Šéf

na šéfov sme takmer zabudli. ale nie úplne ... akí ste teda vy šéfovia a akých máte šéfov ? :)

jedného nezabudnuteľného z nie priveľkého radu šéfov mi pripomenul dnes jeden blog. vlastne ani nie pripomenul, lebo je nezabudnuteľný, len vystihol, klaplo to, skrátka pán šéf ... a zrejme takých je bárskoľko, čítajúc článok a jeho zdroj :

...

Šéf vládnuci silou svojho ega nedôveruje nikomu len sebe - aj keď dôveru a súdržnosť vyžaduje. Vtedy sa stáva spoločenstvo neľudským. Chýba v ňom láskavosť, prijatie dôležitosti každého jedného človeka - od prezidenta po upratovačku. Takýto šéf zrádza pozíciu otca, lebo namiesto poriadku nastoľuje neistotu a chaos.

Śéf spoločnosti musí vládnuť silou svojho príkladu a nie silou svojej pozície. Ak znova načriem do Knihy premien, tak tajomstvom dobrej rodiny/spoločentva je dôvernosť a poriadok. Dôvernosť je spolupratričnosť k skupine ľudí v spoločnosti a to v dobrom aj v zlom. Ste spolu, viete sa podeliť o starosti, navzájom sa podržať. Poriadok je jazýček na váhe dôvernosti. Ak niekto prekročí hranice dôvernosti, nastanú nepríjemnosti, dusno, zlá nálada, nespolupráca a všetko smeruje vlastne k rozpadu.

Dôvernosť a z nej vyplývajúca dôvera musí byť obojstranná. Ak vám niekto vyčíta v práci, že ste sklamali jeho/jej dôveru nevedomky vám hovorí "Ja som ti nedal svoju!". Uvedomiť si, čo sa vlastne deje je ťažké.

Ak sa v disharmonickom spoločenstve pridruží k metóde šéfovanie ponižovanie, diktátorstvo, tak to je už hotový chaos, ktorý sa priživuje na neistote a všeobecnej nervozite. Rastie ako hydra. Sám šéf je chytený do vlastnej pasce - vlastný strach z nedokonalosti, chýb a neúspechu pred jeho nadriadenými ho pevne drží pod krkom a nedá mu nadýchnuť.

....

Čítajte viac: http://jakubcikova.b...l#ixzz1wfIAZgPx

 

aký ste teda vy šéfovia a akí sú vaši šéfovia ? :)

posledne dva roky mam super sefa, plus z mojho timlidera sa mi stal sef...da sa s nimi vzdy dohodnut, hovoria na rovinu, kamaratsky sa s nimi da fungovat a pracuju stylom "mam tim ludi co vedia co robia, nebudem ich nahanat a drbat za prkotiny"...skoda ze mam aj americkych sefov a ti su na dve veci a styri hviezdicky

aký ste teda vy šéfovia a akí sú vaši šéfovia ? :)

 

Ten vôbec prvý šéf, na ktorého som po skončení školy "natrafila" bol o pár rokov starší.

Teraz mi tak napadá - o koľko rokov bol prvý šéf starší, o toľko bol druhý šéf mladší ... :)

Ani jeden z nich nebol autoritatívny typ, nedávali nám pocítiť, že len oni majú "patent na rozum", že jediný správny názor je len ten ich, nechávali nás pracovať samostatne, keď sme potrebovali poradiť, vždy vďačne, bez irónie, či pocitu nadradenosti poradili a my sme si ich naozaj vážili. Ak bolo niekedy toľko práce, že bolo treba robiť nadčasy, nenašiel sa nikto, kto by "super reptal", vždy sme si povedali ... toto musíme urobiť aj keby čo bolo, pretože Jano by mal problém.

Ale aj ten "obyčajný" šéf máva zvyčajne nad sebou šéfstvo veľké ... a tam by som som sa už s takou úctou vyjadrovať nevedela, pretože som "zažila" aj takého "veľkého šéfa". Snažiť sa prejavovať svoju nadradenosť zvyšovaním hlasu, nekompromisnými, občas ale naozaj nie úplne správnymi rozhodnutiami, nepripúšťajúci a neuznávajúci názor niekoho iného ako svoj /aj keď sa občas stalo, že ak sa na "problém" vyspal, vrátil sa s názorom opačným/ ... tam sa dá skôr hovoriť, že je to diktátor, ale nie správny šéf.

Nechcem tým hovoriť, že dobrý šéf je ten, ktorý hladí podriadených "v smere srsti", to určite nie, šéf MUSÍ mať určité vodcovské schopnosti, musí sa vedieť presadiť a udržať si autoritu, ale správny šéf sa vie aj v tých vodcovských pozíciách pohybovať v tých správnych hraničných "hodnotách". Neviem, či sa dá naučiť byť "dobrým a správnym šéfom", s určitými predpokladmi sa asi človek už musí narodiť. :)

Byť dobrým správnym šéfom určite nie je ľahké, pretože byť šéfom, to nie je iba brať vyšší plat!

Zo strany podriadeného – mať dobrého šéfa – to je na nezaplatenie, to je radosť chodiť do práce! :smile2:

Len taká poznámka na okraj:

Aj náš "veľký šéf" mal svojho šéfa, vlastne šéfku – manželku. :)

A je iróniu osudu, že doma dotyčný musel "zraziť opätky" a "skákať" ako šéfka prikázala.

Ono to vyzeralo potom tak, že dotyčný sa niekde potreboval "realizovať" a na to mu boli podriadení "vďačnými objektami".

na niektorých šéfov rada spomínam, na moju prvú a predposledného ani nie. prvá sa cítila mnou ohrozená (čo som pochopila až keď som sa dozvedela, že už jednu mladú absolventku predo mnou vyštvala presne takými metódami, aké aj na mne skúšala), po nej som vyfasovala dobrú šéfku, bola len o pár rokov staršia ako ja, ale mala autoritu; vedela aj sprdnúť, ale ak si človek spravil robotu, bola dobrá a vedela si zastať svojich ľudí a vybojovať pre nich odmeny...

Páčil sa mi prístup šéfa v podniku, kam som nastúpila po materskej. Bol prísny, ak sa mu niečo nepáčilo, pokojne sfúkol aj svojich kamarátov či kamarátky, bol to taký temperamentný pán, ale bol spravodlivý a mal zmysel pre humor a nepovažoval za osobnú urážku, ak niekto mal iný pohľad na problém ako bol ten jeho.

Tiež si dodnes vážim vedúceho závodu v mojom prvom zamestnaní. Ten čo vyžadoval od nás, v prvom rade aj sám dodržiaval. Nemal síce rád, ak sa mu odporovalo, ale keď zistil, že pravdu nemal, nerobilo mu problém to priznať...pamätám sa, ako ja, ešte také ucho neskúsené, čerstvo zo školy vylezené, vyzbrojená len teoretickými vedomosťami, som protestovala, ked siloumocou chcel skúšať PVC na zariadeniach, na ktorých sme spracúvali PE alebo PAD, a ja som mu zahlásila, že to neexistuje...PVC si vyžaduje iné technické riešenie ako mali tie zariadenia. No a on mi povedal, že u neho neexistuje slovko "neexistuje", a nahnal ma to vyskúšať a aj sám pekne prišiel k stroju pozrieť sa, aký krásny výlisok z formy vypadne...Tak sme nasypali granulát do násypky a PUUUFFF! Po pár sekundách vyletel všetok tade, kade bol nasypaný. A jemu vôbec nerobilo problém pred všetkými povedať: "Mali ste pravdu, s našim vybavením to nejde."

Jeden z tých posledných bol hysterický a správal sa ako zemepán k nevoľníkom. jeho argumenty boli "Povedal som" a "Ja som tu šéf". Diskusia s ním nebola vôbec možná, iný názor ako bol ten jeho, neprijímal. Ani nebol ochotný si ho vypočuť a podobné snahy považoval za drzé útoky voči svojej osobe a proti svojej dôstojnosti. Podľa hesla "Nepapuľuj, ja ti dám! Ty si pes a ja tvoj pán!" Zaujímavé je, že keď už som nepatrila do jeho tímu, tak spočiatku zazeral, ale po nejakom tom mesiaci už bol fajn a tie vzťahy sa zmenili k lepšiemu.