Moje „JA“

skor by som povedal že ked sme opity, vtedy clovek nepotlača to čo je.

...niekde som čitala, že náš charakter sa najreálnejšie prejavuje vo chvíľach, keď sme sami...

to ma zaujalo, súhlasím, i keď neviem kto to napísal. ak je človek sám, necíti potrebu prispôsobovať sa, pretvarovať či robiť sám so sebou kompromisy. hm, už len nájsť to miesto, kde by sa dalo byť sám. :-)

 

tiež myslím, že ozajstný charakter sa prejaví i v stresovej, skratovej situácii. vo chvíli, keď je človek vystavený veľkému otrasu či šoku, tiež reaguje podľa svojej skutočnej povahy.

skôr je to ten druhý prípad ... v skratovej situácii človek nemá čas kontrolovať sa, síce sú reakcie trochu prispôsobené momentálnej nálade, rozpoloženiu, stavu pohody či frustrácie či zlosti, ale okamžitá situácia si žiada okamžitú reakciu, človek nemá čas premýšľať, ako reagovať

 

v samote to veľmi neplatí, môže byť človek sám sebou, ale má čas sa štylizovať, naskúšať si správanie ... pred nikým sa nemusí hrať, ale skôr robí, čo má rád, čo si môže dovoliť, užíva si samotu ... keď sa k nej náhodou dostane

Vzdy som sama sebou... Vzdy. Ono to potom aj tak dopadne, ze sa ludia stazuju, preto nasadzujem tvar... Ja viem, kym som, ale ostatnym to nedovolim vediet - bud nie okamzite, alebo nikdy. Nech zatial vidia, co chcu, a postupne im to ukazem, pripadne vobec, ale viem si zachovat svoju osobnost, to svoje ja a to i napriek tomu, ze sa moje dane ciny nemusia v tom momente zhodovat s mojim predoslym spravanim ci slovami. Co uz, ja budem kym aj chcem byt...

Aj keď sa téma začínala trosku inak, ale na dlhú dobu "zaspala", tak hádam nie je problém trosku ju osviežiť ... :smile2:

 

Svou povahu neutajíte. Prozradí vás mozek!

Na lehátku, které pomalu zajíždí do velkého bílého prstence, leží drobná dívka. Rentgenové paprsky pronikají její kůži i lebkou a servírují tak obslhuze počítačového tomografu detaily jejího mozku jako na stříbrném podnose. Lékařům je brzy jasné, že tato dívka se pohybuje v společnosti jeko ryba ve vodě. A to s ní nepromluví ani slovo!

Až doposiaľ sa počítačová tomografia – vyšetrovacia metóda, využívajúca röntgenové žiarenie - používala k diagnostike širokého spektra poranení a chorôb, ale americkí vedci teraz prichádzajú s prekvapivým využitím.

V sociálnom živote veľmi ľahko rozoznáme introverta, ktorý nevyhľadáva spoločnosť od človeka, ktorý sa v spoločnosti priamo vyžíva a život je pre neho jeden veľký večierok. Bola by tu možnosť rozoznať týchto ľudí oveľa skôr? Americkí vedci tvrdia, že stačí jediný pohľad do ich mozgu ... skenovanie mozgu podľa nich odhalí skutočnú povahu oveľa lepšie ako akékoľvek psychotesty!

 

Výskumníci z univerzity v Minnesote sa rozhodli zistiť, ako sa povahové rysy prejavujú na stavbe mozgu a pri bádaní skenovali mozgy a porovnávali veľkosť ich častí u 116 dobrovoľníkov, ktorí vopred vyplnili dotazník, v ktorom popísali svoju osobnosť. Výsledky štúdie ukázali, že veľkosť niektorých častí mozgu súvisí s osobnosťou a charakterom človeka.

 

Napríklad altruisti, čiže ľudia, ktorí na prvé miesto kladú blaho druhých, sú nesebeckí a nezištní, majú väčšiu časť mozgovej kôry, ktorá sa nazýva gyrus cinguli posterior. Práve táto časť mozgu je spájaná s porozumením prianí druhých ľudí.

 

Svedomití ľudia zas majú zväčšený bočný prefrontálny kortex, čo je oblasť mozgu, ktorá sa podieľa na plánovaní a kontrole akcií. Podobne je to s oblasťami, ktoré sú podľa štúdií aktívne v okamžikoch, v ktorých človek posudzuje odmenu. Vedci zistili, že jedna z takýchto oblastí, mediálna orbitofrontalny cortex /leží tesne nad a za očami/ je zreteľne väčší u výrazných extrovertov. Toto zistenie ide ruka v ruke s myšlienkou, že extroverti sú na odmeny citliví, inými slovami, že po nich túžia. A odmeny v našej spoločnosti často predstavujú úspech vďaka sociálnym kontextom.

 

Jediný povahový rys, ktorý nebol spojený so žiadnou z oblastí mozgu je otvorenosť voči skúsenostiam.

Podľa amerických výskumníkov sa vďaka tomuto objavu môže rozvíjať teória, ako je ľudská povaha vytváraná v mozgu. Napriek tomu výskumníci upozorňujú, že skutočnosť, že niektorá časť je mozgu väčšia, tak musí aj lepšie fungovať, aj keď ... tento predpoklad podporuje množstvo dôkazov.

 

Zdroj: Epocha 25/2011

 

Takže ... my sami vôbec za nič nemôžeme. Však niektorí by sme ani nechceli byť v spoločnosti stredobodom pozornosti, ani po odmenách až tak netúžime, no ale môžeme za to, že máme mediálny orbitofrontalny cortex taký "vyvinutý"?

Za všetko môže náš mozog a my si môžeme hovoriť ... ja nič, ja muzikant!

Nemam rada svoje JA, hoci posobim ako poskladana s viacerych malych osobnosti.....mozno niektoru jesitnu este mozem, ale inak som neprirodzene chladna k svojemu JA.

Ja mám často pocit, že neviem kto som...taktiež, často akokeby som mal viacero osobností v sebe, istú dobu dominuje jedna, niekedy sa to riadne mieša. Poznám si svoje vlastné problémy, no akosi strácam prehľad nad sebou.

tiborco, moze to byt aj liekmi, co u teba by som celkom aj tipla, beries ich dost a silne, preto ta akoby strata prehladu

Hmm, čo sa týka môjho "ja", tak v podstate ho celým životom hľadám a súčasne tvorím. Život ma už viackrát obral o "nepotrebné duševné haraburdie", ktoré som predtým považoval za súčasť môjho ja. Dnes viem, že to nepatrilo mne a nie je mi za tým ľúto.

 

Nie je veľa takého, o čom viem povedať: "tohto sa nevzdám, to som totiž ja". Ale sú aj také veci.

 

Takže áno, snažím sa prejavovať svoje ja, ale pri prejave vždy tak úchytkom aj kontrolujem, či som to naozaj ja, alebo len si mnou posluhuje niečo cudzie.

 

A podivuhodné je, že v sebe objavujem prirodzene, naturálne, pudovo sa prejavujúce energické vlastnosti, ktoré prosto nemôžem bez kontroly pustiť medzi ľudí, lebo by sa niektorí ľudia v mojom okolí cítili veľmi ublížení. O takýchto hrôzach duševných radšej predpokladám, že nie sú moja naozajstné ja, ale faktom je, že sú naň až neuveriteľne úzko naviazané...

skor by som povedal že ked sme opity, vtedy clovek nepotlača to čo je.

Vsak stari Rimania uz mali to ,,in vino veritas" ze vo vine je pravda. Presne to tym chceli povedat. Ja ked som opity som vlastne rovnaky (uprimny, vyrecny, priatelsky) lebo ak som ja taky automaticky tak opilost mi uz nema co pridat. Co na rozume to na jazyku.

 

skôr je to ten druhý prípad ... v skratovej situácii človek nemá čas kontrolovať sa, síce sú reakcie trochu prispôsobené momentálnej nálade, rozpoloženiu, stavu pohody či frustrácie či zlosti, ale okamžitá situácia si žiada okamžitú reakciu, človek nemá čas premýšľať, ako reagovať

Ano a presne preto som aj vyzradil kolegom ze veci ktore som vraj nemal ze som mantak a odvsadial ma vyrazili atd. Lebo ked ma pritlacili do kuta a dostaval som vynadane a este vytiahli aj stare veci tak som bol v takom strese ze poviem aj co som nespravil.

 

Výskumníci z univerzity v Minnesote sa rozhodli zistiť, ako sa povahové rysy prejavujú na stavbe mozgu a pri bádaní skenovali mozgy a porovnávali veľkosť ich častí u 116 dobrovoľníkov, ktorí vopred vyplnili dotazník, v ktorom popísali svoju osobnosť. Výsledky štúdie ukázali, že veľkosť niektorých častí mozgu súvisí s osobnosťou a charakterom.

Treba mi oskenovat mozog!

 

Uvadza sa tam aj nieco ze extroverti su nachylni na odmenu. Takze ma to ospravedlnuje ohladne toho ze chcem vyssi plat a tesim sa Smerackej socialnej politike lebo su to vlastne odmeny a ja nemozem za to ze mam ten kortex za ocami co zo mna robi extroverta tuziaceho po odmene...

.. v skratovej situácii človek nemá čas kontrolovať sa, ....... okamžitá situácia si žiada okamžitú reakciu, človek nemá čas premýšľať, ako reagovať

 

 

Inak, toto je zaujímavé hlavne čo sa týka faktoru času. Ono totiž s časom sa človek tiež vie do istej miery vysporiadať, ak sa v tom cvičí.

Mám na mysli cvičenie sa v rýchlosti "myslenia", v schopnosti uvážiť vec skôr, než telo vykoná svoju akciu. Akoby "natiahnuť čas" v ktorom je ešte možné zareagovať.

Napríklad je možné sa cvičiť v reakcii na to, že na vás nečakane zabreše pes spoza brány, okolo ktorej prechádzate.

Normálna reakcia je reflex, že sa zľaknete, uskočíte či tak podobne.

 

Ale cvičením je možné dosiahnuť, že skôr, než by telo vykonalo úľak, reflex, dosiahnete vlastnou duševnou činnosťou rozpoznanie toho, že pes šteká a že je za bránou. A že nie je dôvod zľaknúť sa.

 

A to je práve to, čo vynesie skutočné ľudské ja do popredia pred reflexné telesné "ja", ktoré vlastne ani nie je našim vlastným.

skôr je to ten druhý prípad ... v skratovej situácii človek nemá čas kontrolovať sa, síce sú reakcie trochu prispôsobené momentálnej nálade, rozpoloženiu, stavu pohody či frustrácie či zlosti, ale okamžitá situácia si žiada okamžitú reakciu, človek nemá čas premýšľať, ako reagovať

 

Ano a presne preto som aj vyzradil kolegom ze veci ktore som vraj nemal ze som mantak a odvsadial ma vyrazili atd. Lebo ked ma pritlacili do kuta a dostaval som vynadane a este vytiahli aj stare veci tak som bol v takom strese ze poviem aj co som nespravil.

 

Tomáš, nie je to celkom tak, ako píšeš.

 

keď som to pred rokmi písala, myslela som tým viac trochu špecifickejšie situácie ... pracovala som na mieste, kde k podivným a vskutku nečakaným situáciám mohlo prísť kedykoľvek, myslím tým zlým, až život ohrozujúcim situáciám

/samozrejme sme všetci zamestnanci prešli školeniami na kdejaké situácie,  napriek tomu sami odborníci vedia a  vedeli, že aj najlepšia príprava niekedy zlyhá ... ono totiž záleží aj na tej druhej strane, ktorá situáciu spôsobí, je práve nadmieru nervózny, nafetovaný, nabúchaný adrenalínom, alebo práve úplne zúfalý, chladnokrvný či akýkoľvek /

od vonkajších podnetov sa trochu odvíjajú aj naše aj naučené reakcie

 

nebojím sa psov, napríklad. ale samozrejme ma môže myknúť, keď nečakane za plotom zašteká nejaké teľa ... trochu iná situácia je, keď sa zrazu vynorí spoza rohu pitbull s výrazom zúrivého Mike Tysona s iq tykve. ani toho sa nebojím, ale situácia je hodne iná.

 

to aj píšem tam vyššie

v samote to veľmi neplatí, môže byť človek sám sebou, ale má čas sa štylizovať, naskúšať si správanie ...

 

v podstate viac-menej o tom píše irb.

ide to ... ale napriek tomu občas nastanú situácie, keď silnejšia, často hodne egoistická osobnosť akosi núti človeka správať sa neprimerane. nie je to často. a stalo sa mi to. vtedy som dokázala napríkald povedať niečo nesprávne, niečo, čo a ako som napríklad povedať nechcela. potom som si samozrejme nadávala, kam som podela rozum a inteligenciu a svoje obranné ja ... akosi ho ten dotyčný práve zo mňa vysal. robilo mu to dobre.

za život som to zažila dva-trikrát.

toto správanie na verejnosti sa tiež dá naskúšať ... čo povedať, ako povedať, ako reagovať ... niekedy to zlyhá, ale dá sa to, ako píše irb.

 

Tomáš - u teba je to ... patologické.

patologické v zmysle, že úplne zlyháva tvoj obranný mechanizmus ... pre teba by bolo životne dôležité chytiť sa trochu niektorých našich rád, a nevydávať sa kdejakému dedinskému dedkovi do rúk, nevyprávať im celý svoj životopis, ... nevzťahovať na seba všetky chyby sveta, každý chybuje ... nielen ty.

len ten druhý to zbagatelizuje, zakecá, nestiahne chvost a neutiahne sa do kúta, a hlavne  ... nevie o ňom nikto nič, len maličkosti, nevydáva sa nadobro do rúk kdekoho, doma môže aj hladovať či spať v pivnici a nikto o tom nemusí ani len tušiť ... uchováva si svoju dôstojnosť.

 

ako sme kdesi inde písali, nacvičiť si zopár jednoduchých odpovedí, a skúsiť ich použiť ... tvoje ja tým len získa

nie vždy a všade to ide. ale teba zneužíva každý.

 

tvoje ja sa prejavuje tu ... mimo zorného poľa. keď si hodený do hlbokej vody, topíš sa ...

ako píše irb, ide to trochu zmeniť a nacvičiť ... a popísali sme tu o tom pre teba už toľko, že by si mal sedieť či stáť doma pred zrkdalom a nacvičovať svoje repliky a reakcie ...

Samozrejme, pudové, inštinktívne "ja" je dobrým pomocníkom v živote. Mnohokrát nás zachráni proste len preto, že je v ňom istá živočíšna múdrosť. Často vlastným rozumovaním pokazíme to, čo prirodzené pudy dobre "velia".

 

Len mám pocit, že všetko to prirodzené postupne pomaly zaniká, použil by som slovo "korumpuje sa" v našej civilizácii. Preto si myslím, že sme akoby odsúdení rozvinúť postupne, krok po kroku, generáciu po generácii to vlastné, sebou samým ovládané ja, aby sme mohli pokojne a slobodne ísť do budúcnosti.