Prečo ľudia plačú?

Ohladne WW mam napozeranych vela dokumentov. Samozrejme k tej teme patria okrem ineho aj hrozy pachane na ludoch v koncentracnych taboroch.

Vcera som bola v Osviencime. V koncentracnom tabore Auschwitz I., byvale kasarne, a potom aj v Brezinke, Auschwitz II, Birkenau.

Bolo to hrozne, velmi hrozne.

Zrazu to nie je sprostredkovane cez dokument, kedy sa mi tisnu slzy do oci. Zrazu tam clovek stoji. A slzy sa netisnu, zrazu stekaju po licach.

A ja tam neviem len tak stat a pozerat na budovy. Ja si predstavim, naozaj iba predstavim, lebo o tom ani len netusime ake to bolo, to utrpenie tych ludi. Je to tam neskutocne citit, vsade. Velke zlo. Obrovsku bolest a utrpenie.

Oci, do ktorych sa tisli slzy vchadzali z budovy do budovy, a ked vosli do miestnosti, kde sa spominalo na utrpenie deti, tam som to uz nevydrzala.

Clovek mlci, nechape ako sa nieco take mohlo stat, ako nieco take mohli ludia dopustit.

Vecer som doma lahla do postele, a zvyknem si rekapitulovat v samote a tichosti den, a ked mam chut, poplacem si.

Teraz mi velmi chybal niekto po boku, na koho pleci by som sa vyplakala z toho, co som videla, z myslienok coho vsetkeho boli a su ludia schopni.

Velmi silne emocie to boli...

Napísali to tu už viacerí - že k plaču človeka dovedú emócie, ktoré rozum nie je schopný zvládnuť.

Ale tak ako pri smiechu, aj s plačom je to tak, že každý sme iný. Jedného privedie k plaču niečo, čo je druhému občas na smiech.

Každý má tú svoju "achilovu pätu", ktorá ho vie prevalcovať.

Ale ešte mi prišlo, že som kdesi čítal okultistickú hlášku, vraj "oko, ktoré ešte roní slzy, sa neotvorí"... čiže čosi akože, skutočná jasnovidnosť (pravý vhľad do vecí) nemôže nastať, kým človeka dokážu prevalcovať emócie. To mi príde celkom zaujímavé.

Lebo naozaj mi to príde tak, že plačom strácame kontrolu nad sebou, odovzdávame sa silám, ktoré presahujú naše vlastné vedomie. Možno preto sa chlapci vychovávajú k tomu "chlapi neplačú" - aby boli čo najviac schopní zostať sami sebou, mať život pokiaľ možno v rukách aj v tých najťažších chvíľach. Je to výchova vôle.

... na druhej strane, nič by sa nemalo preháňať...

Napísali to tu už viacerí - že k plaču človeka dovedú emócie, ktoré rozum nie je schopný zvládnuť.

...

Lebo naozaj mi to príde tak, že plačom strácame kontrolu nad sebou, odovzdávame sa silám, ktoré presahujú naše vlastné vedomie. Možno preto sa chlapci vychovávajú k tomu "chlapi neplačú" - aby boli čo najviac schopní zostať sami sebou, mať život pokiaľ možno v rukách aj v tých najťažších chvíľach. Je to výchova vôle.

... na druhej strane, nič by sa nemalo preháňať...

výchova chlapov k tomu chlapáckemu "chlapi neplačú" je hlavne výchova k chlapáctvu, patriarchát ako vyšitý, nič viac, chlap predsa musí byť macho a tvrďas.

celá hromada chlapov by bola nielen k sebe a k svojim rodinám lepšia, keby si občas poplakali, keby neboli vychovaní k tomu tvrdému chlapáctvu.

videla som chlapov plakať, nič im to neubralo na tom, že boli chlapi. a videla som roniť slzy ťažkého alkoholika, ktorý vlastne vedel, že je celý život sakumprask do.ratý, ale nedokázal s tým pohnúť, a vlastne ... sa ľutoval. a mne z tej pradávnej situácie vlhnú práve oči, to za chvíľu prejde, aj so spomienkou.

smiech sú emócie, aj slzy sú emócie, smútok sú emócie, hnev, strach, závisť, emócií je celý rad.

prečo by extra slzy mali byť tie "zlé" emócie, pri ktorých by sme mali strácať nad sebou kontrolu?

pri všetkej úcte k ezoterikom ... slzy často očisťujú ... rovnako ako skutočný úprimný smiech z duše ... často sa situácia vyjasní, predýcha, potom sa nadýchneme a máme silu vykročiť a isť ďalej.

očistné slzy som zažila v živote rovnako ako očistný smiech ... nie je to podľa mňa nič, nad čím by sme sa mali ezotericky pozastavovať.

tak, ako istá situácia vyvolá úsmev, iná vyvolá slzy. niektorá vyvolá úprimný smiech z celého srdca, niektorá vyvolá plač, taký hlboký, ťažký, očisťujúci. je to ťažká, ale zdravá emócia ...

samozrejme zatiaľ, kým ten plač niekto nevyvoláva v niekom schválne a just ... ale to je na inú tému.

So všetkým, čo píšeš, môžem súhlasiť. Komplet s každou vetou.

Ale -

- veci sú dobrými vtedy, ak sú na správnom mieste a v správnom čase. Ono aj s tým plačom to totiž môže byť v istých situáciách pekná blbosť. Lekár ide operovať a miesto práce sa pustí do plaču nad bolesťami pacienta - celé zle. Poplakať si môže doma, ale nie tam, kde má konať.

Je prirodzené, že si ľudia všímajú vecí, kde nejaké pravidlo kleslo do extrému a stalo sa zlým. A ženy sú obzvlášť citlivé na príliš hrubých chlapov. To viem pochopiť. Ale extrémy sú vždy dva. Jeden je "primálo" a druhý "priveľa". Problémom nie je to, že chlapáctvo by bolo treba zmenšovať, ale že niekde chýba výchova hlbokého citového života na vyváženie výchovy vôle.

Áno, mnohým by pomohlo, keby si občas poplakali. Ale len v správnej chvíli.

Na druhej strane, možno už ženy naozaj nepotrebujú chlapov, aby ich chránili v ťažkých a hrubých podmienkach. Možno si ženy v pohode zabezpečia "chlapskú" rolu. Potom je plne ok, aby sa aj muži "zženštili".

Lenže, ako všade, každý je iný. Jeden má toho testosterónu od prírody viac, iný menej ...

prečo by extra slzy mali byť tie "zlé" emócie, pri ktorých by sme mali strácať nad sebou kontrolu?

Nikde som nenapísal, že sú zlé, ale kontrolu nad sebou naozaj strácame, to je pozorovateľná skúsenosť.

Mne kamarat psychoterapet povedal, ze ak sa chce plakat, netreba to dusit, treba sa vyplakat.

Co je zvlastne a vidim to na sebe... Kedysi som chodila po horach a dojimali ma a jasala som. Po rozchode pridem do hory a zacnem plakat. Ale nie zo smutku, z toho dojatia, ja som asi cudna, ale pozeram na hory ako na nieco, co priroda stvorila do neskutocnej dokonalosti a TOTO ma dojima az k slzam. Ze mam moznost to vidiet.

Ak som sama, zacnem az vzlykat a naozaj ze placem. Tomuto uz nerozumiem. Mozno to suvisi s niecim potlacanym v minulosti. Mozno by mi to vedel vysvetlit odbornik.

Za posledny rok ma rozplace vela veci, viem to krotit do par slz po licach. Ale potom zavriem dvere, a v samote ma to dozenie, az som z toho soknuta, ze az taky narek. Ale velmi mi to pomoze v tom momente. Aky to ma dopad na moje dalsie kroky, to uz neviem posudit...

Nikde som nenapísal, že sú zlé, ale kontrolu nad sebou naozaj strácame, to je pozorovateľná skúsenosť.

Ano, toto mozem potvrdit. Po par takych vylevoch sa sama nad sebou zamyslim, ze kvoli comu to bol az taky narek, ci je vobec mozne, aby som kvoli "tomuto" az tak plakala...

ja by som mala opačnú otázku: prečo niekto nemôže vytisnúť to zo seba čo ako by chcel? Ja už asi 3 mesiace žijem pod tlakom, otec, zmeny v práci, zmena atmosféry na oddelení, ale vedela som sa s tým vysporiadať, nanajvýš som si podudrala, v posledných asi 2 týždňoch sa však nakopili problémy súkromné i pracovné, a vyvrcholilo to v posledných dňoch, keď som ako vo zveráku, doslova a dopísmena, zle sa mi dýcha, mám hrču v krku, chvíľami mi nejaká tá vlhkosť zatrie zrak, ale to vôbec nevedie k ničomu takému ako tu vy opisujete. Pred pár dňami som dokonca v robote vyšla z kuchynky a na pár sekúnd som sa musela zastaviť, lebo som si nevedela spomenúť, ako sa ide do našej miestnosti...

 Keď ma vtedy zástupkyňa riaditeľky zavolala, aby mi oznámila môj trest za pochybenie, vedela som, čo bude nasledovať, ale bola som úplne pokojná, brala som to tak, že za chyby sa platí. A bola som napriek všetkému rada, že som bola "len" potrestaná. Ale aby som mala platiť za nejaké zmätky, a za veci, o ktorých nikto vonku nemusel vedieť a v pohode sme si ich mohli napraviť, veď máme ešte na to kedy, tak na to teda chuť nemám. A nechce sa mi platiť za kopu ďalších vecí, ktoré som ja neovplyvnila, ale bola som prinútená sa venovať tomu, čo v danej chvíli bolo menej dôležité a čo sa dalo pokojne porobiť aj neskôr, keď pominú najväčšie fofry. Namiesto akútnych vecí riešili sme dlhodobé, a potom sme nestíhali...A nechce sa mi platiť ani za veci, ktoré v minulosti boli vecami dohody medzi oddeleniami a medzi zástupkyňou a nami ostatnými, a zrazu je všetko inak. Zrazu sa platí za všetko. Ale tiež nie každý. Aj iní kolegovia porobili chyby, a vážne, ktoré stáli ústav nemalé peniaze, a naďalej zastávajú svoje miesta. To však nechcem riešiť, ak mi nepripočítajú ešte aj už spomínané veci, na také negatívne city sa vybodnem abudem rada, že to nedopadlo pre mňa horšie.

Ale nepamätám sa, že by mi kedy bolo tak mizerne ako teraz, a predsa to nejde a nejde von a tlak neviditeľného zveráka silnie a silnie, a je celkom jedno, či je deň alebo noc...A tak mám otázku: prečo ja nemôžem ani keď som sama a nikto by ma nevidel? Prečo mi to nejde? Vie mi niekto odpovedať?

neviem prečo to tak je, ale jednoducho to tak niekedy je.

potom raz bude stačiť ťuknutie prstom a hrádza sa prevalí.

sme silnejší, než si myslíme, sú situácie, ktoré očakávame, a dokážeme to ustáť, lebo sú to vlastne kraviny. a keď sa k tomu pridá ešte otec, matka, padnutie plafóna, potopa, koniec sveta.... ustojíme.

potom zvyčajne stačí, že raz nevieme zaspať, či nám padne ešte aj obľúbená kvetina... a povolíme. ale nakoniec vždy povolíme.

veci sa tým nezlepšia, ale trochu sa prečistí vzduch, nič nebude lepšie, to je hlúposť, len z toho napätia niečo na chvíľu odíde.

to je moja skúsenosť.

plač nepomáha, ani len uvoľňovať. len si to myslíme, a čakáme na neho ako na spásu.

môj problém je teraz opačný.

čokoľvek komukoľvek začnem rozprávať, nie som schopná zadržať slzy. hoci by trvali len tri minuty, ako naposledy u lekára, kde som sa potom hanbila ako pes, nejde to zadržať.

a nie je to sebaľútosť.

analyzujem to to starostlivo a denne... je to neschopnosť niečo meniť na vzniknutej situácii, ktorá sa pomaly rieši, ale vznikajú pri tom tak šialené situácie, že ich potom nanovo treba riešiť, ako direktívne nariadenie jedného mladého nafrneného doktora - a ja netuším, ako to riešiť, len viem, že ani doktor nie je predsa pánboh.

či je? myslím, že nie je. ale vzniknutú šialenosť musím nejako vyriešiť, a ja netuším už od piatku, ako.

vlastne opačný prípad, než Vilmin.

a ide mi to na nervy, pretože namiesto argumentov, ktoré mám starostlivo premyslené, sa rozrevem. potlačím, behom pár minút je kľud, ale nechcela by som sa vidieť zvonka, cudzími očami. vlastne sa nechcem vidieť ani zvnútra.

nepomáha to ničomu, a mne najmenej.

toto je ovšem vec, ktorá je pre mňa typická, v stresoch a tlakoch nezávisle na vôli takto zvyknem reagovať. je to potom  ešte viac frustrujúce, a ide mi to na nervy, ale to ťažko niekomu vysvetlím.

posledné tri týždne je to pravidlo, a zaťažuje to viac než neplakať.

ja som sa donedávna vždy len "zdravo nasr-la a pofrflala som si, a o chvíľu zas bolo lepšie, keď mi žrali nervy exšéf s Truhlom dokopy, zašla som do bufetu a kúpila som si tam čokoládový špic alebo nejakú inú maškrtu...teraz by som ju do seba nedostala.

ja som sa bála skôr toho, že keď budem v tomto veku, hormóny spravia svoje a ja stratím and esbou kontrolu a budem furt fňukať, ale nestalo sa tak. Hoci problémy ťažšie znášam ako predtým, nejde to. Nemôžem. len ten tlak neviditeľného zveráka silnie miesto aby ustával.

Už mám toho po krk byť silnou.

Nemusis byt silna...to nie je riesenie. Ja som sa dal na cestu mrtveho chrobaka a je to asi ten zazracny liek...myslim na starosti v praci. Spravim a zaujimam sa iba o to, co mam v pracovnej naplni, pretoze ak si zacnes robit statrosti o to, co kolega-kolegyna, tak mas postarane o problemy aj v rodine. Potom ich za teba kolega-kolegyna urcite riesit nebudu....a spravia dobre :)

u nás systém mrtvej brouk nefunguje. každý sa musí zaujímať o všetko, čo je na našom oddelení. A vyskytol sa aj rozšírený návrh:

Spomenula som si, ako došla naša predošlá vedúca, už šťastná penzistka, z nejakej porady vedenia, bola veľmi rozveselená nápadom jednej kolegyne, ktorá mala prevziať (a aj prevzala) vedenie istého veľkého oddelenia u nás, v podstate aj naše oddelenie patrí pod ňu. No a ten návrh bol, aby si každý zamestnanec vyskúšal aj prácu na inom oddelení. Tak som hneď povedala, že by som mala záujem si vyskúšať prácu údržbára, lebo tam mám malú šancu niečo dôležité pokaziť a Flinstone také veci ovláda a môže ma pekne zaučiť. Len prácu vodiča by som asi nezvládla pri mojich vodičských schopnostiach. A vraj naše vedenie bolo tým nadšené, že aký dobrý nápad. Vtedy sme sa celkom pobavili. teraz je na našom oddelení koniec srande, všetko je totálne vážne, musím rozprávať ako kniha, nejaké fóriky sa aj bojím hodiť do pľacu, a zverák dobre drží.

ako namet na zabavny program, trebars na Silvestra, je to dobre.....a sa aj taky udrzbar dovolaval prace v ramci zaskoku u teba? :)

netuším, či sa táto informácia dostala aj k nemu, neviem, ako to poňal jeho šéf, ktorý bol na tej porade. Možno že to bral ako absurdné vtipkovanie dvoch osôb, pričom ostatní akože tvorili divácku kulisu, fakt netuším :)

Ale my sme s vtedajšou šéfkou pekne rozpitvali, ako by to asi vyzeralo, keby náš šofér išiel robiť analýzy aké robíme my...som rpesvedčená, že keby som ja šla skúšať prácu šoféra a viezla by som vedenie dakam na nejakú ministerskú poradu, asi by sa tam nedostali ani neskoro, ani vôbec, namiesto ministerskej porady (konferencie, ... čo chcete) by skončili v lepšom prípade dakde na traumatológii, v horšom v márnici v pitevni a pod.; no, vtedy sme rozpitvali rôzne zaujímavé možnosti, a sme sa kráľovsky bavili. A to bolo posledné veselé chvíle u nás...