstný žalúdok zvierajúci strach ?
darí sa vám to prekonať, dokážete sa vzopnúť, ako to robíte, ako víťazíte nad strachom, obavou, očakávaním niečoho, niekoho zlého, čo, kto takmer s istotou príde ...

máte z niekoho nepríjemný pocit, obavu, strach ? ako to riešite ?

čo s vami robí strach, obava, niečo, čomu sa nedá vyhnúť a musíme do toho, príde to ... či chceme či nie

stach som mávala pred jednou skúškou a zápočtovkami z ruskej morfológie...

bol to strach, to som vedela, nebola to len tréma, bol to strach zo zlyhania... veľmi mi na tom záležalo...

teraz som mala ukončenie tohto trojsemestrálneho predmetu ústnou skúškou, vstala som o dve hodiny skôr, absolvovala som svoj ranný obrad /raňajky, káva na balkóne s cigaretkou/ a tak som sa celá klepala, rozliala som kávu, myslela som, že odpadnem, zvíhal sa mi žalúdok...

neviem ako tomu predísť alebo ako to prekonať, prešlo ma to asi polhodinu po tej odpovedi...

v mojom živote hrá strach dosť veľkú úlohu... aj keď by možno bolo výstižnejšie nazvať ten pocit úzkosťou

o vzťahu strach & ja by toho bolo na knižku, tak na začiatok spomeniem len jeden z hlavných strachov:

 

Mám obrovský strach zo zodpovednosti a zlyhania, z toho, že sa niečo, čo mám mať pod kontrolou, za čo ručím, nepodarí, zvrhne sa, skončí, niekto mi to vezme, že jednoducho nedokážem naplniť ten počiatočný sľub, ktorý dávam sama sebe a aj okoliu, že sa o to postarám. Z toho vyplývajú drobné každodenné hrôzy.

Začala som si to uvedomovať už v detstve, keď som mala prvé vlastné domáce zvieratá. Nemohla som spávať, stále som chodila tvory kontrolovať, či som dobre zavrela klietku, prenasledovali ma nočné mory, v ktorých som tú klietku nezavrela (moju v tej dobe jednu z mála zodpovedností) a hlodavec sa dostal na slobodu a pri pokuse o útek si zlomil väzy a podobne.

 

Strach ma zväzuje a ničí. Neviem ho často premôcť, len dočasne potlačiť, vsugerovať si, že je to ok, to prejde, nič sa nedeje. Ale stále sa vracia. Stále sa vracia presne ten istý druh strachu, vždy s novou prímesou. Bojím sa, že sa jedného dňa z toho úplne zbláznim...

Strach zo zlyhania býva častý, mňa nevynímajúc. Často to býva tak, že keď sa najviac bojíme zlyhania, tak aj zlyháme...

Keď sa niečoho bojíme, pomáha napríklad predstaviť si, čo sa nám najhoršie môže stať, prijať to. V tom momente príde úľava a potom už môže byť len lepšie.

 

Aj keď niekto si to môže namaľovať v riadne čiernych farbách... :lol: A to už potom hraničí s histériou...

pomáha napríklad predstaviť si, čo sa nám najhoršie môže stať

wysky, ja už roky neviem prísť na to, že táto metóda nie je nič pre mňa... ten horor, čo ja si viem vykonštruovať z každej úplne banálnej situácie mi raz zarobí poriadny balík v oblasti hollywoodskej kinematografie :lol:

 

edit:

máte z niekoho nepríjemný pocit, obavu, strach ? ako to riešite ?

mám strach z jedného chlapíka, ktorého som stretla na praxi, neskôr v práci, na sídlisku. Čistý nefalšovaný strach z celej jeho prítomnosti, z jeho duše, z toho, že je nebezpečný, ale tak skryto, navonok vyzerá neškodne... týpek bol a je na pervitíne a vyzerá jednoducho tak, že v ňom nezostalo nič ľudské, len tá chémia... ťažko sa to vysvetľuje, veľa ľudí, čo sa s ním tiež stretlo ten pocit nemalo, ale v tomto som si 100 % istá, ten človek je nebezpečný, živočísne, kruto a je mi to jasné od prvej chvíle ako vstúpil do miestnosti... vidím v ňom skutočného diabla v ľudskej koži, nech to vyzerá akokoľvek pritiahnuto za uši. Všetko pohlcuje do seba, páli, nič nevysiela von, chlad, temno, ticho po búrke. Hm, rozmýšľam, že to vidím tak jasne asi preto, že presne toto isté som kedysi dávno raz videla aj vo vlastných očiach... fuj, ešteže je to preč. Spravím čokoľvek, aby sa mi s tým chlapom neskrížili cesty a aby som s ním NIKDY !!! za žiadnych okolností nezostala sama.

 

Poznáte tento druh strachu ? To vedomie, že v danom človeku je niečo hraničiace s nadprirodzenosťou, hlboké prázdno, absencia všetkých citov, schopnosť čohokoľvek ? Toto je to, čo ma desí zo všetkého najviac

podobne ako bijou - najvýraznejší u mňa je strach zo zlyhania

nie je to ten strach 10 minút pred testom, ale taký permanentný strach.. niekedy sa prejavuje viac, niekedy menej.. niekedy je to len taký slabý nevýrazný pocit, prekrytý niečím príjemným... niekedy vynikne úplne, a vtedy neviem, čo mám robiť, neviem to prekonať, ani sa s tým zmieriť, ani sa sústrediť na inú činnosť, proste nič.. len sedieť a čakať kedy to prejde

nechcem zlyhať, sklamať niekoho, nezmierim sa s predstavou, že som nenaplnila očakávania niekoho, na kom/koho mienke mi naozaj záleží

Kedysi som počul, že strach sa dá prekonať tak, že mu vyjdete v ústrety. Bojíte sa tmy? Choďte večer niekam do lesa a potlačte ten strach. Ak ho potlačíte, už sa tmy báť nebudete. Funguje to. Ja sa tmy nebojím, to som dal len príklad.

 

Bijou myslím, že z takej kreatúry by mal strach každý pri zmysloch človek.

u mna je najvyraznejsi strach zo zavaznych zdravotnych tazkosti. ako takych a tiez z toho, ze sa mi to prihodi na nejakom nedostupnom mieste alebo v case, ked tam nik nie je.

Bijou myslím, že z takej kreatúry by mal strach každý pri zmysloch človek.

ale chlapík vyzerá úplne normálne - vzhľadom, je zazobaný, nevidno na ňom žiadne zdravotné dôsledky dlhodobého užívania, chodí normálne oblečený, len to z neho vyžaruje proste...brrr, fuj

nechcem zlyhať, sklamať niekoho, nezmierim sa s predstavou, že som nenaplnila očakávania niekoho, na kom/koho mienke mi naozaj záleží

toto je problem vela ludi

treba si uvedomit ze vsetko robis hlavne pre seba, pre nikoho ineho...ak budes ty stastna s tym co si dosiahla, tak si dosiahla to hlavne...pretoze stava sa, ze tito ludia na ktorych mienke ti zalezi nebudu nikdy 100% spokojny a ty sa budes len nahanat a stresovat ako im este vyhoviet

nechcem zlyhať, sklamať niekoho, nezmierim sa s predstavou, že som nenaplnila očakávania niekoho, na kom/koho mienke mi naozaj záleží

 

Tak takto... Aika, nikto nema pravo na teba naklast prehnane velke poziadavky a velke ocakavania a cakat ze ich vyplnis. A takisto, ty nie si povinna robit nieco co ovela presahuje tvoje moznosti.

Priklad: nikto nemoze od teba ocakavat, ze budes tahat kamion, pricom je na prvy pohlad jasne ze nezvladnes. A on ti to bude potom vycitat. Ak by to urobil, tak na takeho cloveka sa mozes zvysok... A to aj napriek tomu, ze si si jeho nazorov pred tym vazila. A tyka sa to aj rodicov.

samozrejme, zalezi od ludi, ktorych ma clovek okolo seba - teda, kto su ti, na ktorych mienke mu zalezi a ktorych nechce sklamat. skratka, poznat, ci su to ti spravni. ale vzdy su to druhi ludia, na ktorych ma cloveku zalezat a pre ktorych ma robit to alebo ono. covek, ktory vidi hlavne sam seba, si moze zbalit celeho seba a odist niekam prec, lebo to je uplne zbytocna existencia. aj keby urobil neviem co, tak kym to neurobi pre niekoho alebo nieco mimo vlastnu osobu, tak to nema vobec ziadnu cenu.

leg evidentne si nepochopil

je rozdiel spravit nieco pre niekoho a spravit nieco pre seba, ale tak aby tym uspokojil niekoho nahonene ego

 

typicky priklad, rodic ktory chcel byt super tenista ale nevyslo mu to tlaci svoje decko do toho aby hralo tenis, bavi ho to, ale ked sa mu nedari tak nie je smutne z toho ze sa to nepodarilo, ale z toho ze sklame rodica ktory ma prehnane ocakavania

treba si vediet vybrat ludi, na ktorych mienke, atd. zalezi. clovek by k tomu mal postupne dospiet.

rodicov a rodinu celkovo si nevyberies, casto jedine co ti ostava je strpet ich...

to je fakt, ze z postavenia dietata v rodine vyplyva to, ze spociatku mu zalezi najma na rodicoch.

Tak takto... Aika, nikto nema pravo na teba naklast prehnane velke poziadavky a velke ocakavania a cakat ze ich vyplnis. A takisto, ty nie si povinna robit nieco co ovela presahuje tvoje moznosti.

nejde o to, že by mi niekto priamo povedal, aby som niečo spravila, nikto na mňa nemá prehnané nároky (aspoň myslím) .. skôr len viem, že sa odo mňa niečo čaká, že si odo mňa niečo sľubujú..a ja nechcem sklamať, tak často robím veci, ktoré sú mi absolútne proti srsti, ale robím ich pre niekoho

banálny príklad - mama chce, aby som mala v škole dobré známky, tak sa učím všetko, aj veci, ktoré neznášam, protivia sa mi, nikdy ich nevyužijem, atď.. síce mi priamo nepovie, že to odo mňa čaká, ale viem to a bojím sa, že ju sklamem

 

 

rodicov a rodinu celkovo si nevyberies, casto jedine co ti ostava je strpet ich...

tak tak.. hlavne rodina je príčina tohto môjho "strachu"

To že rodičia od nás chcú, aby sme sa dobre učili, je myslím normálka. Ale musia nám nechať právo na chyby a omyly. Môže sa stať, že príde slabšie obdobie a tie známky nie sú také ako by mohli byť., vtedy sa ukáže, ako je na tom rodič s upätosťou na potomka

 

Ale chápem, zväzuje ten pocit zodpovednosti. Niekto nám stále hovorí, že máme naviac. Zväzuje to.

 

Ach jo, v škole sa učime aj veci, ktoré si myslíme, že nám nebudú na nič. Na prvý pohľad...

nee, wysky, tak som to nemyslela, bol to len príklad :lol: prospech, ani celkovo škola nie je to, čo by ma nejak extra trápilo, s tým problém nemám.. len ako jediný príklad ma to napadlo v tú chvíľu

 

presne ako píšeš, ide o to "máš na viac", čo mi stále niekto hovorí.. nemám sa porovnávať s horšími, ale s lepšími... a vnucuje mi predstavu, že nikdy nie som dosť dobrá, nech robím čokoľvek, snažím sa akokoľvek

a výsledok - raz musím sklamať, lebo nie som dokonalá

bojím sa len tej chvíle keď to príde

:lol: Som to tiež počúvaval, takže myslím viem o čom to je. :) Ak sa to preháňa, tak je to veľký tlak na človeka... A to je práve to čo som písal, to sú tie nároky, či očakávania, ktoré by nemali byť kladené na človeka. Skrátka, je mu potrebné nechať priestor aj na omyly, či zlyhania... Tak je to, nikto nie je dokonalý. A rodičia to často nechápu...

 

Ten príklad so známkami je dobrý. Čím väčší tlak na dosahovanie dobrých známok, tým horšie sú... Často to tak býva.

aika, asi ta chapem :] na jednej strane moze byt pekne, ked ti clovek hovori, ze mas na viac, ale na druhej strane je to tiez zaroven ako keby ti hovoril, ze doteraz sa nic nespravila spravne. pekna predstava, ale tak ten strach zo zlyhania nejako neprezivam... aspon momentalne nie. mna skor trapi strach, ci skor obava z toho, ze niekto alebo nieco pokori moju pychu/hrdost, i ked vobec to neviem nejako konkretizovat. momentalne som vsak uplne pokojna, a tak neviem presne povedat :lol:

nemyslím, že to, čo cítime pred rodičmi, je strach, to je rešpekt, alebo obavy...moje obavy sú: stratím príjem, nebudem vedieť zabezpečiť potreby mojich detí, náhle ochoriem...strach som mala pred maturitou, mám strach, že môj potomok prepedne drogám

nielen rešpekt, za určitých okolností aj strach pred rodičmi, alebo jedným z rodičov, možno dosť iracionálny, ale skutočný

strach, ktorý zmiešaný s x inými pocitmi prežije aj smrť.

zvyčajne mám strach z nemohúcej staroby, bolestí, a hlavne toho, že zostanem odkázaná na niekoho milosť ...

strach zo straty zamestnania, od istého veku dosť racionálny

strach o dieťa, do istého veku pred drogami, nedobrou spoločnosťou, strach o jeho budúcnosť

strach zvierajúci žalúdok z niektorých ľudí, strach zo zlyhania, strach z neschopnosti, z omylu, z rozloženia aj tej trochy sebavedomia ... strach zo všeličoho, každý deň kúsok strachu

Pred maturitou som bol tiež vyklepaný, ako aj 4 roky pred tým (prijímačky na strednú), pretože to bolo niečo čo muselo byť. Keď som robil prijímačky na vysokú tak to bolo v pohode.

raz som mala velmi silny pocit strachu, isla som domov, po nasej ulici, a v tom vidim z dialky, ze pri nasom rodinnom dome zastavila sanitka...moj otec ma niekedy problem so srdcom, a hned mi napadlo, ze co ak .. :lol: zrychlil sa mi tep, zacala som utekat... sanitka sa pohla, a sla dalej ulicou, az zmizla za rohom... hned ako som dosla domov, sla som skontrolovat, ci su vsetci v poriadku... vtedy by sa krvi vo mne nedorezali :)

 

mam strach o moju rodinu, aby nemali vazne zdravotne problemy, aby vzdy drzala pokope... momentalne mam strach o brata, ktory sa za posledny rok strasne zmenil, nemyslim, ze mu hrozi dake priame fyzicke nebezpecenstvo, skor narusenie nasich rodinnych vztahov s nim, hm

 

mala som strach pred prijimackami, na strednu, kedy si moj otec myslel, ze ma bude motivovat, ak mi kazdy druhy den povie, ze nevadi ze nebudem mat strednu, uz mi zahrievaju miesto pri pokladni v nakupnom centre, nevadi ze nikdy nebudem mat na vlastny byt...no uplne hruza... to ma dost stresovalo... aj som mu to raz vykricala, ci si mysli, ze toto je naozaj ta najlepsia forma motivacie, ked mi miesto sebavedomia len zviera zaludok nad moznym dopadom nematia strednej... pricom som vobec nepatrila medzi tych, ktori by mali kedykolvek problemy v skole, tak neviem co to malo znamenat... odvtedy mi uz nikdy nic take nehovoril, a miesto toho ma podporil :)

 

pred maturitami som mala strach z hanby, co ak nespravim maturity, a vsetci to o mne budu vediet... co tiez nehrozilo, ale pamatam si ako v skole z kazdej strany do nas tlacili, ze maturita je taaaak tazka, taaak podstatna, taaaak narocna vec... mala som spoluziacky, co cely akademicky tyzden kvoli tomu prevracali od nervozity, hruza ;)

 

pred prijimackami na VS som mala strach, ze sa mi nepodari splnit si svoj sen, a pokracovat v mojich vytycenych cieloch...

 

nemavam strach, ze niekoho sklamem, ak nedostanem taku a taku znamku, viac ako druhych, to stve mna, ak sa mi nieco nepodari, ... mam zlu vlastnost, strasnu superivost, chcela by som byt najlepsia ;) co ale nie vzdy priamo umerne ide ruka s rukou vo vynalozenej praci, kedy si zas poviem, ze nic netreba tak prehanat....