Skočiť na obsah

Kedy ste mali najväčší strach ?


game

Odporúčané príspevky

priatel byval v jednej z najnebezpecnejsich stvrti v manchesteri, zila tam taka nejaka komunita albancov, turkov a vsetkeho mozneho...a samozrejme aj cierni

Mal som asi pred 2-3 rokmi kamaráta z Manchestru (rodený mančester, tuším aj patril medzi rowdies United, chodil na všetky zápasy) a tiež mi hovoril že sú tam štvrte kam sa ani on neodváži ísť. Je to smutné keď človek nemôže ísť vo svojom rodnom meste všade kam chce. To si v TN neviem ani len predstaviť. Ale zase Manchester a Trenčín je trochu rozdiel :lol:

 

 

stojim a cakam a zrazu pocujem krik dievcat...a oproti mne bezia nejake dievcata, smrt v ociach, ja som sa nezmohla na nic, iba som stala ako solny stlp...a zrazu za nimi typek, nahanal ich, a zastavil nejak 5metrov odo mna a nieco po nich hodil, lenze cezo mna!!! ja automaticky, ani neviem ako sa to stalo, som sa skrcila k zemi, a nastastie ma to netrafilo

potom zbieral este nejake veci zo zeme a hadzal to po nich

stale bol pri mne a ja som nevedela co mam robit, ci mam utiect /bala som sa zas na druhej strane ze by som ho iba vyprovokovala, bohvie ci nemal zbran/, alebo stat na mieste

zostala som na mieste a klepala som sa od strachu

typek chvilu stal,nieco povedal, otocil sa a odisiel

 

ja som v momente volala priatelovi, rozplakala som sa do telefonu, klepala som sa

a zachvilu dosiel bus a on mi siel uz naproti, fuuuuh, akoze nebolo mi vsetko jedno

Bežný jav v multi-kulti západnej EUrópe. Našťastie my bývame v tej lepšej východnej EUrópe :) (no už sa zase delíme :) )

 

teraz... v Novákoch bol výbuch až Prievidzi /12km/ vybilo okná... môj tatko robí v NCHZ, mala som strach o neho... matka mu teraz volala, je v pohode... v práci im vybilo okná a triasli sa im stroje... bóžinku...

to je dobre že je OK ;)
Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Odpovedí 51
  • Vytvorené
  • Posledná odpoveď

Top prispievatelia v tejto téme

  • Vilma Flinstonova

    7

  • arwiel

    6

  • Sniper

    4

  • game

    4

Top prispievatelia v tejto téme

Najviac keď som bol malý tak brat niekam odchádzal na motorke a ja som šiel za ním na kole pretože som sa bál že odíde navždy, dolu kopcom som to akosi neubrzdil tak som potom vyzeral ako jedna veľká chrasta a brat prišiel za hodinu.

 

A potom keď som sa raz topil, od vtedy voda a ja eee nie sme kamaráti.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

Keď som pomáhal robiť lešenie v takmer 20 metrovej výške. Ja a výšky - to je niečo nezlučiteľné a tam ešte ani len zábradlie nebolo, aby som mal aspoň trošku pocit istoty. Ešte sme ho neurobili...

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Pred 4 týždňami...

neviem či je najväčší, asi nie je práve najväčší ... ale práve teraz ... už od rána ma obchádza ... :lol:

na každého sa tu usmievam, vo vnútri zmrznutá, som hrdina :)

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Pred 3 mesiacmi...

...gowinda...ja som tak pred par mesiacmi tiez cakala na vysledky krvnych testov....

 

doktorka sa ku mne spravala ako keby mam hiv, uz chcela so mnou podpisovat nejaky formular, prehlasenie o tom ze nieco v sebe nosim :lol:

 

pre ostatnych - nie nejednalo sa o hiv

 

som vysla z ambulancie a uplne som sa zrutila....este ze mi pomohla kamoska, ktora mala to iste, a velmi ma v tomto podporovala...

 

a na zaver....testy dopadli negativne....plakala som od stastia niekolko dni :)

 

som uplne zdrava, mam spravene rozne testy,ktore hadam nepodstupia ini za cely svoj zivot

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

DOLLPHINKA

chápem, ja som bola tiež viackrát, niekedy som to brala v klude, niekedy ma šlo potrhať od nervov, niečo sa potvrdilo, niečo nie ... ale zakaždým ako mi oznámili výsledok, aj keď nebol dobrý, sa mi hrozne ulavilo .... pretože najhoršia na tom je tá neistota. a keď máš už "upratané" lahšie sa ti dýcha, teda apon mne a môžem si vydýchnuť alebo naopak, začať riešiť situáciu a hlavne, nehrá mi v hlave den noc "čo ak čo ak" ...

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

Bála som sa teraz nedávno niekoľkokrát keď mi ktosi pod vplyvom alkoholu rozprával o sebe... o tom, kým je, čo robil, čo mieni robiť, čo nemieni robiť... najprv to bol hrozný šok, dokonca som si aj poplakala, ale keď sme sa o tom viac porozprávali, pochopila som to, a síce s tým nesúhlasím, rozumiem tomu...

ten strach tu bude stále... no nie o seba, ale o iných...

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Pred 4 rokmi...

každý z nás zažíva veci príjemné i nepríjemné. A každý z nás sa niekedy riadne vyľaká. Tak von s tým, aký bol váš najhorší zážitok a kedy ste sa najviac báli?

Spomenula som si na jeden hnusný zážitok, odohralo sa to, keď moja staršia dcéra mala čosi vyše roka, mladšiu sme ešte nemali. vybrala som sa na nákup, malú som viezla v bugine. Na záver nákupnej cesty som sa ešte zastavila v galantérii, ktorá bola na tej terase (dnes už dávno neexostuje). Vtedy tam mávali strihy už hotové, dalo sa vybrať aj podľa veľkosti, a ja som veľa a rada šila, a tak som sa tam stavila. Vtedy ešte bývalo zvykom kočík nechať pred obchodom a ani ja som neurobila inak. malá bola kľudná, v ruke mala kus tvrdého syra (nekupovala som jej lízatká, radšej tvrdý syr alebo kúsok nejakého ovocia), a tak som pri dverách zaparkovala buginu, samozrejme som ju zabrzdila a šla som dnu...veru som sa tam naozaj nezdržala dlhšie ako 2-3 minúty, ani som nič nekúpila. vyjdem von, a buginy s malou nikde. myslela som, že ma snáď klame zrak, chvíľu som chodila dokola a pozerala, či neuvidím niekoho s ňou alebo či nezačujem nejaký zvuk...nič. Malej nebolo! Krvi by sa vo mne nedorezal. ČO teraz? Pri chodníku bolo veľké krovie, tak som hľadala tam. Pri obchode nič, ani náhodou, pýtala som sa okoloidúcich, nikto nič nevidel...a nakoniec na druhom konci terasy z krovia sa ozvali nejaké zvuky, ani ich neviem popísať. Akoby vzdychy. A v tom kroví bola prevrátená bugina a v nej malá tak, ako som ju pripútala. Náramne sa mi uľavilo, malá bola v poriadku, našťastie, ani odreniny nemala. Ale ako sa tam dostala, to netuším a je mi to záhadou, sama sa tam nemohla nijako dostať. zaujímalo by ma, aký zlomyseľník toto mohol spraviť nevinnému bábätku. ČO za zloducha to len mohlo byť. A aj tak ešte môžem byť rada, že ju len šmaril do krovia a neublížil jej naozaj...aj keď je to už dávno, vždy ma mráz prejde, keď si na to spomeniem.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

vcera ma priviezol domov taxik, nieco pred polnocou, a ako tak kracam po schodoch ku vchodovym dverom, vsimla som si spoza aut vychadzajucu osobu, smerujucu k tym istym dverom

strasne som sa zlakla a zacala som hladat ten spravny kluc, pricom v mysli sa mi uz odohravali rozne scenare, a to na mojej psychike moc nepridalo

vchod som rychlo otvorila, obhliadla som sa a na schodoch som zbadala mladeho suseda

 

keby to nebol on, asi to uz nestiham :)

 

do bytovych dveri som nevedela kluc strcit, taka som bola vyklepana

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Pred 4 týždňami...

a dvakrát do spevu mi nebolo ani keď tá mladšia, vtedy 4-ročná, ušla pri hre vonku na "dvore" zo škôlky a 3 hodiny ju hľadali policajti...navonok žiadna hystéria, chladné uvažovanie, kde asi tak by mohla byť, podrobný popis, čo som jej ráno obliekla, žiadne scény ani kolapsy, ale krvi by sa jeden nedorezal. A čo musela prežívať mladá učiteľka, ktorá tam len zaskakovala a tie deti videla prvýkrát v živote, tiež som jej to nezávidela...

 

A nebolo mi do spevu moc ani keď ma prepadol chlapík na schodoch, ako som išla domov - to som ešte bola slobodná a bývala u našich. Chcel ma zvaliť na tie schody, ale som sa jeho rane či čo to malo byť, uhla, a ocitla som sa na vyššom schodíku ako bol on, a nemeškala som a zhodila ho z tých schodov. nerátal s tým, a tak stratil rovnováhu a zletel pekne dolu, čo som využila a s hurónskym revom asi ako Apač pri skalpovaní som bežala hore schodmi domov. Chlapík videl, že stratil výhodu a asi mu docvaklo, že ma už nedobehne, a tak sa mi aspoň povyhrážal, vraj aby som bola ticho, lebo ma zabije. No máš ho vidieť. Jasné, že som potom volala polišov a podala im presný popis. netuším, či ho lapili alebo nie. V tej chvíli, keď mi hrozilo reálne nebezpečenstvo, som pocítila nie strach, ale mala som taký bojovný pocit. Ale keď bolo po všetkom, tak sa mi doslova rozklepali kolená aj ruky...ešte keď som sa dobýjala domov, som bez problémov trafila s kľúčom do zámky, ale doma v bezpečí som ten kľúč nevedela ani zavesiť a nejak to na mňa prišlo celý ten strach. Potom vždy, keď som šla domov, som sa dobre poobzerala a popočúvala, či tam zas niekto nečíha...

 

A ešte jeden dobrodružný príbeh, keď už som sa videla na onom svete.

ešte v čase štúdií som raz cestovala domov nočným vlakom, vagón temer prázdny, a tak som sa zamkla v kupé a čítala si knižku. Ale to netrvalo dlho. Za dvermi toho kupé sa zjavil hrozivo vyzerajúci cigán a zahučal na mňa, aby som otvorila. Mohla som sa obzerať, koľko sa mi chcelo, nikde ani noha, a pomoci by som sa nedovolala. Nuž som stavila na odvahu. "Neotvorím." "Otvor." "Neotvorím" "Otvor, lebo tie dvere rozšróbujem!" A naozaj vytiahol odkiaľsi nôž a začas tam s ním baštrngovať. myslela som, že nastávajú moje posledné chvíle, ale aj tak som rozmýšľala, ako ubziknúť. Mal jednu ruku akoby rozpaženú a opieral sa ňou o rám tých dverí, a druhou tam robil s tým nožom. Tak som si urobila plán, že popod tú ruku, ktoprou sa tam opieral, skúsim zdrhnúť - a pomaly som otvorila. A milý chlapík zaklapol ten nôž a vyhlásil, vraj mu bolo vedľa samému smutno a chce sa len porozprávať...a tak som konverzovala celou cestou, chlapík sa vykecal a nič mi neurobil, našťastie...aj keď sme vystúpili z vlaku, len sme sa pozdravili a každý si šiel svojou cestou.

Veru v tej chvíli, keď vytiahol ten nôž, mi tiež nebolo do tanca.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Pred 3 mesiacmi...

Najväčší strach som prežívala, prežívam v súvislosti s našimi synmi.

 

- keď syn, ako maličký mal veľmi vysoké teploty, a ja som s ním bola sama doma.. manžel bol práve odcestovaný za prácou v Bratislave. .v nemocnici som nemohla so synom zostať, a nechať ho samého v nemocnici s myšlienkou, že by sa mu niečo stalo .. som sa nemohla zmieriť, tak som podpísala doktorke papiere, a syna si zobrala domov. ..bola to dlhá noc plná strachu o naše dieťa

- keď ml. syn mal v škole úraz, lebo ho podkopol jeden chlapec a mal otras mozgu

- keď st. syn, keď už aj ako dospelý 20 r. neprišiel celú noc , ani na druhý deň domov, čo nebolo zvykom a nakoniec sme sa dozvedeli, že mal nehodu .. že leží v nemocnici . tí, čo to vedeli neunúvali sa nám to oznámiť

 

reakcia na strach - strašná úzkosť, bezmocnosť, slzy

uvoľnenie - slzy šťastia, neopísateľný pocit radostí, že všetko nakoniec dobre dopadlo. :)

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

"strašne" som sa zlakol veľa krát, napr. keď môj trojročný syn prehltol 50 haliernik a začal vyvracať oči...

Moje najväčšie "laky":

-keď som prehltol brnkátko z gitary , ostalo niekde v krku a pri nadýchnutí sa zaklaplo a ja som nemal kyslík...vybrali mi ho asi za 4 hodiny...tie 4 hodiny boli nekonečné so studenými kropajami na čele, unikol som o vlások.

-a ešte jeden montážny lak....vliezol som pod auto ,ktoré bolo na kolesách (som štíhly) a plazil sa k štartéru. Bolo to o chlp. Keď som bol skoro v cieli, zistil som, že som sa tam síce narval, ale pri vypustených plúcach, a nadýchnuť sa nedalo.Panika...auto som zdvihnúť nedokázal a posúvanie sa naspäť išlo strašne, strašne pomaly. Dodnes mám z oboch skúseností husiu kožu.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Pred 2 týždňami...

si mi pripomenul jeden podobný zážitok, kedy nám tiež nebolo všetko fuk...mali sme ešte len tú staršiu dcérku (dnes je to dospelá mladá žena), mala vtedy necelý rok. Keď som potrebovala niečo robiť a nepotrebovala som, aby sa mi motala popod nohy a nemohla som na ňu dať dostatočný pozor, šupla som ju do ohrádky, dke mala všelijaké hračky, a tú ohrádku som vždy dala tak, aby na mňa videla, aby nemala pocit, že je sama. Vždy to zabralo a jakživ nerevala a ani neprotestovala, že tam nechce byť a podobne...raz som jej dala krabičku od celaskonu, takú tú sklenenú, v živote by ma nenapadlo, že by to mohla rozbiť. Chystali sme sa na návštevu a potrebovali sme sa poobliekať, najprv sme obliekli malú a dali sme ju do tej ohrádky, a za tých pár minút, čo sme saq chystali, malej sa podarilo tú krabičku rozbiť. Chýbalo z nej dno, nuž sme si logicky mysleli,. že ho asi zblajzla. Celú ohrádku sme vysypali, prezreli smer aj jej okolie, dno sm,e nenašli. Tak sme malú nakŕmili zemiakovou kašou (počuli sme, vraj ak decko zje niečo ostré, tak je dobre mu dať zem.kašu alebo chleba...a namiesto návštevy sme sa vybrali na pohotovosť. Vtedy sme na telefón ešte len čakali, tak sme ani nemali ako oznámiť, že z návštevy asi nič nebude. Na Pohotovosti malej prezreli celú pusu, nenašli žiadne poranenie, malá bola spokojná, a tak usúdili, že asi to nezjedla, lebo vraj to by mala nejaké ranky v puse. Tak sme sa rpedsa len aj na tú návštevu dostali. A ešte pekných pár dní sme sledovali exkrementy v šerblíku, ale dno z krabičky od celaskonu sme nenašli. Netuším, kam sa podelo, lebo ani vysávač ho nezblajzol a ani nikde na podlahe sme ho jakživ nenašli. Možno ho má v sebe dodnes. preto je asi taká štíhla a nie a nie pribrať...

 

Raz zblajzla červenú korálku, ale tú sme o nejaký ten deň v šerbli našli.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Pred 1 rokom...

Najväčší strach prežívam teraz o svojho otca. Lekári mu potvrdili diagnózu, ktorej som sa obávala. Mám strach ... , mám strach, aby príliš netrpel. Cítim sa bezmocná. Čas je neúprosný... Veľmi ho ľúbim a nedokážem mu  pomôcť ... Medzi nami je pekné silné puto, v otcovi som našla lásku aj za moju mamu... viem, je to smutné, pre niekoho možno nepochopiteľné, ale aj  ťažké, komplikované ..

 To,  čo  môžem otcovi darovať je láska, prejavená pozornosť, starostlivosť, pocit, že som tu stále pre neho .. Môj otec, pre mňa ten najlepší aj najláskavejší ..

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Pred 11 mesiacmi...

iskra:

teraz takmer po orku, ako to je s otcom?

 

***

myslím, že sú to tak 2 roky. mladšia dcéra došla domov aj s fešákom, ktorý bol pôvodne neplavec, ale ona ho plávať naučila. Vybrali sme sa na jazero, Zatiaľ sa mal držať len v plytkej vode, kde dosiahol dno. lenže my sme si chceli zaplávať, nie sa len počvachtať, a tak sme ho po chvíli poslali naspäť, že aspoň dá pozor na veci. Keď sme zaplávali, čo sme chceli, mladého nikde. A naposledy bol videný Flinstonom, ako pláva ozlomkrky riadny kus od brehu. tak sme sa ho vybrali hľadať, bez úspechu. zalarmovala som aj plavčíka, ktorý okamžite nasadol do člna a brázdil pol jazere, zavolala som záchrannú službu, keby ho plavčík vytiahol, aby boli hneď poruke, tí mi ale odporučili, že mám zavolať hasičov. veru mi nebolo všetko jedno...a v najlepšom, ked už som z posledných síl bojovala proti panike, sa milostivý objavil s úsmevom od ucha k uchu. Pochválil sa, že vraj preplával krížom, tak akoby cez roh, spokojný ako bábätko so svojím výkonom, ale naspäť sa už neodvážil, tak vyliezol z vody a šiel po brehu. Tak som rýchlo odvolala hasičov a aj plavčíka som privolala na breh, že sa fešák našiel. Neostali mi sliy ani na to, aby som ho spucovala. Vtedy mi tiež riadny kameň padol zo srdca.

***

Tiež som mala riadne nahnáno, ked som v mojich začiatkoch v robote nevedela nájsť chybu, na ktorú ma upozornila kolegyňa, ktorá s mojími výpočtami ďalej pracuje;  mala som čerstvo podpísanú zmluvu, najprv som sa s tým borila sama, bolo mi blbé otravovať iných, keď mali dosť svojej roboty, ale nakoniec som predsa len požiadala o pomoc skúsené kolegyne, ale tie tiež neprišli na to, kde a prečo mi vychádzajú bludy, ale mi poradili dobrý systém kontroly. Nakoniec mi to trvalo asi tak týždeň, kým sa mi to podarilo nájsť, kde je zrada, ale ten týždeň som chodila do práce doslova so stiahnutým bruchom, a kolegyňa, ktorá ma upozornila na to, čo mi tam nesedí, tak pred tou som vyše roka mala taký blok, že keď sa zjavila vo dverách, už ma div panika nechytala, že čo mám zasa zle (darmo som vedela, že je všetko ok, že mi všetko sedí, to bol taký pocit), alebo keď sa ma na hocičo spýtala, nedostala som zo seba rozumného slova, keby sa ma hockto iný opýtal, vysypem všetko, čo treba. A pritom je to milá pani a dobrá kolegyňa. len ja som pred ňou mala pocit desnej ostudy a trvalo mi nejaký čas, kým som to prekonala.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

iskra:

teraz takmer po orku, ako to je s otcom?

 

***

Vilma

už ho nič nebolí, verím, že môj otecko :) je  so svojim priateľom Ježišom... otecko boli veriacim človekom, milovali život, človeka...lekári ani my.. sme im nedokázali pomôcť ..odchádzali z tohto sveta zmierený..., 30. júla 2013 oslávili svoje posledné narodeniny... aj keď boli nemocný,  tak veľmi sa tešili.. boli veľmi statočný... posledné mesiace, dni...sme boli spolu tak často ako sa len dalo... boli to ťažké chvíle.....ale vzťah medzi mnou a otcom bol veľmi pekný... hodnotný

vďakabohu sme sa rozlúčili  s láskou... otecko odišiel, Boh ich k sebe povolal...v mojom srdci  žije, aj v spomienkach... 13. septembra 2014 bude rok, keď sme sa s ním dôstojne rozlúčili.

viem, aký bol môj otec, ale poteší ma , ak ma zastavia ľudia ....a spomínajú na neho s láskou.. Nech odpočíva v pokoji.. 

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

kukám---ty si mu vykala? S tým sa už dnes málokde človek stretne, že by deti vykali rodičom. ja som musela vykať starým rodičom, lebo mamka to tak chcela, hoci starí rodičia vôbec na tom netrvali. Musela som vykať aj všetkým tetám a strýkom, hoci moji bratranci a sesternice (až na dve výnimky) mojim rodičom tykali. To všetko ale nie že by tak chceli tí strýkovia a tety, naopak, ale mamka nám to tak nariadila a o nejakom tykaní tetám a strýkom nechcela ani počuť, hoci tety nám to navrhovali. Sorry, trocha OT.

Dobre.

Ešte ako decko - chodila som do 4. triedy - som dostala 3 z matematiky z nejakej písomky, a na to ešte aj poznámku, že som nemala nejakú domácu úlohu. mamka bola veľmi prísna, ona neuznávala ani dvojku za dobrú známku, a nevedela pochopiť, akod ecko, ktoré sa samo naučilo v 4 rokoch čítať a v 5 vedelo rátať dokedy ho nezastavili a sčitovanie a odčitovanie bolo samozrejmosťou, môže doniesť inú známku ako 1...no a ja som dovliekla 3. Najprv som sa pokúsila to vygumovať, jasné, že perom napísaný trojec sa vygumovať nedal. A tak som žiacku knižku schovala a povedala som, že som ju stratila. Mohla som ju hodiť do smeťáka, ale poučil ma príklad spolužiaka, ktorý tiež chcel zatajiť nejakú zlú známku, a hodil žiacku do smetiaka, lenže nejaký dobrák ju tam našiel a doniesol do školy. Tak som ju ukryla doma, strčila som ju do rolky baliaceho papiera, ktorý býval dakde v medzere medzi skrinkami či tak dajako. Mne klamstvo teda nešlo, ale môj strach bol silnejší ako obavy, že môj herecký výkon niekto odhalí.

Triedna učiteľka mi vypísala novú žiacku, na ten trojec sa zabudlo, ale ja som veru nemala pokoja. Vyvrcholilo to na Mikuláša, kedy mamka chcela poslať balík s nejakým darčekom neterke, ktorej bola aj krstnou mamou (a ktorá žila 200 km od BA), k narodeninám. Hádajte, čo vytiahla mamka a čo tam objavila? No, rpesne, Tú rolku baliaceho papiera, a stade vytiahla moju akože stratenú žiacku knižku. Skoro som skolabovala, krvi by sa vo mne nedorezal. No, ten výprask si pamätám ešte aj dnes. Že vraj za klamstvo. Lenže keby som bola povedala pravdu hneď, biola by som dostala tak isto, len by som to bola mala skôr za sebou. Avšak ako decko som nevedela situáciu správne vyhodnotiť a konala som impulzívne. Trojka = výprask od mamky + kopa rečí a kriku akože privediem mamku do hrobu a podobne = strach = výprask + ten zvukový komentár nechcem a vyhnem sa mu len ak oklamem = lož = zle zvolená skrýša = odhalenie = výprask ma neminul a rečí bolo ešte viac. Prežívala som strach celé tie týždne a v tú chvíľu, keď mamka tú žiacku našla, no byť v mojom dnešnom veku, tak ma vezú na ARO.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

tan príbeh so žiackou knižkou by sa dal napísať aj do témy o klamstve, ale aj tu môže byť, naozaj som sa bála.

A tiež som mala desný strach zo zubárky. Ten bol neovládateľný, plazivý, spôsobujúci už týždeň dopredu nočné mory, hnačky a kŕče, a keď už ma doviedli k zubárke, cítila som sa ako teľa na bitúnku úplne odovzdané do moci krutého mäsiara (pritom tá zubárka bola naozaj dobrá, jej plomby mi držali 25 rokov!). Tak som sa bála, že v 5. triede som začujúc bzučanie vŕtačky utiekla z čakárne a učiteľke som povedala, že zubárka tam nebola. Vtedy ešte bola vymakaná starostlivosť o zdravie detí, nebolo to len na rodičoch. Tak tam ani Winnetou a jeho hrdinstvo nezaberali, bola som čo sa zubára týka, zbabelý skunk. :hanba:  Mohli sa mi v škole smiať, koľko chceli. Ale zato injekcií a rúznych pichancov som sa nebála a posmieváčikom som to mohla vrátiť.

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

  • Pred 2 rokmi...

nie nejaký druh fóbie, ktorou trpí vo väčšej či menšej miere väčšina z nás, ani obava o svoj život, či tá povestná chvíľa, keď sa človeku premietne život pred očami ... ani jedno z toho ...

 

 

 

 

kedy ste mali strach, ten najväčší strach, keď človeka zachváti des a panika ?

 

 

/reakcie na strach, alebo uvoľnenie, keď sa ukázalo, že panika bola väčšia, než jej príčina ... /

Z coho sa robi strach takze vam napisem jeden pribeh co som zazila 20 rokov som bola vydata vsetlo dobre klapalo manzel robil a po niekolkych mesiacoch ho prepustili z prace bol doma nevedel si najst pracu iba brigadu ali sme dve deti ktore trebalo vychovat ale co sa stalo vazne ochorel na tazku schizofreniu chodieval po doktoroch nic mu nepomahalo este k tomu si ublizoval sam sebe ze sa tri krat otravil a to tak ze mi usiel von ja som ho hladala po celej dedine a volala zachranky dostsl sa s toho o par mesiacov sa mi hodil pod kamion otrhlo mu nohu takze bol to sok pre deti a premna to bolo strasne bol v nemocnici pol mesiaca ptisiel domov ja som sa starala o neho pol roka aj o deti aj o muza mala som toho dost tazke nevladala som dako sa s toho dostal aj tak mu to nedalo a po dvoch rokoch sa zabil tak ze si podrezal zili pred nami to bol este horsi sok takze ja s detmi sme boli stale v strachu teraz som rok aj pol ostala sama po roku som si nasla priatela ktoremu vdacim za to ze ma naucil co je zivot laska mam u neho oporu o ktoru som nildy nemala proste naucil ma co je zivot a za to mu budem vdacna aj ked stale vravi ze to prehanam ale aj tak mu budem dakovat za to ze ma nsucil co je zivot

 

...

Odkaz na príspevok
Zdieľať na iných stránkach

Vytvorte si účet alebo sa prihláste, aby ste mohli písať príspevky

Ak chcete odoslať príspevok, musíte byť členom

Vytvoriť konto

Zaregistrujte si nový účet v našej komunite. Je to ľahké!

Zaregistrovať si nové konto

Prihlásiť sa

Máte už konto? Prihláste sa tu.

Prihlásiť sa teraz

×
×
  • Vytvoriť nové...

Dôležitá informácia

Táto stránka používa súbory cookies, pre zlepšenie používania stránok tohto webu. Pre viac informácií kliknite sem. Ďalšie informácie nájdete na stránke Zásady ochrany osobných údajov