Bojíte sa nemocníc ?

v správnej odpovedi na otázku v nadpise je myslím namieste napísať : bojím :lol:

po čerstvom cisárskom 20 centimetrovom reze, s bábätkom v náručí, posteľ tam síce je, ale na šamlík už nezostáva v slovenskom zdravotníctve

vlastne je to geniálne riešenie: raz šamlík, raz vedro na umývanie podlahy, a že to má vrchnák, je extra prémia

a keď sa to pod nohami šmykne, no smola ...

dnešná fotka z jednej nemocnice

v nemocnici som ležal len párkrát a vôbec som si nezvykol na to prostredie, nemám ho rád(o zubárke nehovoriac :lol: ), vadí mi ten nemocničný zápach, chirurgické nástroje, ihly, jedlo, predstava, že ma chirurg otvorí.......a operovaný som bol len raz....to bol panický strach - keď ma viezli na operačnú sálu

raz som ležal v Roosveltovej nemocnici v Banskej Bystrici a tam je tá starostlivosť dobrá aj prístup sestričiek :) , ale aj tak sa mi tam nepáčilo, proste sa bojím nemocničného prostredia a všetkého, čo je s tým spojené

Nebojim sa. Bol som tam len raz(ako pacient(čo si pametám))(na operáci) ale nebal som sa a ani teraz sa nebojim ze by som mal ísť. Personal bol mili(aj spolubyvajuci), strava nic moc,inak vsetko v pohode

Ale zubarka to je iny pripad :lol:

zajtra sa dozviem, ci do nemocnice pojdem... v zivote som bola len raz v nemocnici, niekolko dni...v zivote som nepodstupila ziadnu operaciu v celkovej anestezii...

dufam ze mi chirurg povie zajtra len same dopre spravy, a operacia meniskusu ma obijde :lol:

no, ja som nikde neskoncila,lebo mi je u nas v nemocnici na slovensku dobre. a cuduj sa svete dokonca na bratislavskych kramaroch. detskych.

nie vzdy je len personal otrasny. skuste pomahat niekomu,kto na vas pozera ako na kus kravy co jednoznacne po vas ide a chce vas zneskodnit, nechat vas trpiet a urcite aj okradnut,ked sa nebudete pozerat. skuste behat 12 hodin v kuse s usmevom na ksichte,ked dokola pocuvate ako je tu vsetko otrasne a preco je to jedlo hnusne a preco cez okna prefukuje?a nikoho nezaujima,ze v takych podmienkach aj vy pracujete. skuste niekedy cikat az vecer a vypit aspon pol litra tekutin denne,lebo behate jak magori a stale je toho mrte. a popri tomto vsetkom si hovorim,ze tie decka za to proste nemozu a jedine ja som ta,ktora im moze aspon trocha ulahcit pobyt a ze ked sa dosmodrcha maly Misko po dvoch tyzdnoch hospitalizacie na ceste domov s obrazkom pre mna, poviem si,ze kua, tie dva tyzdne co boli na prd tento jeden den uplne vylepsil.

 

V špitáli som bola prvýkrát ešte za minulého režimu, na udržiavaní tehotenstva, cítila som sa bezpečne, sestričky boli také normálne, najradšej som mala takú starú pani, vyzerala na 1. pohľad hrozne prísna, ale bola fajn a veľmi šikovná. A lekári - no čo vám mám povedať, fešáci! (a nielen to, boli dobrí, aspoň tí, čo tam pracovali furt, a ten náš mal zmysel pre humor, čo bolo fajn, keď sa objavil, hneď mal človek lepšiu náladu, vyžaroval aspoň teda na mňa takú tú pozitívnu energiu). Len som mala smolu, že tento náš izbový bol v deň, keď ma prijímali, na nejakom sympóziu a zastupoval ho nejaký mladý chalan, ktorý tam bol na cirkulácii či tak čosi, a ten ma nahnal do vyšetrovne...horšie vyšetrenie tohto druhu som nezažila a dúfam, že ani nezažijem, prvýkrát v živote som sa po ňom odporúčala do bezseba a po prebratí som videla druhýkrát svoj obed...inak ako človek nebol nejaký nepríjemný, len sa nevedel vynačudovať, ako je to možné. Strava tam bola dobrá, zožrala som všetko, čo nezožralo mňa.

Ďalšie pobyty v špitáli boli pôrody (pri prvom som si zasa tam pobudla, po sekcii vtedy bývalo tuším 10 dní, no, dalo sa to vydržať; pri druhom len pár dní, tiež sa to dalo vydržať) a ďalší pobyt bola jedna operácia, po tej operácii som už na druhý deň behala jak rybička, úplne v pohode, personál bol celkom milý, operujúci doktor bol úžasný, ľudský prístup a dobrý odborník, dalo sa, a úplne skvelé boli aj spolupacientky, boli sme tam 3 na izbe; my sme sa tam furt rehotali, boli sme taká veselá uchechtaná izba, aj z iných izieb chodili baby za nami, bolo tam fajn. Akurát záchody mi vadili, očurané dosky a niekedy aj osr-té. Tam nemala každá izba svoje WC, ale boli spoločné pre celú chodbu. To asi bola jediná chyba. Strava bola obstojná, vtedy na tých Kramároch pri prvom pobyte bola lepšia, ale aj táto sa dala.

Z nemocníc nemám vyslovený strach, ale radšej som, keď tam nemusím.

Tiež som počula, že starší ľudia to nemajú v špitáloch na ružiach ustlané. Asi ako kde a záleží aj na tom, kto má službu. Mojej mamke jeden milý ošetrovateľ, ktorému sa posťažovala po operácii čriev, že ju bolí brucho, nech zavolá sestričku alebo niekoho, povedal, že čo ma je po vašom bruchu, a nikoho nezavolal. A zas druhý ju vo svojom voľnom čase okúpal, doniesol jej noviny či časopisy, úplne iný prístup. Ale viem aj to, že s mojou mamkou sa dosť ťažko vychádza a je hrozný pacient, mala som tú česť párkrát byť pri jej strihaní nechtov, ke´d jačala ako pominutá a mykala rukami, vraj jej určite strihá mäso, čo pravdaže, nebola pravda. A ked jej lekár dával injekciu na znecitlivenie do prstov, kde mala nejakú ranu či čo, čo jej bolo treba ošetriť, tak mu vynadala do sadistov či do čoho, skoro ho tam prefliaskala a dodnes na neho nadáva, že čo jej to robil, a presviedča nás, že jej to rezal zaživa, čo pravdaže, nie je pravda, to, čo ju zabolelo, bola tá injekcia. Asi ako s tými nechtami...mamka nevie vystáť, keď jej nejaký lekár povie, že na svoj vek to či ono má výborné. Akosi nechce rozumieť, že už nikdy nebude ako 20 ročná a nemôže chcieť mať cievy, srdce, nervovú sústavu, trávenie atd ako 20 ročná, keď má pomaly 82...

V nemocnici som bol 2x ked som bol este maly chlapec.Prvy krat som bol ked mi vyberali krcne mandle.Potom o par rokov neskor ked som spadol a zlomil si rebra na pravej strane.Nevnimal som velmi ci sa o mna starali dostatocne kedze som mal menej ako 10 rokov.Strach z nemocnic mam doteraz aj z lekarov.

Z odstupom casu na nemocnicu pozeram pozitivne, nemam zle skusenosti, lezala som na neurologii na miczkievicke a dalo sa celkom v pohode...dokonca, ked ma "zabili", vratili ma aj naspat :)

Personal super, a to som bola v samom centre strajkoveho diania v tom case :)

Z osobných skúseností počas hospitalizácie v nemocničnom prostredí mám našťastie pozitívne hodnotenie, čo sa týka odbornej profesionálnej starostlivosti lekárov, sestier, proste celého personálu. Boli veľmi milí, láskaví, starostliví. Mám úctu, rešpet k nemocniciam .. spojený , aj so strachom, aby to stále po zdravotnej stránke dopadlo, čo najlepšie.

Osobne som bola hospitalizovaná počas tehotenstva, neskôr so synom, keď mu vyberali, mandle, operácia očí .. a sama zo sebou ešte 2x.

Jednalo sa o operácie v celkovej anestézii. Prvá operácia trvala kratšie, ale po nej sa vyskytli problémy... O dva roky som bola už na druhej operácii a tá trvala 4 hodiny. Po operáci som ležala na intenzívke a na tretí deň som sa dostala na izbu k svojim "spriazneným dušiam", s ktorými sme si rýchle boli blízke, na jednej lodi .. :)

to, som už mala ešte väčšiu nádej, vedela som, že z najhoršieho som asi von...

hmm... vtedy som si myslela, že sa asi nedám už " dokopy" tak, ako pred tým, ale áno, som ok, :) žijem, fungujem plnohodnotným životom a len málo kto vie z reálneho sveta, čím som prešla ..

Som veľmi vďačná manželovi, svojim synom, že pri mne stáli v ťažkej chvíli, tak isto svojmu lekárovi, ktorý je ešte aj dnes takým mojim " anjelom "... :) a vďaka patrí všetkým skvelým lekárom, sestrám, proste celému personálu v súkromnej nemocnici v KE- Šaca. :flowers:

v poslednom čase je to bieda ... v posledných asi desiatich rokoch sa zbehlo zopár príbehov z nemocníc a ordinácií z rodiny, nijako kladné ...

dnes sa zbehli tri blogy, z ktorých ide hrôza, to nie sú len príbehy o arogancii a peniazoch, ktoré po troch dňoch nemocnici pacienti už odčerpávajú ...

ja chcem z toho bludného kruhu von

aj zvieratá zomierajú lepšie ako pacienti v našich nemocniciach

ako sa zdochýna v slovenskej nemocnici

bojíte sa nemocníc ?

a ešte jeden, reakcia od mladého lekára :

Som lekár. Áno, aj ja mám so slovenskou nemocnicou zlé skúsenosti
 

pred siedmimi rokmi som bola v nemocnici, lekári - chirurgovia vcelku ok, prelietavali oddelením rýchlo ako lastovičky, sestry des, relatívne mladé ženy, málo pacientov, nemali prečo až tak zúriť ...  keďže som mala posteľ pri stene, a nevedela mi nadránom trafiť do žily, rozpichala a nechala tak, že na to sere / doslova /, aby to urobila sestra na rannej smene.

tá ranná hneď zrána najedovaná netrafila takisto, tak v zúrivosti chytila koniec postele a aj s posteľou ma odhodila od steny, aby sa dostala k mojej druhej ruke ... a nechcem si predstavovať, čo robia tam, kde sa starí ľudia nemôžu brániť.

a ešte jeden, pre zmenu s mladou ženou ako pacientom:

mám panický strach z nemocníc, zažila som tam horor

ehm, ja nemám z nemocnice až takéto hororové zážitky, ale rada ich nemám... keď som ležala asi 15 rokov dozadu na ortopédii, zažila som aj nepríjemné mladé sestričky, jedna z nich vrieskala na staršiu pacientku, lebo jej v noci bolo treba doniesť misu, že sa sestrička kvôli nej nevyspí a že jej nedovolí popoludní nič piť...  buzerovala pacientky, čo nemali župan ale sveter, pritom aj ona sama pobiehala po oddelení vo svetri... strava tam bola nič moc, pritom ešte pár rokov pred tým som chodievala k mame do nemocnce občas na obed a varili tam vtedy fakt dobre... po piatej nabehli upratovačky a začali svoju hlučnú misiu... zažila som aj to, že mi strčili na podpis papier, kde sa písalo, že som bola poučená o všetkých rizikách operácie a keď som odmietla podpísať, kým naozaj nebude splnené všetko, čo tam podpisujem, oboril sa na mňa lekár, že oni vedia, ako ma liečiť a ja do toho nemám čo kecať...

plus dva rozhovory o tom, ako je v nemocniciach ...

zdravotná sestra  a   syn pacientky

zo Slovenskej komory lekárov prišla na balík blogov o stave v našich vybraných nemocniciach odpoveď :

Lekári pripúšťajú, že sú medzi nimi čierne ovce

ešte sestričky by mohli pripustiť, z vlastnej veľmi blízkej skúsenosti poznám aj ambulantné, ktoré sú milé a príjemné a ochotné pomôcť, a neskutočne nepríjemné, /konkrétne myslím na dvojicu sestier z ambulancie ORL v bývalej vojenskej nemocnici v BA /, kvôli ktorým odchádzali a nie raz čakajúci pacienti.

a skúsenosť z nemocnice som opísala vyššie, a bola to časť, oddelenie, ktoré v rámci štátnej nemocnice fungovalo ako súkromné, pod inou hlavičkou - recepcia, prístup lekárov, prostredie, izby, sanita pri izbách - ale zdravotné sestry zostali štátne, zdá sa.

a neobstojí celkom ani otázka platu, majú toho veľa, ale kto toho nemá dnes veľa, za ešte menšie platy, samozrejme hovorím o Slovensku ...

jeden príznačný rozhovor so slovenskou sestrou v rakúsku http://www.sme.sk/c/6956029/sestra-v-rakusku-citit-ze-tam-nami-opovrhuju.html

a ešte - súhlasím, nie je to ľahká práca, nikde http://tiborhlavaty.blog.sme.sk/c/338842/Blog-o-statocnych-sestrickach.html?utm_source=sme-widget-hp&utm_medium=web&utm_campaign=blog

tak tento výrok pracovníčky krematória teda na dôvere k špitálom zrovna nepridá :zubiska:

 

Priemerne máme 160 pohrebov mesačne. Júl a august je však uhorková sezóna. Doktori majú dovolenky, tak ľudia nezomierajú. Zomrú len tí, ktorí majú zomrieť prirodzenou smrťou.

http://www.anomagazin.sk/vydanie/33/?page=2

báť sa nemocníc zrejme nie je nič nové, a napriek lavíne kritiky, o ktorej je aj tu vyššie v téme reč, sa na starostlivosti nezmenilo nič. a tak skoro sa nezmení.
 

jeden podnetný, smutný a rozrušujúci rozhovor s jednou z dám, s inžinierkou, ktorá si skúsila úlohu zdravotnej sestry, ako to v skutočnosti funguje na strane, ktorá má na starosti komfort a samotnú existenciu, nie že komfort, pacientov.

radšej si tehlu nechať padnúť na hlavu.

Prax mi ukázala stredovekú zaostalosť

Takže dnes som sa vrátila po 10-dennom pobyte v nemocnici. V prvý deň, keď som ešte len bola v prijímacej ambulancii, som aj mala trochu strach, lebo je to prastará budova a len som čakala, kedy tam začne strašiť a býála som sa tých bojových podmienok tam. Ale nič také sa nedialo a ocitla som sa na oddelení. Moje postrehy - stručne:

1) čistota - aspoň 3x denne chodila upratovačka s kýblikom a s mopom, sanitárky utierali a dezinfikovali umyvadlá a stolíky na izbách denno denne, záchody prekvapujúco čisté, tiež 3x denne dezinfikované, sprchy čisté. všetko staré - ale čisté a funkčné - okrem televízora, ten nefungoval.

2) promptné vyšetrenia všeho druhu, hneď ráno aspoň 6 ampulí krvi, vzorky stolice 3 dni po sebe na rôzne vyšetrenia, výtery z nosa, krku, a z -ehm šak viete odkiaľ, ambulantne by ma ta také čosi posielali od čerta k diablovi a výsledky by jakživ neboli pokope, ale každý by bol u iného lekára, takto to všetko bolo o pár dní pohromade = > expresne nasadená liečba, denné sledovanie...

3) poriadok musel byť, doktori museli vedieť, kde sme, hneď prvý deň ma doktorka spucovala, že ma hľadala a nenašla, keď som bez ohlásenia šla do bufetu na kafe - darmo dakto povie, že ako v škôlke, ale osobne si myslím, že sme tam na to, aby sme sa liečili...takťže som to zobrala pozitívne a veď mi to nijak neublíži, ked sa ohlásim v sesterni, že idem do bufetu...

4) hneď v prvý deň mi doktorka vybavila na mieste Dopplera, takže tiež promptná reakcia na moje ťažkosti

5) kuchár z toho mála, čo mal k dispozícii, robil temer zázraky, naozaj som si pošmákla denno denne. Ráno vždy čerstvé pečivo, obedy a večere chutné a čerstvé, mala som neslanú diétu, ale aj tak to vedel ochutiť tak, že klobúk dolu. A na tom sme sa zhodli aj so spolubývajúcimi.

6) zasa sme sa tam zišli super partia, aj na našej izbe, aj s babami z tých vedľajších sme si dobre rozumeli, čo sme sa spolu narehnili...boli tam mladé dievčatá, ženské asi ako ja, a aj staré babky, jedna mala 82 a jedna 94 rokov, boli to milé babenky, chodiace, ale tá staršia už potrebovala pomoc pri kúpaní a mala pomýlený deň a noc, ale inak bola veľmi milá - aj tá druhá. Vôbec som si odniesla veľmi dobrý pocit z tej nemocnoce z toho oddelenia, z celého personálu od lekárov až po upratovačky...a v neposlednom rade tam bola skvelá sanitárka, videla som, čo sa celý deň nabehala a čo mala celý deň práce, ale vždy bola veselá, usmiata, ochotná, vždy povedala pár milých slov, komusi tam dokonca doniesla svoje CD-čká na počúvanie.

Takže hoci dúfam, že sa tam nebudem musieť vrátiť, musím 100ročný špitál a zvlášť oddelenie, kde som sa liečila, pochváliť.