Televízia a televízne stanice, programy

ADRIANA KRONEROVÁ sa podieľala na prvej vlne reality šou. Hovorí, že vtedy tvorcovia nevedeli, kam sa programy vyvinú, a ako sa bude tlačiť na pílu.

Skúsme sa na úvod zahrať hru páči-nepáči. Farma?

„Priznám sa, že momentálne tieto veci veľmi nepozerám, len tak
informatívne. Vždy si iba pozriem, akým spôsobom to kolegovia urobili,
takže asi nie som ten správny človek na hodnotenie. Ešte pred deviatimi
rokmi som tento formát videla na festivale v Portugalsku,
bola som vtedy zamestnankyňou Markízy a prišla som s tým, že poďme toto
robiť, lebo to je to, čo bude Slovákov baviť. Odohráva sa to na
vidieku, na farme. Slovensko je svojím spôsobom stále vidiecka krajina a
toto tu bude fungovať. To bolo ešte pred prvou SuperStar a všetci sa
tvárili, že si vymýšľam nejaké nezmysly. Neprešlo ani deväť rokov a je
to tu.“

Vyzerá to tak, ako ste si to vtedy predstavovali?

„Ja som videla švédsku verziu a zdala sa mi zaujímavá, ale bolo to
ešte pred Mojsejovcami a pred všetkými reality šou u nás. Určite to
teraz nemôže byť také, aké by to bolo vtedy. Ak by to prišlo ako prvé,
ešte pre Veľkým bratom a ostatnými vecami, určite by to malo ešte väčší
ohlas u ľudí.“

Nebolo by to také vulgárne?

„Naozaj to neviem posúdiť, lebo to nepozerám. Všeobecne však mám
pocit, že reality šou sa dostali do extrému a už je to len o tom ukázať
čím väčšiu bizarnosť, čím viac šokovať diváka a, bohužiaľ, šokovať ho v
negatívnom zmysle. Toto mi prekáža. Nejde ani tak o tie vulgarizmy. Skôr
ide o to, že tie programy sú strašne negatívne a to sa mi nepáči. Ak si
spomínam na pôvodný švédsky formát, tak negatívny určite nebol.“

Iným typom reality šou bola napríklad Trieda 9. A. Videli ste ju?

„Tiež som videla iba jeden diel. Samozrejme, že sa to dalo urobiť
lepšie, ale čo sa týka obsahu, tak to bola jediná pozitívna reality šou a
bolo by určite zaujímavé sledovať jej účastníkov v priebehu viacerých
rokov až po vysokú školu. Takéto formáty majú pre mňa určite väčší
zmysel ako to, čo momentálne produkujú komerčné televízie, ale zase sa
im niet čo čudovať, pretože toto nie je komerčný formát.“

Farmár hľadá ženu?

„Videla som viac častí a viem, že veľa mladých ľudí, napríklad u nás
vo firme, kde majú všetci pod tridsať rokov, si to púšťa na internete
ako kulisu k práci. Berú to na tej istej úrovni ako uletené videá z
YouTubu, ktoré môžu komentovať a na ktorých sa môžu zabávať. Myslím si,
že samo osebe to neprekáža, ak by sme mali aj iné možnosti. Problém
podľa mňa nie je v tom, že sú takéto formáty, ale že momentálne sú iba
takéto formáty.“

Napríklad Master Chef je predsa iný typ?

„To je podľa mňa absolútny krok vedľa. Je to niečo, čo je dobré na
nejakom špecializovanom programe na varenie, ale z hľadiska komercie je
to zle odhadnutý biznis.“

Nemalo to predsa zlú sledovanosť.

„Malo. Čo okrem Modrého z neba má dnes dobrú sledovanosť?“

Napríklad jarná séria Farmy.

„Myslela som, že sa bavíme o jeseni. Práve teraz to veľmi kulminuje.
Vždy sa zabávam, keď čítam na mediálne.sk ich denné analýzy, keď každý
deň uvádzajú, že včera vyhrala Markíza alebo Jojka, Farma nad Farmárom,
Panelák nad Horúcou krvou. Keď si pozriete o koľko, tak je to zábavné.
Je to súboj, v ktorom v skutočnosti nevyhráva nikto. Okrem Modrého z
neba, ktoré ulietava sharom, ale bohužiaľ ulietava aj inak, sa o ničom
nedá povedať, že by to bol komerčný úspech. Výsledky ostatných vzájomne
porovnateľných formátov sú v podstate rovnaké a rozdiely sú nie o
desiatkach tisícov divákov, ale len o tisícoch. Komerčná jeseň tento rok
nemá víťaza a ani ho nebude mať. Dnes sa jedna televízia bije do pŕs,
že vyhrala včerajší večer, a zajtra zasa tá druhá, a tak sa to strieda
skoro každý deň. Reálne to podľa mňa spôsobuje odliv divákov do iných
staníc, prípadne preč od televízie ako takej. Mladí ľudia dávajú
jednoznačne prednosť internetu. Je to úžasná šanca pre STV, hoci túto
jeseň to už, samozrejme, nestihne. Markíza roky na Slovensku suverénne
viedla, potom Jojka bojovala o to, aby ju dostihla, a asi na týždeň ju
aj predbehla, a vtedy sa skončil konkurenčný boj a začal sa tento
marazmus.“

IQ test národa?

„To bola jedna z posledných šou zameraných na inteligenciu diváka.
Teraz už vymizli aj tie vedomostné, pritom taký Milionár bol kedysi
veľký hit. Neviem, či televízie majú pocit, že ľuďom sa nechce
rozmýšľať, alebo že ich nároky klesli na úroveň primárnych pudov, ale ja
si to nemyslím. Pri výbere programov ide vždy o určité módne vlny a to
je v poriadku. Smiešne však je, že televízie sú veľmi nekreatívne v
sledovaní týchto vĺn, jedna televízia sa rozhodne pre talentovú alebo
kuchársku šou, tak aj druhí pustia talentovú či kuchársku šou a
najlepšie je ju pustiť v rovnakom čase.“

Nič sa tak predsa z pohľadu televízie nedá pokaziť.

„Tým sa práveže pokazí úplne všetko. Tento boj sa nedá vyhrať. Myslím
si, že je to len o márnomyseľnosti a o dokazovaní si. Master Chef a tá
druhá variaca šou sú toho príkladom. Čo si od toho sľubovali? Nakoniec
si veľa ľudí nepozrie ani jednu. Navyše ani jedna z nich nie je urobená
tak, že v nej ide naozaj o jedlo, a tak nevieme, kto je cieľová skupina.
Asi by to mal byť niekto, kto doma varí, teda väčšinou ženy.“

Nespoliehajú sa na ženy, ktoré majú doma ovládač?

„Áno, ale jedno moderuje topmodelka a druhé Adela, ktorá je výborná
moderátorka, ale je vidieť, že k vareniu nemá vzťah. Čo si teraz tá žena
v domácnosti povie? Len sa nahnevá. Navyše má doma TV Paprika, kde jej
nikto nehodí to jedlo o zem. Nie je to ani o Adele, ani o Daniele, iba
televízie nesprávne použili model SuperStar. Podobne to bolo vlani na
jeseň so sitkomami Zita a Svišť. Televízie nenapadlo nič lepšie ako
postaviť ich proti sebe a keď v prvom týždni nevyhrá ani jeden, tak ich
treba obidva zrušiť.“

A čo Partička?

„Momentálne to je asi jediná reálne zábavná relácia, ktorá sa snaží nenáročnou formou diváka baviť a neurážať.“

Čo sa vám teda z domácej produkcie páči?

„Mne sa veľmi páčia seriály ako Tudorovci a Borgiovci. Bohužiaľ, nie sú naše.“

Aký program by ste spravili pre televízie, keby ste zrazu dostali od štedrého filantropa neobmedzený rozpočet?

„Určite dobrý seriál. Mojím snom je historický a tam je rozpočet
naozaj veľmi veľký, ak má byť dobrý. Ak by rozpočet bol trošku menší,
tak naozaj dobrý, exteriérový seriál zo súčasnosti. Určite zo
slovenského prostredia, máme výborné témy, ktoré by sa dali natočiť. Pre
mňa sú stále top hrané slovenské veci, ako napríklad Červené víno. Je
to skvele urobené, čo dokazuje, že my Slováci to vieme.“

Čo Slovensku teraz podľa vás v televízii chýba?

„Kvalita.“

Nemáme kvalitných hercov či režisérov?

„Máme veľa kvalitných hercov, režisérov, scenáristov aj celé
profesionálne zázemie. Chýba nám kvalita produktu, pretože aj keď sa
zíde tím kvalitných ľudí, čo nie je vždy, dostanú podmienky, v ktorých
sa kvalitná práca odviesť nedá.“

Tlačia na nich televízie?

„Bavíme sa iba o komerčných, verejnoprávna za posledné obdobie tvorbu
nevykazovala alebo si ju aspoň nikto nevšimol. Začalo sa to veľmi
nádejne Ordináciou v ružovej záhrade
pár rokov dozadu, po tom, ako sa u nás vôbec nerobila hraná tvorba.
Nasledovali ďalšie projekty a dokonca tu bolo chvíľku konkurenčné
prostredie. Jojka sa snažila na Markízu dotiahnuť a ona sa musela
brániť. Smutné je, že len čo sa vyrovnali, tak zľavili. Momentálne si
nemajú čo vyčítať, lebo si v ničom nekonkurujú. To, či jeden z nich
vyhrá o desaťtisíc, nie je dôležité. Začali sa teda tlačiť dolu peniaze,
ale nie je to len o nich. Väčšina tvorcov neprofesionálne podmienky
akceptuje. Musia sa tomu prispôsobiť alebo to nerobiť a teda z toho
kruhu vypadnú.“

Môžu za to televízie?

„Čo mňa na tom najviac mrzí je, že reálne preinvestujú peniaze do
vecí z môjho pohľadu nezmyselných. Milión dvestotisíc za stavbu pre tú
hlúposť na pláži by urobilo pre jeden seriál neskutočné veci. Hotel
Paradise rovnako, veľké peniaze rozpustené v Karibiku a potom sa šetrí.
To, čo mňa najviac ako profesionála rozčuľuje je, že veľké peniaze idú
na projekty s amatérmi a na projekty s profesionálmi nezostane.“

Minister kultúry Marek Maďarič vyzýva na zastavenie
idiotizácie spoločnosti potom, čo si pozrel šou Farmár hľadá ženu. Čo vy
na to?

„Súhlasím. Niečo urobiť treba. Vždy ma fascinujú nepodpísaní intelektuáli, ktorí na internete hovoria, že ja televízor
nepozerám a ty máš ovládač, tak to prepni. Mne to pripomína, akoby vám
drogový díler povedal, že predáva drogy na námestí, ale vy si ich
nemusíte kúpiť, kúpte si v susednom stánku cukríky. Už predávať drogy
nie je v poriadku.“

Nie je to od ministra predsa len krok k tomu, že on vie najlepšie, čo by mal národ pozerať?

„Pri čítaní článku o tom mi to nenapadalo a ani si nemyslím, že by
som tu mala posudzovať jeho motivácie, na to mám o nich veľmi málo
informácií. Nemyslím si však, že jeho vyjadrenie smeruje k regulácii a
ani to o nej nesmie byť. Ak ľuďom niečo zakážete, už od detí vieme, že
to budú najviac chcieť. Ak budeme vykrikovať, že Modré z neba je
nemorálne, tak sa mu zvýši sledovanosť a dosiahne sa presne to, čo sa
nechcelo. Pre mňa je to o osobnej zodpovednosti každého tvorcu.“

Urobil teda dobre?

„Je dobré, že to povedal práve minister kultúry. Verejná polemika na
túto tému by už konečne mala vzniknúť. V schopnosti viesť verejné
diskusie na celospoločenské témy sme napríklad len v porovnaní s Čechmi
sto rokov za opicami. Ja som napríklad robila všetky typy reality šou,
ktoré na tomto trhu boli. Vždy ma fascinovalo, že ma nikdy nikto k tomu
nepozval do jedinej diskusie a napríklad Pod lampou sa k tomu
vyjadrovali ľudia ako Andrea Vadkerti a iní, ktorí reálne ani nešli
okolo reality šou. Nikto sa nikdy nespýtal tvorcov, čo sa tam skutočne
deje, aký proces tam prebieha. Nečítala som jedinú naozaj dobrú analýzu
od sociológov či psychológov.“

Ale oni predsa nevidia za oponu šou.

„Aj z toho, čo je na obrazovkách, sa to dá. Naozaj nie je platforma,
kde by prebehla diskusia odborníkov a tvorcov, ktorí majú iné ako
povrchné vzdelanie.“

Tvorcovia kritizovanej šou Farmár hľadá ženu pre mediálne.sk
tiež tvrdili, že ľudí neponižujú, že spali v ich posteli a sú ich jediní
skutoční kamaráti. Nie je to zbytočná debata?

„Čítala som ten rozhovor a dva dni som nad ním rozmýšľala, veľmi
silno na mňa zapôsobil. Oboch tvorcov poznám a mám ich rada. Bolo to pre
mňa ako človeka, ktorý tiež robil tieto veci, veľmi poučné. Uvedomila
som si, že keby som v tom bola ponorená ako oni, možno by som hovorila
podobné veci. Ale z odstupu s tým, čo hovoria, vôbec nesúhlasím. Oni
robia tie veci na objednávku televízie a v našej práci je to tak, že ak
to robíte, musíte tomu veriť, inak to nejde. Ale potom sa vám môže stať,
že sa do toho tak veľmi ponoríte, že stratíte nadhľad a obhajujete
niečo, s čím by ste sa za iných okolností nevedeli ľudsky stotožniť. Pre
mňa ako tvorcu je to veľké memento.“

Posúvajú sa reality šou k čoraz väčšej vulgarite a zneužívaniu citov?

„Je to tak, ale nikto z odborníkov zatiaľ nepovedal, o čo vlastne ide. Nikto to dodnes nepomenoval.“

O čo tam ide?

„Pri každej takejto šou zostavujete skupinu účinkujúcich na základe
istých princípov, je to vlastne psychologický experiment. Prvý bol Big
Brother, práve pri tejto šou som to zažila naplno. Už by som si to asi
nechcela zopakovať, ale bol to z hľadiska spoznania psychológie človeka
veľmi silný zážitok. Tri mesiace vlastne sledujete za sklom ľudí, ktorí
sa vám menia pred očami, rozdeľujú si v rámci skupiny archetypálne úlohy
a menia svoje sociálne správanie, dozviete sa veľmi veľa o človeku ako
takom. Nie som psychológ ani sociológ, ale to, čo sa tam deje, je istý
model spoločnosti, v ktorej žijeme, iba v malom. Prvé šou neboli také
vulgárne, ľudia vtedy mali ešte nejaký ostych. Fascinovalo ma, že ak
napríklad do skupiny ľudí s vekom okolo 25 rokov dáte ženu vo veku 35
rokov, hoci vyzerá veľmi mladistvo, všetci ju začnú považovať za matku.
Ak tam nie je muž, ktorého by ste v reálnej spoločnosti mohli definovať
ako alfa samca, tak ten, ktorý sa tomu najviac približuje, sa ním reálne
stane a všetky ženy v skupine sú „doňho“. Podobne sa pridelí rola otca a
ďalšie. Keď sa s týmito šou začínalo, stačilo to. Dnes mám pocit, že
pretože toto sme už videli, tak sa tlačí na pílu. Navyše skupine
sociálne a bohužiaľ často aj mentálne slabých až najslabších sa dal
signál, že ich exhibicionizmus v televízii funguje a že ich môže vyniesť
niekam, kam by sa nikdy v živote nemohli dostať. Dobrým príkladom je
Martinka z Turca.
Títo ľudia žili pred reality šou v podmienkach a prostredí, ktoré im
nedáva šancu mať schopnosť odčítať, akú hodnotu má tá ich sláva a ich
popularita. A aký dopad to bude mať na ich ďalší život.“

Ide teda o zneužívanie ľudí?

„Áno. Do istej miery je to, akoby ste pracovali s deťmi. Nie je to o
tom, že tí ľudia majú občiansky preukaz, tak sú si zodpovední za to, čo
robia. Jasné, právne to sedí, ale morálne nie. V spoločnosti vždy máte
tých slabších a tých menej vzdelaných, ale to neznamená, že silnejší si s
nimi môžu robiť, čo chcú, len preto, že na to majú prostriedky alebo
mentálnu výbavu.“

Pozerajú to ľudia najmä zo škodoradosti?

„Nie je tam len jedna motivácia, závisí to od konkrétnej skupiny
divákov. Jedna má napríklad pocit, že sú im účinkujúci blízki, berú to
tak, že „my sme v televízii“. Majú pocit, že oni sú tie hviezdy. Potom
sú iní, ktorí sa cítia intelektuálne vyššie a zabávajú sa na tom. A
potom, musím to povedať, aj keď ja som naozaj liberálny človek a nie som
moralista, ale potom sa na to ešte pozerajú, bohužiaľ, aj deti. Dieťa
toto všetko nevie odčítať a berie účinkujúcich ako svojich hrdinov a sú
to preň nejakým spôsobom vzory. A rodičia majú problém mu to vysvetliť,
aspoň tí, ktorí sa tomu venujú. Potom sú tí, ktorí sa tomu nevenujú a
dieťa takto dostane do hlavy nejaké vzorce správania.“

Nemali by spať?

„Podľa mňa to nemá byť o tom, že nech si ich rodičia ustrážia. To je
ako s tými drogami - nech si rodičia ustrážia, aby deti nebrali drogy,
ja ich budem vyrábať, ale nerobím to pre ne.“

Pozeral som prvý diel Farmár hľadá ženu a mal som pocit, že
takto akosi to na dedine naozaj je. Áno, je to dotiahnuté do extrému.
Ale sám som často nechápal, prečo sa u nás na dedine ľudia na zábave
bili. Ale oni sa naozaj bili podobne, ako to robia v tejto šou.

„Súhlasím.“

Čo je potom zlé na tom ukazovať ľudí takých, akí naozaj sú?

„Tiež som bola na dedinskej zábave, kde sa ľudia pobili, aj mi to
prišlo veľmi zábavné. Ale tie dediny nie sú len o tomto. Slovenský
vidiek má aj pozitívne hodnoty. Problém nie je, že sa ukazuje aj toto,
ale že sa ukazuje iba toto. Veľmi sa mi páčia dokumentárne filmy novej
vlny mladých slovenských dokumentaristov. Ak si pozriete napríklad
Osadné, vidíte tam plusy aj mínusy slovenského vidieka, ale rozhodne sa
tam neponižuje ľudská dôstojnosť.

Áno, komercia nemá vychovávať, ale zoberte si napríklad správy. Ja
televízne spravodajstvo už niekoľko rokov nepozerám. Zaujímam sa o
dianie, ale nezaujímam sa o to, kto koho dobodal alebo zrazil. Všetko je
to o tom, že tieto produkty sú akoby na jedno použitie. A navyše veľmi
negatívne.“

Markíza svojho času vysielala takmer verejnoprávne
spravodajstvo. Prišla Joj s Krimi novinami a prevalcovala ju. Čo mala
robiť Markíza, ak sa chcela udržať?

„Myslím, že Markíza nemá robiť nič, to by mala robiť verejnoprávna televízia.“

Je teda problém vo verejnoprávnej televízii, ktorá neprináša alternatívu?

„Verejnoprávna televízia má na tú alternatívu najväčšiu šancu. Potom
sa ľudia môžu rozhodnúť, či chcú vidieť kadejaké škandalózno-negatívne
atrakcie, alebo si vyberú niečo iné. Ale tá alternatíva musí byť urobená
kvalitne. Možno sa ukáže, že tvrdenia komerčných televízií, že ľudia to
chcú a keď to nebudú chcieť, tak to nebudeme robiť, neplatia. V tejto
chvíli to ľudia chcú, lebo nemajú inú možnosť.

Mnohých poburuje aj využívanie chorých a postihnutých detí v Modrom z neba, ku ktorému ste mali blízko.

„Miešať zábavu s charitou je veľmi veľké balansovanie na hrane.
Spájajú sa tu veci, ktoré by sa nemali spájať. Jasné, že tie príbehy sú
veľmi silné a nehovorím, že ich nemajú diváci vidieť. Ale nemyslím si,
že by mali byť súčasťou komerčnej zábavy, ktorej skutočným cieľom nie je
charita, ale zarábanie peňazí.“

Ak urobí Lampu o postihnutých deťoch Štefan Hríb, má to slabú sledovanosť. Prečo?

„Lebo pri Modrom z neba sa ľudia vyplačú čiže prežijú emóciu, pri
Hríbovi asi ťažko. Ale tam sa to skončí, nepodporia tým nijaké
charitatívne podujatie. Majú pocit, že sú očistení a pripadajú si potom
lepší alebo si povedia, že ich život je celkom fajn. Na tom nie je nič
zlé, problém je v spôsobe prezentácie. Je to ako keby Matka Tereza opatrovala chorých ľudí, ale brala by za to veľký honorár.“

Prečo ste z tej relácie odišli?

„S pánom Rozborilom máme veľmi rozdielne názory na to, kto ten program postavil a kto je majiteľom licencie.“

Podieľali ste sa aj na Mojsejovcoch, ktorí spôsobili prvú veľkú vlnu pohoršenia. Sledovanosť to malo vysokú.

„Takú sledovanosť už nikdy nič nemalo, 70-percentný share už nemal potom nikto.“

Nemáte aj pri príprave takéhoto programu dilemu, či je dobrý nápad využiť nevkusných zbohatlíkov do nejakej televíznej šou?

„Keď sme do toho išli, tak tu ešte nikto nerobil nijakú kontajnerovú
šou, poznali sme len zahraničné formáty. Nemali sme ani veľké znalosti o
Mojsejovcoch, pretože sme sa s nimi videli tak tri- štyrikrát pred tým,
než sme do toho išli a bolo ťažké odhadnúť, kam až sa to môže dostať.
To, kam sa to dostalo, určite nebolo v pláne. Vtedy sa možno prvýkrát
stalo, že produkt, ktorý vytvorili tvorcovia, uveril tomu, že nie je
produktom, ale že je tvorcom. Teda prvýkrát na Slovensku a v reality
šou. Príbeh o doktorovi Frankensteinovi bol už z histórie známy.“

Hovoríte o Nore Mojsejovej?

„O obidvoch. Väčšinou sa to stáva, pretože ľudia v reality šou
uveria, že sú niekým a už sú minimálne na úrovni Karla Gotta, že sa
dostali do spoločnosti ľudí, ktorí majú za sebou roky práce a že aj oni
do toho hviezdneho neba partia, lebo majú momentálne viac divákov ako
tí, ktorí úspech dosiahli prácou. Spravodlivé je na tom to, že aj keď
ten úspech majú, vždy ho veľmi rýchlo stratia a už ho nikdy nezískajú
naspäť.“

Je nejaký rozdiel pracovať s Norou Mojsejovou a s Martinkou z Turca?

„Je to rovnako náročné ako s každým účastníkom reality šou, každý má
nejaké povahové vlastnosti a s tými musíte vedieť psychologicky
narábať.“

Necítite zodpovednosť za to, že Mojsejovci sú dnes pre istú časť spoločnosti mienkotvorní?

„Necítim za Noru Mojsejovú žiadnu zodpovednosť a nemyslím si, že s jej momentálnymi aktivitami mám čokoľvek spoločné.“

Dali ste jej však priestor prvá.

„Všetci ostatní po pol roku zmizli. To, že ona dokázala prežiť tých
sedem rokov, už je jej zásluha, nie moja. S tým ja fakt nemám nič
spoločné, je to už jej osobná schopnosť. Ak by bola ako všetci ostatní,
dnes o nej už nikto nevie. V jej osobnosti je niečo, čo na istú skupinu
ľudí funguje a ona to využila.“

Do akej miery je výsledok reality šou vopred predvídateľný? Stane sa, že konečný výsledok je úplne iný ako zámer?

„Za seba mám pocit, že ani nie. Môže to prekonať vaše očakávania aj v
dobrom, aj v zlom, ale ak viete, čo robíte, tak ten základný pocit o
tom musíte mať, inak to nesmiete robiť. Ak niekto verí, že MasterChef
môže byť hitom jesene, tak sa trošku minul povolaním.“

Prečo podobné formáty v Čechách vyzerajú inak?

„Česká mentalita je iná. Práve preto je napríklad problém robiť
spoločné hrané projekty pre televíziu. Pri filmoch je to iné, ale
spotrebné veci musia byť nastavené na lokálnu mentalitu. Vždy hovorím,
že Slováci sú trochu ako Taliani, viac emoční, a Česi sú trochu ako
Nemci, sú racionálnejší. Ale zase momentálne im na trhu do toho vstupujú
Rumuni, ktorí sú niekedy väčšími Talianmi ako samotní Taliani.
Sledovanosť Novy však padá, ukázalo sa tam, že rumunská mentalita nevie
uspieť v českom prostredí.“

Rovnako na TV Barrandov nefungovali vaši Profesionáli, ktorí mali u nás úspech. Prečo?

„U nás to bol v podstate megaúspech, tam dokonca urobili aj druhý
pokus o redizajn s iným hereckým obsadením, nikdy to však nefungovalo.
Tam už mali svoje Kameňáky, majú iné seriály o policajtoch. Tamojší trh
je oveľa bohatší a je tam ťažšie prísť s niečím novým.“

Seriály sa trošku dostávajú do úzadia aj u nás. Prečo?

„Od zrodu Ordinácie, ktorá sa už skončila, sme u nás nevyrobili
konkurencieschopný seriál. Základom kreatívnej práce by mala byť
inšpirácia a nie nejaký súboj dvoch televízií. To, že jojkári neznášajú
markizákov a naopak, nie je konkurenčný boj. Chýba tu snaha vytvoriť
kvalitný produkt, ktorý sa bude dať predať hoci aspoň do Česka.
Prejavuje sa tu, bohužiaľ, slovenská vlastnosť, že ak mám pekný plot,
sused sa nebude snažiť mať krajší, on mi ho podpáli. Vyžívame sa v
likvidácii súpera. Oni majú varenie, tak aj my, oni majú talentovú šou,
tak aj my a ešte ju nasadíme v rovnakom čase. Tieto boje ich natoľko
pohltili, že nemajú nadhľad. Majú jedinú snahu, vyhrať o tri percentá
nad súperom, ale že program už nikdy v budúcnosti nebude mať zmysel
reprízovať, to ich netrápi. Pozrite sa na dobré seriály z minulosti, ako
napríklad Chalupári, Nemocnica na okraji mesta či Arabela, vždy si
nájdu divákov aj po dvadsiatich rokoch. Na toto naozaj u nás momentálne
nie sú podmienky. Musíte, samozrejme, mať aj talenty, tie však treba
rozvíjať.“

Čo MafStory?

„Je to úplne typický príklad produktu deväťdesiatych rokov. MafStory
je úplne úžasná vec z minulosti, ale spoločnosť sa medzitým zmenila. A
za úmyselné retro sa to, bohužiaľ, považovať nedá, to by musel mať
seriál iné parametre.“

Čo budeme pozerať o päť alebo desať rokov?

„Dúfam, že seriály typu Tudorovci, Sherlock Holmes, Dexter, Luther,
Panstvo Downton. A že budú aj naše slovenské. Ale uznávam, že je to
trochu idealistická predstava.“

Tvorcovia sa sťažujú, že moderné seriály ako Teória veľkého
tresku mladí nepozerajú, pretože ovládač má v rodine matka v strednom
veku a tak aj deti musia pozerať tisícu reprízu Chalupárov.

„Chalupári sú predsa dobrý seriál. Je to dôkaz toho, že to v tomto teritóriu vieme robiť.“

Toto je však tridsať rokov starý seriál a je stále najpozeranejší?

„Je to rodinný seriál, to znamená, že ho logicky pozerá viac ľudí.
Seriály ako Teória veľkého tresku sú aj vo svete menšinové. Lenže
napríklad v Amerike menšinový podiel desať percent znamená, že to
pozerajú milióny ľudí, u nás by to boli tisíce. Preto do produktu pre
desať percent nebude u nás nikto investovať.“

O všetkom rozhodujú doma diváci s peoplemetrami. Je to reprezentatívna vzorka? Odrážajú reálny vkus Slovákov?

„Myslím, že je to len približné a možno by sme boli veľmi prekvapení.
Nejako sa to však merať musí. Reálne sa dozvieme, ako to je, až keď
prejdeme ku internetovej televízii, čo je síce vzdialená budúcnosť, ale
možno nie až tak, ako si niektorí ľudia myslia.“