Slovenskí politici prvej ČSR /1918-1938/

... súhlasím, pokiaľ ide o nie celkom jednoznačné hodnotenie A. Hlinku ... priniesli to so sebou dejiny, vývoj histórie, neskoršie zneužitie jeho mena, jeho príliš katolícky postoj, čokoľvek ... je to jednoducho tak.

Ocakaval som takyto scenar kritiky : Hlinka ako katolicky knaz a zaroven politik . Ale Slovensko v casoch monarchie nehyrilo inteligenciou, tak ako jeho mnoho predchodcov , Slovakov , ci uz katolikov alebo evanjelikov, ...

to nie - veľmi všeobecne a veľmi voľne sú tam vymenované niektoré príčiny nejednotného prijímania Hlinku ako významného politika, zopár dôvodov, prečo ho Slováci neprijímajú jednoznačne.

nebolo v tom ani slovo kritiky na jeho kňažstvo, je to súbor viacerých dôvodov

po stáročia predsa platilo, že slovenská inteligencia - to bolo kňažstvo, takže tu nejaký scenár podobnej kritiky nie je.

Ja ti v tomto neoponujem , pociatky po rozpede monarchie boli pre Slovensko velmi tazke , 1000 rocne zitie v Uhorsku

pod Svatostefanskou korunou bolo zavazujuce a posledne skoro dve storocia velmi tvrde nielen pre Slovakov, ale pre všetky nemadarske narody. Cesi pod Habsubrskou spravou svojou akcieschopnostou vedeli si vybojovat svoje postavenie a nevzdat sa ho, upevnovat a zachovat vsetko dobre od cias ceskych kralov az po rozpad monarchie, i ked to v ziadnom pripade nebolo jednoduche.

Cechom ako slovanskym bratom sme za velmi vela vdacni , to sa historicky neda nijako popriet, ale zit s Cechmi v jednom statnom celku viac rokov tiez nebolo vyhrou, dokazov, ci uz historickych alebo aj politickych je vela. Az federacia ukazala , ze touto cestou by sa to dalo kracat, ovsem nie za ucasti jednej a jedinej statostrany , ako to bolo za totality.No nastastie je to uz pase a my podla vzoru odvahy samostanosti z roku 1939 sme sa vydali na tuto opatovnu cestu a nebol to v ziadnom pripade krok mylny, ale prospesny obom narodom a sucasne vztahy s Cechmi neboli nikdy tak dobre , ako su v sucasnej dobe.

zit s Cechmi v jednom statnom celku viac rokov tiez nebolo vyhrou,

Skúsme sa na celú situáciu pozrieť aj z pohľadu Čechov. Národnostné zloženie obyvateľstva v 1. ČSR bolo takéto:

 

celkom.............13,5 mil.

Česi....................6,7 mil., 50 %

Nemci.................3,1 mil., 23 %

Slováci................2,0 mil., 15 %

Maďari................0,8 mil., 5,5 %

Karpatorusíni......0,5 mil., 3,5 %

ostatní................0,5 mil., 4 %

 

Ak by za tejto situácie Česi dali Slovensku autonómiu, automaticky by to isté požadovali Nemci, ktorých bolo viac ako Slovákov. Po nich Maďari a Rusíni. Ale 1. ČSR nebola Švajčiarskom, tento systém by sa zrejme dlhodobo neudržal. Česi sa toho obávali a preto potom vznikla idea čechoslovakizmu. Česi chceli takto pripojiť Slovákov k svojmu národu, aby mali s nimi v štáte jasnú prevahu oproti ostatným národnostiam. Netreba zabúdať, že k čechoslovakizmu sa hlásili aj mnohí Slováci. Aj Andrej Hlinka v Martine dňa 30. Októbra 1918 slávnostne vyhlásil, že "Slovenský národ je čiastka rečove a kultúrne historicky jednotného československého národa"...

Cactales

 

 

viem ze to bolo urcite ovela zlozitejsie, ako uvadzam ja , ale Pitsburska zmluva umoznovala autonomiu. Nezabudaj , ze Slovaci a Cesi boli statonarodmi a republika sa nazyvala Ceskoslovenska a nie Cesko nemecko slovenska a teda Slovak nemal sa o nu priet a sporit , ale mohla byt bez problemov od pociatku 20.rokov minuleho storocia, hlavne ak Nemci patrili do tabora porazenych a nacisticka strana este nemala politicku silu.

a republika sa nazyvala Ceskoslovenska a nie Cesko nemecko slovenska

Pre čechoslovakistov bol názov Československá republika v poriadku aj pre unitárny štát. Samozrejme, Slovensko malo získať autonómiu zároveň so vznikom štátu. Vtedy sa ešte možno dalo predísť tým problémom s menšinami. Ale ako som už napísal, mnohí slovenský politici sa pri vzniku ČSR k čechoslovakizmu prihlásili a potom bolo ťažšie pre nich obhajovať autonómiu.

Autonomia sa uz spomina v Clevelandskej dohode z 25.X.1915 , no v Pitsburskej dohode bohuzial doslo k slovenskym ustupkom a hovori sa iba o sneme a o sirokej samosprave a uradnom jazyku, co taktiez nebola pravda. :lol: :) :)

MIlan Rastislav Štefánik

 

 

 

Vyrástol v rodine chudobného, mnohodetného evanjelického farára v Košariskách. Na košariskej fare vládli prísne mravy, zbožnosť a slovenské národné povedomie. Všetky tieto hodnoty do seba vstrebával Štefánik od prvých rokov života. Veľmi skoro však z rodného hniezda vyletel ? hnaný túžbou po vzdelaní a po vedomostiach. A celý ten veľký svet, ktorý precestoval krížom-krážom ako azda nikto z jeho súčasníkov, otváral pred ním svoje tajomstvá i nové pravdy. Nové poznatky zo sveta v ňom na jednej strane utvrdzovali presvedčenie o biednom postavení Slovákov v Uhorsku a o absurdnosti národnostného útlaku, na druhej strane však vyvolávali aj pochybnosti o nemennosti všetkých právd, ktoré boli také neotrasiteľné na košariskej fare. Stretnutia s voľnomyšlienkármi v Paríži, s moslimskými nomádmi a s rajskou nevinnosťou a hravosťou obyvateľov Tichomorských ostrovov, vyvolávali v Štefánikovi nové a nové otázky, ktoré ho v určitom čase priviedli ku konfliktu s otcom, ktorého si Štefánik vždy hlboko vážil a konflikt prežíval veľmi dramaticky.

 

Štefánik nebol vojak. Nemal nijaké vojenské vzdelanie. Predsa však sa počas vojny stal z obyčajného vojaka generálom. Nebol ani diplomatom v tradičnom slova zmysle ? nemal vzdelanie v tomto smere a nemal ani nijakú predchádzajúcu diplomatickú prax. Na konci vojny sa však stal jedným z najuznávanejších diplomatov v krajinách Dohody. Mal to, čomu sa hovorí prirodzený diplomatický talent. Nepísal memorandá ani nóty. Písanie nebolo jeho silnou stránkou. Dokázal však pri rozhovoroch pôsobiť natoľko presvedčivo, dokázal odhadnúť argumenty, ktoré môžu zapôsobiť na druhej strane, že bol úspešný aj v takých zdanlivo neriešiteľných otázkach ako bol spor taliansko-juhoslovanský, či zjednotenie rozvadenej česko-slovenskej kolónie v Rusku.

 

K Masarykovi pociťoval hlbokú ľudskú náklonnosť a rovnako sympatizoval s jeho politickými ideami. Keď sa medzi nimi cez vojnu objavili rozpory, nebolo to kvôli postaveniu Slovenska v novom štáte. Štefánik chápal oslobodenie Slovákov najmä cez čo najužšiu spoluprácu s Čechmi. Zašlo to u neho až tak ďaleko, že nástojil na češtine ako jedinom veliacom jazyku československých légií. Slovenskí legionári na Sibíri to niesli veľmi ťažko. Takisto mu vadil názov ?Národná rada československá?. Podľa neho mal tento orgán naďalej niesť názov ?Národná rada českých krajín?.

Ako vedec precestoval celý svet, venoval sa výstavbe meteorologických staníc, napísal 12 vedeckých prác, ale vždy sa rád vrátil do svojho rodiska, na Slovensko.

Francúzska republika uznala jeho zásluhy cennou Wilde, ale hlavne francúzskym občianstvom. Popri svojich vedeckých výskumoch podnikal aj tajné misie v službách fr. vlády. Bol vyznamenaný titulom rytiera národného rádu Čestnej légie. Pod vplyvom známostí bol prijatý do armádneho letectva. Za prieskumné lety bol vyznamenaný fr. vojnovým krížom. Z desiatnika ho povýšili na generála. Jeho životným cieľom bolo národné oslobodenie Slovákov a Čechov. Preto sa už cez vojnu začal politicky zapájať do oslobodzovacieho procesu.

 

V polovici decembra 1915 začal spolupracovať s Benešom a Masarikom. Štefánik, už dosť známy vo vlasti a predovšetkým veľmi dobre orientujúci sa vo vplyvných politických, vojenských a spoločenských kruhoch Paríža, znamenalo neoceniteľnú výhodu pre Čechov, ktorí plánovali pripojiť k budúcemu Českému kráľovstvu aj celé územie Slovenska.

 

Vytvoril česko-slovenské vojsko vo Francúzsku, dosiahol dohodu o jeho uznaní v Taliansku. Potom odišiel do Ruska vyriešiť veľmi vážne problémy česko-slovenských légií. Na ceste do Ruska sa dozvedel z novín, že 18. októbra Masarik a Beneš vydali Deklaráciu nezávislosti československého národa, ktorá niesla i jeho podpis a zriaďovala dočasnú vládu, v ktorej mu pridelili ministerstvo vojny. Štefánika to prekvapilo a rozhorčilo. Masarikovi poslal dlhý telegram, v ktorom protestoval proti takému spôsobu konania a zdôraznil nesúhlas s viacerými bodmi deklarácie. Po návrate z Ruska do Paríža sa rozhodol cestovať späť do milovanej vlasti. Z Paríža pricestoval do Ríma, kde uskutočnil ešte rokovanie.

V polovici februára 1918 odišiel Štefánik do Talianska. Aj tu bolo jeho hlavnou úlohou vybudovanie Česko-slovenskej armády. Talianske vojenské ani politické kruhy mu však neboli naklonené. Vplyvom svojej diplomacie sa mu však nakoniec podarilo prelomiť ľady. Podarilo sa mu pre svoj plán získať jedného z najväčších odporcov: ministra zahraničia S. Sonnina. Aby Štefánik, vtedy už ako plukovník francúzskej armády, zvýšil svoju osobnú agitáciu , vypracoval memorandum, v ktorom zhrnul všetky svoje argumenty a predložil ho Sonninovi a šéfovi gen. štábu generálovi Diazovi v Ríme. Výsledkom bolo, že dňa 21. apríla 1918 Štefánik podpísal s ministerským predsedom Orlandom dvojstrannú zmluvu o vytvorení samostatnej česko-slovenskej armády, ktorá úplne podliehala ČSNR. Vojsko vyzbrojovalo Taliansko, čo bolo v zmluve dané ako pôžička. Nábor dobrovoľníkov pokračoval a 24. mája 1918 sa pred pomníkom Viktora Emanuela v Ríme konala veľkolepá slávnosť: odovzdávanie plukových vlajok česko-slovenským jednotkám.

 

V máji roku 1918 preletela svetom správa o vystúpení Česko-slovenských légií v Rusku. Mali už 50 000 príslušníkov a čoskoro sa zapojili do bojov proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Podpísanie mieru medzi sovietskou vládou a Ústrednými mocnosťami v marci 1918 však spôsobilo, že česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo spojenca. To viedlo k demoralizácii vojska a bolo potrebné, aby Štefánik odišiel do Ruska k ohrozeným légiám. Štefánik, ktorý mal už od 20. júna hodnosť generála sa teda vybral z Paríža na cestu. Najprv však navštívil USA, kde spolu s Masarykom a gen. Janinom preberali ďalšie plány. Dňa 24. septembra potom odcestoval do Tokia, kde ale pre opätovné problémy so žalúdkom pobudol až mesiac a cesta na Sibír sa predlžovala. Medzitým už nič nebránilo tomu, aby sa po medzinárodnom uznaní ČSNR mohol tento orgán premeniť de facto na vládu. Stalo sa tak 14. októbra 1918. Vláda bola trojčlenná: Masaryk bol ministerským predsedom, Beneš ministrom vnútra a Štefánik ministrom obrany. Krátko nato uverejnil Masaryk aj Vyhlásenie nezávislosti Československa, tzv. Washingtonskú deklaráciu. Tá zapôsobila na americkú verejnosť i na prezidenta Wilsona. Ten reagoval na návrh prímeria zo strany Rakúsko-Uhorska tak, že po jeho uzavretí majú o budúcnosti monarchie rozhodnúť jej národy samy. A tie sa už rozhodli. Došlo k vystúpeniu domáceho odboja a 28. októbra k vyhláseniu Československej republiky. V Ženeve sa uskutočnilo zjednotenie domáceho odboja na čele s K. Kramářom a zahraničnej delegácie vedenej E. Benešom. Dohodli sa na osobe prezidenta: T. G. Masarykovi i novej československej vláde, ktorej predsedom sa stal K. Kramář, ministrom zahraničia E. Beneš, minister vojny M. R. Štefánik a rezort obrany prevzal V. Klofáč. Zakrátko Nemecko kapitulovalo a vojna sa skončila. Štefánik sa o všetkom dozvedel v Japonsku. Chcel sa hneď vrátiť do Paríža, no najprv chcel splniť svoj cieľ na Sibíri. Dňa 13. novembra nastúpil na loď do Vladivostoku. Po príchode chcel dohodnúť s vojenským velením podrobnosti presunu legionárov do vlasti. Okrem toho, vzhľadom na vznik Československej republiky zrušil Odbočku ČSNR v Rusku a vymenoval Bohdana Pavlů za splnomocnenca československej vlády v Rusku. Z rúk generála Janina prevzal Rad veliteľa Čestnej légie a 25. januára 1919 opustil Rusko a odišiel do Paríža. Po príchode bolo jeho hlavnou starosťou stiahnutie sibírskych légií a ich odsun do vlasti. Stretol sa preto aj s G. Clemenceaum i maršalom Fochom. V Paríži sa Štefánik zúčastnil aj na práci mierovej konferencie, zaoberal sa budovaním česko-slovenského letectva, mal plány pre zriedenie štátnej správy a podpory vedy v novom štáte. Potom ešte odišiel do Talianska. Navštívil tam svoju poslednú lásku markízu Giulianu Benzoniovú a dohodli sa na sobáši. Okrem toho ešte urovnával spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou a ten sa mal definitívne doriešiť po jeho príchode do Bratislavy. Na rodnú vlasť sa veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca r. 1913. Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campo Formidopri Udine do lietadla typu Caproni 450, sprevádzaný dvoma talianskymi letcami a mechanikom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nikdy nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky boli namieste mŕtvi, pochovaný je v mohyle na Bradle.

potrebujem informaciu kolko Slovakov bolo v prvej Ceskoslovenskej vlady, a kolko v roku 1938:)

 

dakujem!

Podľa mojich informácií v tých vládach boli títo Slováci:

 

od 14.11.1918 M.R.Štefánik, V. Šrobár

 

od 21.7.1937 M. Hodža, I. Dérer,

od 22.9.1938 V. Fajnor, I. Karvaš, M. Černák

od 4.10.1938 I. Karvaš, V. Fajnor

od 1.12.1938 K. Sidor, J. Tiso, M. Černák, F. Ďurčanský, M. Vančo

na to že ČSR bola vznikla z dvoch statvornych narodov bohviečo to nebolo, a uz ako som vyssie spominal Cesi viac doverovali Nemcom, pretože aj v Čsl. armáde bolo veľmi málo slovenských dôstojníkov, urcite menej ako Nemcov, vsak aj tak sme po Mníchove dopadli..... :lol: :) B)a nebolo to teda iba tym,ze sa na nas vykaslali spojenci...