Samovražda

konečné riešenie, únik, zbabelosť, koniec bolesti, či len neschopnosť žiť, vyrovnať sa so svetom či sám so sebou ... alebo čo je ešte samovražda ?

 

je myšlienka na samovraždu taká zlá ? dokáže zúfalého človeka zastaviť náboženstvo ? je to len odsúdeniahodné ?

game

 

vysoko si zaťala , ale veľmi dobrá téma.

Príčiny vedúce k samovražednému konaniu sú rôzne - duševné choroby, alkoholizmus, drogy, sexuálna uvoľnenosť, kriminalita, nepriaznivé životné okolnosti, rodinné či iné konflikty, fyzické a psychické bolesti, spoločenské vplyvy, náboženský fanatizmus, bankrot, vyčlenenie z rodiny, nezamestnanosť, neúspech pri pokuse dosiahnuť dôležité životné ciele, pocit osamotenia, beznádej... Rozbor ukázal, že v osude samovrahov sa od mladosti často prelínajú frustrácie citových vzťahov s povahou precitlivenosti a nevyváženosti, za ktoré vo veľkej miere nesie zodpovednosť aj neprimeraná výchova.

Denne na našej planéte je viac ako 1000 " úspešne " dokonaných samovražd , čo je teda alarmujúce číslo. Nemalým podielom alebo hlavnou príčinou sú duševné ochorenia , ktoré podľa štatistik sú a budú pliagou ľudstva 21.storočia.

Ja som osobne dlhe roky odsudzovala samovrahov. Pokladala som to za strasnu zbabelost, najma - teda, aby bolo jasne, v mojom najblizsom okoli sa zasamovrazdili tri osoby - ked som si predstavila, kolko je na svete ludi, ktori to mali, maju a budu mat omnoho tazsie v zivote - a predsa sa nerozhodli pre nieco tak radikalne.

Cim som starsia, tym som ja menej radikalna. Zacala ma osobne desit predstava napriklad kompletneho priputania na lozko... nielen kvoli inkontinencii ... ale predstava, ze by som uz nikdy nevysla von, nezaplavala si, nezatancovala... ani sa sama neumyla... no, to by som si to urcite radsej hodila.

mozno mysel cloveka ktoremu sa hlavou prehana myslienka ukoncit zivot, nikdy nepochopim

 

mozno preto, lebo v tom momente su to uplne ine pochody, na cloveka v tej chvili posobi mnozstvo faktorov.....navyse to moze byt podmienene aj slabsou psychikou daneho cloveka, labilnostou, precitlivelostou....

 

niekedy sa stane ze som na tom zle....isty cas si spominam ze az moc zle....a mala som myslienky rozne...ale len typu, ze ako sa citi samovrah....zacnem uvazovat, ze ja by som to nikdy nedokazala urobit, bolo by to odo mna zbabele, kedze si uvedomujem ze sa da z daneho problemu vyjst aj inym sposobom....nechat tu vsetkych, ktori ma mali radi? ... to by som nedokazala....

 

ale ako vravim, ludia su rozni, kazdy ma nejake ine problemy, kazdy sa dokaze s nimi vyrovnavat inak....niekto silnejsie, niekto slabsie....nemozno odsudzovat cloveka za to, ze je zbabely a podobne....treba zacat od korena problemu....

Všetko má na " svedomi iba chémia " ?

 

Psychiatri si priznávajú, že vedia zväčša psychózy držať "pod pokrievkou", ale úplne zbaviť pacienta duševných útrap, depresií, fóbií, autismu, halucinácií, úzkostí, dysharmónii, definitívne často nemôžu. Vedia chorobu opísať, nepoznajú v princípe jadro príčiny, genézu. Literarúry ako sa dostať z rôznych emocionálnych zranení a duševných ochorení je veľa. Každý to podáva svojsky. Ak chceš čítať C.G.Junga, Freuda a iných, treba sa vyzbrojiť časom a trpezlivosťou a zistíš, že sa tým ani nezaoberali. Bez poznania jej princípu a funkcie, to nie je možné objasniť. Aj samým lekárom, psychológom rôzneho smeru to veľmi chýba. U nás si to takmer neuvedomujú. Chýba to aj bežnému človeku, kňazom, lebo sú tým rozmanito trápený. Je to pomerne zložité, ale jednoduchšie, ako doteraz. Nielen to, ale účinnejšie v liečbe, čase, cene a v stabilite uzdravenia, tiež bez záťaže organizmu liekmi.

Táto problematika je veľmi aktuálna, lebo podľa prieskumu na Slovensku mužov ničia depresie, vysoký KT, cholestorol, problémy s pamätou, podráždenosť, nezvládnutie povinností, poruchy spánku, erekcie, alergie, cukrovka a iné. Tu sa to bude riešiť.

 

?Ženy trpia, okrem viacerých tiež mužských, na smútok a sklamanie, únavou, vraj bez príčiny, uplakanosť, psychicky podmie- nená neplodnosť a iné. (Aj o tom sa bude jednať.) Tu zohrávajú v prvom rade ich zvýšené emócie, ktoré sa premietajú do klinických prejavov?, píše sa. Ale ako? Nikde sa nedozvieš. Je to kľúčová vec.

 

V bežnom živote nás môže najčastejšie postihnúť klinická depresia, ktorá je reakciou na nejaký závažný smutný podnet (napríklad úmrtie v rodine). Túto depresiu nepovažujú lekári za duševní poruchu, pretože je prirodzenou a primeranou emočnou reakciou a časom prejde. Reaktívna depresia je už neprimerane veľkou reakciou na záťaž našej psychiky. Problémy sú intenzívne, trvajú dlho a môžu prerásť až v endogénnu depresiu, ktorá ani nemusí mať žiadnu zjavnú príčinu. Sú úporné a spôsobujú svojím nositeľom peklo na zemi. Ich príčinou sú práve chorobné zmeny mozgovej biochémie. Pravdepodobne sa jedná o poruchy systému, ktoré upravujú náladu. Sú to predovšetkým dva okruhy ?nervovej chémie?. V jednom z nich pôsobí ako hlavný prenášač vzruchu serotonín, v druhom nadadrenalín. Nedostatok jednej alebo oboch týchto látok vyvoláva pocity úzkosti a depresie. Chorobu ale spúšťajú i vonkajšie faktory, ktoré nás môžu ovplyvniť - či už sa jedná o závažnú psychickú záťaž, dlhodobý stres, u žien ,klimaktérium, vážne ochorenia, dlhé zimné obdobie bez slnka, niektoré lieky a samozrejme tiež dedičné dispozície. Renomovaný nemecký profesor psychiatrie Reinhold Schüttler prirovnal depresiu k? pästi z

temnôt? ? v slede bežných životných problémov, malicherností i radostí totiž náhle, akoby z temnôt, vystrelí prudká rana päsťou a odpáli nás do depresívnych stavov.

Každý z nás si v sebe môže niesť vlohu k endogénnej depresií a podľa štatistík tiež každý z nás minimálne jedenkrát vo svojom živote zažije aspoň ľahšiu formu depresie.

I pre túto chorobu platí základné pravidlo poctivej medicíny ? najdôležitejšia je včasná diagnóza a rýchla liečba. Prenášané a potlačované depresie vytvárajú pre obete nepeknú trýzeň do budúcnosti. Každopádne depresia je liečiteľná, hlavne záleží na každom, včas dôjsť za psychiatrom, odhodiť predsudky a považovať psychiatra za rodinného lekára, rovnako ako zubára či gynekológa.

V roku 2005 bolo na Slovensku dokonaných 576 samovražd a i keď ochorenia najmä depresivného charakteru sú dominanciou žien , cca pomer 6: 1 , dokonané samovrazdy sú zalezitostou najmä mužov / najčastejšie obesenie, zastrelenie,skok pod vlak.... / co jasne dokazuje mužský syndróm odporu priznať si ochorenie tohto charakteru. Najtypickejším príkladom mužskej fustracie je Japonsko , kde odvekov muž ako fundament spolocnosti, rodiny je najvyšši podiel samovrazd v prepočte na obyvatela.

mne je tak dobre na tomto svete ze nad takym niecim ani neuvazujem.

ale na druhej strane som za eutanaziu ked je clovek este sam schopny sa rozhodnut ako to skoncit alebo to doklepat v bolesti a alebo samote.

nuž teda: verím, že tento život je jediný, ktorý mám, budem ho žiť, aj keď viem, že má svoje muchy ... raz som hore a raz dolu... ale som tu, bojujem, lebo ten život mi za to stojí.

 

alebo mi je to jedno ... ako písal jozef, duševných ochorení je stále viac, život je stále viac uľahčený a práve preto stále ťažší ... duša, vedomie nestíha, nevytvorí sa dostatok serotonínu, problém dedičný či rodinný, na človeka je naložené priveľa, je zahnaný do kúta, - a vtedy je východiskom odísť ...

 

doll tu spomínala tuším koreň problému a zbabelosť a odísť od tých, ktorí ma majú radi - keď vynechám depresie a podobné záležitosti, je stále priveľa samovrážd, kde je koreň problému skrytý aj odborníkom ... nie je to až také jednoduché.

nemyslím si, že je to zbabelosť , myslím, že aj kus odvahy ... aspoň som si to vždy tak predstavovala.

ja som uvadzalaa to, ze zbabelost to je iba pri tych, ktori si uvedomuju ze je aj ine vychodisko, ale kedze su zbabely, volia toto vychodisko

praveze som popisala, ze to je u kazdeho ine, kazdy sa s tym inak vyrovnava, kazdy inak uvazuje.....

Nechcem týchto ľudí nejako odsudzovať, ale hodiť všetko za seba, utiecť od všetkého... ja to za prejav odvahy nepovažujem.

 

K tým dôvodom by som snáď ešte pridal fingované, (zväčša neúspešné) pokusy o samovraždu, ktorým skutočným účelom je určité citové vydieranie alebo upútanie pozornosti na svoj problém a nie ukončenie života.

hodiť všetko za seba, utiecť od všetkého... ja to za prejav odvahy nepovažujem.

 

K tým dôvodom by som snáď ešte pridal fingované, (zväčša neúspešné) pokusy o samovraždu, ktorým skutočným účelom je určité citové vydieranie alebo upútanie pozornosti na svoj problém a nie ukončenie života.

možno odvaha nežiť ... alebo je niekedy toho "všetkého" priveľa, zrazu stačilo, stačilo bojovať , zrazu je všetkého dosť ... možno.

 

fingované pokusy nielen ako citové vydieranie / niečo na spôsob : veď vy budete plakať, keď ma tu už nebude / , aj ako volanie o pomoc - niečo, čo bežne nevidíme ... možno.

Ak raz zomrieš a Pánbožko uzná že si žila dobre a správne, tak ti ponechá spomienky a pôjdeš do raja.

Ale ak usúdi že si bola len napr. obyčajná pobehlica (ber to len ako príklad) tak spomienky ti zmaže, tvoju dušu vloží do nového tela a dostaneš šancu sa v novom živote polepšiť.

Aspoň takto to asi tvrdí katolícka cirkev a už asi ideme trochu moc od témy.

Ešte zareagujem na Axela, potom pôjdem k téme... Toto si neviem kde nabral, ale je to omyl. Katolícka cirkev vôbec neuznáva reinkarnáciu, ani ako ďalšiu šancu, ani vôbec... Aký zmysel by to vlastne malo, keď by koniec bol vždy a nevyhnutne len dobrý, alebo späť do slučky, aby daná slučka existovala? Ak si premárniš život, ďalšia šanca nie je...

 

No a k samovraždám; človek má v sebe prirodzený mechanizmus, pud sebazáchovy, ktorý ho prirodzene núti chrániť si vlastný život. Myslím, že to naozaj musí byť nejaký silný podnet, aby to človek prekonal a bol schopný si siahnuť na život (ovšem myslím normálne prípady, nie situácie, kde vplyvom nejakej psychickej poruchy alebo čoho mu chýba pud sebazáchovy). Zrejme vidí v tom nejaké riešenie toho problému, no nakoniec to nie je nič iné, ako útek, nevyhnutné odpratanie sa z bojiska, keď už človek nie je schopný ďalej znášať rany osudu... Aspoň takto to vidím ja...

 

A inak na túto tému som si spomenul aj včera alebo predvčerom, keď som čítal článok o dievčatách, čo niekde v moslimských krajinách nútia k samovraždám, aby ochránili česť rodiny, ktorá bola ohrozená ich zamilovaním sa alebo prestúpením na inú vieru... To už ani možno nejde nazvať samovraždou, ale skôr ako vražda, no deje sa to...

nad samovraždou som uvažovala keď som mala 11...

a nebolo to tak dávno, čo so si prešla žiletkou po zápästí...

myšlienka na samovraždu nie je hriech... mne to pomáhalo, pretože sa mi doposiaľ vždy podarilo nájsť dôvod prečo žiť

téma je prečistená, teda pokiaľ sa dali rozlíšiť príspevky spojené s reinkarnáciou, sú preložené do témy o reinkarnácii.

 

nie všetky príspevky sú úplne čisté, ale skúsime tu pokračovať v samovraždách

prečo musí byť človek za každú cenu hrdina ?

kedysi boli samovrahovia z náboženských príčin pochovávaní za múrmi cintorína, či kdesi v kútiku ... ale všeobecné odsúdenie, nevôľa nad samotným činom pretrváva

sme tu, nepýtali sme sa na tento svet, ani sa nás nikto nepýtal, či sem chceme ... prečo musí človek teda byť hrdina ?

prečo má tak veľa ľudí názor, že s každým problémom, s nezdarmi, so sériou vlastnej hlúposti, s chorobami, s pocitom vlastnej neschopnosti ... sa človek musí snažiť žiť ?

že je to z náboženského hľadiska hriech, je jedna vec ... ale prečo je taký človek považovaný za slabocha ? prečo sa hrať na niečo, čo človek nie je ?

prečo má tak veľa ľudí názor, že s každým problémom, s nezdarmi, so sériou vlastnej hlúposti, s chorobami, s pocitom vlastnej neschopnosti ... sa človek musí snažiť žiť ?

Možno nedokážem dobre pochopiť samovrahov, možno až na prípady, kde sa pripúšťa v niektorých krajinách eutanázia, ale inak mám ten názor, že na každý problém existuje niekoľko riešení, či už ho treba prekonať, pretrpieť, alebo pred ním možno cúvnuť, obísť ho alebo ho úplne ignorovať, akokoľvek riešiť problémy, možno aj chybne, nikto nie je neomylný, ale treba ísť ďalej, stále tu niečo je. Možno aspoň nádej do budúcnosti. Hovorí sa, že každý je nahraditeľný, ale zároveň každý z nás tu má svoje miesto, keď možno práve on bude niekomu chýbať, a práve on je pre niekoho potrebný a ostane po ňom kdesi to miesto prázdne.

 

Niekedy sa tých problémov naraz nakopí naozaj dosť, každý potrebuje niekedy načas vypnúť, ale asi by sme nedokázali žiť ani úplne bezproblémový život. Človek vlastne vždy nejaké tie problémy vyhľadáva.

 

... ale prečo je taký človek považovaný za slabocha ? prečo sa hrať na niečo, čo človek nie je ?

Možno je to aj nepochopenie okolia, možno maskovanie vlastnej ľútosti, či pocitu viny nad tým, že si niekto z jeho okolia zvolil dobrovoľný odchod. Možno je to preto, že niekto hľadá definitívne a univerzálne riešenie na všetko, niečo ako zhasiť svetlo - navždy...

to prázdne miesto ... každé prázdne miesto sa skôr či neskôr niečím zaplní, či už človek zhasne svetlo sám, či prišiel jeho čas

pre niekoho je potrebný, chvíľu, pre najbližších možno, pre pár priateľov možno, pre miesto, kde pracoval, problém ... po týždni už nikto nebude vedieť, že tam niekto taký bol ... to len ten fakt samotnej samovraždy je to, čo z toho robí niečo, nad čím sa zalamujú ruky, potom sa klebetí, potom sa špekuľuje, a milosrdne sa zabudne, čím skôr, lebo okolie zrejme zlyhalo ... nevidelo signály, volanie o pomoc človeka, ktorý zrazu zhasol svetlo ... možno stačilo podať ruku a byť slušný ... jednoducho

strach a obavy toho človeka prerástli všetko, pre čo sa oplatilo žiť, problém nadobudol obrovské rozmery a zlyhal rozum, lebo niečo nefungovalo, myšlienky sa upriamili len na to jedno ... nechcem bolesť, nechcem už riešiť ďaľší problém, nemôžem už znášať posmešky v práci, bojím sa že prídem o prácu, nikto ma nemá rád ... a milión ďaľších sa zrazu zmení na niečo, čo v tej chvíli sa zdá neriešiteľné, čo spôsobí koniec ...

neviem, či sme takí potrební ... neviem, či som taká potrebná ... nepotrebujem uisťovanie, potrebujem uistiť, že pre mňa je zopár ľudí veľmi potrebných ... myslím, že by som si nikdy neodustila, keby som nevidela ich signály ...

je to pekne zložité ...

o čo je to iné, než keď sa v práci v jeden deň poskladá pomerne mladá žena a už sa nepreberie - des, klebety, strach, dohady, hotovo

keď práve aktuálny problém prerastie do problému, ktorý zahaľuje nebo a zatemňuje mozog, a človek zhasne svetlo ... des, klebety, strach, dohady, hotovo ... a možno len trochu mrazenia navyše, len taký studený prst občas prejde po chrbtici ako nedobrý pocit ...

neviem ...

Môjmu kamaratovi stačil jediný dôvod na to aby spáchal samovraždu.

 

Mal neustále problémy doma s otcom a raz vyhlásil že buď zabije jeho alebo seba. Ale dopadlo to tak že sme ho raz videli ako ide v pyžame a sme sa ho pýtali že kam ide a on nám na rovinu povedal že hodiť sa pod vlak. Vtedy sme sa smiali že si robí srandu. Mno ale mal pravdu.

 

A jeho otca to nejako vôbec nezobralo keď ešte v ten deň sedel v hospode a v pohode tam debatoval o hocičom s chlapmi.

Ktovie čo sa odohráva v hlave takého človeka čo sa práve ide hodiť pod vlak. V každom prípade je to veľmi smutné, že niet iného riešenia.

JJ pritom to bol hodne dobrý chalan a týždeň pred tou samovraždou ho zobrali na školu na ktorú chcel strašne ísť a tešil sa ako malé dieťa ešte sa chválil o ničom ani nerozprával a toť týždeň na to smutná udalosť a hodne smutná

phersu

 

To je práve ten problém, že nedokážeme často rozpoznať, nakoľko sú hrozby samovraždou skutočne reálne, a kedy ide len o akúsi ventiláciu nahromadených pocitov, alebo možno len spomenuté citové vydieranie. A aj keď to náhodou okolie rozpozná, často nevie, ako sa má zachovať, ako mu najlepšie pomôcť.

 

 

game

 

Pre skutočne najbližších sa to prázdne miesto nemusí úplne zaplniť nikdy. Každý sa niekedy dostane na spodnú krivku sínusoidy života, občas nevie ako ďalej. Vtedy možno potrebuje výdych, zvoľniť tempo, možno "nabiť baterky", hľadať nové, reálne ciele, možno urobiť nejakú radikálnu zmenu v živote, v práci, možno zmeniť zamestnanie, alebo zmeniť niečo iné, menej dôležité problémy hodiť za seba... a mal by mať možnosť sa pri tom o niekoho oprieť. Keď mi niekto denne nepripomína, že ma má rád, neznamená to ešte, že to tak nie je. Môže to znamenať toľko, že sa z týchto slov nestala každodenne opakovaná fráza, samozrejme, že tie slová potešia, ale city sa môžu prejavovať aj inak...

Je velmi obtiazne posudzovat a nielen to , aj celkovo nejako vyjadrovat sa k samovrazde ako takej, fakt dovodov moze byt xyz ...... bohuzial v mojom zivote ma samovrazdy v okruhu, ci uz rodiny,priatelov a zamestnacov neobchadzali a poviem vam nikdy by som nepovedal ,ze sa im to stane , alebo sa stanem aj samotnym svedkom, no stalo sa. Zivot je sviňa !!!! Mozog cloveka a jeho myslienkove pochody je nedozerny vesmir sám. Mam velmi dobreho priatela naslovzateho odbornika, jedenho z naj ... na Slovensku, ale aj v ČR a ..... nevedia to ....

zbabelym by som rozhodne takych ludi nenazval, musia mat obrovske vnutorne bolesti a zivot si beru preto lebo uz nechcu mat tieto bolesti ...

zdá sa mi, že bad guy to nazval správne ... vnútorné bolesti

vnútornú bolesť nejde len tak prehlušiť, ani sa na ňu len tak vyspať

nechcem tým povedať, že keď si človeka nájde skutočne vážna choroba a bolí, že to nie je zlé ... je, až tak, že človek viac neznesie

neschopnosť žiť, bolesť duše nevidieť

zrazu môže byť všetkého priveľa ... keď práve vtedy, keď človek čaká, že ho niekto podrží, ten niekto ešte pridá za lopatu ... veď prečo nie ...

keď človek má pocit, že nech robí v živote hocičo, vždy niečo dokazí, vždy sú očakávania iné, než čo práve dáva ... či s dobrým úmyslom, či nepozornosťou, neschopnosťou, prílišnou snahou alebo len strachom z ďalšieho zlyhania ... vždy niečo pokazí, nejde to, nech robí čokoľvek ... a bolí to.

je premýšľanie o samovražde nebezpečnejšie na dokonanie ako náhly impulz ?

vnútornú bolesť nejde len tak prehlušiť, ani sa na ňu len tak vyspať

V takom prípade je asi dobre urobiť v živote nejakú zásadnú zmenu.

 

zrazu môže byť všetkého priveľa ... keď práve vtedy, keď človek čaká, že ho niekto podrží, ten niekto ešte pridá za lopatu ... veď prečo nie ...

Mnohí ľudia si vlastne ani neuvedomujú, že svojim správaním niekomu ubližujú.

 

Ja som sa už tiež stretol s ľuďmi, ktorí pomýšľali na samovraždu, skoro u všetkých to súviselo s tým, že prekonávali určité krízové obdobie, v jednom prípade išlo len o vyhrážanie sa samovraždou, aby dotyčný vzbudil u okolia pocit viny a uvoľnil tak tlak okolia na svoju osobu, ďalší vyhľadal sám odbornú pomoc, dvaja krízové obdobie prekonali sami alebo aj s pomocou svojho okolia. Netvrdím, že to bolo jednoduché, ale časom dôvody na samovraždu u všetkých štyroch pominuli, alebo sa stali nedôležitými.

 

je premýšľanie o samovražde nebezpečnejšie na dokonanie ako náhly impulz ?

Na to je ťažké jednoznačne odpovedať. Asi to bude u každého rozdielne. Záleží asi na tom, ako dotyčný zareaguje na takýto náhly impulz alebo akým spôsobom o samovražde premýšľa.

Niekde na Fóre som písal že jeden môj kamarát (poznali sme sa viac len z videnia) sa pred tromi rokmi obesil. Mal okolo tridsiatky, neviem presne. Neviem čo ho k tomu viedlo, viem že mal nejaké problémy, ale nič bližšie. Ale myslím, že v tom bola aj nejaká ženská!