Jump to content

Sniper

Recommended Posts

Další tajemství Velikonočního ostrova: Kam se poděly jeho stromy?

Velikonoční ostrov je místem na záhady skutečně bohatým. Kdy se vlastně na ostrově objevili první lidé? K čemu sloužily zvláštní sochy moai? Jak je lidé vlastně dokázali postavit? Kdo zanechal tajemné písmo rongo-rongo? Další záhada je sice méně efektní, avšak možná ještě zásadnější. Vědci se ptají: Proč z Rapa Nui zmizely všechny stromy?

1. srpna 1721 odrazila od holandských břehů expedice, v jejímž čele stál zkušený námořník, admirál Jakob Roggeveen. Její cíl byl jediný – objevit bájnou Terra Australis, Jižní Zemi, zdroj dalšího bohatství a odbytišť pro dynamicky se rozvíjejí holandskou Západoindickou společnost. Bájnou zemi siceRoggeveen nenalezl, proslavil se však jiným objevem. 5. dubna 1722 (na Velikonoční pondělí) přistál jako první Evropan u břehů tichomořského ostrova Rapa Nui. Na počest data svého příjezdu jej přejmenoval na Velikonoční ostrov a tento název mu zůstal ve většině jazyků dodnes. V době Roggeveenova příjezdu žilo na ostrově okolo 3000 původních obyvatel, Rapanuinců. Za rozkvět své kultury však museli zaplatit nesmírnou cenu – prakticky úplně připravili ostrov o původní stromy. Archeologové se dodnes nemohou shodnout na tom, jak přesně vlastně k této ekologické katastrofě došlo.

V jazyku miestnych domorodcov znamená Rapa Nui "Veľká zem". Pre ostrovček o rozlohe 163 km2, čo je asi tretina veľkosti Prahy je to možno názov trúfalý, ale uprostred širokých vôd Tichého oceánu ľahko pochopiteľný. O tom, ako zásadnú úlohu svojmu ostrovčeku prisudzovali, svedčí napokon aj ďalší z jeho domorodých názvov, Te Pritom o Te henu čiže "Pupok sveta". "Pupok sveta" je v skutočnosti snáď najodľahlejšom regiónom našej planéty. Jeho najbližší sused - neobývaný, asi 4 hektárový ostrovček Isla Salas y Gómez - leží 415 kilometrov východným smerom, samotná juhoamerická pevnina je však vzdialená až 3500 kilometrov. Osídlenie takto odľahlého ostrova určite nebolo jednoduché a medzi vedcami dodnes nevládne zhoda o tom ako vlastne prebiehalo. Isté je len to, že pôvodní obyvatelia Rapa Nui boli Polynézania. Ich pravlasťou je teda juhovýchodná Ázia, z ktorej si priviezli aj svoj jazyk. Teórie, ktoré považovali za predkov Rapanuincov juhoamerických indiánov sú dnes vedcami všeobecne považované za nepotvrdené.

O dejinách Rapanuincov pred prvou návštevou Európanov sa toho dodnes vie prekvapujúco málo. Pri svojom bádaní sa totiž vedci môžu oprieť len o ústne legendy zaznamenané prvými európskymi kolonizátormi a o sporé archeologické nálezy. Najstaršie odhady dáta príchodu prvých ľudí sa pohybovali okolo rokov 300-400 nl, kládli teda kolonizáciu Rapa Nui do rovnakej doby, v ktorej došlo napríklad ku kolonizácii Havaja. Dnes sa však vedci domnievajú, že tieto odhady boli trochu nadnesené. Nápisy v tajomnom písme rongo-rongo, ktoré boli nájdené vyrezané do drevených doštičiek, alebo vyškrabané do kameňa vedcom bohužiaľ príliš nepomôžu. Písmo totiž nebolo doteraz rozlúštené a nie je ani isté, či vôbec vzniklo ešte pred príchodom bieleho muža.

 

Panenský raj pred príchodom ľudí

Ako vlastne vyzerala flóra Veľkonočného ostrova pred príchodom prvých ľudí, môžeme dnes tiež rekonštruovať len na základe nepriamych dôkazov, najmä analýzami zvyškov peľu a semien. Odľahlosť ostrova z neho urobila relatívne samostatný ekoregiónov, ktorému dominoval subtropický les, najmä palmy druhu Paschalococos disperta, ktorý je však už najmenej 350 rokov považovaný za úplne vyhynutý. Takýto palmový les potreboval ku svojmu rastu skutočne dlhý čas. Dnes je celý ostrov zarastený iba trávami, a tak je pôda vystavená masívnej erózii. Ľudia však nemali na svedomí iba porast ostrova. Čoskoro po ich príchode zmizli rozsiahle kolónie vtákov.

Prví kolonisti sa na svoje ďaleké a predovšetkým neisté cesty po širokých oceánoch dobre pripravili. Okrem zásob si so sebou prirodzene viezli aj zárodky svojej budúcej obživy - zvieratá a rastliny. Ako to však býva, s ľuďmi sa na prvých lodiach neviezli len návštevníci vítaní. Jedným z nevítaných bola aj krysa a práve prítomnosť týchto nových nájomníkov ostrova stála podľa bádateľov za masívnym úbytkom pôvodných paliem. Tieto nenásytné hlodavce si totiž veľmi obľúbili ich semená, a tak zabránili stromom v ďalšom množení.

 

Žiadna teória nie je definitívna

Archeologické výskumy na Veľkonočnom ostrove však stále pokračujú a spolu s rozrastajúcim sa poznaním prichádzajú ďalšie a ďalšie hypotézy. Na rozsiahlych územiach ostrova možno pod dnešným povrchom nájsť vrstvu popola a dreveného uhlia v hrúbke niekoľkých milimetrov. Pre tieto vrstvy existuje jediné možné vysvetlenie - množstvo rozsiahlych požiarov. Podľa nemeckých bádateľov teda prví ľudia ostrov doslova vypálili - pravdepodobne preto, aby získali poľnohospodársku pôdu. Pre popularitu Veľkonočného ostrova určite nikto neurobil viac, než nórsky zoológ a archeológ Thor Heyerdahl /1914-2002/. Okrem toho, že participoval na archeologických vykopávkach a ako prvý sa pokúšal rekonštruovať pohyb sôch moai, preslávil sa aj teóriou o tom, ako bol vlastne Veľkonočný ostrov osídlený. Heyerdahl vzal vážne miestnu legendu o tom, že ľudia prišli na ostrov z dvoch strán - z východu, podľa Heyerdahla z juhoamerickej pevniny, a až oveľa neskôr, až v asi v polovici 16. storočia, sa na ostrov dostali zo západu.

 

Prečo sa teda dnes stretávame na ostrove iba s Polynézanmi, teda typickými obyvateľmi tichomorských ostrovov, ktorí priplávali od západu a nie s potomkami juhoamerických Indiánov? Dôvod je podľa Heyerdahla prostý: žili oddelene, ale napokon a Polynézania druhú skupinu úplne "vyhladili" – niekedy v rozmedzí rokov 1722-1774. Dnes však medzi serióznymi archeológmi už na Heyerdahlovu teóriu prakticky nikto neverí. Testy DNA ako súčasných obyvateľov ostrova, tak kostrových zvyškov jasne ukázali, že pred príchodom Európanov žili na ostrove len príslušníci jedného polynézskeho etnika.

 

Zdroj: 21.století 7/2010

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

  • 3 weeks later...

Kde vlastně ležel krétský labyrint?

 

Když britský archeolog Arthur Evans na samém počátku 20. století začal s vykopávkami ve městě Knossos na Krétě, brzy hrdě prohlásil: „Nalezl jsem mytický labyrint krále Minoa!“ Ačkoliv tuto pohádku slyší každý rok na 600 000 návštěvníků tohoto památného místa, o její věrohodnosti je možné pochybovat. Legendárním místem mohl být spíše jeden z krétských jeskynních systémů.

Význam práce slavného archeologa Arthura Johna Evanse (1851–1941) pro lepší poznání významné části evropské historie lze stěží přecenit. Tento nadšený Angličan doslova vykopal ze země kdysi slavnou a mocnou civilizaci, kterou sám podle mytického krétského krále nazval civilizací minojskou. První objevy sice ve městě Knossos učinil již krétský obchodník se starožitnostmi Minos Kalokairintos v roce 1878, nebýt však Evanse, který v roce 1900 celou lokalitu zakoupil, skončily by nesmírně cenné zbytky paláce a tabulky popsané krétským písmem v soukromých sbírkách zbohatlíků a jejich skutečný význam by vědě nejspíše unikl. Evansovo nadšení, s nímž se po celý život zasazoval o význam krétské civilizace, mělo však i odvrácenou stránku. Svoje někdy až příliš jednostranné názory prosazoval silou své autority, ať již byly správné či nikoliv. Jednou z takových vědeckých „báchorek“ by mohla být i ta o skutečném labyrintu krále Minoa.

Až do doby, kedy sa Artur Evans pustil na juhu Kréty do systematických vykopávok, mali Európania za to, že dávna civilizácia Kréty aj so svojím labyrintom patrí iba do sveta bájí a rozprávok. Evans sa však začal pod rukami postupne vynárať obraz, podľa ktorého si Kréta svoju dávnu grécku prezývku "ostrov blažených" skutočne zaslúžila. Okolo roku 2000 pred n.l. sa na tejto frekventovanej križovatke námorných a obchodných ciest začala formovať civilizácia, ktorá si svojou technologickou vyspelosťou, bohatstvom a vysokou životnou úrovňou nezadala s najväčšími civilizáciami svojej doby, vrátane mocného Egypta. Kultúra, ktorá si podľa honosných palácov v jej najvýznamnejších centrách, ako bol Knossos, Faistos či Mallie, vyslúžila prezývku "palácová", však dostala niekedy okolo roku 1630 pred n.l. smrteľnú ranu od výbuchu sopky Théry /zvyšky po nej, to je dnešné drobné súostrovie Santorini/. Okolo roku 1450 pred n.l. končia dejiny krétskej palácovej civilizácie úplne. Podieľal sa na tom buď vpád tajomných "morských národov", alebo mocenské záujmy mykénských Grékov z pevniny. Nadvládu nad Stredozemným morom prevzali Feničania a napokon Gréci.

 

Keď Artur Evans objavil zvyšky paláca v meste Knossos, nepotreboval veľkú fantáziu na to, aby ho začal považovať za skutočný predobraz báje o krétskom labyrinte. Palác bol na svoju dobu neuveriteľne komplikovanú stavbou, skutočným bludiskom pracovných, obytných a skladovacích miestností. Že išlo o skutočný predobraz mýtického labyrintu, svedčí však i pôvod jeho názvu. Odborníci ho odvodzujú zo slova labrys, ktoré nepochádza z gréčtiny, ale z jazyka národa Lýdov, ktorí obývali dnešné centrum Turecka, prípona - inthos, ktorá znamená "miesto", však už gréckeho pôvodu je. Labrys znamená doslova dvojitou sekeru. Tento symbol, ktorý sa vo svete mykénských Grékov vyrýval na ochranu pred zlou mocou (tzv. apotropaický symbol), je vyrytý v kameňoch na mnohých stavebných kameňoch paláca.

 

Súčasné výskumy britských geológov, vedené geografom z univerzity v britskom Oxforde Nicholasom Horwathom však naznačujú, že by slávny Evans nemusel mať nutne pravdu. Z pohľadu geológa nie je Kréta nič iné než akási obrovská vápencová kryha, v ktorej voda po tisíce rokov vytvárala najrôznejšie krasové javy. Kréta je, podobne ako kontinentálne Grécko, pretkaná jaskyňami ako syr ementál. Horwathov tím objavil rad slepých zakončení jaskýň, ktoré boli na konci rozšírené, a mohli preto slúžiť k najrôznejším náboženským a magickým účelom. Tento systém leží asi 32 kilometrov južne od mesta Knossos a je miestnymi obyvateľmi už po stáročia nazývaný "jaskyňou Labyrintu".

 

Spolu s ruinami dávneho rozsiahleho paláca v Knosse sa Evansovi podarilo nájsť aj okolo 3000 hlinených tabuliek, popísaných do tej doby neznámym písmom. Vedcom netrvalo dlho aby zistili, že tabuľky sú popísané dvoma druhmi písma, pre ktoré sa postupne zavedené používaním názvy lineárne A a lineárne B. Takmer okamžite začali vzrušené pokusy o ich rozlúštenie. Úspech však slávili iba Briti Michael Ventris s Johnom Chadwickom, ktorým sa v priebehu rokov 1951-1953 podarilo dokázať, že písmo lineárne B zaznamenáva dávnu formu gréckeho jazyka. Tabuľky popísané lineárnym písmom B nachádzame aj na gréckej pevnine, ale len v meste Pylos na Peloponéze. Staršie písmo lineárne A, ktoré používali príslušníci palácovej kultúry v rokoch 1900-1700 pred n.l., sa však doteraz nikomu rozlúštiť nepodarilo. Je to dané v prvom rade tým, že pôvod i jazyk týchto dávnych Kréťanov je stále zahalený tajomstvom. Niektorí autori vsádzajú na to, že tento jazyk patril medzi jazyky Tirrenia, iní v ňom vidia obdobu féničtiny či Maloázijskom luwijštiny zo skupiny tzv anatolských jazykov.

 

post-88-0-30718700-1328346317.gif

 

post-88-0-18123400-1328347208.jpg

 

Zdroj: Epocha 5/2010

http://cs.wikipedia....C5%AFv_labyrint

  • Upvote 2
Link to comment
Share on other sites

Zapomenutý osud otce největího vejvůdce: Šlo o pomstu zhrzeného milence?

 

Filip II. /asi 382-336 před n.l./ přichází na svét s královskou krví v žilách. V praxi to znamená, že na jedné straně mu nehrozí smrt hlady, na druhé je již od narození otrokem své vlasti. Filip, jehož jméno můžeme z řečtiny přeložit jako milovník koní, se stáva spíš politickou komoditou než člověkem. Mládí tráví v Thébách, kam jej otec pošle jako rukojmí na stvrzení míru s Makedonií. Vyrůstá v rodině vejevůdce Pammena – a už zdes e ukazuje, že bude silným panovníkem. Místo détských her se poctivě učí vojenskému řemeslu. Bud se mu to hodit.

Bitevním polem se nesou vzdechyumírajících. Duše pomalu uniká i z Perdikka III. /?-359 před n.l./, Filipova staršího bratra. Na trůnu se dlouho neohřál ...

A Filip? Sotva sa vrátil domov, musí sa ujať výchovy bratovho neplnoletého syna Amynta IV. A až synovec dospeje, mal by mu vládu prenechať. Všetci najbližší mu radia, aby sa ho zbavil, však likvidácia mladistvých konkurentov v boji o trón v tých časoch nie je ničím neobvyklým. Filip to ale odmieta. O dva roky vojenské zhromaždenie volí Filipa kráľom ... a problém s "pozabudnutým" synovcom sa bude riešiť až pred nástupom Alexandra Veľkého /356-323 pred n.l./ na trón. Ako? Amyntovým zavraždením.

Macedónsko sa "topí" v biede a Pella, svojho času majestátne mesto pripomína špinavú dieru. "Susedia" sa tiež netvária priateľsky, ale Filipovým šťastím je, že bojujú medzi sebou, Macedóniu si nevšímajú, podľa nich tam niet čo rabovať. Filip však zorganizuje vojsko, rozhádaní Gréci sa brániť nedokážu a pomaly väčšina z nich skladá hold macedónskemu kráľovi. Tu sa ukázala Filipova prezieravosť ... porazeným nepriateľom navrhne všeobecný mier a grécke štáty združí do vojenského spolku, ktorého hlavou je Filip. Brúsi si však zuby aj na Perziu.

O jeho "sexuálnom apetíte" kolujú legendy ... vie sa o ňom, že mal sedem manželiek, ale naraz, nie postupne! A stíha všetko. O počte jeho potomkov sa historici môžu iba domnievať. Najslávnejším z nich je bezosporu Alexander, budúci vládca sveta. Významnou je tiež jeho dcéra Cleopatra /asi 356-308 pred n.l./, ktorú Filip stihol zasnúbiť s Alexandrom Epeirským /370-331 pred n.l./. Počas svadobnej veselice je však Filip zavraždený. O vrahovi nie je pochýb, je to osobný strážca Pausanias, a ten je na rozkaz Alexandra popravený. Zlé jazyky tvrdia, že Filipa dala popraviť Filipova manželka a Alexandrova matka Olympia /375-316 pred n.l./, iní tvrdia, že vrahom bol sám Alexander. Mohlo však íst aj o pomstu, Filip a Pausanias boli údajne určitý čas milencami, ale kráľ vzťah ukončil. Alexander údajného vraha potrestá, avšak neskôr mu Olympia necháva vybudovať pomník, čo by mohlo byť vodítkom, kto za tým všetkým stál, kto "viedol" ruku vraha ...

______________________________

 

Filip dnes "žije" v tieni svojho syna. Zatiaľ čo na Alexandra sa spomína ako na najväčšieho vojvodcu, jeho otec Filip II. je označovaný ako tyran. Že dokázal z barbarskej krajiny vybudovať moderné kráľovstvo, že priniesol do Grécka helénizmus, a že iba vďaka jeho životnej práci sa mohol Alexander vydávať do vojen, to v archívoch ostáva ukryté a zapadá prachom.

 

..................... Filip II. ......................................... manželka Olympia

post-88-0-49945100-1328973165.jpg... post-88-0-13832600-1328973174.jpg

 

Zdroj: Epocha special 1/2012

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

Zareagujem na tvoj prispevok o labyrinte, secretka,

Prave nedavno som si citala o Knosse a dost sa polemizovalo o tomto odokrytom palaci, ktory nemohol byt obytny, kedze splet chodbiciek a roznych slepych uliciek by tazko bola v palaci, jedine ze by sa tam chceli hrat na schovavacku, co tiez nie je zly napad :D...nakolko v nom vsak neboli ani okna a vylucilo sa aj miesto na pochovavanie, tak ma argumenty presvedcuju, ze je to isto bajny labyrint...mozno tam nebol minotaur, ako existuje v bajkach, ale labirint je skutocny a moc krasny :) vidno, ze ten, kto ho dal postavit, musel mat ohromny zmysel pre krasu..

Link to comment
Share on other sites

Výpravy, ktoré výrazne zmenili podľad človeka na cestovanie po moriach a prispeli tiež k novým objavom.

 

1/4

Kto: výprava Portugalca Fernäa de Magalhaesa /1486-1521/

Trasa plavby: zo Španielska na západ úžinou na juhu Ameriky, ktorú po ňom pomenovali Magalhaesov prieliv, cez Tichý a Indický oceán späť

Výnimočnosť: prvá expedícia, ktorá oboplula svet

Kedy: od 20. septembra 1519 do 6. septembra 1522

 

Magalhaes sa narodil v portugalskom Sabrose v schudobnelej šľachtickej rodine. Ako 25-ročný vyplával do Indie, ale keďže sa plavia bez povolenia, vrátia ho späť. V roku 1514 je prepustený zo štátnych služieb pre tajné obchody s Maurami. Magalhaes ponákne svoje služby Španielsku, ktorého kráľ Karel V. /1500-1558/ hodlá nájsť novú západnú cestu do Indie. Vysiela výpravu k indonézskym ostrovom a veliteľom výpravy menuje práve Magalhaesa.

Magalhaes vypláva z juhošpanielskeho prístavu 20. septembra 1915 na lodi Trinidad a nasledujú ho lode San Antonio, Conceptión, Victoria a Santiago ... spolu 235 mužov. Vydávajú sa cez Atlantik a v decembri zakotvia neďaleko dnešného Rio de Janeira. Neskôr sa plavia pozdĺž juhoamerických brehov smerom na juh a po márnych bojoch s búrkami strávia zimu v zálive. A tu vypukne na troch z piatich lodí vzbura, ale veliteľ ju nemilosrdne potlačí. Dvaja kapitáni sú popravení a tretieho vysadia na opustený breh!

Na ďaľšej ceste stroskotá loď Santiago, ale členovia posádky sú zachránení. Konečne výprava objaví ústie hľadaného prielivu pri južnom výbežku Južnej Ameriky, ktorý je neskôr pomenovaný ako Magalhaesov prieliv. Štyri lode sa dávajú na namáhavú plavbu úžinou plnou úskalí, dlhú 600 km. Loď San Antonio vysielajú na prieskum, ale výprava dezertuje, vracia sa do Španielska a falošne obviní veliteľa zo zrady španielskej koruny. Zbývajúce tri lode vplúvajú do oceánu, ktorý Magalhaes nazve Tichým.

Cesta bez pristania na kúsku pevnej zeme trvá skoro štyri mesiace, a tu nastáva najťažší úsek cesty – nie je čo jesť, nie je čo piť a väčšina posádky ochorie na skorbut. Keď doplujú k ostrovu Cebu na Filipínach, Magalhaes zomiera v bitke s domorodcami. Na čelo výpravy sa postavil Juan Sebastián del Cano /1476-1526/. V plavbe pokračuje na Moluky, kde nalodí korenie. Schátraná loď Trinidad však náklad neunesie a prehnitý trup praskne. Indickým oceánom sa domov vracia iba Victoria s päťdesiatimi mužmi, z ktorých však cestou väčšina vyčerpaná zomiera. Kapitán Cano sa napokon do Španielska vráti s iba sedemástimi námorníkmi!

• Výprava Magalhaesa je revolučná v tom, že skutočne oboplula zem a priniesla tak jasný dôkaz o guľatosti zeme a jednote oceánov.

 

post-88-0-94142500-1329664165.jpg post-88-0-25001400-1329664172.png

 

post-88-0-02415400-1329664180.png

 

post-88-0-80539500-1329664190.jpg

http://cs.wikipedia...._Magalh%C3%A3es

* * *

2/4

Kto: anglický prírodovedec Charles Darvin /1809-1882/

Trasa plavby: z Anglie okolo pobrežia Južnej Ameriky, cez Nový Zéland, Sydney, Kapské mesto a západné pobrežie Afriky späť

Výnimočnosť: získané poznatky priniesli dramatické zmeny v mnohých odvetviach vedy

Kedy: od 27. decembra 1831 do 6. októbra 1836

http://www.google.sk...iw=1067&bih=789

* * *

3/4

Kto: Joshua Slocum /1844-1909/, Kanaďan, neskôr prijal americkú príslušnosť

Trasa plavby: z Bostonu v USA do Kanady, cez Atlantik do Gibraltáru, neskôr na západ a cez Južnú Ameriku, Austráliu a južnú Afriku sa vrátil späť

Výnimočnosť: prvé oboplávanie sveta jednotlivcom

Kedy: od 24. apríla 1895 do 27. júna 1898

http://www.google.sk...iw=1067&bih=789

* * *

4/4

Kto: anglická náboženská skupina puritánov a nových osadníkov

Trasa plavby: z anglického Playmontu do zátoky pri dnešnom Cape Cod v Novej Anglii /USA/

Výnimočnosť: boli prvými stálymi britskými osadníkmi v Novej Anglii; dali základ demokracii, neskorším revolučným zmenám, aj vzniku USA

Kedy: od 16. septembra do 21. novembra 1620

http://www.google.sk...iw=1067&bih=789

Zdroj: Epocha 4/2012

Link to comment
Share on other sites

  • 4 weeks later...

Indiáni přišli z jížní Sibiře. Museli přejít zamrzlý Beringův průliv.

Původní obyvatelé Severní Ameriky před desítkami tisíc let žili na území dnešního Altajského kraje, tedy v oblasti při hranicích Ruské federace s Kazachstánem, Mongolskem a Čínou. Potvrdila to analýza DNA, kterou nedávno provedli vědci z Pensylvánské univerzity v USA.

Sibírske korene amerických indiánov vedci hľadali už oveľa skôr, ale presvedčivý dôkaz o presnej lokalite sa podľa expertov podarilo nájsť až teraz. Priniesla ho genetická analýza pozostatkov ľudí, ktorí na území Altaja žili pred 20 až 25 tisíc rokmi. Ich porovnanie s DNA amerických indiánov vedcov utvrdilo v presvedčení, že pôvodnou vlasťou amerických kmeňov je práve južná Sibír. Odborníci tiež zistili, že zhruba pred 13 až 14 tisíc rokmi sa genetický kód Altajcov a amerických indiánov začal rozlišovať. Potvrdzuje to predošlé domnienky, že práve v tejto dobe predkovia indiánov prekročili zamrznutý Beringov prieliv oddeľujúci východosibírsku Čukotku od Aljašky.

 

post-88-0-14312500-1331971884.jpg

Zdroj: Epocha 6/2012

http://www.google.sk...iw=1062&bih=789

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

  • 2 weeks later...

Čeho si v Timbuktu cenili víc než zlata?

V malé kolonii, kterou si jako svůj provizorní tábor založili kočovní Tuaregové, žije stará žena jménem Buktu a žíznivým cestovatelům ochotně podává ze studně vodu. Mezi členy karavany se pro toto místo rychle vžívá název Tim-buktu („tim“ podle některých znamená místo nebo studna). Oáza leží na křižovatce frekventovaných obchodních cest v západní Africe, a tak je tu neustále živo. Už v průběhu 11. století se vesnice rozrůstá v pulzující metropoli. Vzkvétá tu hlavně obchod se solí, zlatem, slonovinou, koňmi a otroky.

 

Prosperita autonómneho mesta sem nakoniec priláka aj vládcu susednej mocnej a bohatej ríše Mali Musu I. /asi 1280-asi 1337/. Prvýkrát sem zavíta v roku 1324, keď sa v sprievode mnohopočetnej karavany, viac ako 60 000 ľudí vydáva na púť do posvätnej Mekky. Timbuktu si zamiluje a rozhodne sa pripojiť si ho k svojej krajine. Panovník vezie so sebou tony zlata, ktoré po ceste rozhadzuje plným priehrštím.

Zvesti o nechutne bohatom vládcovia a jeho ríši sa postupne rozširujú až do Európy. Správy o rozprávkovom bohatstve sú však trochu prehnané, pretože domy zo zlata sa v Timbuktu nikdy nestavali. Zato už v 12. storočí tu stáli tri univerzity a mesto bolo široko ďaleko známe ako centrum vzdelanosti, kde sa knihy cenia viac ako zlato.

Obchodné karavany sem privážajú náklady kníh, dielne na prepisovanie vzácnych zväzkov sú pomaly na každom rohu. V polovici 15. storočia žije v metropole Timbuktu cez 100 000 ľudí a štvrtina z toho sú práve učenci.

Zlaté časy učencov pokračujú ešte za vlády songhajského panovníka Askima Veľkého /asi 1442-1538/, v roku 1591 však do Timbuktu vtrhne armáda Ahmeda I. al-Mansura /1549-1603/, ktorého vojaci knižnice podpália a rad učencov popravia. Timbuktu chátra a kedysi rušné ulice zanáša piesok.

 

Legendy o meste plnom zlata však žijú ďalej a v roku 1618 sem až z Londýna mieria prvé expedície za účelom nadviazania obchodného styku. Jej členovia sú však zmasakrovaní nepriateľskými domorodcami skôr, ako Timbuktu vôbec nájdu.

Desaťročia plynú, ale Timbuktu ešte nikto z Európanov neobjavil. Existuje vôbec? Akékoľvek snahy preniknúť do vnútra čierneho kontinentu narážajú na neprekonateľný odpor domorodcov. Aby podporila elán nádejných cestovateľov, vypisuje v roku 1824 francúzska Geografická spoločnosť odmenu 10 000 frankov pre toho, kto legendárne mesto objaví. Už začiatkom nasledujúceho roka sa v sprievode veľkej karavány na púť Saharou vydáva prvý dobrodruh - urastený škótsky vojak Alexander Gordon Laing /1793-1826/. Čoskoro je v jednej oáze prepadnutý a dobodaný, ale v ceste pokračuje ďalej a v roku 1826 konečne prichádza do Timbuktu. Odmenu od Geografické spoločnosti však nezíska - na spiatočnej ceste je totiž zavraždený.

 

Francúzsky dobrodruh René Caillié /1799-1838/ volí úplne inú taktiku a aby sa do Timbuktu dostal, prezlieka sa za moslima. Naučí sa tunajší jazyk i zvyky a v roku 1825 sa pripája k jednej arabskej karaváne. So sebou má len pár čačiek ako platidlo, kompas, korán s vloženými bielymi stránkami na poznámky a červený dáždnik. "Narodil som sa v egyptskej Alexandrii, ale francúzski vojaci ma zajali a odvliekli do Francúzska ako otroka," vysvetľuje po ceste nedôverčivým moslimom svoj ​​podivný prízvuk. V púšti ho sužuje smäd, horúčky, skorbut a bolestivé zranenia, ale napriek tomu 20. apríla 1828 vstupuje do vysnívaného Timbuktu. Odvážneho Francúza tu prechádza zrak - avšak sklamaním. "Na prvý pohľad sa mi ponúka len zhluk hlinených, zle stavaných domov. Všetkými smermi je vidieť len ohromné ​​pláne pohyblivého piesku, "píše. Náplasťou mu snáď je len odmena 10 000 frankov, ktoré po návrate do Francúzska získava.

 

Bohatstvo mesta dávno zavial piesok, ale rozprávky o hromadách zlata žijú ďalej ...

post-88-0-94493500-1332927997.jpg

Zdroj: History revue 4/2012

http://www.google.sk...iw=1058&bih=785

Link to comment
Share on other sites

Zachránil slávneho kartografa z väzenia sám kráľ?

Odvážlivcom, ktorý sa v 17. storočí vydáva do neprebádanej brazílskej džungle je český jezuita Samuel Fritz /1654-1725/. Podľa súčasného odborníka sa Česi o Brazíliu začali zaujímať už na konci 16. storočia, ale prvý dôkaz, že na brazílske územie vstúpili pochádza až z roku 1647.

Spoločne s jezuitom Fritzom sa cez oceán plaví aj jeho celoživotný priateľ Jindřich Václav Richter /1653-1696/. Osud však oboch pri misii zavedie na rôzne miesta a Fritz sa neskôr dozvedá, že jeho kamaráta zabili indiáni.

Aj keď sa Fritz u indiánov teší veľkému rešpektu, aj u neho v roku 1689 nastávajú problémy. Misionár sa počas záplav dostáva na územie kontrolované Portugalcami, nepriatelia využijú jeho nemoc, obvinia ho zo špionáže a zavrú do žalára. Až po poldruha roku sa pre neho brány väzenia otvoria na príkaz samotného portugalského kráľa Petra II. /1648-1706/.

Samuel Fritz ako prvý na svete zobrazil celý tok rieky Amazonky, za čo si vyslúžil obdiv ďalších generácii cestovateľov.

 

post-88-0-83651500-1333383026.jpg post-88-0-21025700-1333383032.jpg

 

post-88-0-24469900-1333383039.jpeg

Zdroj: History revue 4/2012

http://cs.wikipedia....ki/Samuel_Fritz

http://www.google.sk...iw=1034&bih=785

Link to comment
Share on other sites

Niekoľko najväčších mýtov o starovekom Egypte.

 

Mýtus 1/

Hieroglyfy vynašli Egypťania:

Mnoho ľudí žije v predstave, že hieroglyfické písmo pochádza zo starého Egypta. Že egyptské hieroglyfy sú iba ilustráciami boli mnoho rokov presvedčení aj bádatelia, ktorí po tajomstvách starého Egypta pátrali už v stredoveku aj v novoveku ...

Fakty: Primitívne hieroglyfy sa do Egypta dostali počas nájazdov z Ázie. Rovnako tak je mýtom, že hieroglyfy zobrazujúce napr. obrázok hada majú nejakú súvislosť s mystikou a magickými zaklínadlami, pritom sa jednalo o úplne obyčajný nápis. Až keď bola počas Napoleonovho ťaženia do Egypta objavená tzv. Rossetská doska - http://sk.wikipedia.org/wiki/Rosettsk%C3%A1_doska - bola otvorená cesta k ich rozlúšteniu. Našiel ju dôstojník delostrelectva Pierre- François-Xavier Bouchard /1771-1822/ a doska obsahovala nápis kňaza, vyjadrujúceho v roku 196 pred n.l. vďaku kráľovi Ptolemaiovi V. Epifanovi.

 

Mýtus 2/

Služobníkov mŕtveho faraóna zabíjali:

Jeden z mýtov o Egypte hovorí, že po smrti faraóna služobníctvo zabili, aby ho sprevádzali na jeho poslednej ceste. Stalo sa to skutočne, ale iba u dvoch faraónov prvej dynastie. V ďalších rokoch sa však tento zvyk už nedodržiaval. Faraóni však do večnosti neodchádzali sami, odchádzali s nimi figúry a sochy, ktoré v záhrobí mali "oživnúť".

Fakty: v novembri bude 90 rokov, ako anglický egyptológ Howard Carter /1874-1939/ v Údolí kráľov objavil neporušenú a nevykradnutú hrobku, ktorá patrila mladému, vtedy ešte neznámemu faraónovi 18. dynastie Tutanchamónovi. Našiel v nej 3500 predmetov, z ktorých každý mal svoj význam a hrobka sa mala čo najviac podobať kráľovskému palácu.

 

Mýtus 3/

Kleopatra bola krásna:

William Shakespeare /1564-1616/ vo svojej hre Antónius a Kleopatra opísal egyptskú panovníčku ako nesmierne krásnu ženu a legendu o jej kráse ešte viac podporil veľkofilm, v ktorom Kleopatru stvárnila americká herečka Elizabeth Taylor.

Fakty: Na ženskú krásu je milión názorov, ale tvár Kleopatry by asi na prvý pohľad zaujala len málokoho. Podoba na rímskych minciach ukazuje, že Kleopatra mala veľký nos, veľmi vystupujúcu bradu a takmer žiadne pery. Samozrejme, vzniká tu otázka, či sa práve na rímske mince dá spoliehať. Keď britská egyptologička Sally Ann Ashon vygenerovala Kleopatrin 3D obraz, jeho výsledkom bola pekná žena so zmiešanými etnickými koreňmi. Kúzlo a šarm však mať musela, keď v jej sieťach uviazli Július Caesar /100 pred n.l. – 44 pred n.l./ aj Marcus Antonius /83 pred n.l. – 30 pred n.l./.

 

Mýtus 4/

Pyramídy stavali otroci:

Hollywoodská, ale aj biblická predstava hovorí o tisíckach otrokov plahočiacich sa pri stavbe pyramíd pomalým tempom s ťažkým nákladom.

Fakty: Podľa archeologických nálezov je však účasť otrokov na stavbe pyramíd úplne mimo realitu. Pyramídy stavali skôr zruční remeselníci a slobodní ľudia ... ich hroby boli nájdené hneď vedľa kráľovských pyramíd a len ťažko sa dá predstaviť, že by takáto pocta bola bývala dopriata obyčajným otrokom.

 

Mýtus 5/

Zotročení Izraeliti:

Biblia hovorí príbeh, ako Mojžiš vyviedol izraelský ľud z egyptského područia. Pred odchodom Židov z Egypta mal Hospodin zoslať na kraj pozdĺž rieky Níl desať rán, v podobe katastrof.

Fakty: Biblia je určite studnicou múdrosti s mravným kódexom, ale v tomto prípade je z historického hľadiska akosi mimo. Zo starovekého Egypta sa dochovalo mnoho letopisov a záznamov, takže si vedci mohli celkom podrobne znázorniť podrobnú časovú osu života staroegyptskej civilizácie. Žiadny z egyptských záznamov sa nezmieňuje o židovských otrokoch, o desiatich apokalyptických rokoch epidémií a katastrof a tiež neexistuje archeologický dôkaz o tisíckach izraelitov obývajúcich Egypt, či priľahlú púšť. Útek takého množstva otrokov by naviac totálne zdevastoval egyptskú ekonomiku, a pritom kroniky hovoria, že v čase údajného exodu egyptské hospodárstvo výrazne prosperovalo.

 

Mýtus 6/

Tutanchamonova hrobka prináša smrť:

Tutanchamonova hrobka mala byť údajne prekliata, a kto nepovolaný do nej vstúpil, toho si skoro nájde smrť.

Fakty: Človek je tvor smrteľný, a je teda jasné, že aj členovia expedície, ktorí Tutanchamonovu hrobku našli, museli skôr, či neskôr opustiť tento svet. Z 58-člennej výpravy, ktorú viedol britský archeológ Howard Carter pol roka po odkrytí hrobky zomrel sponzor a člen expedície lord Carnarvon /1866-1923/. Síce to bola smrteľná udalosť, ale na druhej strane, lord už mal 67 rokov. Z celkového počtu 58 členov v priebehu desiatich rokov zomrelo 8 členov výpravy, čo činí necelých 14%.

 

Mýtus 7/

Pomoc od mimozemšťanov:

Postaviť pyramídu je nadľudský výkon, a tak museli Egypťanom pomáhať mimozemskí pomocníci. Aj niektoré staroegyptské maľby dokonca mimozemšťanov znázorňujú.

Fakty: Dlho boli bádatelia presvedčení, že dvaapoltonové balvany boli zdvíhané pomocou vonkajšej rampy. Niektoré nové teórie však hovoria aj o rampe vnútornej, a tiež o tom, že na stavbe jednej pyramídy nepracovali státisíce robotníkov, ale postačovali štyri tisícky. Pri stavbe prvých 43 m mali robotníci použiť vonkajšiu rampu, potom postavili rampu vnútornú, a tak dostali kamene až k vrcholu. Možno však je, že obe rampy používali súčasne.

 

A že pyramídy stavali trebárs aj Mayovia? Je to predsa bežná vec, že rôzne kultúry časom dospejú do rovnakej fázy vývoja ... a je úplne jedno, či s to týka filozofie, techniky, alebo architektúry.

Zdroj: 21.století 4/2012

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

  • 1 month later...

Který král Václav zplodil nemanželskou dceru?

Výhodně se provdat za významného šlechtice nebo nechat zavřít do kláštera. Takový je na začátku 14. století obvyklý úděl dcer panovníckych rodů. Pro ty nemanželské ovšem připadá do úvahy jenom ta druhá možnost ...

Múry kláštora sú tak v prvej polovici 14. storočia určené aj pre Alžbětu/Elišku Přemyslovnu /*20.I.1292 Praha – † 28.9.1330 Vyšehrad/ o existencii ktorej historici nemali dlho ani poňatia.

Jan Volek, nemanželský syn českého panovníka Václava II. /1271-1305/ a neznámej Anežky, ktorej pôvod zostáva dodnes záhadou, trávi začiatok roka 1332 na pápežskom dvore vo francúzskom Avignone. V roli diplomata tu má za úlohu zariadiť vydanie niekoľkých listín, o ktoré vtedajšiu hlavu katolíckej cirkvi Jána XXII. /asi 1244-1334/ žiada český kráľ Ján Luxemburský /1296-1346/. Pápežskí pisári vyhotovujú dokumenty a medzi nimi sa jeden týka Alžbety ... nesie dátum 9.1.1332 a jeho riadky naznačujú, že sa narodila ako dcéra kráľa Václava, vtedy slobodného a neznámej matky.

Za vlády Luxemburgovcov sa přemyslovskí ľavobočci "tešili" dobrému postaveniu, pretože novým vládcom je jasné, že sa o nelegitímnych potomkov musia postarať. A tak sa Alžbeta ocitá v ženskom kláštore v obci Pohled /dnešný Havlíčkův Brod/. Mnišky ju vychovávajú v presvedčení, že v dospelosti sa stane jednou z nich. Začiatkom roku 1332 už má za sebou aj zloženie rehoľných sľubov, ale náhle požiada o prestup do kláštora k pražským benediktínkam. Získala dišpenz z nelegitímneho pôvodu s právom zastávať akýkoľvek úrad v kláštore vrátane hodnosti abatyše a dostala aj povolenie na prestup do kláštora benediktínok sv. Jiří. V pápežskom dokumente sa tiež nachádza poznámka, že Alžbeta je "debilitatis corporis", čiže telesne slabá, podrobnosti ale spis neuvádza. U benediktínok je Alžbeta osem rokov, potom sa stáva abatyšou nového ženského benediktínskeho kláštora v juhomoravskom Pustiměři, ktorý v roku 1340 založil Jan Volek, Alžbetin príbuzný. "Ako" vzdialený je záhadou, a tiež nie je jasné, ktorý z českých kráľov – Václavov - otcom dievčaťa vlastne bol.

 

Záhadu okolo Alžbetinho otca by mohla pomôcť rozlúštiť zmienka, že v dobe jej príchodu na svet bol otec slobodný. Pokiaľ by jej otcom bol Václav II., musela by sa narodiť pred rokom 1285, vtedy sa panovník oženil s Gutou Habsburskou /1271-1297/. V čase udelenia pápežského dišpenzu by tak Alžbeta mala 47 rokov, ale podľa vtedajších zvykov sa pápežský dišpenz zvykol udeľovať v omnoho nižšom veku, a preto je pravdepodobnejšie, že sa Alžbeta narodila ako jediný potomok kráľa Václava III. /1289-1306/ pred jeho svatbou s Violou Tešínskou /asi 1290-1317/, a to v roku 1305. Udelenie dišpenzu v 27. rokoch by skôr zodpovedalo dobovým tradíciám.

 

..........................................................Alžbeta

............................................post-88-0-92099300-1336124269.jpg

 

post-88-0-44987200-1336124295.jpg

Zdroj: History revue 5/2012

http://cs.wikipedia....%C5%99emyslovna

http://www.google.sk...iw=1049&bih=702

http://www.google.sk...iw=1049&bih=702

Link to comment
Share on other sites

Knieža Boleslav III., prezývaný Ryšavý /† 1037/ zasadol na trón v roku 999 po smrti svojho otca Boleslava II. Hneď na začiatku svojho vládnutia sa okamžite snaží zbaviť svojich mladších súrodencov – staršieho Jaromíra dáva vykastrovať, mladšieho Oldřicha sa snaži utopiť, a tak obaja súrodenci s matkou, kňažnou Emmou unikajú do Bavorska. Kronikár Dětmar o Boleslavovi III. Píše, že panuje „samovládně jako zlostný králik“. Ešte horšími slovami Boleslava III. častuje v 19. storočí historik František Palacký.

 

K velikému národu českého neštěstí stalo se, že po Boleslavovi Pobožném vstoupil na trůn dědičným právem muž ze všech, kteří kdy na něm seděli, nejnehodnější ... BoleslavIII., příjmím Ryšavý, nebyl než obecný ničema ...

 

Zdroj: History revue special 1/2012

V roku 1002 bol Boleslav III. počas vzbury zvrhnutý z kniežacieho postu a vyhnaný z krajiny. O necelý rok sa však vracia späť a pri hostine na Pražskom hrade necháva zmasakrovať tých, ktorí stáli pri zrode rebélie. Poľské knieža Boleslav I. Chrabrý ho pozýva do Krakova, kde ho necháva "zradne" oslepiť a následne uväzniť. Vo väzení napokon Boleslav III. zomiera.

......post-88-0-57342800-1336201910.jpg

http://cs.wikipedia....ki/Boleslav_III.

http://www.google.sk...iw=1064&bih=702

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

Dlhšie som sa rozhodovala kam toto dať ... medzi archeológiu-architektúru-históriu, či náboženstvo?! :hmmm:

Rozhodla som sa napokon podľa podkladu odkiaľ som čerpala "základ" – a ten to uvádzal v časti "história"

/aj keď môj pôvodný zámer bol umiestniť to do témy "Judaizmus"/.

 

Najstaršie mesto sveta vzniklo pred 10 000 rokmi!

Mesto Jericho, alebo v arabčine Al-Ariha leží v hlbokej preliatčine 260 m pod úrovňou hladiny mora, severne od Mŕtveho mora a je najstarším trvale osídleným miestom na zemi. Archeologické výskumy tu postupne odkryli 22 vrstiev osídlení a je jasné, že za tak dlhú dobu existencie mesto mnohé zažilo a vlastne zažíva dodnes.

Pochopiteľne, presný dátum založenia Jericha známy nie je, ale najstaršie osady pochádzajú niekedy z doby okolo roku 9000 pred n.l. Najstaršia osada sa nachádzala na mieste nazývanom Tell es-Sultán, alebo inak Sultánov kopec. Vrch sa nachádza niekoľko km od súčasného mesta. Slovo tell v arabčine znamená mohylu, ale v archeologickej terminológii vyjadruje umelo vytvorené návršie, ktoré vzniklo postupným navrstvením osídlenia v rôznych epochách.

Prvé osídlenia pochádzajú z roku okolo 9000 pred n.l. a zatiaľ čo obyvatelia Európy žijú v tom čase ešte v jaskyniach, v Jerichu už "rastú" prvé kamenné stavby. Medzi 9.-8- storočím pred n.l. malo úctyhodnú rozlohu 40000 m2 a celá osada bol obohnaná kamenným múrom, na ktorom nechýbali ani strážne veže ... stretávame sa tu teda s najstaršími mestskými hradbami na svete.

Veža v hradbách Jericha je v mnohých ohľadoch zaujímavá. S vtedajšími technologickými možnosťami jej výstavba trvala asi desiatku rokov. Existujú hypotézy, že veža mala skôr kultovný význam. Neďaleký kopec totiž vrhal na mesto tieň a v čase slnovratu zasiahol svojim tieňom práve túto vežu. Vtedajší stavitelia mali podľa všetkého nezanedbateľné astronomické znalosti.

V samotnom meste boli domy postavené z hlinených tehál, podopreté drevenými hradami. Miestni obyvatelia už neboli odkázaní iba na lov, ale obrábanie pôdy nebolo pre nich neznámym pojmom. Na poliach Jericha rástla pšenica, jačmeň, aj strukoviny.

Bol tu objavený aj kult lebiek, ktorý nasvedčuje, že miestni ľudia uctievali významných mŕtvych ... lebky po pohrebnom obrade oddelili od tela a vystavili.

Najväčší rozmach dosiahlo Jericho v rokoch medzi 1700-1550 pred n.l., potom ho postihla prvá pohroma. Podľa biblickej legendy okolo roku 1400 pred n.l. poradil Hospodin útočiacemu vojsku Izraelitov sedemkrát pochodovať okolo hradieb s Archou dohody ... pri siedmom "kolečku" hradby mesta naozaj padli a cesta do mesta bola voľná. Hradby mesta však už potom opravené neboli.

Archeológov samozrejme zaujímalo, čo mohlo spôsobiť pád hradieb ... výskumy začali už v druhej polovici 19.storočia, ale až britský archeológ John Garstang /1876-1956/ našiel v rozmedzí rokov 1930-1936 niečo zaujímavého – odkryl vrstvy, ktorých vznik podľa neho odpovedal času skazy. Neskoršie výskumy však Garstangove tvrdenia vyvrátili. Britská bádateľka Kathleen Kenyon /1906-1978/ pri použití novej metódy skúmania dospela k záveru, že zničená vrstva pochádza zhruba z roku 1550 pred n.l., čo neskôr potvrdila aj metóda radiokarbonového merania. Závery tejto metódy skúmania hovoria, že "Opevnené mesto Tell es-Sulta /Jericho/ nebolo zničené okolo roku 1400 pred n.l.". Príčinou katastrofy nemusel byť vojenský útok, ale napríklad zemetrasenie.

Oblasť okolo Jericha mala zasiahnuť aj do života Ježiša Krista ... nad Jerichom sa týči Hora pokušenia, kde Ježiš strávil 40 dní o hlade potom, čo ho Ján Krstiteľ pokrstil. V roku 1874 tu grécko-ortodoxný rád postavil kláštor Sarandorion.

V Jerichu sa dodnes nachádza veľké množstvo pamiatok. Jednou z nich je mimoriadne vzácna mozaika Hišámovho paláca. Záchranou pamiatky, ktorá pochádza z 8. storočia a zaberá priestor 850 m2 je poverený švajčiarsky architekt Peter Zumthor.

 

post-88-0-24848000-1336456718.jpg

 

...........post-88-0-17885800-1336456728.jpg

 

post-88-0-06077400-1336456754.jpg

 

post-88-0-17130800-1336456761.jpg

 

post-88-0-12179100-1336456780.jpg

 

post-88-0-24542300-1336456788.jpg

Zdroj: 21.století extra 1/2012

http://sk.wikipedia.org/wiki/Jericho

http://www.google.sk...iw=1049&bih=702

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

  • 2 weeks later...

Vývoj politickej mapy Európy zhruba od 10. storočia

 

http://www.mojevideo.sk/v/6e7b3d43403b3e3b3a4338

 

Ináč na stránke mojevideo.sk pod týmto videom je diskusia, je zábavné sledovať niektoré komentáre, kde sa čudujú, kde je Veľká Morava, ale vlastne tam je viacero srandovných komentárov. Fakt neviem, čo tie decká v škole robia.

Link to comment
Share on other sites

Mata Hari: Chladnokrvná krásavica, alebo zlomená žena?

Holandská orientálna tanečnica Mata Hari /1876-1917/ je označovaná za najznámejšiu špiónku histórie. Úspech ale oslavuje predovšetkým preto, že s mužmi to skrátka vie. Kráska, ktorá svoju kariéru rozbieha v cirkuse a živí sa ako sporo odetá tanečnica, vie úplne presne, ako zapôsobiť. "Keď tancuje, je priamo magická," vyjadrujú sa o nej vtedajší umeleckí kritici. Je oslnivá, exotická a vďaka svojmu nenapodobiteľnému fluidu okúzľuje rad mocných. Prečo sa nakoniec príťažlivá femme fatale zapletie s nemeckou tajnou službou a skončí na popravisku?

 

Skvostná Mata Hari svojim tancom publikum doslova očarí. Krúti bokmi a postupne zo seba zhadzuje všetky vrstvy oblečenia, až jej zostanú len náramky a náušnice. Verejné vystúpenia nahej tanečnice sú úplnou senzáciou! Svet nebojácnu Matu Hari miluje a tá si v zákulisí mädlí ruky, je pyšná, že to dopracovala až sem. Pamätá si totiž úplne presne na chvíľu, kedy sa s pár korunami vydala do sveta a teraz je slávna!

 

Mata Hari má skrátka iskru. Vystupuje v najlepších parížskych salónoch, je pozývaná na súkromné milionárske vystúpenia, stáva sa milenkou mnohých významných mužov. Jej osobnosť je viac ako podmanivá, a preto nie je divu, keď s ponukou práce príde nemecká tajná služba a ona ponuku prijíma predovšetkým kvôli peniazom. Celý život sa vyžíva v intrigách, a tak sa nebojí ani tejto výzvy, to ale nevie do čoho vstupuje. Pohybuje sa na tenkom ľade, manipuluje s ľuďmi okolo a pracuje s tajnými informáciami, čoskoro sa navyše objavujú špekulácie, či náhodou "nehrá" na dve strany, na nemeckú a francúzsku. Naozaj môže pracovať pre dve tajné služby zároveň? Francúzsko má za to, že áno: "Čoskoro ju začali podozrievať z toho, že je dvojitou agentkou," spomína sa spisovateľ Rudolf Ströbinger /1931-2005/, a práve táto kauza jej nakoniec láme väzy!

 

Pri súde za zatvorenými dverami je Mata Hari obvinená z dvojitej špionáže a bez presvedčivých dôkazov je odsúdená na smrť! Tento rozsudok však prijíma vznešene: "Prijala smrť mužne a s úsmevom, ktorý na jej tvári videlo publikum v čase jej najväčších triumfov," píšu titulky vtedajších novín. Je si vedomá toho, že keby osudného rána nezomrela pri popravčej stene vo Vincennes neďaleko Paríža, upadla by zrejme dávno do zabudnutia, a to bolo niečo, čoho sa slávna kráska vždy obávala najviac.

 

post-88-0-71603300-1337500769.jpg

 

post-88-0-77220600-1337500776.jpg

Zdroj: Akta History revue 3/2012

http://www.google.sk/search?q=mata+hari&hl=sk&prmd=imvnso&tbm=isch&tbo=u&source=univ&sa=X&ei=AUq3T5TOJIri4QSQ5pG-CQ&sqi=2&ved=0CGoQsAQ&biw=989&bih=704

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

:)

v mene Mata Hari dodnes žije mítus, že je najtajomnejšou ženou a špiónkou všetkých čias, po jej demonštratívnej poprave začalo vychádzať najavo, že s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebola špiónkou, ani pre Francúzov, ani pre Nemcov.

narodila sa ako Margaretha Geertruida Zelle, mladučká sa vydala za o dvadsať rokov staršieho muža, mala s ním dve deti, dcéru a syna. manželstvo nefungovalo, po ceste na Jávu, kde sa mali usadiť, syn zomrel, a to definitívne skončilo etapu manželstva. manžel ju ako "zlú ženu", ktorá mala odvahu nefungujúce manželstvo opustiť, pred dcérou zapieral. Gerta sa pokúšala živiť ako herečka, ale nemala úspech. Dariť sa jej začalo, až keď vymyslela bájku o svojej indickej minulosti, a bez jedinej hodiny tanca začala tancovať. Vyvolávala škandál, ale vždy znovu sa na jej vystúpenia hrnuli davy.

nikdy viac nevidela svoju dcéru, pravdepodobne celé jej snaženie smerovalo k tomu, aby sa aj napriek vojnovým a nepriateľským časom a nepriateľstvu manžela k dcére dostala. Pravdepodobne, ako vysvitlo z neskorších výskumov súdobých materiálov a kutaní, bola Gerta osamelá a nešťastná žena, napriek cestičke do "vyšších kruhov" a nikdy nebola špiónom.

ale jej legenda žije ... :)

Link to comment
Share on other sites

Mladučký Ľudovít II. Bavorský /1845-1886/ sa vyberie do Kráľovského dvorného a Národného divadla v Mníchove, to ale netuší, ako veľmi ho toto predstavenia ovplyvní. Večer 2. februára 1861 je na programe romantická opera Lohengrin, ktorú nemecký hudobný skladateľ Richard Wagner /1813-1883/ napísal na motívy stredovekej nemeckej legendy. Wagnerov rozprávkový svet dospievajúceho kráľa úplne pohltí ... a keď potom v roku 1866 osemnásťročný Ľudovít usadne na bavorský trón, túži svoje bujné fantázie premeniť na skutočnosť!

 

Kráľ Ľudovít urobí z Wagnera svojho dvorného skladateľa. Snáď žiadny iný umelec v histórii nemal tak veľkorysého mecenáša. Hudobný skladateľ dostal peniaze na zaplatenie všetkých svojich dlhov, Ľudovít navyše pomáha financovať veľmi nákladné predstavenia Wagnerových opier. Niektoré z nich sú dokonca organizované pre kráľa ako jediného diváka! Ľudovít je s najväčšou pravdepodobnosťou homosexuál a jeho vzťah k Wagnerovi je síce iba platonický, ale rozhodne oveľa viac než priateľský. V jednom z listov kráľ skladateľovi dokonca píše: "Nemilujem žiadnu ženu, rodičov, žiadneho brata, žiadnych príbuzných, nikoho tak vrúcne a zo srdca, iba Vás!"

 

Vášeň pre umenie prejavuje Ľudovít tiež výstavbou okázalých panovníckych sídiel, vďaka ktorým si vyslúži prezývku "rozprávkový kráľ". Je tiež vášnivým zberateľom obrazov a sôch a týmito výstrednými aktivitami neúmerne zaťažuje bavorskú pokladňu. Je preto iba otázkou času, kedy jeho ministrom dôjde trpezlivosť. Pohár pretečie roku 1886 a kráľ je na svojom zámku Neuschwanstein vyhľadaný komisiou psychiatrov, ktorí ho zbavujú svojprávnosti. Pacient vtedy nie je ani riadne prehliadnutý, a preto je jasné, že sa jedná o vopred pripravené sprisahania. Krátky, ale o to dramatickejší epilóg Ľudovítovho života sa odohrá na zámku Berg neďaleko Mníchova, kde je kráľ internovaný.

 

Druhý deň po svojom príchode do Bergu vyráža Ľudovít v sprievode svojho osobného lekára, nemeckého psychiatra Bernharda von Guddena /1824-1886/, na podvečernú prechádzku zámockým parkom. Keď sa obaja muži dlho nevracajú, vydá sa ich osadenstvo zámku hľadať a neďalekého od brehu Starnberského jazera nájdu oboch mužov mŕtvych.

Boli snáď následník trónu a jeho psychiater zavraždení? Alebo spáchal Ľudovít samovraždu a starý doktor sa ho pokúšal zachrániť? V hre je však ešte aj tretia možnosť a tá počíta s Ľudovítovým pokusom o útek. Zosadený kráľ najprv zabil svojho väzniteľa a pri následnej snahe preplávať jazero ho stihol smrteľný záchvat mŕtvice.

Ktorá z verzií je správna ...?

 

.....post-88-0-51224400-1337669895.jpg post-88-0-81675100-1337669905.jpg

Zdroj: Akta History revue 1/2011

http://www.google.sk...iw=1036&bih=703

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

Sťahovanie gigantických monolitov:

 

1/ Najťažší monolit? Podstavec sochy!

Kto necháva kamene prepraviť: Marinos Carburis

Kedy: rok 1768

Váha monolitu: 1500 t

Zaujímavosť: inžinier využíva rovnaký princíp, ako guličkové ložiská

Tak, ako socha Slobody je symbolom New Yorku, ruský Petrohrad má svojho Jazdca z bronzu, sochu cára Petra I. Veľkého /1672-1725/. Ako poctu zakladateľovi mesta ju nechala postaviť cárovná Katarína II. Veľká /1729-1796/. Francúzskemu sochárovi Étienovi Maurice Falconetovi /1716-1791/ sa socha Petra I. na koni skutočne vydarila, ale ešte pôsobivejší je obrovský žulový podstavec, ktorý po opracovaní váži 1250 t.

Monolit je z vnútrozemia, vzdialeného 6 km od pobrežia Fínskeho zálivu. Sochár sa ho snažil opracovať na mieste, ale cárovná trvala na tom, že kameň musí byť dopravený do Petrohradu v celku! Niekto si vtedy spomenie na Marinosa Carburisa /1729-1782/, Gréka, slúžiaceho v cárskej armáde, pravdepodobne prvého Gréka s inžinierskym titulom vo vrecku ... a Carburis naozaj nesklame a navrhne jednoduché, geniálne riešenie. Počká, kým nastane zima a zem stvrdne na kameň, na zem nechá postaviť koľaje, po ktorých sa pohybujú kovové sánky na bronzových guličkých priemeru 13,5 cm. Na sánky "usadí" monolit a 400 ľudí tlačí balvan k pobrežiu deväť mesiacov. Aj keď to ide hladko ako po masle, koľajnice sú iba v 100-m dĺžke, a preto je ich potrebné po prejdení tejto dĺžky vždy rozobrať a znovu postaviť. Aj tak však postupujú vpred rýchlosťou 150 m/deň. Medzitým na kameni pilne pracujú kamenári, na pobreží balvan presunú na špeciálne pripravenú loď a dva roky od zahájenia prác sa balvan konečne dostane do cieľa. Dnes Hromový kameň slúži ako podstavec bronzovej sochy jazdca – cára Petra I. na koni.

 

post-88-0-22973100-1338356815.jpg

 

post-88-0-95626800-1338356821.jpg

 

2/ 20-tonovou moai pohne 160 mužov.

Kto necháva kamene prepraviť: Thor Heyerdahl, Pavel Pavel

Kedy: roky 1956, 1986

Váha monolitu: 20 a 9 t

Zaujímavosť: po celom Veľkonočnom ostrove je zdokumentovaných 887 sôch a ďalšie pribúdajú

Keď na prelome rokov 1955-1956 prichádza nórsky vedec, bádateľ a cestovateľ Thor Heyerdal /1914-2002/ na Veľkonočný ostrov, je očarovaný ... nielen samotným ostrovom, ale predovšetkým obrovskými sochami moai, ktorými je ostrov doslova "posiaty". Rozhodne sa prísť na kĺb záhade, ako ostrovania kedysi dávno kamenné kolosy prepravovali až do vzdialenosti 16 km, keď väčšina sôch váži okolo 20t, ale štyridsať z nich presahuje váhu 100t!

Zverbuje 80 silných mužov a za pomoci saní sa mu skutočne podarí sochy uviesť do pohybu. Heyerdahl je spokojný, ale zabúda, že dávna legenda hovorí, že sochy moai po ostrove kráčali ako ľudia.

Legenda ožije až o 30 rokov neskôr vďaka Čechovi Pavlovi Pavlovi. Doma v Strakonickach na betónových kópiách sôch skúša, ako by moai mohol "rozpohybovať". V roku 1986 požiada Heyerdahla, aby mohol byť súčasťou jednej z jeho ďalších výprav, aby ho mohol presvedčiť, že jeho sochy dokážu chodiť. Metóda spočíva v sústave lán. Jedna časť "ťahačov" rozkýva sochu lanami upevnenými v hornej časti a druhá skupina ťahačov ťahá za laná v spodnej časti - striedavo tak natáčajú sochu doprava a doľava a socha sa posúva dopredu, akoby kráčala.

Pri pokuse dokázal Pavol Pavol so 16-mi mužmi 9-tonovú, 4 m vysokú sochu premiestniť o šesť metrov!

 

post-88-0-65716500-1338356895.jpg post-88-0-84731900-1338356904.jpg

 

post-88-0-20537500-1338356914.jpg

http://fyzweb.cuni.c...ehov/stehov.htm

 

3/ Obelisk "sa" posunie až na tretí pokus

Kto necháva kamene prepraviť: Roger Hopkins, Mark Lehner

Kedy: rok 1999

Váha monolitu: 25 t

Zaujímavosť: Za deň utiahnu 10-20 m

Moderné pokusy ukázali, že v dávnych dobách obelisky prepravovali po zemi pomocou drevených saní na drevených kladách. Loď, ktorá následne obelisky po Níle prepravovala, musela byť široká ako dĺžka obelisku a dvakrát taká dlhá. Na konci leta 1999 dokázali inžinieri Roger Hopkins a americký archeológ Mark Lehner pred televíznymi kamerami, že skutočne je na saniach možné odtiahnuť obelisk váhy 25 t. Prvé dva pokusy nevyšli a spočiatku sa zdalo, že ani tretí pokus úspešný nebude. Keď stovka mužov obeliskom ani nepohla, povolali ďalších päťdesiat mužov a obelisk sa konečne "rozpohybuje". Rýchlosť je však žalostne malá - za jeden deň sú schopní posunúť sa iba o 10-20 m.

Ale predsa len dokážu, že presun obeliskov možný je.

http://tfguild.org/p...ts/obelisk.html

 

Zdroj: Epocha 11/2012

Link to comment
Share on other sites

  • 1 month later...

Byli Egypťané až v Austrálii?

"To je určitě písmo Egypťanů!" nadšeně vykřikne jeden z archeologů v národním parku Hunter Valley, který leží severně od města Sydney. Vzápětí ho ale zpraží vlna kritiky, která nález písma zpochybňuje. Vytesané skalní znaky jsou prý dílem podvodníka, který se potuluje po Austrálii. Gosfordské hieroglyfy badatelům přesto nedají spát.

Po východní části Austrálie je roztroušena řada takových vyrytých znaků. Dostávají jméno podle města Gosfordu v Novém Jižním Walesu, kde se nacházejí. Mohli staří Egypťané urazit tak dlouhou cestu a doplout až k břehům kontinentu na jižní polokouli?

Hieroglyfy boli v Austrálii prvýkrát objavené neďaleko Sydney už v roku 1910. Išlo o kamenné úlomky, na ktorých sa vynímali jasne rozpoznateľné znaky používané Egypťanmi pred viac ako 5000 rokmi. Všetky vzorky okamžite putovali do laboratórií a vedeckých pracovísk, kde sa podrobili vedeckému výskumu. A odborníci jasali! Všetko nasvedčuje tomu, že nájdené artefakty naozaj pochádzajú od našich predkov, žijúcich pred niekoľkými tisíckami rokov. Bádatelia sa preto vydávajú na miesta v okolí, aby našli ďalšie stopy po Egypťanoch.

V 50. rokoch minulého storočia k jaskyni Hunter Valley, ktorá sa nachádza asi 100 km od Sydney, čas od času zamieria skupinky turistov, o pár rokov neskôr sa týmto miestom prediera domorodec, ktorý hľadá svojho zatúlaného psa a vtedy muž narazí v jaskyni na podivné rytiny. Onedlho už na miesto mieria zástupy archeológov a egyptológov preskúmať pravosť nápisov.

Počiatočné nadšenie však strieda sklamanie. Na miesto sa dostavuje jeden egyptológ za druhým, ale aj keď znaky pripomínajú egyptské rytiny, nikto odkazy nedokáže prečítať. Z radov autorít sa ozývajú hlasy - "je to podvod". Začína sa pochybovať aj o pôvode ďalších nálezov na území Austrálie. Keď sa na iných miestach objavujú ďalšie symboly, alebo napríklad malá pyramída stará údajne tisíce rokov, laická verejnosť len krúti hlavou. "Kedysi tu býval emigrant z Juhoslávie, s nikým sa moc nebavil, ale chodil často okolo tých miest," hovoria domorodci. Malo sa to "odohrať" pred viac ako 30. rokmi a všetci už "majú jasno". Záhadný muž vo voľných chvíľach tesal do kameňa nápisy, ktoré majú pripomínať egyptské písmo.

 

"Hovoríme za jeho Výsosť, z tohto neradostného miesta, kam nás priviedla loď," číta nahlas Ray Johnson riadky, ktoré má napísané na papieri. Až on dokáže rozlúštiť odkaz vyrytý na skalách. Prečo sa to nepodarilo nikomu pred ním? "Je tu veľa glyfov, ktoré sa používali v raných dobách, preto si s tým kolegovia nevedeli rady," hovorí Johnson. Podľa neho sú odborníci zase o krok ďalej. Ale na potvrdenie toho, či starí Egypťania naozaj vystúpili pri brehoch Austrálie pred 5000 rokmi, si musíme ešte počkať.

 

Pochádza najstaršie písmo naozaj od Sumerov?

• Najstaršie písma pochádzajú až z 5. tisícročia pred n.l. a používali ich Sumeri, Egypťania, alebo Číňania. Ktorí ale boli prví?

• Oficiálne najstaršie písomné pamiatky pochádzajú od Sumerov alebo Egypťanov. Neboli to ale žiadne literárne diela. Jednotlivé znaky slúžili skôr ako hospodárske záznamy.

• Čas od času sa ale objaví niekto, kto tvrdí, že našiel ešte staršie písmo. Jedným takým prípadom môžu byť písomnosti balkánskej kultúry Vinca, alebo staromacedónsky jazyk, ktoré údajne vznikli už v 6. tisícročí pred n.l. Ich pravosť ale zatiaľ potvrdená nebola.

• Rovnako na tom je zatiaľ pravdepodobne najstarší nález na svete. Čínske piktogramy, ktoré sa našli v roku 2007 v jaskyni na severe Číny majú tiež pochádzať približne z roku 6000 pred n.l. Niektorí odborníci ale v pravosť nálezu neveria. Ázijský národ sa môže zatiaľ chváliť len tým, že má najstaršiu dochovanou sústavu znakov na svete.

 

Zdroj: Epocha 14/2012

http://eldar.cz/hade/ancient_egyptians_in_australia.htm

Link to comment
Share on other sites

  • 4 weeks later...

Vymenil Boleslav II. manželku za vznešenú vdovu?

Uprostred leta v roku 999 na pražskom trhovisku uzatvárajú benátsky kupec a Čech dobrý obchod s otrokmi. Mince, ktoré práve zmenili svojho majiteľa majú náramnú hodnotu a leskne sa na nich nápis ENMA REGINA /kráľovná Emma/. V Mělníku ich necháva raziť česká kňažná Emma, manželka kniežaťa Boleslava II. a napriek dobovým zvykom tieto mince neuvádzajú meno panujúceho kniežaťa. Nad tým, čo ju k tomu viedlo si márne dodnes historici lámu hlavy. Je možné, že mala kráľovský pôvod a vyššie postavenie ako jej manžel?! Alebo ich dala raziť až ako vdova?!

Navyše, mince sa podobajú tým, ktoré za života západofranského kráľa Lothara I. Francúzskeho /941-986/ nariadila vyrábať jeho žena, ktorá sa taktiež volala Emma a po Lotharovej smrti v roku 986 sa správy o nej postupne vytrácajú. Núka sa teda priamo hypotéza, že zmiznutá franská kráľovná - vdova, dcéra talianskeho kráľa Lothara II. a burgunskej princeznej Adelheidy, objavuje náhle na konci 80. rokov desiateho storočia po boku českého kniežaťa Boleslava.

Významný český dejepisec Gelusius Dobner /1719-1790/ považuje Emmu za burgundskú princeznú. Inšpiroval sa rukopisom nemeckého humanistu Heinricha Gundelfingena, ktorý v rukopise tvrdí, že pri Jindřichovi II. Bavorskom objavil označenie "cognatus ducis Bohemie" /bratranec, vojvoda z Čiech/. Usudzuje preto, že Emma bola sestrou Jindřichovej manželky Gizely. Avšak okrem neho nikto iný takúto pasáž v zmienenom texte neobjavil.

V skutočnosti ale všetko mohlo byť úplne inak. Podľa najnovšej hypotézy po smrti Lotharda zúri v Západofranskej ríši boj o nástupníctvo a vdova Emma prichádza o majetok. V núdzi sa obrátila na bavorského vojvodu Jindřicha II., ktorého manželka bola jej sesternicou, a on ju na hrad prijal.

Podľa súčasného historika Petra Charváta jej Jindřich pomoc neodmietne a vysiela poslov k českému kniežaťu. Poslovia dohodnú sobáš s Boleslavom, aj keď je ten v tom čase ženatý ... Boleslav zapudí svoju manželku a siahne po vznešenejšej partii. Týmto krokom však spôsobil definitívnu roztržku s biskupom Vojtechom, ktorý takéto porušenie manželského sľubu pokladal za natoľko bijúce do očí, že radšej opustil krajinu a odišiel do Ríma.

 

...............post-88-0-32963400-1343398396.jpg

Zdroj: History revue 8/2012

http://www.google.sk...iw=1024&bih=741

Link to comment
Share on other sites

  • 2 months later...

Nekompromisný dedko Ferdinand I. – svojich vnukov vylúčil z následníctva!

V roku 1547 sa Ferdinand II. /1529-1595/ zahľadel do krásnej dievčiny s prenikavým pohľadom a zlatistými vlasmi. Filipína Welser /1527-1580/ bola síce z vážnej rodiny, ale neurodzeného pôvodu. Skoro desať rokov sa ani nevideli, až sa ich pohľady znovu stretli v roku 1556 na zámku v juhočeskej Březnici.

Politické povinnosti Ferdinandovi II. mu v tom čase nebránia tráviť s dievčinou viac času. Svedkom ich dostaveníčok neboli len spievajúce vtáky v záhrade rozľahlého zámku, ale ich vzájomnej náklonnosti si všímala aj Filipínina teta, ktorá mala pochopenie pre zamilovanosť mladej dvojice. Dokonca ju môžno podozrievať z toho, že si užívala, keď mohla dvojici poskytnúť útočisko k milostným hrám. Akonáhle jej Ferdinand II. s Filipínou oznámili, že sa chcú vziať, teta Kateřina začala chystať všetko, aby sa budúci manželia mali ako v bavlnke. A vďaka nej sa oznámenie o svadobnom veselí nedostalo za múry březnického zámku.

Prvorodeným potomkom tajne zobratej dvojice je Andreas /1558-1600/, ale Filipína svoje tehotenstvo aj samotný pôrod musela tajiť, a tak po pôrode dieťa uložili na priedomie zámku a Filipína sa ponúkla, že sa o dieťa postará sama. Keď sa však táto situácia zopakovala trikrát, služobníctvo už tušilo, ako to s deťmi asi je.

Samotnému dedkovi to radšej povedal jeho syn. Cisár sa nestačil diviť, čo všetko pred ním jeho syn a nevesta zatajili. O manželstve a nových členoch rodiny sa pravdepodobne dozvedel už po narodení Andreasa a keď zistil, že zamilovanému páru nemôže stáť v ceste, s ich vzťahom sa zmieril. Vnúčatá ale môžu na následnícky trón zabudnúť a dvojicu navyše varuje, že ich nikto nesmie spolu vidieť.

Ľudia na Křivoklátě si však pobyt Filipíny pochvaľujú ... práve tu sa s deťmi ukrýva, a vďaka tomu je cisárom tolerovaná. V roku 1567 spolu s Ferdinandom II. odchádza na zámok Ambras neďaleko Innsbrucku, kde sa jej manžel ujíma vlády v Tirolsku.

Po Ferdinandovi I. nastupuje Maximilián II. /1527-1576/, ktorý si dvojicu príliš nevšíma. Manželia si ale aj tak prejdú ťažkou skúškou, dvakrát ich žiadajú, aby manželstvo zrušili., a to vo chvíli, keď sa rozhoduje o ďalších funkciách Ferdinanda II. Prvýkrát sa podarí ubrániť moc i lásku, druhýkrát Ferdinand II. prehrá boj o poľský trón.

Manželstvo končí definitívne 24. apríla 1580, keď Filipína zomiera.

O dva roky si Ferdinand II. berie už urodzenú ženu, Annu Katarínu z rodu Gonzaga.

 

................ Ferdinand II. /1529-1595/ .......................... Filipína Welser /1527-1580/

post-88-0-54500000-1349359618.jpg post-88-0-43783800-1349359625.jpg

 

post-88-0-33556100-1349359635.jpeg

 

• Dom radosti a slasti – tak sa niekedy hovorí letohrádku Hvězda na pražskej Bíle hoře. Nechal ho postaviť práve Ferdinand II. a hovorí sa, že to bolo kvôli Filipíne.

• Nevšednou stavbou údajne chcel Ferdinand II. zapôsobiť na svojho otca, aby uznal jeho partnerku. Pôdorys stavby je šesťcípa hviezda, ktorá môže mať magický podtext, čo by mohlo cisárovi učarovať.

• V skutočnosti ale dôvody stavby boli pravdepodobne oveľa prozaickejšie – bolo to asi jedno z ďalších útočíšť zamilovanej dvojice.

 

Zdroj: Epocha special 2012

http://www.google.sk...iw=1031&bih=789

http://sk.wikipedia....Rak%C3%BAsko%29

http://fr.wikipedia....dinand_de_Tyrol

http://cs.wikipedia...._Welserov%C3%A1

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

  • 2 months later...

Tisíc rokov starú budhistickú sošku pochádzajúcu z Tibetu analyzoval Elmar Buchner, nemecký vedec z univerzity v Štuttgarte. Do Nemecka sa soška dostala zvláštnym spôsobom ...

... v roku 1938 sa nemecká expedícia organizovaná ústavom Dedičstva predkov Ahnenerbe vybrala do Tibetu s utajeným cieľom. Povráva sa, že skutočným cieľom boli stopy mimozemských civilizácií údajne existujúce v Tibete.

Na artefakte ich zrejme zaujala symbolika hákového kríža, pretože svastiku budhisti používali ako symbol šťastia, kolobehu života, Slnka, svetla a blahobytu a iba v XX. storočí sa stal známy ako symbol nacizmu, hitlerovského Nemecka a nadobudol negatívny význam v asociácii väčšiny ľudí.

 

Nacisti sošku vyviezli do Nemecka a Buchner upozorňuje, že sa jedná o najvzácnejší typ meteoritu, ktorý je bohatý najmä na nikel a kobalt.

 

Expedície z Tibetu vyviezli množstvo starodávnych predmetov, z ktorých niektoré sa zo skladov Ahnenerbe stratili a čas od času sa nájdu v súkromných zbierkach.

 

Tak bolo aj so soškou sediaceho muža s hákovým krížom na hrudi. Pozornosť upútala aj tým, že hoci nie je veľká /je vysoká iba 24 cm/, ale váži asi 10 kg. Experti sa do dnešných dní nezhodli na tom, koho starodávny sochár vlastne zobrazil.

 

Dnešný majiteľ sošky, ktorý ostáva v utajení, sa rozhodol preskúmať záhadnú postavičku a obrátil sa na odborníkov z Univerzity v Štuttgarte. V dôsledku chemickej analýzy sa zistilo, že sochu vyhotovili z úlomku meteoritu Chinga, ktorý spadol na Zem v oblasti dnešnej rusko-mongolskej hranice približne pred 15 tisíc rokmi.

 

Ak vedci budú presvedčení o pôvode materiálu, z ktorého je soška vyhotovená,

historici umenia a náboženstva budú musieť zistiť, koho zobrazuje.

 

post-88-0-13498800-1355896799.jpg

 

post-88-0-34567700-1355896805.jpg

Zdroj: History revue 1/2013

http://www.google.sk...iw=1066&bih=778

http://tech.sme.sk/c...-meteoritu.html

http://sk.wikipedia.org/wiki/Svastika

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

  • 3 months later...
  • 5 months later...

Kto stvoril tajomnú spiacu ženu?

K najväčším tajomstvám ľudskej histórie, ktorú sa do dnešných dní nikomu nepodarilo rozlúštiť patrí určite záhadná civilizácia, ktorá obývala stredomorský ostrov Maltu pred 5 až 6-tisíc rokmi. Dôkazom jej vyspelosti sú dodnes zachovalé mohutné chrámové komplexy nachádzajúce sa tak na povrchu, ako aj v podzemí.

Chrámový komplex, ktorý Gréci nazývali Hypogeum dnes nesie názov Hal-Saflieni a je jedným z najväčších na Malte. Práve tu bola nájdená hlinená socha znázorňujúca spiacu ženu. Vedci sa márne dohadujú, či socha znázorňuje matku bohyne Astarté, alebo predstavuje smrť a večný spánok ...

 

post-88-0-94979500-1380808962.png

Zdroj: Svět na dlani speciál 1/2013

https://www.google.sk/search?q=hypogeum&tbm=isch&tbo=u&source=univ&sa=X&ei=0JNLUu7IC8qR0AWmtYGQCg&ved=0CC4QsAQ&biw=1150&bih=689&dpr=1

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

  • 3 weeks later...

Objav prístavu v starovekom Eypte

Francúzski e egyptskí vedci objavili pri Čerevenom mori neďaleko Vádí Džaf, asi 180 km od mesta Suez jeden z najstarších prístavov na svete. Rozvíjal sa asi pred 4500 rokmi, v časoch, keď v tejto oblasti vládol egyptský faraón Cheops. Egypťania ho používali pri prevoze medi a ďalších kovov zo Sinajského poloostrova do údolia Nílu.

Vedecký tím naviac objavil v blízkosti mesta hieroglyfmi popísaných 40 vzácnych papyrusov, ktoré by mohli byť najstaršími nájdenými v Egypte. Sú na nich mesačné správy o udalostiach v prístave. Našli sa tu aj pozostatky domkov prístavných robotníkov a tiež niekoľko kamenných nástrojov.

 

post-88-0-11861900-1382695459.jpg

Zdroj: Epocha 11/2013
 

Staroveký denník
Ale jeden papyrus bol omnoho zaujímavejší: išlo o denník úradníka menom Merrero, úradníka Starej ríše, ktorý sa zúčastnil na výstavbe Cheopsovej Veľkej pyramídy. Zo štyroch rozdielnych listov a množstva útržkov boli vedci schopní pochopiť jeho denný program počas obdobia presahujúceho tri mesiace.
"Väčšinou sa zmieňuje o svojich častých cestách do vápencového lomu v Turahu, odkiaľ privážal kamenné bloky na výstavbu pyramídy", uviedol Pierre Tallet. "Hoci sme sa nedozvedeli nič nového o stavbe Cheopsovej pyramídy, tento denník nám po prvýkrát poskytol subjektívny pohľad na túto vec."

http://www.cez-okno.net/clanok/objav-najstarsieho-pristavu-na-svete-a-najstarsich-hieroglyfickych-textov-na-papyrusoch

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

Create an account or sign in to comment

You need to be a member in order to leave a comment

Create an account

Sign up for a new account in our community. It's easy!

Register a new account

Sign in

Already have an account? Sign in here.

Sign In Now
×
×
  • Create New...

Important Information

We have placed cookies on your device to help make this website better. You can adjust your cookie settings, otherwise we'll assume you're okay to continue. Additional information you can see at Privacy Policy