Jump to content

Zdedený pohľad na veci a fakty okolo nás


Cactales

Recommended Posts

Človek si už v minulosti stanovil určité pravidlá správania sa, morálky, zvykov a predstáv o svete. Zvyklosti a predstavy zakorenené za stáročia sa menia len ťažko. Mnohé majú pôvod v náboženstve, niektoré možno len v tom, že sa určitá skupina ľudí na niečom zhodla, a od nej to prevzali ďalší ľudia. Pritom sa vlastne často ani nezamýšľame, či majú tieto zvyklosti a predstavy nejaký význam, prijímame ich automaticky, tak ako to robili generácie pred nami. A nazeranie na niektoré veci dodatočne vyplynulo zo starých názorov tak, aby boli aplikovateľné aj v dnešnom modernom svete.

 

Prekročenie týchto hraníc jednotlivcami často nebýva v spoločnosti akceptovateľné, posun názorov dozrieva len ťažko, niekedy možno vôbec. Majú zdedené hodnoty, názory na určité veci vždy ten význam, ktorý im pripisujeme? Kedy dochádza ku zmene všeobecne prevažujúceho názoru?

Link to post
Share on other sites

premýšľam o tom, čo som v podobnej, vlastne rovnakej téme napísala na námietky jedného fórumáka : anarchia to nespraví.

že mantinely, stáročné tradície, zákony a kánony na niečo sú, a nie sú až také stále, menia sa, len tie základné zostávajú ... keď je napísané v desatoro nepokradneš, to nie je preto, že je to desatoro, je to vypozorovaný kánon, niečo, čo pri snahe zostať človekom musíme dodržať, ľudia sa pracne naučili žiť medzi mantinelmi, lebo nejaký poriadok musí byť ...

až tak, že každá doba má svojich rebelov, my sami sme rebeli, to nie je jednoduché vyčnievanie z radu, je to komplikovanosť, ktorej je navlečený kabát úzky ... a zároveň je to jednoduchosť, na ktorú nie je problém navliecť hocičo ...

predstavy človeka o človeku sú mylné, človek nie je ani humánny, ani dobrý, a na druhej strane vie byť človek krásny a dobrý, človek je tvor bojujúci o miesto pod slnkom, človek je niekto, kto si musel nejaké mantinely vymyslieť, aby zostal človekom, aby si pripomínal, čo smie, čo nesmie, čo sa patrí , čo nie, a človek je tvor, ktorý trpí a premýšľa a anarchia kdesi drieme

ako dobre by bolo niečo rozbiť ... niekedy

zákon a kánon kdesi v nás to nedovolí ... ale pohárom o stenu je fajn tresnúť

aspoň tým pohárom

len tak, aby to nikto nevidel

premýšľam nad jedným rozhovorom .. vlastne dvomi, potrebovali čas, aby vyzreli

a ešte potrebujú

Link to post
Share on other sites
  • 6 months later...
Cat the Philosophist

Neviem, či som Tvoju tému správne pochopila, Cactales, ale skúsim Ti to tu trochu zamoriť. :lol:

 

Ja mám pocit, že problém v zakorenených zvyklostiach a predstavách spočíva v stádnosti ľudstva - primitívne povedané: "máááster zavelí a ide sa". Čo si všímam v bežnom živote, ľudia sa boja vysloviť svoj individuálny názor na vec, akoby mali strach, že sa niekomu znepáčia. Najlepším príkladom je asi to náboženstvo, ktoré si Ty spomínal. Nejdem urážať nikoho vieru, ja si vieru každého človeka vážim a ctím, len neuznávam fanatické chodenie do kostola, tobôž nie spovedanie sa nejakému chlapíkovi v čiernej sutane. Boh je aj v detskej izbe a za svoje hriechy sa zodpovedám sebe a tým, ktorých sa to týka. Čo si všímam, v mnohých starých ľuďoch je zakorenené, že ak sa pred kostolom niekoľkokrát neprežehnajú, bude to mať pre nich neblahé následky. Ja premýšľam, odkiaľ pramení tento ich neustály strach a či to je naozaj len výchovou. Moja mama veľmi veľa pracuje, pomáha ľuďom a lieči ich, a potom sa ma pýta, či si môže dopriať nejaké milé drobnosti ako napríklad soľ do kúpeľa alebo slivkový sprchový gél. Má výčitky svedomia a zároveň si namýšľa, že Boh nerobí nič iné, iba striehne, či si náhodou nekúpila nový toaletný papier. Vravím, mami, drieš ako kôň, veď si to zaslúžiš, tak čo riešiš? Ak Boh existuje, je rád, že si šťastná a máš všetko, čo potrebuješ k plnohodnotnému životu. Mama je inteligentný človek, veľa premýšľa a číta, ibaže má už od detstva zakorenenú predstavu, že Boh je zlý a trestá nás za každú somarinu, lebo nemá nič iné na práci. Snaží sa spod tohto názoru vymaniť, ale je to ťažké ... vlečie sa to s ňou už od detstva (matka ju veľmi prísne vychovávala) a pri každom "prečine" má výčitky svedomia, hoci rozum jej vraví, že sa mýli. Nie je mojím cieľom rozpútať náboženskú debatu, uviedla som to ako príklad.

 

A možno práve preto, že prekročenie hraníc nebýva spoločnosťou tolerované, sa ľudia boja odpútať od zaužívaných predstáv a zvyklostí. Ako ďalší príklad uvediem smrť. Keď niekde vyslovím názor, že sa smrti nebojím a pre mňa toto slovo predstavuje mystický zážitok, okamžite všetci zblednú a pýtajú sa ma, či nemám sklony k samovražde. Ľudia majú akosi až neprirodzene zakorenené, že smrť je zlá, desivá a bolestivá, pričom opak môže byť pravdou. Keď sa detí pýtam, ako si predstavujú smrť, väčšina povie, že sa im okamžite vybaví stará zošúverená dáma s kosou na pleci alebo tmavá postava v dlhom čiernom plášti a s červenými planúcimi očami. Čiže nejaký premúdrelý tĺk tým deťom nasúka do hlavy svoju predstavu smrti, hoci smrť podobu nemá a je to iba prirodzený proces oslobodenia sa duše z mŕtvej, nepotrebnej telesnej schránky.

 

Z vlastných skúseností viem, že ak sa človek (a najmä jeho názory) vymyká zo zaužívaného štandardu, môže sa stretnúť s nesúhlasom ostatných členov skupiny. Giordano Bruno bol za svoje názory upálený, pretože sa znepáčil predstaviteľom inkvizície, hoci dobre vieme, že títo páni to tiež nemali v hlave celkom v poriadku. Možno to neboli najšťastnejšie príklady, ale prostredníctvom nich som vedela vysvetliť svoj postoj k danej téme.

 

Majú zdedené hodnoty, názory na určité veci vždy ten význam, ktorý im pripisujeme?

Určite nie. Mnohokrát sa takéto "hodnoty" snažili brzdiť pokrok a ich cieľom bolo akoby otupiť myseľ ľudí, aby boli ľahšie ovládateľní. Ak má človek strach, je ľahšie manipulovateľný. Našťastie tu vždy existovali "rozbíjači mýtov", ktorí sa nepodvolili väčšine a tým, že prišli s niečím revolučným, konečne dali niekomu poriadne na frak.

Kedy dochádza ku zmene všeobecne prevažujúceho názoru?

Podľa mojej skromnej mienky v prípade, keď sa nájde jednotlivec, ktorý nemá strach ... prísť s novou myšlienkou a vysloviť svoj vlastný názor, hoci môže byť na prvý pohľad trochu kontroverzný. Ak sa nájde dostatočný počet zástancov nového zmýšľania, môže dôjsť k zmene prevažujúceho názoru.
Link to post
Share on other sites
  • 2 months later...

..nove myslienky a nazory prinasa doba, dosiahnute vedomosti, rozvoj medii - ako formacneho nastroja, je toho v sucasnosti hodne...ale hlavny potencial je v ludoch...niektori z nich v minulosti predbehli svoju dobu a pykali za to - neboli pochopeni, nebola akosi vhodna doba na ich nove nazory...ovocie nebolo zrele...az buducnost im dala za pravdu (to sa tyka hlavne vedeckych objavov)...ale prirodzeny zakon a urcite normy spravania su v podstate nemenne, sam clovek ich nosi v sebe...a upravuje ich kazda spolocnost podla svojej kultury, tradicie...

Link to post
Share on other sites

...ovocie nebolo zrele...

Omyl, ovocie bolo zrelé, len záhradníci boli v tom lepšom prípade nezrelí, nekompetentní, prispatí ... v tom krajnom aragontaní a nenávistní apriori k pokroku a novým myšlienkam. Nebolo vhodná doba - nebola na vine imaginárna doba, aj tú dobu a jej ducha tvorili ľudia. Je to o ľuďoch a ich kvalitách.

Link to post
Share on other sites

Ja by som išiel len neďaleko - do obdobia socializmu. Mladší majú názory naň zdedené, starší v snahe byť " in " blijú na všetko z tej doby t.j. aj na seba, svojich rodičov, atď.

Prehlasujem, že súhlasím s tým, že socializmus bol zlý pokus na ľuďoch, obdobie neslobody vo všetkých smeroch ľudskej činnosti a myslenia.

 

Neznášam ale, keď ľudia čo to nezažili a starší "revolucinári" čo ich nechceli vziať ani do strany - teraz sa stavajú do čela neuprosných kritikov. Všeobecné pohrdanie ľuďmi žijúcimi v tej dobe typu - starí komunisti, červení, už sa ozývajú pohrobkovia - mňa osobne urážajú. Dá sa bojovať aj pasívnou rezistenciou, vytváraním oázy slobody v práci, vo voľnom čase v rodinách a to mnohí z nás robili.

 

Dovolím si tvrdiť, že sme vykonali viac roboty v prospech našich ľudí ako niektorí disidenti a tí čo zdrhli ............

 

 

Nik, nemôže za to do akej doby sa narodí. Ja som so svojím spôsobom života spokojný.

Mal som pekné detstvo, na strednú aj vysokú školu spomínam rád - klasický veselý bujarý študentský život.

Mal som špecifické zaujímavé povolanie - všade sme si dokázali vytvoriť prostredie relatívnej slobody( taká drobnosť na prísne kontroloovaný 1.máj so chodill s deťmi na túru na Lysec, na pracovisku bolo viac kontrarevolucionárov ako v Slobodnej Európe

Mal som lásky a mám už 30 ročné taliansko - pokojné manželstvo

Poznám celé Slovensko a jeho hory-horolezectvo,turistika, lyžovvanie, tenis.......... a to som naučil aj svoji dvoch chlapcov. Všetko sa dialo v prostredí úprimnej lásky k prírode a športu ( verzus dnešní zbohatlíci, ktorí demonštrujú svoje bohatstvo - off roady, štvorkolky výstroj a keď vidím ako držia raketu, žoviálne žvásty.....)

 

Aspoň na toto nám nešahajte a hlavne nie tí čo držali huby a až teraz sú hrdinovia.

  • Upvote 1
Link to post
Share on other sites

Create an account or sign in to comment

You need to be a member in order to leave a comment

Create an account

Sign up for a new account in our community. It's easy!

Register a new account

Sign in

Already have an account? Sign in here.

Sign In Now
×
×
  • Create New...

Important Information

We have placed cookies on your device to help make this website better. You can adjust your cookie settings, otherwise we'll assume you're okay to continue. Additional information you can see at Privacy Policy