Mačky versus psy

v poslednom čase mi hodne prichádzajú na um naše voľakedajšie mačky na starom dome... keď vidím slimakove fotky domácej zvieracej pohody :)
hoci my sme mali len malý dvor, psa sme preto nikdy nemali, ale mačky tam boli vždy... bývali v šope, a v zime v dedkovej dielni pri skvelých malých liatinových kachliach... sentiment..., kde už všetky tie mačky sú :)

Som ostal som zverou cez dobu delobuchou.  Uz niesu taki kamarati ako na fotkach spred 3-4 mesiacov. Uz aj ten pes nechodi dnu(5minut mu trvalo kym vyskocil na tu pohovku). Predtym bol bazant.

Tento rok v lete sa rozhodol jeden čierny kocúrik, vyhodený ako mačiatko v neďalekom lese,  "adoptovať si ma". Bol opustený, hladný a agresívny. Myslel som, že keď mu donesiem žrádlo do lesa, zostaneme v iba platonickom vzťahu. Nejakú dobu to aj fungovalo, lenže postupne strácal plachosť a nakoniec ženu, ktorá mu doniesla potravu doškriabal. Ako sa hovorí, každé dobro musí byť nakoniec spravodlivo potrestané. V minulosti som mal kocúra, ktorý dostal besnotu. Dal som ho utratiť a besnota sa laboratórnym vyšetrením potvrdila. Predtým ale stačil pohrýzť mňa aj celú rodinu. V nemocnici sme strávili všetci, čo s ním boli v kontakte, procedúru vakcinácie, ktorá trvala tuším 12 dní. Našťastie sme to stihli včas. Tak som chytil "milého" kocúra a chcel som ho dať utratiť na vyšetrenie. Nakoniec ho vererinár asi týždeň pozoroval a vyhlásil, že nie je besný, ale je to asociálny divoch, ktorý je už neschopný adaptácie. Tak som ho dal vykastrovať, odčerviť a zaočkovať proti besnote. Stalo ma to asi 150 eur. Keď som ho potom vypustil v lese, myslel som, že po tejto skúsenosti sa vidíme naposledy. 

Doma fajčím vonku na terse a on má o tom dokonalý prehľad. Bolo zaujímavé, ako nadväzoval kontakt. Asi týždeň sme spolu iba sedeli, vzdialení asi 2m od seba.  Potom si ľahával k mojím nohám. Jedného dna mi vyskočil do lona. Dosť som sa obával pohnúť, lebo jeho reakcie boli a sú stále nevyspytateľné. 

Ľudia, ktorí v "záchvate humánnosti" vyhodia mačiatka do lesa, predlžujú ich utrpenie. Ten kocúrik nepotrebuje iba potravu, ale aj lásku a pozornosť. 

Dnes je až otravne prítulný, ako by si chcel nahradiť "zanedbané detstvo", ktoré prežil v strese a opustený. Ale pohľad do jeho očí je stále, ako pohľad na divé zviera. Neviem, ako to dopadne, keby nastala konfrontácia s mojím psom. Zatiaľ sa mi darí udržať ich od seba. 

možno sa spýtam odsúdeniahodne, ale o takýchto prípadoch som už čítala hodne, a obdivujem ťa....
ale vždy mi napadne, či by nebolo lepšie takéto zvieratká utratiť...

a síce preto, lebo takto sa dostal môj svokor k psovi...
mali doma teriéra, strašne milého, chodili sme k nim raz za mesiac, ale psík utekal k bráne ešte sme len prichádzali autom, a mal pre nás špeciálne privítanie, nenapodobiteľný jasavý štekot spojený s ujúkaním....

jedného dňa takto našiel svokor neidentifikovaného čierneho /alebo tmavočokoládového/ psíka neidentifikovateľnej rasy...
ten pes bol už pravdepodobne dospelý, minimálne po puberte, ale na celý život zničený.

síce sa k svokrovi pridal, ale nedal sa pohladiť, chytiť, nakŕmiť.... len položiť potravu a odísť, aj to smel len svokor.
po dlhom čase sa dal svokrovi pohladiť.

nikdy nikomu inému, bočil od každého, bolo na ňom vidieť, že by sa j pridal, ale nikdy nenabral odvahu.

nikdy sme nemali možnosť byť k nemu bližšie než na meter, nikdy nám nedal možnosť. švagriná ho kŕmila, naložila misku, on prišiel, až keď odišla.
ked na dvore svokra chytila do ruky metlu, pes mal zrejme nepekné spomienky, to bolo zúfalé pozerať, ako reagoval.
jeden vystresovaný, zničený, psychicky poničený pes...

a klasika: poštárka nemohla ani zazvoniť, lebo dostal amok. raz ju dokonca pohrýzol. takto aj zahynul.... síce bočil, ale vyletel za ňou v nestráženej chvíli na ulicu rovno pod auto.

vždy som sa divila, prečo toto znášajú... z toho psa celé roky nič nebolo, trpeli aj oni aj pes.


 

ktovie, game, čím si ten neborák pešiel predtým. Niektorí sa po čase socializujkú, iní nie. Ani ja by som nemala srdce ho utratiť. 

Tono, dakujem ti za toho kocúrika a držím palce. Ak nebude pred psom utekať, možno ho pes nebude považovať za korisť a dá mu pokoj a snáď aj kocúr jemu. Pachy si už vzájomne určite poznajú. 

Aj moja dcéra kedysi bola so školou na nejakom výlete a v lese našli opustené mača, celkom malé, podľa veterinára tak 5 týždňov mohol mať. Ba vlastne ono našlo ich a stále za nimi išlo, tak ho vzala a doniesla domov...nechali sme si ho a nebolo milšieho kocúra, nedali sme ho kastrovať, a aj tak neznačkoval, bol veľmi mierny a prítulný, mal dobrú povahu a ani v zápale hry ani pazúre na nás nevystrčil. Občas nás pri hre pohrýzol, ale nikdy neublížil, vždy to bolo len také stisnutie zubami.

Vyhodiť zviera do lesa a nechať ho napospas osudu je teda pekne hnusné, a nie humánne. Verím, že nakoniec ti tvoju láskavosť vráti. Už teraz sa to začína prejavovať. Len mačka nemá rada, ked jej niekto robí, čo ona nechce. Aj ked je socializovaná. A never tomu, že by to boli chladné potvory, mačka vie dať veľa lásky, ale získať si ju nie je ľahké. Ona si vyberie svojho človeka. A zdá sa, že ten kocúr si ťa vybral.

možno sa spýtam odsúdeniahodne, ale o takýchto prípadoch som už čítala hodne, a obdivujem ťa....

ale vždy mi napadne, či by nebolo lepšie takéto zvieratká utratiť...

Veď som ho s aj s tým úmyslom zaniesol veterinárovi. Hlavne po tých mojich predchádzajúcich skúsenostiach s besnotou. Bývam pri lese a u mňa končí cesta. To je "ideálne miesto" kde sa ľudia zbavujú nechcených "miláčikov". Tie, ktoré sa dajú chytiť dám do výbehu a zavolám mestskú políciu. Tí zavolajú veterinára. Už ma poznajú a ani nemusím vysvetľovať kde bývam. Vlani to bolo asi 5 mačiatok a 3 psi. Tento kocúr bol výnimkou. Nedal sa chytiť. Vedel som, že je tam iba podľa toho, že ráno bolo jedlo zjedene. Tak inkognito žil asi 3 mesiace. Mohlo to tak zostať, ale niečo v ňom zostalo z domácej mačky a to je spoločenské zviera. Proste potrebuje spoločnosť.

 nebude pred psom utekať, možno ho pes nebude považovať za korisť a dá mu pokoj a snáď aj kocúr jemu. 

 

Viac sa obávam toho druhého, že kocúr ublíži psovi. Raz k tomu dôjde a dúfam, že si nájdu nejakú akceptovateľnú hranicu tolerancie.

Veď som ho s aj s tým úmyslom zaniesol veterinárovi. Hlavne po tých mojich predchádzajúcich skúsenostiach s besnotou. Bývam pri lese a u mňa končí cesta. To je "ideálne miesto" kde sa ľudia zbavujú nechcených "miláčikov". Tie, ktoré sa dajú chytiť dám do výbehu a zavolám mestskú políciu. Tí zavolajú veterinára. Už ma poznajú a ani nemusím vysvetľovať kde bývam. Vlani to bolo asi 5 mačiatok a 3 psi. ......

 

 

 

Viac sa obávam toho druhého, že kocúr ublíži psovi. Raz k tomu dôjde a dúfam, že si nájdu nejakú akceptovateľnú hranicu tolerancie.

prepánakráľa, to si ich dal utratiť???  :( :( :(   existuje veľa rôznych združení, kde sa dajú takéto zveratká umiestniť a hľadajú im nové domovy, čo si sa neobrátil na niektoré také združenie? Nebolo ti vôbec ľúto len tak zobrať život tým tvorom? 

zvieratká sú super. vyrastala som medzi hospodárskymi zvieratami a mačkami, a milovala cudzích psov.

ale na druhej strane... zvieratá sa vedia za starostivosť odvďačiť, a myslia a majú dušu.

ovšem v tomto mám trochu iný názor.... organizácie prijímajúce zvieratá sú preplnené.
súhlasím s tým, aby sa vyberali trebárs peniaze na to, aby sa odchytené zvieratá okamžite sterilizovali, bez debaty, aby sa to nemnožilo, pretože psi nás zanedlho zahltia.

akokoľvek mám rada zvieratá, keď vidím, kto kdekto má a necháva špiniť na uliciach psov, ktorých je nekonečné množstvo...
v poslednom čase sa stretávam so skutočne kurióznymi prípadmi... kde nevidím oddôvodnenosť existencie mnohých psov v xy bytoch a domácnostiach absolútne žiadnu.
nevychované, obrovské, malé uštekané zúrivé, v jednoizbových bytoch chované 3 - 4 veľké beštie, ktoré by tam nemali čo robiť,
v jednoizbovom byte matka s dcérou, a v kuchyni k dlážke prikurtovaná klietka s veľkým psom, voľne ho nemôžu nechať, lebo by im rozobral byt na cucky...

malý škrček ratlík, ktorého nikdy nikto ani pol slovom nevychoval, je odporný a neprináša majiteľke radosť ani sekundu, ale je "jej ho ľúto" ....

a spústa ďalších, a to je len jedno mesto.

tak toto nie... my sme ešte aj mačky mali vychované.... do mačacej miery, ale mali.

vidím okolo seba x prípadov, kde by som ľuďom do ruky psa nedala, mali by povinne robiť psychotesty a povinne ich zaviazať chodiť na výcvik.... to by som rada videla, koľko by bolo zrazu majiteľov psov.
každý blbec má psa.
a vôbec by neuškodilo polovicu psíkov uspať... toľko nových dobrých pánov nie je, koľko psov sa snažia útulky umiestniť... a rok čo rok sú zvieratá aj týrané, .... a to sú len psy.

Nas pes je fenka. Mam macky aj kocura aj macku. Tej som jej raz dovolit mat mlade a potom ju dal sterilizovat. Teraz je znej taka gulka. Vyzera ako nabrata- len je tlsta. Zije vonku. Predavac granul vraj to vybeha... na zimu dobre nech ma energiu.

Fenku psa ci dat sterilizovat? Mne sa paci aka je dnes. Ma zahradu na behanie 16x90 metrov. Deti snou chodia von. Na novy rok bola snami na tych stolickych vrchoch.  Ja ju dnes nechcem sterilizovat. Je ziva. Ja nechcem prezivajucu mrtvolu.

zviera nie je hracka!

ked sme mali psa, bolo to preto, lebo to bol strazny pes

ked sme mali macku, tak to bolo preto, lebo chytala mysi

ked sme mali zajace, tak preto, aby sme ich vykrmili, zabili a zjedli

punktum

mám psa, ktorý nestráži

mačku, ktorá nechytá myši

manželku, ktorá už dávno nie je do mňa zaľúbená

čo iné nás môže spájať, keď nie láska?

... zvyk? :)

jedna strecha, spolupatričnosť, manžel, ktorý aj keď nemiluje, ale je tam, aspoň niekedy,
ruka, ktorá psa nakŕmi, mačka si príde vypýtať, aj sliepky vedia dať najavo, že potrebujú gazdinú ... a o slepačej láske sa priveľa nehovorí :)
 

game

Ja sa tu poeticky rozplývam a tvoj pragmatický postoj ma teraz celkom "schladil". Asi rovnako to vníma aj moja žena. Tej, po prechode, ako keby "spadli ružové okuliare". Všetky moje finty, ktoré kedysi fungovali už nezaberajú. Už sa nemôžem spoliehať na svoj "bývalý šarm". Jej pohľad stoickej odovzdanosti osudu cítim hlavne keď ma vidí vo vani, keď chcem, aby mi umyla chrbát. Podobný pohľad má, keď začnem filozofovať, alebo vymieňa vnučke plienku.

och pardon.... skutočne sa ospravedlňujem, ale pragmatizmus zo života, vieš? : )

aj muži majú svoj prechod, a to, čo si napísal, platí u nás opačne, a už pred tým mužským prechodom.
mimochodom, nikdy som nechcela, aby mi umyl chrbát.... nechcela som to vyčerpať pred tým, než to raz možno bude skutočne nutné.... : )

láska psa je zrejme vytrvalejšia... ale ako sme sa dostali k manželom a manželkám...
nevadí, vlastne u ľudí neverím takým osudovým vášňam... myslím, že je prirodzené, že pes bude vítať gazdu aj keď už nebude vládať na nohy, u ľudí je to zriedkavé.

poézia v tom je tiež, keď vyprávajú o zlatej jeseni života - práve včera sme o tom hovorili s kamarátkou - vždy si predstavím usmievavých postarších manželov na jesennej prechádzke v zlatom popadanom lístí.... ovšem takýchto je sakra málo ...

 

game

Ale, aby som sa vrátil k téme tohto vlákna. Pes môže mať v pohľade strach, radosť, vzrušenie, nudu, ale nikdy, na rozdiel od manželky, som u neho nespozoroval výčitku. Aj keby som si ju zaslúžil. V pohľade mačky je ťažšie sa orientovať a nájsť emóciu. Mám pocit, že kocúr, ktorý si ma nedávno adoptoval, si ma otieraním označuje, ako svoj majetok. V slabej chvíli som mu umožnil, ležať so mnou na gauči. Roztiahol sa, aký je dlhý a tlačil na mňa zadnými nohami. Keď som sa posunul, posunul sa aj on a znova ma tlačil nohami. Nakoniec som sedel v rohu gauča, vedľa roztiahnutého kocúra. Zdalo sa mi to ponižujúce a ľahol som si radšej do kresla. Zmenenú situáciu vyriešil tak, že prišiel ku mne a ľahol si mi na hlavu. Celý život som doplácal na to, že mi chýbala zdravá asertivita. Ale možno si mi ľahol na hlavu iba preto, že mačka vraj vyhľadáva patogénne zóny.

chapem lasku zvierat k ludom, ale akosi nechapem casto zvratenu "lasku" ludi k zvieratam
 

poézia v tom je tiež, keď vyprávajú o zlatej jeseni života - práve včera sme o tom hovorili s kamarátkou - vždy si predstavím usmievavých postarších manželov na jesennej prechádzke v zlatom popadanom lístí.... ovšem takýchto je sakra málo ...

 

 

Také niečo som prežil a trvalo to asi 2 roky. Deti odišli z domu a zostali sme z manželkou sami. Lenže potom prišli vnučky a starosti iných. Človek by musel byť poriadny egoista, aby si mohol naplniť idylickú predstavu  "manželov na jesennej prechádzke v zlatom popadanom lístí" 

chapem lasku zvierat k ludom, ale akosi nechapem casto zvratenu "lasku" ludi k zvieratam

 

To isté ma napadlo, keď ktosi vyhodil kocúra, o ktorom píšem. Dúfal som, že u opustenej mačky sa obnovia pudy divého zvieraťa. Je to omyl, a každý, kto sa na to spolieha je pokrytec. Je lepšie ho utratiť, ako opustiť. 

game

A ešte niečo, k tým idylickým obrazom života. Podľa mňa sú determinované našimi pudmi. Ak sú uspokojované, mozog nás za to „odmení“ endorfínmi. Začína to reflexom sania mlieka a tepla matky, v puberte sa ozývajú potreby uspokojovať sexuálne pudy a staroba je obdobím, keď nás náš mozog už za žiadnu aktivitu neodmení.

Tono,

ešte späť, trochu romantiky je stopro aj v našej empatickej Hellé, možno je vo mne trochu viac, asi, čo ja viem..., ale spravidla som pragmatik ... netvrdím, že ma nevedia niektoré veci dojať, ale zlatá jeseň medzi ne nepatrí..... je to zložité ....

tá jeseň v slnkom prežiarenom lístí je skutočný obrázok, ktorým odjakživa ilustrujú kdekade jeseň života.... to nie je moja predstava,
alebo lepšie povedané - moja do hlavy vsadená predstava kedysi pred tisíc rokmi, čo ja viem kedy.... desne dávno, keď sa tvorili prvé predstavy.
nikdy som nijako výnimočne po takejto netúžila, ani som ju nezažila, takže môžem tvoje dva roky závidieť, napríklad, ale nezávidím, máme tak rozdielne povahy a záujmy s polovičkou, že si tú prechádzku predstavujem presne len ako na tom obrázku  :)

a s tými zvieratami.... napriek tomu, že cítia a myslia a majú dušu, nie že nie, si myslím, že je milosrdnejšie ich utratiť, ako nechať plakať. zvieratá plačú.



 

Ha...citam tuto temu,ale dako nemam cim prispiet...len si tak vravim, ze zlate moje hady

nemám nič proti hadom, sú pekné, ale mačka je mačka.  Odprevádzajú ma obidve kam sa pohnem, a to aj ked sú nažraté. Tiež sa natiahnu ku mne, tak ako tu Tono píše. jedna na kolená, druhá vedľa pozdĺž nôh. To je naša spoločná siesta. Niekedy jedna do krabice a druhá na kolená. Flinstone nechce, aby mu chodili na kolená, vraj majú pazúriky a vraj ho to chudáčika bolí...čo už, ešteže majú mňa. Mladšia aj aportuje. Sama mi donesie loptičku, ked má chuť na hranie. Donesie ju ku mne, sadne si a uprene na mňa zíza, a ked sa jej to vidí pridlho, capne ma labkou, aby som si jej konečne všimla...staršia robila podobne kým bola mladá, teraz už sa chce len pestovať, už sa jej nechce hrať. Naše mačky určite nie sú ničími hračkami, ale ked chcú, rada ich pohladím, poškrabkám a pomojkám. Oni sami si po to prídu. 

Ozaj, a chytajú mi hmyz. keď nám vletí dnu mucha, nemajú pokoj, kým ju nedolapia. Tá, ktorá ju dolapí, ju nakoniec zožerie.

Ha...citam tuto temu,ale dako nemam cim prispiet...len si tak vravim, ze zlate moje hady

U tvora, ktorý nemá mimiku nevieš ani odhadnúť, či je v pohode, alebo sa chystá uhryznúť. Možno práve to adrenalínové riziko je dôvod, prečo ich má niekto v dome. Na výstave plazov som stretol priateľa, ktorý tam vystavoval svojich miláčikov. Spýtal som sa ho, či sú jedovaté. Odpovedal mi „samozrejme, predsa nebudem chovať dážďovky.“ Doteraz som nepochopil, čo mi tým chcel povedať.

myslím, že ti sofistikovane dal najavo, aby si si náhodou nemyslel, že je bábovka...

Venoval sa okrem iného aj kulturistike, takže máš asi pravdu. Možno niečo podobné motivuje ľudí aj k bojovým umeniam. Je to asi dôkaz samého sebe, zvládnuť konfrontáciu s nebezpečenstvom. Ja som vždy riešil problém defenzívne a výsledkom bola iba frustrácia z vlastnej neschopnosti asertívne konať. Myslím, že moja žena ma tiež pokladá za bábovku. Poriadny chlap je podľa nej Jason Momoa. https://www.google.sk/search?q=Jason+Momoa&sxsrf=ACYBGNQ7lTNqZnmEZKZ3zXtaTVTtZ3S_nw:1578595280527&tbm=isch&source=iu&ictx=1&fir=n2udhGZELPtJUM%253A%252C5IzN6lHDLdZUcM%252C%252Fm%252F06gh0t&vet=1&usg=AI4_-kQe_R2pSSE1fKu8xoU_2p5jE1D3uQ&sa=X&ved=2ahUKEwjJlMLXlffmAhX1QkEAHT9pDygQ_B0wG3oECAoQAw#imgrc=n2udhGZELPtJUM: To je konkurencia, v ktorej nemám šancu. Aspoň, že dokážem vymeniť žiarovku.