Skočiť na obsah

Prekladanie


JohnnyXPN

Odporúčané príspevky

Moje Hobby je prekladanie poviedok, titulkov k seriálom.

Buď z ENG do Sk. Ale častejšie z Cz do Sk.

 

Tu je ukážka z poviedky:

Kristine Kathryn Ruschová: ECHEA

 

To dievčatko sa volalo Echea. Spolu s ďalšími utiekla z vojnou zmietaných mesačných kolónií na Zemi, kde si ju jedna rodina hneď na to vybrala k adopcii. Keby Sára a jej manžel vedeli, aké tajomstvo si so sebou dievčatko priniesla, možno by si svoje rozhodnutie rozmysleli…

 

ECHEA

Dodnes, keď zavriem oči, vidím ju v duchu pred sebou, rovnakú ako vo chvíli, keď som ju zbadala po prvýkrát: drobnú, krehkú, s neprirodzene bledou pokožkou a šikmými čokoládovými očami. Vlasy mala biele ako mesiac za bezmračného večera. Vtedy, toho dňa, sa zdalo, že tie oči tvoria jedinú farebnú škvrnu na jej vyčerpanej tváričke. Mala sedem, ale vypadala na tri. A jej chovanie sa nepodobalo ničomu, s čím sme sa do tej doby stretli.

Ani potom.

 

Mali sme tri deti a žilo sa nám dobre. Neboli sme nijak impulzívny, ale skutočne sme cítili, že máme čo dať. Mali sme veľký dom a dosť peňazí; mohli by sme pomôcť nejakému dieťaťu. Naozaj sa to zdalo ku prospechu veci.

Začalo to tými letákmi. Po prvýkrát sme ich uvideli v nezastrešenej kaviarni neďaleko nášho domu. Práve sme obedovali, keď sme zbadali vznášajúce sa farebné bodky, mihla sa detská tvár. Obidvaja s manželom sme si dotykom otvorili obrazový displej:

Prázdna mesačná krajina, nad obzorom Zeme ako obrovská modrobiela lopta, neustále prítomná, nedotknutá, zdravá a akosi previnilá. Samotný Mesiac vypadal pusto ako vždy, dokiaľ ste poriadne nezaostrili. Potom sa objavili jazvy rozbitých kupol, otvorených ku hviezdam. V rohu prvého letáku, ktorý som otvorila, boli na samom kraji zobrazenia vidieť krvavé škvrny, roztrúsené všade po kráteroch a balvanoch. Narobili do prachu diery o veľkosti päste. Nikto mi nemusel vysvetľovať, čo to je. Výsledky použitia samopalov s vysokou kadenciou v podmienkach nízkej gravitácie sme mali možnosť vidieť, kdekoľvek sme si nahrávali správy.

Séria letákov začínala celkovým pohľadom na Mesiac a končila tvárami utečencov: bledými, strhanými, porazenými. Osobná doprava raketoplánmi na Zem bola značne obmedzená. Najprv prileteli tí, ktorí mohli zaplatiť, ale v dobe, keď sa k nám dostali letáky, už sa podmienky pre poskytnutie azylu zmenili. Zem prijímala iba tých, ktorí tu mali žijúcich príbuzných. Žijúci príbuzný, ktorý boli ochotní príbuzenstvo priznať – a mohli ho preukázať úradným potvrdením.

K týmto pravidlám sa však neprihliadalo v prípade detí – sirôt alebo nedospelých vojnových utečencov. Tí sa smeli vrátiť na Zem, pokiaľ to ich zdravotný stav dovoľoval, pokiaľ súhlasili s tím, že budú adoptovaný, a boli ochotný zriecť sa všetkých nárokov na mesačnú pôdu. Museli sa zriecť hviezd, aby mohli mať domov.

 

Vyzdvihli sme ju pri Siouxskych Vodopádoch, kde sa nachádzala stanice raketoplánov a internačné stredisko, najbližšie k nášmu bydlisku. Zástavka raketoplánov bola na opustenom mieste. Pôvodne slúžila ako stanovisko pre nakladanie politických väzňov a ves¬mírnych vojenských oddielov. Vybudovali ju na zvlnenej prérii; rozľahlý komplex, jeho laserové ploty sa mihotavo leskli na slnku. Pri každom vchode stála stráž, ďalšie sa vznášali nad nami. Muži s laserovými zbraňami nás zaviedli do hlavného areálu, do budovy, ktorá bola postavená takmer pred sto rokmi z betónu a ocele, účelné, studené a staré. Jej haly boli cítiť zatuchlinou. Betón opadával a všetko pokrýval jemným šedivým prachom.

Echea priletela už predchádzajúcim raketoplánom. Musela prejsť detoxikáciou a karanténou, podrobiť sa zdravotnej prehliadke a psychi¬atrickému posúdeniu. Nevedeli sme, či nám ju vôbec odovzdajú, kým nezavolali naše meno.

Stretli sme sa s ňou v betónovej miestnosti bez okien, chránenej pred slnkom, chránenej pred svetom. V celom areáli nebol žiadny nábytok.

Otvorili sa dvere a v nich sa objavilo dieťa.

Drobné, bledé, krehké. Oči obrovské ako sám mesiac, tmavšie než najčernejšia noc. Stála uprostred miestnosti rozkročená, so založenými rukami, ako by sa už teraz na nás hnevala. Počítačový hlas sa rozozvučal všade okolo nás, prenikal do nás a medzi nás:

Toto je Echea. Prosím zoberte ju a pokračujte dvermi po ľavej strane. Čaká na vás raketoplán, ktorý vás dopraví na dopredu určené miesto.

Nepohla sa, keď ten hlas počula, aj keď mňa vyľakal. Môj manžel už vykročil k nej. Čupol si, ona sa na neho osopila.

„Nepotrebujem vás,“ povedala.

„My ťa tiež nepotrebujeme,“ skúsil. „Ale aj tak ťa chceme.“ Prísne držanie jej brady s trochu uvoľnilo, ale len nepatrne.

 

„Hovoríte aj za ňu?“ opýtala sa a ukázala na mňa.

„Nie,“ povedala som. Vedela som, o čo jej ide. Požadovala hneď na mieste uistenie, že nevstupuje do vojnovej zóny, síce súkromnej, ale rovnako ničivej ako tá, ktorú práve opustila. „Hovorím sama za seba. Prajem si, aby si išla s nami domov, Echea.“ Neústupne na nás upierala zrak, aniž by zmenila svoj sebave¬domý postoj. „Prečo ma chcete?“ opýtala sa. „Ani ma nepoznáte!“

„Však ťa spoznáme,“ povedal môj manžel.

„A potom ma pošlete naspäť,“ prehlásila trpkým tónom. Rozoz¬nala som v ňom strach. „Nepôjdeš naspäť, to ti sľubujem,“ povedala som. Toto sa sľubovalo ľahko. Žiadne z detí sa na Mesiac nevracalo, ani tie, u ktorých sa adopcia nepodarila.

Nad nami sa ozval zvonček. Na to nás upozorňovali, vedeli sme, že už musíme ísť.

„Musíme odtiaľto preč,“ popohnal nás manžel. „Vezmi si svoje veci.“ Najskôr sa zatvárila zdesene a zradene, ale okamžite to skryla. Ani som si nebola istá, či som to naozaj videla. Potom zúžila tie krásne Čokoládové oči. „Som z Mesiaca,“ povedala so sarkazmom, aký by našim vlastným dcéram bol cudzí. „My žiadne veci nemáme.“

O mesačných vojnách sa toho na Zemi veľa nevedelo. Sieťové spravodajstvo bolo nevyhnuteľne povrchné, a na dlhú lekciu dejín Mesiaca som nemala trpezlivosť.

Stručne zhrnuté bola situácia na Mesiaci taká: Mesiac vládol iba veľmi omedzenými ekonomickými zdrojmi. Niektoré kolónie boli po rokoch existencie sebestačné, iné neboli. Neobyčajné cenné náklady, dopravované zo Zeme, mali svoje pevné miesto určenia, ale často tam nedorazili. Kvôli získaniu vzácneho tovaru sa ľudia dopúšťali pirátstva, krádeží a vrážd. Niekedy prepukli miestne šarvátky, občas sa boje vystupňovali. Dochádzalo k poškodení kupol, a najhorším dôsledkom bojov bolo úplné zničenie dvoch kolónií.

V tej dobe som situácií na Mesiaci vôbec nerozumela. Prijala som za svoj cynický názor jedného zo svojich profesorov: kolónie vždy bojujú o nezávislosť, akonáhle sa oddelia od materskej zeme. Dokonca som to tu a tam zopakovala na nejakom večierku. Nechápala som, že ide o hrubé zjednodušenie najzložitejšieho problému nášho vesmíru.

Okrem toho mi nedochádzalo, akú daň si také prípady vyberajú na ľuďoch.

Teda, dokiaľ som nemala doma Echeu.

 

Na spiatočnú cestu sme si objednali súkromný raketoplán, ale kľudne sme mohli ísť domov peši po verejnej ulici. Pokúšala som sa Echeu nejako zabaviť, ale nehovorila. Namiesto toho civela z okna, a keď sme sa blížili k domovu, bola viditeľne čím ďalej nepokojnejšia.

Jazero Nebagamon je celkom malé; jedno zo stoviek jazier, ktorými je posiaty celý Severný Wisconsin. Kedysi tu bývala módna rekreačná oblasť pre príslušníkov vyšších vrstiev. Mnoho z nich si tu postavilo letné sídla, niektoré už koncom deväťnásteho storočia. Na začiatku dvadsiatehoprvého storočia boli letné domy rozpredané. Väčšiu časť pozemkov kúpili rodiny, ktoré už vlastnili pôdu v susedstve a ktorým sa nepáčilo, aká je okolo Nebagamonu tlačenica. Moja rodina nakúpila pätnásť parciel. Rodina môjho manžela desať. Náš sobáš, ako niektorí vtipkovali, patril k jednej z najdôležitejších fúzií súčasnosti.

Niekedy si hovorím, že to vôbec nebol vtip. Všetci to od nás očaká¬vali. Pochopiteľne k sebe chováme istú náklonnosť, v našom vzťahu sa nájde i kus vrúcnosti. Nie však skutočná vášeň. Neprežili sme žiadnu vášeň, tým som si istá. Len vrelú ná¬klonnosť. Vášeň som kedysi cítila k inému mužovi – vlastne vtedy chlapcovi – a bolo to tak dávno, že už si na to pamätám len v nejas¬ných predstavách, ako by som to pred rokmi videla vo filme alebo na obraze zo života niekoho iného.

Keď sme sa s manželom zobrali, počínali sme si ako spoločnosť, ktorá práve nadobudla majetok. Strhli sme letné sídlo mojej rodiny, pretože tá stavba nemala patričné možnosti ani historickou hod¬notu, a pustili sa do prestavby domu manželovej rodiny. Starý dom sa stal pohodlným sídlom so skvelým trávnikom, ktorý sa zvažoval až ku kalnej vode. Večer sme sedávali na verande a počúvali cikády, dokiaľ sa úplne nezotmelo. Potom sme sa dívali na hviezdy a ich odrazy v našom jazere. Občas nám bola dopriata i polárna žiara, ale nie moc často.

Na toto miesto sme priviedli Echeu, dievča, ktoré nikdy v naozaj nevidela zelenou trávu alebo urastené stromy, ktorá zaručene nikdy nevidela jazero alebo modrú oblohu alebo hviezdy zo Zeme. Počas svojho krátkeho pobytu v Severnej Dakote videla len to, čo tam považujú za Zemi – hnedý prach a Čerstvý vzduch. Ale i táto jej skúsenosť bola veľmi omedzená a nezahrnovala slnečný svit ani prírodu.

 

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Odpovedí 1
  • Vytvorené
  • Posledná odpoveď

Top prispievatelia v tejto téme

  • Tom182

    1

  • JohnnyXPN

    1

Najaktívnejšie dni

Top prispievatelia v tejto téme

Najaktívnejšie dni

Návštevník
Táto téma je teraz zamknutá pre ďalšie odpovede.

×
×
  • Vytvoriť nové...

Dôležitá informácia

Táto stránka používa súbory cookies, pre zlepšenie používania stránok tohto webu. Pre viac informácií kliknite sem. Ďalšie informácie nájdete na stránke Zásady ochrany osobných údajov