Dan Brown, Da Vinciho kód a jeho ďalšie knihy

V jednej diskusii som našiel túto recenziu p. Jancovica. Príspevok tam napísal Jozef.
Poznáte knihu Da Vinciho kód? A čo si o nej myslíte?


 

Recenzia: Da Vinciho kód

Jozef Jancovic
Odkódovaný Da Vinciho kód

Jedna vysokoskolácka pri rozhovore zváznela a spýtala sa ma ci je to naozaj pravda, ze Jezis mal Máriu Magdalénu za zenu a mal s nou deti. Prekvapila ma jej neistota a váznost s akou otázku nastolila a hoci v hrubých rysoch poznala zivot Jezisa z evanjelií, divil som sa nedostatku jej kritického prístupu, ktorým by jej pomohol odhalit uz skôr túto síriacu sa nepravdu o Jezisovi z románu Da Vinciho kód. Ako to, ze ludia, ktorí bezne v iných situáciách kritický prístup prejavujú, stoja v prípade inteligentne ponúknutého blufu bezmocní? Je za tým mozno nedôslednost moderného cloveka, ktorý niekedy v rezignácii na pravdu stráca schopnost kriticky rozlisovat alebo si dokonca urcí, co si kritiku zasluhuje a co nie. Tomuto podivnému postupu v myslení casto napomáha najmä nepoznanie faktov a súvislostí. Úspechu románu Da Vincihi kód napomáha jednak slabá znalost Jezisovho zivota a toho, co je z jeho diela pre nás zivot a spásu normatívne, ale i neznalost faktov a historického kontextu prvotného krestanstva, v rámci ktorých evanjeliá o Jezisovi vznikali a ktoré sa pre spolahlivost historickej a teologickej výpovede o Jezisovi stali súcastou biblického kánonu. Ak sa takéto fakty a poznatky nevezmú do úvahy, tak v hlave nekritického citatela Brownovho románu sa usídli riadny balast o Jezisovi.

Kniha amerického spisovatela Dana Browna Da Vincihi kód zozína od jari minulého roka obrovský citatelský ohlas i na Slovensku. Po Harry Potterovi sa stala z nej v priebehu rokov 2004-2005 aj u nás kultová kniha. Jej náklad prekrocil uz 100 tisíc výtlackov. Po ceskej prírucke Sifra mistra Leonarda, ktorej autor je Simon Coxe, v júli vysiel k románu dalsí klúc od Reného Chandella, Poselství Da Vinciho kódu. Najnovsie sa dokoncuje film, ktorý prispeje k rozsíreniu vedecky tváriacich sa omylov azda najúcinnejsím spôsobom. Ked v roku 2003 vysiel román v USA, bol 40 týzdnov na cele v rebrícku bestsellerov novín New York Times a nadlho sa usadil na prvej pozícii v zozname najpredávanejsích kníh internetového predajcu amazon.com. Po umeleckej stránke sa nedá autorovi románu upriet jeho rozprávacský talent. Jeho triler má napínavé zvraty a zápletku, v knihe sa originálnym spôsobom otvára mnozstvo tém, ktoré v dejinách vzdy zabrali (maliarske umenie, gnostické evanjeliá, legenda o gráli, kabala, templári, slobodomurári, symbolika, sifry). Kniha je velmi pútavá, miestami az zábavná. Velmi neprístojnou sa kniha stáva pre svoju tému a propagandu o Jezisovi a tiez ostrú kritiku prvotnej Cirkvi, ale aj súcasnej "mocenskej" Katolíckej cirkvi, ktorej vedenie v románe podporuje cirkevnú skupinu Opus Dei, aby cez nu zatajila oslobodzujúcu pravdu a novú nábozenskú múdrost o Jezisovi. Nová múdrost je doslovný preklad mena francúzskej kniznej hrdinky Sophie Neveu.

O com je kniha?
Dej knihy sa zacne v Louvri, kde bol zavrazdený kurátor múzea Sauničre. K telu privolajú Roberta Langdona, harvardského specialistu na symboliku, aby rozlústil záhadnú sifru pri zavrazdenom. Ked sa spolu s vnuckou zavrazdeného, kryptologickou Sophie Neveuovou pustia do lústenia kurátorom zanechaných sifier, aby neskôr uhánali ulicami Paríza a Londýna pred políciou a hladali grál, zistia najprv ze v da Vinciho dielach, je mnozstvo stôp tajomného posvätného zenstva, pricom horúco zacne byt az vtedy, ked Langdon zistí, ze Sauničre bol nositelom tajomstva Priorstva Siona, o ktorom sa medzicasom citatel dozvie, ze práve ono uchovávalo po stárocia tajomstvo svätého grálu. Povestný grál tu má inú povahu, nie je to od cias rytierov hladaný posvätný Jezisov kalich z Poslednej vecere, ale je to posvätné zenstvo a bohyna, ktorých uctievanie Cirkev potlacila uz v zaciatkoch krestanstva a neskôr ho nicila cez upalovanie bosoriek. Vo fantázii Browna Cirkev v tomto tazení pokracuje pomocou cirkevného hnutia Opus Dei. Vykreslil ho ako fanatickú sedú eminenciu Cirkvi, schopnú za peniaze zabíjat tých, co by mohli napomôct odhaleniu tejto pravdy. Z pohanskej bohyne Isis sa vraj posvätné zenstvo konkretizovalo v svätej svadbe Jezisa a Márie Magdalény a cez ich potomkov s královskou krvou (t.j. sang real, je inak rozdelené pôvodné slovo sangreal svätý grál). Mária Magdaléna vraj po odsúdení Jezisa usla do Francúzska, kde sa vraj v 5.-8. stor. presadili títo královskí potomkovia cez královskú merovejskú dynastiu. Medzi týchto svätých potomkov patrí na jej velké pocudovanie aj inteligentná a sympatická Sophie Neveu. Happy end románu netvorí len nájdenie symbolu grálu, teda posvätného zenstva v slobodomurárskom chráme v skótskom Rosslyne, ale nájdenie rodiny aj pre Sophie bez rodicov, nájde svoju starú matku a brata, ktorý je tiez z línie královských potomkov Jezisa.

Tézy románu
Vzniká otázka, ci sa vôbec zaoberat takýmto románom, ktorý treba ako román cítat, nic viac, nic menej. Áno nemýlime si literárny druh diela Dana Browna, nie je to ziadna vedecká publikácia, no pre málo kritického citatela je takéto rozlisovanie málo platné a nepodstatné a zdá sa, ze nielen pre neho, najmä ak sa kniha stáva súcastou intelektuálnych debát, o ktorých svedcí vznik "serióznych klúcov" k románu. V casoch ezoterizmu, novodobého neverectva, apatie k nasim krestanským korenom, destruktívnej kritiky Cirkvi a urcitej biblickej ignorancie sa boom tohto provokujúceho románu znamenite rozmohol. Od jeho prvej stránky pomenovanej Fakty sa chce román javit citatelovi ako historická fikcia s vedeckými a historickými faktami. V skutocnosti zostáva len círou literárnou fikciou vo vedecko-historickom sate. Zrodila sa v hlave Dana Browna, ktorý do nej vniesol mimochodom aj výdatnú dávku protikatolíckej propagandy. Autor od prvej stránky utvára dojem, ze vsetky dokumenty citované v románe zachytávajú presne dejiny. Ako prvé sa citujú pergameny z Louvru známe od roku 1975 ako Les Dossiers Secrets s clenmi Priorstva Sionu. Vo vedeckých kruhoch sú dnes tieto listiny povazované za historický falzifikát jednej pravicovej slobodomurárskej lóze skótskeho obradu, ktorá túto spolocnost zalozila v 20-tych rokoch minulého storocia vo Francúzsku a antedatovala jej vznik do roku 1099, pricom zaradila medzi svojich velkých majstrov priorstva také maliarske esá ako Leonardo da Vinci a Sandro Botticelli, tiez jedného z najväcsích fyzikov v dejinách sira Isaaca Newtona a umelcov Victora Huga, Debussyho a Jeana Cocteaua. So zavádzaním citatela Brown pokracuje, ked k reálnym historickým dokumentom zaradí aj dva gnostické spisy: Filipovo evanjelium a evanjelium Márie Magdalény, ktoré sú starovekými textami s opisom historických postáv, ale to ze ich obsah je púhym výmyslom a nie je zalozený na skutocných udalostiach je pre autora románu úplne nepodstatné a zaoberanie sa tým by to bolo pre román znicujúce, a preto treba údaje z nich dohnat do extrému a presvedcivo ich citatelovi naservírovat. Spomínané gnostické evanjeliá totizto úzko súvisia s falzifikátmi Priorstva Sionu, ktoré svoj príbeh o gráli zalozilo scasti na nich, ked aj ono tak ako Dan Brown naslo práve v nich poukaz na manzelstvo Jezisa s Máriou Magdalénou, z ktorého povstalo sväté potomstvo. A tak jeden pamflet pouzil dalsie dva historické falzifikáty o Jezisovi.
Adekvátnym postupom pri cítaní takéhoto románu s bezbrehou fantáziou tváriacou sa kriticky k osobe Jezisa, bude jedine jeho kritické cítanie, ktoré zasievané pseudopravdy zo starovekých dokumentov pokladané za historické rad radom vyvracia. Tento príspevok sa bude následne zaoberat základnými biblickými omylmi románu Da Vinciho kód, ktoré Brown pseudovedecky namiesal; týkajú sa Jezisa, Márie Magdalény, biblického kánonu, problematiky evanjelií a dvoch gnostických spisov, citovaných v románe.

Omyl c. 1. Najranejsie evanjeliá nie sú styri kanonické evanjeliá, ale gnostické apokryfné evanjeliá, ktoré boli v dejinách zatlacené do úzadia. Tento nesprávny názor je v knihe viackrát vyjadrený vedcami Langdonom a Teabingom, cím mienka získava na údajnej dôveryhodnosti. Teabing vyjadrí dalsí pokútny názor, ze do Nového zákona sa malo zaradit vyse 80 evanjelií, ale napokon vdaka pragmatickej politike Konstantína Velkého sa vybrali iba styri kanonické evanjeliá a ostatné sa spálili. V skutocnosti kanonické evanjeliá sú prvými evanjeliami, ak ich nieco predchádzalo, tak sú to Pavlove listy (istotne Prvý Solúncanom, Galatanom, Rimanom, Prvý a Druhý Korintanom, Filipanom, Filemonovi). Väcsina odborníkov kladie vznik kanonických evanjelií do druhej polovice prvého storocia (Marek pred r. 70, Lukás a Matús okolo r. 80 a redakcia Jánovho evanjelia okolo r. 100). Az od druhej polovice 2. stor. a v priebehu následných storocí bolo spísaných nie 80, ale okolo 35 apokryfných evanjelií, ktoré mapujú zivot a skutky Jezisa alebo ponúkajú jeho tajné výroky. Okrem týchto evanjelií boli napísané aj iné apokryfné diela, podobné Skutkom apostolov, listom a Apokalypse.
Popredný odborník na skúmanie historického Jezisa John P. Meier z Catholic University vo Washingthone je presvedcený, ze vsetky apokryfné evanjeliá sa opierajú o styri kanonické evanjeliá a ze neponúkajú nezávisle od Nového zákona ziadne nové dôveryhodné údaje o Jezisovi alebo nejaké jeho autentické výroky. Autori týchto spisov chceli vo svojej dobe poskytnút skryté nezjavené t.j. apokryfné výroky a skutky Jezisa, a preto ich museli nutne viazat na neho samotného a na historické osoby z jeho okruhu a rozvinuli ich typické crty naznacené uz v styroch evanjeliách. V apokryfných evanjeliách mozno badat naivnú entuziastickú náboznost, legendárnost a bezbrehú fantáziu. Velmi ju vyuzívajú aj evanjeliá o Jezisovom detstve: Jakubovo protoevanjelium a Pseudo-Tomásovo evanjelium detstva. Toto posledné robí z malého Jezisa zlovestného nezbedníka patriaceho skôr do hororov ako evanjelií. Za spísaním takýchto spisov bola jednak ludská zvedavost poznat Jezisove málo známe zákutia zivota a tiez snaha urobit ho divotvorcom uz v detstve. V dalsích evanjeliách ako napr. v Evanjeliu Egyptanov, Tomásovom, Petrovom, Filipovom a v evanjeliu Márie Magdalény nájdeme zasa evidentný gnosticizmus, cize bludný filozoficko-nábozenský systém. Tendencia urobit práve z Jezisa zjavovatela bludných mystických prúdov je v týchto spisoch nepopieratelná. Spomedzi apokryfných evanjelií sú v románe na základe falzifikátu o Priorstve Sionu oprásené práve gnostické evanjeliá: Filipovo a Márie Magdalény. Podla nich Brown vykladá Jezisov zivot. Neexistuje vsak ziadna dôveryhodná vedecká evidencia, ze by aspon jedno z nich existovalo pred koncom druhého storocia, teda vznikli az o 100 rokov neskôr, ak nie viac, ako kanonické evanjeliá. Väcsina odborníkov kladie ich vznik ku koncu druhého alebo k zaciatku tretieho storocia. Neprekvapuje, ze neboli napísané skôr, pretoze odrázajú neskorsie gnostické prúdy z druhej polovice druhého storocia, kritizované v case ich sírenia sv. Irenejom, sv. Hypolitom Rímskym a Tertuliánom. V Novom zákone nie je este kritika gnosticizmu, pretoze v tom case nebol este rozvinutý, hoci urcité náznaky gnózy odráza Prvý Jánov list a miestami aj Kniha zjavenia. Jeden z klúcových znakov, ze gnosticizmus týchto evanjelií má pôvod v neskorsom období je práve fakt, ze vo svojej podstate závisí od kanonických evanjelií a ked hovorí o Jezisovi, pokúsa sa odjudaizovat novozákonné príbehy o nom. Tieto gnostické spisy odrázajú mienku o materiálnom svete, ktorá sa nezlucuje so Starým ani Novým zákonom, poukazujúcimi na dobro Bozieho stvorenia a materiálneho sveta, ludského tela a na dobro muzského a zenského pohlavia a pohlavného styku medzi muzom a zenou. Gnosticizmus pokladá ducha a duchovno za dobré, pricom hmota a vsetko hmotné je skazené a zlé. Komunita viazuca sa k egyptskému mestu Nag Hammádí v Hornom Egypte, kde sa roku 1945 nasli uz spomenuté gnostické evanjeliá v koptskom jazyku, zila na okraji krestanstva a mala silný asketický ráz. Dan Brown zabúda na tieto fakty a ovplyvnený falzifikátom o Priorstve Sionu pletie si teologickú perspektívu gnostických evanjelií s pohanstvom, ktoré ide ponad reálnu stránku a dobro sexu a vidí v nom dokonca posvätnost. Pohlavný styk sa stáva cestou k zbostveniu cloveka a ponúka dokonca moznost získat kontakt s posvätným zenstvom. Takýto pohlad je velmi dalekým posunom od samotných gnostických textov, pricom Brown v ich výklade vykonal nadprácu. Hrdina Brownovej knihy oznacuje práve tieto dve evanjeliá za nepozmenené, lebo práve oni obsahujú to pravé posolstvo o Jezisovi. Pri posudzovaní apokryfov sa pouzíva bezne zásada: cím viac je evanjelium ezoterickejsie a menej zidovskejsie, tým menej odráza rané stádiá evanjeliovej tradície. Oba gnostické spisy teda v posúdení historickej výpovede o Jezisovi sa hlboko prepadajú mimo seriózny vedecký záujem. Do úvahy prichádza nesmierna dôlezitost tradície v prvotnej Cirkvi, ktorá je za prijatím práve styroch evanjelií ako záväzných. Hoci kandidátov o niekolko desiatok rokov bude pribúdat, o pravosti styroch evanjelií rozhodol: ich apostolský pôvod, ich teologický ráz a ich liturgické pouzívanie v jednotlivých cirkvách.

Omyl c. 2. Jezis je v raných historických spisoch vykreslený ako jednoduchý clovek alebo velký prorok a az neskôr v r. 325 bol na Koncile v Nicei prehlásený za Boha. Toto tvrdenie je úplne zavádzajúce. Jezis je v ôsmich textoch Nového zákona jasne oznacený ako Boh. Jednoznacnost textov je uznaná väcsinou odborníkov. Sú to texty:
Jánovo evanjelium 1,1: Na pociatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh;
1,18: Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca,
ten o nom priniesol zvest;
20,28: Tomás odpovedal Jezisovi: "Pán môj a Boh môj!";
List Rimanom 9,5: Ich sú praotcovia a z nich podla tela pochádza Kristus; on je nad vsetkým Boh, zvelebený naveky. Amen.
List Títovi 2,13: ... a tak ocakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy velkého Boha a násho Spasitela Jezisa Krista;
List Hebrejom 1,8-9: Ale (Boh hovorí) Synovi: "Tvoj trón, Boze, je na veky vekov a zezlo tvojho královstva je zezlo spravodlivosti. Miloval si spravodlivost a nenávidel si neprávost; preto ta Boh, tvoj Boh, pomazal olejom plesania viac ako tvojich druhov."
Druhý Petrov 1,1 Simon Peter, sluzobník a apostol Jezisa Krista, tým, co dostali tú istú vzácnu vieru ako my v spravodlivosti násho Boha a Spasitela Jezisa Krista
Prvý Jánov list 5,20: A vieme, ze prisiel Bozí Syn a dal nám schopnost poznat toho Pravého. A my sme v tom Pravom, v jeho Synovi Jezisovi Kristovi. On je ten Pravý, Boh a vecný zivot.
Jezisovo bozstvo dokladajú aj iné biblické texty ako napr. Jn 10,30: Ja a Otec sme jedno; 14,9: Kto vidí mna, vidí Otca, a pouzitie výrazu Ja som v absolútnom zmysle v Jn 8,24.28.58; 13,19, poukazuje sa ním na meno Boha Izraela. Formula Jezis je Pán bola pôvodnou vyznavacskou formulou novozákonnej doby (porov. Rim 10,9; 1Kor 12,3; Fil 2,11), v ktorej dali Jezisovi krestania titul Kyrios. V gréckom preklade Starého zákona z 2. stor. pred Kr., v tzv. Septuaginte bol Kyrios (Pán) bezný preklad Bozieho mena v podobe posvätného tetragramu JHWH (vyslovované vo svojom case pravdepodobne Jahve). Taktiez titul Syn cloveka, ktorý pouzíval Jezis a apostoli vo vztahu k jeho identite, má v istých kontextoch evanjelií jasné crty bozskej bytosti. Vsetky citované miesta a mnoho dalsích v Novom zákone odrázajú presvedcenie evanjelistov a pisatelov listov o identite Jezisa, ktorá presahovala ludskú prirodzenost. Ziadny historik ani exegéta si nedovolí tvrdit, ze hore uvedené biblické texty boli napísané po Nicejskom koncile. Koncil v Nicei (4. stor.) a v Chalcedóne (5. stor.) iba otvorene formulovali vieru z prvého storocia vo forme Vyznaní viery tzv. Credo.

Omyl c. 3. Konstantín bol tým svojvolníkom, ktorý dal znicit najranejsie gnostické evanjeliá a nariadil Cirkvi pouzívat kanonické evanjeliá a vyznávat bozstvo Krista. V skutocnosti dávno pred Konstantínom a pred spísaním gnostických evanjelií, styri kanonické evanjeliá mali v cirkvách povest autoritatívnych písomných pramenov o Jezisovi. Vsetky styri mohli byt pouzívané v liturgii uz okolo roku 125 ako to neskorsie naznacuje spis sv. Ireneja, korunného svedka pouzívania týchto 4 evanjelií. Najstarsím normatívnym zoznamom spisov Nového zákona spísaným okolo roku 200 je Muratoriho fragment, ktorý podla mienky biblistov odráza situáciu na krestanskom Východe, kde styri evanjeliá boli uz autoritatívnymi pre Cirkev. V druhej polovici 2. stor. heretik Marcion v Ríme zavrhol celý Starý zákon a prijal iba Lukásovo evanjelium ako hodnoverný zdroj o historickom Jezisovi, pretoze zvysné tri evanjeliá Matús, Marek a Ján obsahujú zidovské prvky a citujú casto zo Starého zákona, ako to vo svojich antitézach vysvetluje, cím podáva nepriame svedectvo o pouzívaní len 4 evanjelií v Cirkvi uz v prvej polovici 2. stor. Taktiez Taciánov Diatessaron v sýrcine, ktorý je kompilátom styroch kanonických evanjelií z 2 stor. je uz pred ustálením záväzného zoznamu spisov Nového zákona výborným dokladom praxe Cirkvi, ktorá pouzívala v liturgii práve tieto evanjeliá. Teda nie cisár Konstantín, ale tradícia a prax cirkví bola rozhodujúcou pre zaradenie evanjelií do kánonu. V roku 367 na Východe alexandrijský biskup sv. Atanáz prvý zacituje 27 spisov Nového zákona ako ich poznáme dnes a pápez sa roku 382 na rímskej synode prikloní k tomuto zoznamu. Nie je jednoducho pravda, ze gnostické evanjeliá boli odstránené pred formovaním sa kánonu: neboli rozpoznané ako autoritatívne ci uz medzi západnými alebo východnými krestanmi. Neuznanie apokryfných spisov, ktoré sa v teologickej diskusii a praxi prvých storocí samotné diskvalifikovali, nie je to isté ako ich odstránenie. Dan Brown vsak ponúka citatelovi iný pohlad na Cirkev, ktorá mala silné ambície k cenzúre uz vo svojich pociatkoch a co jej nesedelo, tak to jednoducho odstránila. Zartovne povedané: Cirkev a Konstantín, ktorý jej dal slobodu, boli asi málo dôslední pri údajnom pálení apokryfných spisov, kedze sa zachovali a v Egypte sa nasli spisy z Nag Hammádí; Cirkev je asi málo dôsledná aj dnes, ked ich umoznuje publikovat v krestanských vydavatelstvách, takze si ich môze kazdý precítat, porovnat a studovat a Dan Brown bude môct na ich základe písat dalsie úspesné romány.

Omyl c. 4. Jezis bol zenatý a to s Máriou Magdalénou. Kanonické evanjeliá sa dost podrobne venujú rodinným väzbám Jezisa a zenským postavám z jeho okruhu, máme mená rodicov, mená jeho bratov a nemenované sestry, ktorí boli blízkymi príbuznými Jezisa v rámci rodinného klanu, spomínajú sa mená matiek iných uceníkov, sú spomínané mená zien, ktoré Jezisa sprevádzali ako dospelého. Preco by spisy mlcali o jeho zene alebo dietati, ak by ich Jezis mal? Niektorí uceníci opustili manzelky, aspon v prípade Petra je to zrejmé, spomína sa jeho svokra. Preco by sa teda v prípade Jezisa nespomínala zanechaná zena? Logicky z toho vyplýva, ze evanjeliá mlcia o tom preto, lebo Jezis ziadnu zenu ani dieta nemal. A pretoze Nový zákon o nich nehovorí a nepodporuje takéto myslienky, tak sa treba obrátit na neskorsie zdroje a to zvlást na Filipovo evanjelium a evanjelium Márie Magdalény z Nag Hammádskej kniznice, ktoré bolo napísané v druhej polovici 2 stor., znacná cast textu Filipovho evanjelia sa stratila. Cítame v nom: Múdrost, ktorej hovoria neplodná, je matkou anjelov a druzkou ... Mária Magdaléna ...-al viac ako vsetkých uceníkov a bozkával ju na jej ... casto (Filipovo evanjelium 63). To, ze sa jedná o bozk na ústa a ze Mária Magdaléna bola druzkou Pána naznacujú predoslé verse evanjelia takto: Dokonalý je pocatý bozkom a taktiez ním dochádza k zrodeniu. Preto aj my bozkávame jeden druhého. Prijímame svoje pocatie z milosti, ktorá je z nás navzájom. Tri chodili stále s Pánom: Mária, jeho matka, jej sestra a Magdaléna, tá ktorú nazývali druzkou (59). Odbornícka Karen King vo svojej knihe Evanjelium Márie Magdalény hovorí, ze sa jedná o kultický bozk, tzv. bozk pokoja (osculum pacis) spomínaný uz sv. Pavlom v Liste Rimanom 16,16 z roku 58. Túto duchovnú povahu bozku potvrdzuje fakt, ze v gnostických spisoch z Nag Hammádí je bezne sexuálny a neduchovný prejav v opozícii k duchovnému prejavu, pretoze profánne veci gnostických askétov znecistovali. Vedecký hrdina Teabing v románe tvrdí, ze slovo druzka v texte oznacuje manzelku, co kazdý zdatný aramejista vie, lebo taký je význam slova v aramejcine. Tento spis bol vsak napísaný v kopstine ako i ostatné gnostické evanjeliá z Nag Hammádí. Slovo pre druzku (koinonos) je do kopstiny prebraté z gréctiny a nie je odborným výrazom, ani synonymom pre manzelku alebo nevestu. Nie je to ani krycí pojem pre manzelku, ktorý by mohol byt pouzitý v tomto prípade. Existuje iné grécke slovo pre zenu: gyné, ktoré by problém objasnilo. Je omnoho pravdepodobnejsie, ze koinonos oznacuje sestru v duchovnom význame, pretoze v takom zmysle sa pouzíva inde v rovnakom druhu literatúry.
V kazdom prípade text gnostických evanjelií vôbec nehovorí, ze Jezis bol zenatý, a o to menej ze bol zenatý s Máriou Magdalénou. Vo Filipovom evanjeliu (59) sa povedalo, ze s Jezisom stále chodili tri Márie. Mária Magdaléna v predstavách spisu patrí do Jezisovej sirsej duchovnej rodiny, kde sú aj zeny z jeho pokrvného príbuzenstva. Mária Magdaléna sa tu tesí záujmu preto, ze vsetky kanonické evanjeliá ju spomínajú vo svojich záveroch. Od Lukása vieme, ze v casoch Jezisovej verejnej cinnosti ho sprevádza na jeho misijných cestách, no mimoriadna pozornost sa venuje tradícii o nej zvlást pri opise smrti, pochovania a zmrtvychvstania Jezisa. Práve ona sa stane hodnoverným svedkom týchto udalostí. Túto jej mimoriadnu úlohu v prvotnej Cirkvi intenzívne rozvinie mystická fantázia gnostikov a pripíse Márii zjavené ucenie, ktoré vraj po zmrtvychvstaní prijala od Jezisa a stala sa tou, ktorú Jezis miloval viac ako ostatných. Kedze Mária Magdaléna z okruhu zien okolo Jezisa v skutocnosti významnou duchovnou osobou bola, Jánovo evanjelium tento duchovný vztah Jezisa k Márii neskrýva, no podla gnostikov sa z nej duchovná osobnost stala z Jezisových bozkov, a preto v predstavách uceníkov sa javí ako jeho druzka, na spôsob duchovnej sestry, na co sa v evanjeliu Márie Magdalény Peter dokonca prudko nahnevá (22).

Omyl c. 5. Jezis musel byt zenatý, lebo bol zid. Toto tvrdenie prehliada skutocnost, ze uz v ranom zidovstve boli výnimky z tohto pravidla. Opis slobodných esénov zidovským dejepiscom Jozefom Fláviom (Zidovské starozitnosti 18.1.5.20-21; Zidovská vojna 2.8.2), zidom v diaspóre Filónom Alexandrijským (Hypotetica 11.14-17), Plínius Starsí (Historia naturalis 5.73.1-3) a tiez nález malého poctu zenských kostier v hroboch v Qumráne, ktorý väcsina vedcov pokladá za esénske osídlenie, to vsetko nasvedcuje o skutocnosti, ze v ranom zidovstve sa niektorí muzi cítili povolaní k celibátu. Niet ziadneho dôvodu, preco by sa Jezis nemohol zariadit podobne. V skutocnosti aj Jezisov predchodca Ján Krstitel, podla Lukása Jezisov príbuzný, mohol patrit k podobnej skupine a urcité náznaky tohto druhu sa ukazujú aj pri takých velkých prorockých postavách ako Jeremiás, ale aj Eliás a mozno aj Ozeás, ktorý zil slobodný pokial mu nezaznela Bozia výzva vziat si neviestku Gomer, hoci jeho manzelstvo niektorí pokladajú za metaforu na vysvetlenie vztahu Boha k nevernému Izraelu. V rabínskych spisoch sa spomínajú napr. slová slobodného rabína Simeona ben Azzaia: Moja dusa miluje Tóru, preto svet môze pokracovat cez druhých. Inde je zachytená tradícia o pohlavnej zdrzanlivosti Mojzisa vo vyssom veku, ked k nemu prehováral Boh.
Viacerí exegéti pokladajú Jezisov výrok v Matúsovi 19,10-12 o moznosti zostat slobodný pre Bozie královstvo, za ozajstnú alternatívu oproti manzelstvu a za Jezisovo vlastné vysvetlenie skutocnosti, preco práve on zostal slobodný. Pre prichádzajúce královstvo bolo vhodné pre neho a jeho uceníkov opustit vsetko a zostat bez záväzkov, aby sa plnsie disponovali pre povolanie ohlasovat Bozie slovo a slúzit iným. Tento záver sa zdá byt správny, lebo inak by to bolo pre zidovstvo len prebytocné ucenie, ktoré mohlo byt vycítané beznými zidmi povazujúcimi slová: Plodte a mnozte sa (Gn 1,28) za príkaz pre kazdého telesne schopného zida. Obdobne ako Jezis sa stavia k celibátu aj iný zid, svätý Pavol, ktorý zostal slobodný. Ked hovorí o slobodných muzoch a zenách, ponúka dôvod preco zostat slobodným: je to nerozdelené srdce pre Pána (porov. 1 Kor 7,32-34).

Omyl c. 6. Zvitky od Mrtveho mora spolu s gnostickými textami z Nag Hammádí sú najranejsie krestanské záznamy. Tak toto tvrdenie je skutocne absurdné. V USA sarapatí uz dlho v bulvárnych clánkoch a knihách. Kazdý student v úvodnom kurze k Novému zákonu túto loz rozpozná, lebo sa dozvie, ze zvitky od Mrtveho mora nie sú krestanské ale cisto zidovské spisy a neobsahujú ziadnu zmienku o Jezisovi, hoci pomáhajú poznávat zidovstvo v jeho casoch. Zvitky neobsahujú nic z krestanského ucenia, v spisoch je síce urcitá pojmová príbuznost s krestanskými spismi (synovia svetla, chudobní, Duch Svätý), ale priame ovplyvnovanie svätopiscov qumránskými spismi odborníci na Qumrán nepripústajú. Donedávna sa viedla zivá diskusia o fragmente gréckeho papyrusu údajného Markovho evanjelia zo 7 qumránskej jaskyne, ale odborníci vyvrátili smelé tézy zástancov fragmentu. O textoch z Nag Hammádí niet ziadnej evidencie, ze by boli napísané pred koncom druhého storocia, a teda sitom skorého vzniku prepadajú, co nedôslednému Brownovi neprekáza, lebo jeho úcel svätí zvolené prostriedky.

Omyl c. 7. Cirkev odstránila ideu, ze Jezis bol zenatý a mal deti, kvôli jeho asketickej zboznosti a záveru, ze druhá Bozia osoba alebo svätý clovek by nemal byt zapojený do takých aktivít. Doteraz sme sa zaoberali historickými omylmi knihy, tento omyl je teologickej povahy. Nech si myslíme o teologických názoroch prvotných krestanov cokolvek, historickou chybou zostane ich nesprávny výklad. Hrdina knihy Teabing tvrdí, ze Cirkev musela potlacit fakt, ze Jezis bol zenatý, pretoze Jezisove dieta by mohlo podkopat klúcovú tvrdenie o Kristovom bozstve a následne aj krestanstvo. Teabing tým naznacuje, ze ak by Jezis mal pohlavný vztah so zenou a splodil by potomka, tým by sa znecistil alebo snád, ze ako Bozia osoba si Jezis nemohol dovolit byt naplno clovekom. Toto vsak vyznania viery v priebehu dejín Cirkvi nikdy netvrdili, ale pokladajú za pravdu viery to, ze Jezis bol úplne clovekom a Bohom zároven. Apriórne, z rozumových dôvodov niet zábran, preco by sa Jezis nemohol ozenit. Jezis nikdy neucil, ze by pohlavný styk v manzelstve cloveka znecistoval, vskutku hovorí o nom ako o prostriedku, ktorým sa dvaja stávajú jedným telom, ako to má v úmysle Boh (porov. Mk 10,7-9). Preto niet dôvodu, ak by aj hypoteticky Jezis zenatý bol, preco by nemohol mat pohlavný vztah a potomstvo, ktoré patria k podstate akéhokolvek manzelstva. Faktom zostáva, ako sme uz videli, ze evanjeliá o jeho zene mlcia preto, lebo ziadnu nemal. Ani prvotná Cirkev nemala s dobrom ludskej sexuality problém. Preto niet pádneho dôvodu, preco by mali autori Nového zákona, ktorí boli az na výnimku sv. Lukása vsetci zidia, odstránit údaj o Jezisovom manzelstve, ak by existovalo. V podstate by sa tým len dotvrdzovalo, ze Jezisova opravdivá ludskost neskodí jeho bozskej prirodzenosti. Mimochodom, ved práve Boh nás utvoril pohlavne odlisných a pohlavie determinuje kazdého jednotlivca. Iba neskôr v druhom a tretom storocí v urcitých gnostických kruhoch istá pochybná asketická náboznost zacala mat problém s pohlavnými aspektmi zivota ludí, teda nemal ich Jezis a ani prvotná Cirkev a nemá ich ani dnesná Cirkev. K podozieravým gnostikom sa radí paradoxne aj gnostický ucitel Valentinus, ktorý zalozil sektu valentiniánov a práve z podobného okruhu vzisli práve spomínané evanjeliá Filipa a Márie Magdalény, ktoré na základe dualizmu stavali do kontrastu proti sebe duchovné a hmotné prvky zivota.

Záverom
Brownova kniha je poplatná modernej gnóze, populárnej najmä v prostrediach New Age, ze historická pravda je úplne vedlajsia pre vieru. Neplatí to vsak v prípade, ked má historická pravda podporit Brownovu agendu o Márii Magdaléne a Katolíckej cirkvi, tam ju treba pragmaticky brat do úvahy. V románe jeden jeho hrdina vyhlásil, ze kazdá viera je zalozená na výmysloch a ze problém zacne, ked zacneme doslovne verit v tieto obrazy a metafory. Brown vsak zabudol, ze prvotné krestanstvo, ako aj rané zidovstvo nie je iba o symboloch a metaforách. Je o pravdách, zalozených na historických skutocnostiach, ako exodus, královstvo Dávida, exil, bohosluzba v chráme a najmä na vtelení, zivote, ucení, smrti a zmrtvychvstaní Jezisa. Pozorný krestan vie, ze niekedy sa pravdy podávajú aj cez symboly a metafory, ako je tomu v podobenstvách, prirovnaniach a v historizujúcich rozprávaniach. Evanjeliá vsak nie sú púhe alegórie alebo iba múdro zostavené príbehy bez historického pozadia, ale sú ohlasovaním skutkov a slov Jezisa, ktoré vyvolávajú vieru. Majú ciastocne podobu starovekých zivotopisov písaných podla historických a literárnych konvencií doby, zalozených na svedectvách ocitých svedkov a skorých tradíciách o historických udalostiach ako pripomína Lukás 1,1-4. Krestanská viera podobne ako zidovská nespocíva v prijatí niecoho, co niekto vo svojej hlave povazuje za pravdivé, ale je zalozená na neredukovatelných historických udalostiach.
Dan Brown manipuluje aj s biblickým zobrazením Boha, ktoré zámerne skamufloval. Stále hovorí o cirkevnom potlacení posvätného zenstva resp. bohyne (alebo zenských aspektov Boha?), ktoré vidí za starozákonnou prítomnostou Boha oznacovanou v neskorsích zidovských spisoch pojmom Sekina oblak veleby viditelný pri zjaveniach Bozích tzv. teofániách. Brown neberie do úvahy, ze Pán Boh v Biblii nie je muz ani zena. V biblických opisoch jeho starostlivosti a vztahu k ludom vsak Boh nadobúda väcsinou crty muza (Boh je bojovník, Silný Izraela, otec, manzel berúci si nevestu, sudca) ale sú mu pripísané aj crty zeny, niekedy dokonca vedla muzských crt (Iz 42,13-14; matka v Iz 49,15; castý výraz milosrdnej Bozej lásky rachamim je odvodený od zenského lona; Boh ako rodicka v Nm 11,12; Dt 32,18, nikdy vsak nie je Boh v Písme nazvaný matkou, co súvisí so sociálno-kultúrnym prostredím, v ktorom spisy vznikali). Na opis úzkeho vztahu Boha s vyvoleným ludom sa pouzívajú obcas aj prírodné obrazy: Boh na orlích krídlach nesie svoj národ (Ex 19,4; Dt 32,11) je dokonca Skalou (Gn 49,25; 32,4; 2Sam 22,2.32.47; Hab 1,12). Tieto a podobné metafory Boha, sú dôkazom toho, ze Boha nemozno jednoducho uzatvorit do nasich ludských kategórií. Písmo preto v oznacení Boha prejde k nadprirodzenému oznaceniu: Boh je Duch (Gn 1,2 a Jn 4,24). Biblia teda nevymenila, ako sa nazdáva Brown, staroveké zenské bozstvá za nové muzské bozstvo. Boh Biblie je jedinecný Boh, je Duch, ktorý sa nezúcastnuje na rocných zivotných cykloch ako kanaánsky boh úrody Baál alebo bohyne plodnosti iných nábozenstiev. Boh Izraela je stvoritel celého sveta a vsetkého zivota. Ziaden ludský jedinec nemôze získat jednotu s Bohom cez posvätný sex ako blúzni román. Nijaký cin, na ktorý sa podujme iba sám clovek, ho nemôze zbozstvit. Vecný zivot je darom od Boha pre cloveka, a nie nejakým ludským výkonom alebo clovekom navodenou skúsenostou. Clovek je stvorený na Bozí obraz a teda jediný zo stvorenia je schopný osobného vztahu s Bohom. Zrodit sa je velmi dobré, narodit sa znova (Jn 3,3.7) je este lepsie. Toto druhé narodenie sa vsak nedosahuje pohlavnou cestou, ale zrodením z vody a z Ducha.
Román Da Vinciho kód a onedlho aj jeho sfilmovanie sa pokúsajú priniest do unudeného tretieho tisícrocia, zaberajúceho na tajomnost sexu v nábozenskom hábe, nový pochabý pohlad na Jezisa a nábozenskú múdrost o bozskom zenstve, no urcite neponúkajú reálneho Jezisa, ktorý svojimi cinmi a zivotom nacrtol kontúry krestanskej civilizácie. V duchu Shakespearových slov z drámy Henrich IV sa Brown so svojím zoznamom historických bludov najmä o Jezisovi a jeho Cirkvi dopústa "starých hriechov najnovsím mozným spôsobom". Je to jednoducho dalsia zhubná zmes starého pohanstva a pozmeneného starovekého gnosticizmu ozivená schopným a zábavným rozprávacom Danom Brownom, ktorý tvorí podmanujúcu fikciu, o ktorej sa medzi ludmi hovorí, chatuje na internetových fórach a ktorá pre málo kritického citatela, pokladajúceho podvedome túto knihu za vydarenú historickú fikciu, vykresluje velmi podozrivý obraz o Jezisovi a Cirkvi. V úvode tretieho tisícrocia to bol len dalsí hrmotný výnosný pokus o nieco s trpkým úspechom, teda nic nové pod slnkom a co tu uz bolo, je to, co zasa bude (Kaz 1,9).

 

no...

1. neviem, preco sa vecne robi tolko humbugu kvoli Da Vinciho kodu ... potom mozeme kritizovat, ze neexistuje X-33 a ani antihmotu vyrobit nevieme (Angels and Demons), snehove naboje (Bod klamu) a Trnsltr (Digital Fortress). Brown pise romany, do ktorych vklada prvky fikcie. to sa potom mozeme ohradzovat voci takmer vsetkym kniham.

2. autenticita biblie nie je potvrdena. prva tlacena kniha vznikla v 15.storoci a dovtedy sa vsetky knihy prepisovali alebo boli ustne podavane. za 1500 rokov takehoto "prenosu dat" sa muselo nieco zmenit, tak preco by nejaky svatuskar nemohol zrusit konkretne tieto pasaze?

tymto nechcem tvrdit, ze mam pravdu, ale kto to moze tvrdit, ked tam pred 2k rokmi nebol?

Brown pise romany, do ktorych vklada prvky fikcie. to sa potom mozeme ohradzovat voci takmer vsetkym kniham.

Presne z tohto dôvodu som túto tému nedal do náboženstva, ale medzi knihy. Da Vinciho kód nie je vedeckou publikáciou, ale románom, ktorý vznikol v autorovej fantázii.

Humbug z toho robia tí, ktorí Da Vinciho kód využívajú ako argumentáciu proti cirkvi. To môžu rovno argumentovať Červenou čiapočkou.

Roso, to ja len tak, lebo si tam nenapisal svoj nazor ... tak som myslel, ze suhlasis s autorom clanku :lol:

inak, Da Vinciho Kod je celkom fajn, aj ked DB napisal aj zaujimavejsie knihy - minimalne Anjeli a Demoni. co ma vsak stve viac, je fakt, ze vsetky jeho knihy maju paralelny dej ... ked som cital tretiu v poradi, uhadol som kto je zly a kto je dobry, pri stvrtej som ani nemusel docitat a bolo mi to jasne. keby sa autor zbavil tohoto neduhu, tak by som len malo knih postavil pred tie jeho. v sucasnej situacii ich musim hodnotit len ako putavy nadpriemer.

inak, Da Vinciho Kod je celkom fajn, aj ked DB napisal aj zaujimavejsie knihy - minimalne Anjeli a Demoni. co ma vsak stve viac, je fakt, ze vsetky jeho knihy maju paralelny dej ... ked som cital tretiu v poradi, uhadol som kto je zly a kto je dobry, pri stvrtej som ani nemusel docitat a bolo mi to jasne. keby sa autor zbavil tohoto neduhu, tak by som len malo knih postavil pred tie jeho. v sucasnej situacii ich musim hodnotit len ako putavy nadpriemer.

hodnotenie knihy samotnej: pre mňa to nebol nadpriemer, jednoducho kniha, ktorá na prvý pohľad chcela byť bestsellerom....

Anjelov a démonov som nemala chuť dočítať, a tie ostatné jeho knihy som už ani nečítala ... píše príliš šablónovite, veci sa dajú vopred predvídať, dá sa očakávať zvrat, všetko je vyrátané na efekt, až sa ten efekt prepáli ....

myslím, že môj problém s tou to knihou bol ten, že tie úžasné záhady, ktoré tu odhaľuje, som dávno poznala....

už roky sa zaoberám podobnou tematikou, mám doma záľahy kníh, kde sa o tomto všetkom hovorí, a kde zrejme samotný autor čerpal svoju inšpiráciu .... nehovorím, že v tých istých knihách, ale pramene boli rovnaké ....

ako musela táto kniha zapôsobiť na človeka, ktorý vážne v živote nepočul o tajných spolkoch , o priorstve Sionu, o Márii Magaléne ako možnej manželke Ježiša Krista, o rode Merovejcov, o templároch , o Sauniérovi, ....

viem si predstaviť, že na človeka, ktorý toto všetko počul prvý krát , to zapôsobilo mimoriadne ... nie samotná kniha, tú mohol vlastne hodiť na trh hocikto.... ale tie možné vysvetlenia ....

jedna vec je zaujímavá : podaktorí cirkevní predstavitelia a ľudia cirkvi blízki sa k tejto knihe postavili podobne, ako islamisti k dánskym karikatúram.... podaktorí boli priam hysterickí....

aby som nehovorila do vetra, knihu som si kúpila hneď ako vyšla, .... dávno predtým, než začal pokrik okolo nej....

asi za rok som išla do knižnice, u nás tam aj predávajú nové knihy, a jedna mladá žena sa pýtala na Da Vinciho kód....

od knihovníčky dostala odpoveď , že ju nemajú , ani ju mať nebudú, lebo dostali zákaz.... pretože sa s ňou dobre poznám, súkromne mi povedala, že zaúradovalo miestne KDH.... ani nie cirkev, tej to bolo jedno ....

strašne nás chceli od niečoho uchrániť.... od vlastných myšlienok ? smiešne....

takže šikovný autor dal dokopy dávno známe fakty, legendy, domnienky, udalosti, premiešal to s históriou a román bol na svete....

-----------------------------------

ešte jedna iná vec:

čítal niekto Philipp Vandenberg: Sixtínske sprisahanie ?

tá kniha vyšla pred pár rokmi .... je rozhodne lepšia ako Da Vinciho kód..... čítavejšia, pútavejšia, nie taká zameraná na efekt.... skutočne vynikajúca....

týmto chcem vyjadriť svoj údiv: prečo táto kniha nevyvolala taký "povyk" ? pretože sa okolo nej nerobila dopredu taká reklama, pretože ju autor nepísal ako scenár pre film, ako je to teraz v móde....

pritom Sixtínske sprisahanie spochybňuje samotnú podstatu kresťanskej viery .... jednu základnú udalosť ... kvôli ktorej kresťania veria ....

/ ešte jedna vec: kto je tento p. Jancovic ? /

Román Da Vinciho kód a onedlho aj jeho sfilmovanie sa pokúsajú priniest do unudeného tretieho tisícrocia, zaberajúceho na tajomnost sexu v nábozenskom hábe, nový pochabý pohlad na Jezisa a nábozenskú múdrost o bozskom zenstve, no urcite neponúkajú reálneho Jezisa, ktorý svojimi cinmi a zivotom nacrtol kontúry krestanskej civilizácie. V duchu Shakespearových slov z drámy Henrich IV sa Brown so svojím zoznamom historických bludov najmä o Jezisovi a jeho Cirkvi dopústa "starých hriechov najnovsím mozným spôsobom". Je to jednoducho dalsia zhubná zmes starého pohanstva a pozmeneného starovekého gnosticizmu ozivená schopným a zábavným rozprávacom Danom Brownom, ktorý tvorí podmanujúcu fikciu, o ktorej sa medzi ludmi hovorí, chatuje na internetových fórach a ktorá pre málo kritického citatela, pokladajúceho podvedome túto knihu za vydarenú historickú fikciu, vykresluje velmi podozrivý obraz o Jezisovi a Cirkvi. V úvode tretieho tisícrocia to bol len dalsí hrmotný výnosný pokus o nieco s trpkým úspechom, teda nic nové pod slnkom a co tu uz bolo, je to, co zasa bude (Kaz 1,9).

zoznam historických bludov, pozmenený gnosticizmus, "vykresľuje veľmi podozrivý obraz o Ježišovi a Cirkvi" ...

tak o tomto poslednom si dovolím s pánom Jancovicom, nech je to hocikto, polemizovať.... prečo upiera Ježišovi aspoň vzdialenú možnosť ľudského šťastia ? on tam pred 2000 rokmi bol ?

a sme tam, kde sme boli: Brown hovorí jedno, Jancovic druhé ... a už zasa nás niekto statočne poúča....

veriaci si túto knihu ani neprečíta.... alebo prečíta, a bude veriť naďalej, so slovami, že je to blud ....

s oboma mám priamu skúsenosť...

Ja sa za veriaceho pokladám, knihu som prečítal, dokonca som si ju kúpil a tvrdím - je to román.

ja tam mám dva príspevky... žiaľ, takto sa vydarilo...

v tom prvom hovorím to isté ... je to kniha, a ani nie ktovieaká dobrá kniha.... pre mňa, čo som tieto fakty dávno poznala, bola nudná, dokonca prekombinovaná fanatickým albínom, ktorý tam na mňa pôsobil ako dokonale rušivý prvok....

po tom, čo sa ku knihe nedalo veľmi dostať, som ju požičiavala... a tie reakcie, ktoré som opísala na konci, som vážne zažila....

jednoducho : keď hovoríme o knihe, podľa mňa to nie je veľmi dobrá kniha.... je príliš vypočítaná na efekt a zo svojich čitateľov robí dopredu nevedomcov, ktorí nevedia, kde je sever ....

veriaci človek naďalej bude veriť, neveriaci nezačne ... áno, je to román.

čítal niekto Philipp Vandenberg: Sixtínske sprisahanie ?

Ja sa už hodnú chvíľu snažím vypožičať si Vandenbergovú knihu : Piate evanjelium, ale stále je preč. Sixtínske sprisahanie som možno aj čítal, ale už si nespomínam. Predpokladám, že pán Vandenberg v nej spochybnil zmŕtvychvstanie Krista.

Každý človek má právo slobodne sa rozhodnúť, čomu bude veriť a čomu nie. Snáď keby to Dan Brown nenapísal tak plytko, ale podložil aj nejakými faktami, bolo by namieste zaoberať sa posolstvom jeho knihy. Takto zostáva len úspešným románom.

Ináč, ja túto knihu nepokladám za podpriemernú. Je napísaná naozaj pútavo, zhltol som ju za dva dni. Tak isto však na mňa účinkujú knihy od Robinsona (Ponorka, Lietadlová loď) či Fredericka Forsytha (Lov na šakala).

/ ešte jedna vec: kto je tento p. Janovic ? /

Ten článok napísal p. Jozef Jancovic, skutočne neviem, kto to je. Našiel som to na Centre.

Mám však doma recenziu na Da Vinciho kód od Umberta Eca. A toho myslím pozná každý. Ak by vás zaujímala, môžem ju sem dať.

Tak som našiel, kto je SSL.Ing.Jozef Jančovič

Ešte zopár vecí k tej knihe:

Dan Brown pochádza z amerického štátu New England, pôvodne sa zaoberal country hudbou bez veľkého úspechu, čo sa nedá povedať už o jeho spisovateľskej kariére. Pokladá sa za kresťana.

V médiách prebehla v r. lete 2005 správa, že Anglikánska cirkev z dôvodu difamácie Ježišovej osoby v románe nedovolila filmovému štábu točiť scény vo Westminsterskej katedrále v Londýne.

Vtipný podvod o Priorstve Sionu

V USA sa začalo o manželstve Ježiša diskutovať s príchodom sexuálnej revolúcie odvtedy, čo William E. Phipps vydal knihu Was Jesus Married? The Distorsion of Sexuality in the Christian Tradition? New York 1970 a krátko na to zopakoval a doplnil svoje argumenty v knihe The Sexuality of Jesus, New York 1973.

Na stránke s článkom J. Jančoviča je ešte kopec ďalších vecí, ale tie by sa hodili skôr do náboženstva.

Btw. vypožičal som si lSixtínske sprisahanie a mám istotu, že som to už čítal :lol: Vandenbergovo Piate evanjelium bolo znovu preč :)

toto je Rosslyn... finále knihy :) :

,,,

...

čítal niekto Philipp Vandenberg: Sixtínske sprisahanie ?

Vandenbergovo Síxtínske sprisahanie som čítala dávnejšie, výborná vecička.Brown mi už asi rok a pol stojí medzi ostatnými knihami, ale akosi si na to neviem nájsť čas.teraz ale keď so si prečítala gamin príspevok, kde tvrdí, že Vandenberg bol lepší, ani neviem, či sa vôbec oplatí zabíjať Brownom čas

Túto tému si budem musieť prečítať, pretože o Da Vincihi kóde som už počul veľa ale nemám najmenšiu šajnu o čom to je.

ani neviem, či sa vôbec oplatí zabíjať Brownom čas

Túto tému si budem musieť prečítať

Vandenbergovo Síxtínske sprisahanie som čítala dávnejšie, výborná vecička.Brown mi už asi rok a pol stojí medzi ostatnými knihami, ale akosi si na to neviem nájsť čas.teraz ale keď so si prečítala gamin príspevok, kde tvrdí, že Vandenberg bol lepší, ani neviem, či sa vôbec oplatí zabíjať Brownom čas

ja som písala, že tie opisované "tajomstvá" pre mňa neboli nové ... a mňa zrejme ovplyvnilo v dosť veľkej miere aj to ...

a celé vyznenie knihy ... ako scenár na hollywoodsky trhák ... a niekoľko rušivých momentov...

ináč by nebolo zle, keby si ´ju prečítala ... či by mal ešte niekto podobný názor ... knihu som prečítala rýchlo, to je pravda ... a prvé čo som spravila, že som si na nete vyhľadala miesta, kde sa odohráva... ale len pre tie reálie samotné ...

asi hovorím už dosť hmlisto: nebolo to kvôli knihe .... ale kvôli tomu, o čom píše ... čiže celá tá omáčka okolo s fanatickým zabijakom a nespravodlivo naháňaným hrdinom mi tam vlastne vadila...

Túto tému si budem musieť prečítať, pretože o Da Vincihi kóde som už počul veľa ale nemám najmenšiu šajnu o čom to je.

po precitani DaVinciho kodu som zhanala nejake informace a tiez som nadabila na zmienku o Vanderbergovom Sixtinskom sprisahani a vsetci vraveli ze to je lepsie a tak som si to pozicala z kniznice ze si to teda precitam, a nechcem nijako spochybnovat to ze ci to je lepsie, ale nejak som to nedokazala docitat do konca, skoncila som asi v jednej tretine, vobec mi ta kniha nesadla, aj ked ma celkom zaujal pribeh :lol:

podla mna su knihy od Browna takym oddychovym, nenarocnym a putavym citanim, ktore mozno nutia trochu cloveka ktory o takychto teoriach nikdy nepocul sa aj zamysliet ako to bolo a mozno si aj pozistovat nejake dodatocne info k tomu, co je pravda, co nie je :)

Da Vinciho kód

knizka ma nejako neoslovila stale som si myslel ze tam bude nieco o buducnosti pisane...

hmm ale na to asi treba orginal ....

bad_guy

tam ma byt pisane nieco o buducnosti? ved je to praveze o minulosti, o tom co bolo, nie co bude...ci nie?

Nemyslím si, že je tam niečo seriózne o budúcnosti, či o minulosti. Čítali ste niekedy bratov Grimmovcov? Kde bolo, tam bolo ...

no ved netvrdim ze tam je nieco seriozne :lol:

ale zaobera sa to minulostou, nie buducnostou podla mna...ale citala som to uz davnejsie, tak mozno si nepamatam :)

Časť zo začiatku knihy, ktorú Dan Brown označil ako Fakty:

 

Priorstvo Sionu, tajná európska spoločnosť založená roku 1099, skutočne existuje. Parížska Bibliotheque National objavila roku 1975 pergameny známe ako Les Dossiers Secrets, v ktorých sú zaznamenaní mnohí členovia Priorstva Sionu, vrátane sira Isaaca Newtona, Sandra Botticelliho, Victora Huga a Leonarda da Vinci.

Vatikánska prelatúra známa ako Opus Dei je hlboko nábožná katolícka sekta, ktorá nedávno vyvolala rozruch vďaka správam o vymývaní mozgov, nátlaku a nebezpečných praktikách známych ako "umŕtvovanie tela". Táto organizácia prednedávnom dokončila výstavbu svojho centra na Lexington Avenue 243 v New York City v hodnote 47 miliónov dolárov.

Všekty umelecké diela, dokumenty a tajné obrady spomínané v tomto románe sú reálne.

 

Toto sú slová Dana Browna, teraz si skúste znova prečítať recenziu Jozefa Jancovica z prvého príspevku v tejto téme. Pridám ešte recenziu Umberta Eca.

podobné recenzie, ako od Jančoviča, vyšli kdekade po svete... Umberta Eca si vážim pre jeho knihy, on je presne ten človek, ktorý sa hrabe v archívoch a číta ... len spred dvetisíc rokov toho veľa na čítanie nezostalo ...

okrem toho Opus Dei je skutočne existujúca spoločnosť, dokonca mám doma jednu encyklopédiu, v ktorej je spomenutá v podobnom duchu, ako ju spomenul Brown... ešte s tým dodatkom, že to je spoločnosť, ktorú veľmi obhajoval a podporoval nedávno zosnulý pápež...

priorstvo Sionu, templári, krížové výpravy, Leonardove obrazy, kostol v Londýne, Roswell, centrum Opus Dei v New Yorku, Louvre... sú všetko reálie... samozrejme, že hocikto si môže k nim pribájiť hocičo :lol:

knihy od trojice autorov Michael Baigent, Richard Leigh a Henry Lincoln už pred rokmi vzbudili pozornosť... a zaoberajú sa podobnou tematikou a oveľa hlbšie ako Brown...

/ nedávno u nás vyšli dve ich knihy : Svätá krv a svätý grál a Mesiášov odkaz /

/ dobre je si ich prečítať.... je to tvrdé čítanie, fakty, mená , letopočty, miesta, sú ich plné dve hrubé knihy ... /

Opus Dei and Da Vinci code

a pohľad na samotnú opus dei očami kritikov aj z katolíckych radov

Prometheus

alebo iný pohľad znova z katolíckych kruhov, zrolujte stránku

katolícke noviny

citát z Katolíckych novín:

 

V Taliansku sa v poslednom čase rozprúdila živá diskusia na tému vyvesenia krížov na verejných miestach vrátane škôl. Podnet dala ministerka pre vzdelanie Letizia Morattiová tvrdiac, že kríž je dedičstvom, ktorého sa nemožno tak ľahko vzdať. Kresťanstvo totiž tvorilo podstatný prvok pri formovaní kultúry v ich krajine. Členka Berlusconiho vlády verí, že sa tým nijako nenaruší princíp odluky štátu od Cirkvi.

 

naruší ...
kríž je symbol viery ... nie kultúry ... kultúra na tomto kontinente bola už aj pred krížom
svastika bola symbolom v starej Indii tisícročia pred nástupom fašizmu ...


citát zo stránky Prometheus :

 

PRAVDA O OPUS DEI - O JEDNEJ NESMIERNE NEBEZPEČNEJ SEKTE
(Doslovný preklad)

Túto stránku vytvorila Modlitebná skupina panny Márie Pomáhajúcej, a jej cieľom je oboznámiť s charakteristikou Opus Dei. Pre tento účel sme použili seriózne a dokumentované pramene. Myšlienka vznikla z toho, že klamstvo je bežnou praxou Opus Dei. Táto sekta pracuje naskutku ako nejaká tajná lóža. Dobromyseľní ľudia boli do nej vlákaní a boli podrobení neželaným zážitkom. Kristus je pravda a nemá nič spoločného s nejakou manipulujúcou tajnou lóžou. Takže začneme písať o tmavých stránkach Opus Dei.

 

.....

oplatí sa prečítať ... Opus Dei je tŕňom v oku aj časti katolíckej cirkvi ... občas treba vypočuť obe strany ...

Recenzia Umberta Eca k Da Vinciho kódu od Dana Browna. Originál vyšiel v L´Espresso, 4. 8. 2005, slovenský preklad mám z výstrižku novín, ale ktoré to boli, to vám už neviem povedať.

 

Umberto Eco (1932)

estetik, historik umenia, semiotik, románopisec. Okrem Mena ruže, Foucaultovho kyvadla, Ostrova včerajšieho dňa a Baudolina mu v slovenčine vyšli eseje Babylonský rozhovor a Päť úvak o morálke, a v českom preklade Meze interpretace.

Nadávajte tej zlej ježibabe!
Knihy, čo pomáhajú popularite Dana Browna

Každý deň sa mi dostáva do rúk ďalší a ďalší komentár k Da Vinciho kódu Dana Browna. Hovorím len o knihách v taliančine, nebol by som schopný obsiahnuť bibliografiu toho, čo vychádza na celom svete. Takto by som mohol citovať autorov José Antonia Ullate Faba Proti Da Vinciho kódu (vydavateľstvo Sperling), Barta Ehrmana Pravda o Da Vinciho kóde (Mondadori), Darella L. Bocka Da Vinciho kód. Pravdy a Lži (Il Giornale), Dana Bursteina Tajomstvá Kódu (Sperling). Iste to nie je všetko. Ak chcete aktualizované informácie o tejto téme, len si kliknite na stránky Opus Dei. Môžete sa na ne spoľahnúť, aj keď ste ateisti. Iba že by otázka stála tak, prečo sa katolícky svet tak veľmi usiluje demaskovať a vyvrátiť knihu Dana Browna. Lenže ak katolícka strana tvrdí, že všetky údaje, ktoré obsahuje, sú falošné, dôverujte jej.
Aby sme si rozumeli. Da Vinciho kód je román a ako taký by mal mať právo vymyslieť si, čo len chce. Okrem toho je napísaný veľmi zručne a číta sa jedným dychom. Horšie je, že autor hneď na začiatku knihy uvádza vyhlásenie, že to, čo píše je historická pravda. Pravdaže, skúsený čitateľ je zvyknutý na takéto vyjadrenia o pravdivosti, je to súčasť autorskej hry. Problém sa začína, keď zistíme, že obrovské množstvo sviatočných čitateľov tomuto tvrdeniu naozaj uverilo, tak ako v bábkovom divadle všetci diváci nadávajú zlej ježibabe.

Kopa táranín

Na odhalenie údajnej historickosti Kódu by stačil pomerne krátky článok (a už som ich čítal niekoľko vynikajúcich), ktorý by tvrdil dve veci: predovšetkým to, že celá historka o Ježišovi, ktorý sa oženil s Magdelénou, o jej ceste do Francúzska, o založení merovejovskej dynastie a o Priorstve Sionu je brak, ktorý celé desaťročia koloval v množstve kníh a knižočiek, určených pre vyznávačov okultných vied - od de Séde sur Rennes-le Chateau po Svätý grál od Baigenta, Leigha či Lincolna. Už dávno bolo dokázané, že všetko je to len kopa táranín. Okrem toho, vraj Baigent, Lincoln či Leigh pohrozili, že Dana Browna zažalujú za plagiátorstvo. Možno to už aj urobili. Ale pozor, ak napíšem nejakú Napoleonovu biografiu (na základe skutočných faktov), nemôžem zažalovať za plagiátorstvo niekoho, kto napíše nejakú inú Napoleonovu biografiu, hoci aj beletrizovanú, ak bude podávať tie isté historické udalosti. Keď to urobím, prezradím tým krádež svojej originálnej myšlienky - teda fantázie, či lepšie povedané bohapustého výmyslu.
Druhá vec je, že Dan Brown natlačil do svojej knihy množstvo historických omylov, ako napríklad to, že informácie o Ježišovi (ktoré cirkev potom cenzurovala) hľadal v rukopisoch od Mŕtveho mora. Tieto ani náhodou nehovoria o Ježišovi, ale o židovských záležitostiach, ako boli eséni. Dan Brown si očividne pletie rukopisy od Mŕtveho mora s rukopismi z Nag Hammadi.

Vydarený komplot

Preto väčšina kníh s témou Kódu Dana Browna (citujem poslednú, s mnohými dôkazovými materiálmi, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Mondadori, Pátranie v Da Vinciho kóde, autorov Etchegorna a Lenoira), aby mali dostatočný počet strán na slušnú knihu, detailne a zoširoka rozoberajú všetko, čo Dan Brown kde pokradol. Hoci sú tieto knihy skvelo napísané a odhaľujú omyly spomínanej knihy, paradoxne ešte väčšmi prispievajú k jej popularite. Ak teda prijmem zaujímavä hypotézu - ktorú niekto už naozaj vyslovil - že Da Vinciho kód je satanským komplotom, každé jej vyvrátenie ešte znásobí jej účinok - akoby kričal do megafónu. Ako komplot je to veľmi vydarené, to sa musí nechať.
Prečo sa Kód tak šíri aj napriek tomu, že bol usvedčený z lži? Pretože ľudia sa nevedia nabažiť záhad a komplotov. Stačí im ponúknuť možnosť nejakej navyše (a to dokonca aj vtedy, ak im povieš, že to bol výmysel nejakých špekulantov), všetci jej hneď uveria.
Myslím si, že cirkev znepokojuje práve toto. Viera v Kód a v ďalšieho Ježiša je symptómom odkresťančovania. Ak už ľudia neveria v Boha, hovoril Chesterton, neznamená to, že by neverili v nič, ale veria vo všetko. Dokonca aj v masmédiá.
Viem, že tu vyjadrujem len pocit, ale vyslovene ma dostal istý mladý trubiroh na Námestí svätého Petra, ktorý s mobilom na uchu a s vysmiatou tvárou veselo kýval do televíznej kamery, zatiaľ čo nekonečné davy ľudí očakávali správu o pápežovej smrti.
Načo tam chodil? A načo tam chodili mnohí jemu podobní, zatiaľ čo milióny skutočných veriacich sedeli doma a modlili sa? Nebol tento truľko vari schopný uveriť v očakávaní medializovaného zázraku hoci aj tomu, že Ježiš sa oženil s Magdalénou a bol dynastickým a mystickým putom spojený s Priorstvom Sionu a s Jeanom Cocteauom?

 

:lol:
game, síce netuším, ako súvisí tvoj príspevok s Da Vinciho kódom, ale sama si to dala do citátu:

Kresťanstvo totiž tvorilo podstatný prvok pri formovaní kultúry v ich krajine.