Hľadanie v komunite

Hubert: „Sú to už skoro tri týždne, čo sme neboli za profesorom. Čo asi robí?“ –Myslím si, že ešte dokončuje svoj portál. Tak dobre. Ide sa nakupovať, vyzval som Huberta. Stavili sme sa aj v jednej lacnej ázijskej reštaurácii. Spýtal som sa ho: „Čo si myslíš o cestovaní v čase? Lebo tá brána by nám to mohla umožniť“ Hubert: „Keď ja ti neviem. Prečo by sme im mali pomáhať? Čo keď sa na nás žiadny asteroid nerúti? –A čo keď áno? Kto potom zachráni tvoju ženu a deti? Hubert: „Ale veď ja nemám žiadne deti“ –Teraz nie, ale o rok alebo o desať rokov môžeš mať. Videl som, že sa nad tým zamyslel. Čašník! Máte v menu štvorzubca? Čašník: „Samozrejme pane“ –Buďte tak dobrý usmažte ho a pošlite na túto adresu. Ahrijoto! Hubert: „Skoro sme na niečo zabudli. Poď!“ Z reštaurácie sme vybehli skoro bez zaplatenia účtu a zamierili sme k trhovisku. Hubert: „Hľadám len nejakú drobnosť“ Zazvonil mi mobil: „Haló, tu profesor Mallett. Nech ste kdekoľvek, už aj sa dostavte do laboratória! Ha há, ono to funguje!!“ Chytil som Huberta za rameno a povedal mu, že už musíme ísť. Hubert: „Ja chcem tie sklené guľky!“ –Pohni sa, aj tak sa všetky suveníry vyrábajú v Číne! –To nie je pravda! Prof. Mallett: „Kde ste trčali tak dlho?“ –Kupovali sme suvenír. Prof. Mallett: „Turisti. To máte jedno, všetky vyrába Čína“ –Vidíš, že som ti to vravel? Keď som zbadal, ako to Huberta zarmútilo, modlil som sa, aby som na spodku guľky nenašiel štítok made in China. Šťastena mi priala. Buchol som ho do chrbta a povzbudil ho. Tak toto vyrobil Taiwan! Profesor zatiaľ len stál nemý a čakal, že kedy si všimneme jeho grandiózne dielo. –Fíha. No teda! Hubert: „Profesore, len nie vy?“ Skromne priznal - ano. Mali sme pred sebou nádherný okrúhly prstenec v strede s pseudomembránou v žiarivej modrej farbe. –Ako to funguje? Prof. Mallett: „Skúsim vám to vysvetliť. Kryštály ununpentia sú zasadené do prstenca portálu. Dodávajú mu dostatočnú energiu na zakrivenie priestoru a teraz si predstavte toto. Spomalené svetlo naberá na svojej intenzite až dovtedy, kým sa sveteľný lúč nestane sám sebou a opakovane sa vracia do toho istého bodu, ale z iného časopriestoru. Normálne by tento jav nebol taký efektný, ale pridaním kryštálov modrej skalice som vylepšil vizáž brány a od toho je tu tá nebeská modrá farba. Inak by ste iba videli priehľadnú rôsolovitú hmotu“ –Dobrá práca, zagratulovali sme profesorovi. –Chcete povedať, že už tá vaša brána funguje? –Presne tak. Môžete sa o tom presvedčiť, povedal a ukázal na stôl s novinami. –Odkedy som otvoril portál, tak sa neustále aktualizuje denná tlač a podarilo sa mi naviazať audio kontakt s kolegami z budúcnosti. –Haló ste ešte tam? –Áno, náš tím je už pripravený. Už pristál na kométe a snaží sa odobrať vzorky kryštálu. Kapitán Duncan Willis sa snaží upokojiť svoju posádku: „Pokiaľ ste pri mne, nič nie je stratené. Viete prečo nemohol hrať môj otec v Titanicu? Lebo by všetkých zachránil!“ –Ste najlepší šéfe! – To si píš, že som. Caprio, dones mi konečne ten šuter!! Škrobové granule mi tečú už aj z nosa a chcem odtiaľto čo najskôr vypadnúť. Mallet starší: „Ako to vyzerá u vás, sú mladí pripravení na cestu?“ –Skoro, len Hubert ešte stále nerozumie súvislostiam, do ktorých sa dostal a nerozumie prečo vám máme pomáhať. Priviedli ste jeho rodinu? Mallet starší: „Áno. Hubert ste tam? Niekto vás chce pozdraviť“ Hubert sa priblížil k stolu a z rádia počul detský smiech. –Koľko vás je? –Pozdravte otecka. –Ahoj oci! –Už som to pochopil. Ako sa voláte? Hubert starší začal vymenovávať: „Január, Február, Marec,...“ Hubert mu skočil do reči: „Ty debil!! Ty si dal mojim deťom mená podľa mesiacov?“ –Ale nie. To sú mesiace v ktorých sa narodili. Mallet starší: „Prepáčte, že vám do toho skáčem, ale astronauti už nabrali vzorky a rozmiestnili na povrchu kométy vysokovýkonné raketové motory. Cez miniportál Blueshine vám pošleme vzorky v prípade neúspechu našej misie. Pokiaľ sme ešte v kontakte, tak vám chcem oznámiť, že nevedeli sme sa dostať ďalej do budúcnosti a obávame sa, že katastrofu nikto neprežil“ Audio signál nám už vypadával a posledné slová profesora Malletta staršieho zneli takto: „Snažte sa zachrániť čo najviac dimenzií a zachránite aj seba!“ V tom sme stratili kontakt s profesorom. Portál sa ešte väčšmi rozžiaril a modrá farba lúča bola stále viac modrejšia. Pseudomembrána sa rozochvela a vypľula zo seba úlomky zakrvavených kryštálov. Všetkých nás to vystrašilo. Hubert: „Znamená to, že im to nevyšlo? A to, že sme objavili schránku pod oltárom, znamená to, že predošlá misia takisto zlyhala?“ –Nie, neznamená to, že nastal koniec. Naopak, je to nový začiatok, snažil som sa ho povzbudiť. Profesor Mallett pozbieral kryštály, zabalil ich do novín a podal ich nám. Vedeli sme obaja, že čo nás teraz čaká a aj to, že pre tento okamih sme boli predurčený. Aj keď sme si neboli úplne istý v úspešnom odklonení asteroidu od našej Zeme, uvedomili sme si, že sme povinný ukryť zrnko nádeje aj pre ďalšie generácie. Pozbierali sme zvyšky odvahy, rozlúčili sa s profesorom a vkročili sme do portálu s hlasným pokrikom: „Banzáááj!!“

Pracovisko profesora Malletta sme našli až na konci poschodia vpravo. Zaklopali sme mu na dvere. Prof. Mallett: „Poďte ďalej. Už som o vás počul“ kývol rukou, aby sme prišli k nemu bližšie a zložil si ochrannú masku. Hubert: „Ty kokso, on je černoch!“ Pravdupovediac ani ja som to nečakal. Stál pred nami vitálny päťdesiatnik. Myslel som si, že sa stretneme s typickou karikatúrou profesora v bielom plášti s briadkou, okuliarami, malou plešinkou na hlave a s neodmysliteľným motýlikom okolo krku. Začal kresliť nejaké vzorce na tabulu a vysvetľoval: „Svetlo síce nemá žiadnu hmotnosť, ale spôsobuje zakrivenie priestoru. Zjednodušene, ak teda vychádzame z Einsteinovej rovnice, podľa ktorej sa energia rovná hmote, pričom svetlo je určitou formou hmoty a hmota zakrivuje priestor. Ďalej si predstavte, že rotujúce svetlo v kruhu dokáže vytvoriť v strede kruhu z priestoru vír, načo používam dva protiľahlé rotujúce lasery. Spomalením svetla je zase možné zvýšiť jeho intenzitu a teda aj energiu. A s väčšou energiou je možné viac zakriviť časopriestor. Profesor Lompos teraz robí zaujímavé pokusy na telesách v prostredí so spomaleným svetlom. Veď ho môžeme aj zavolať, nech sa nám pochváli ako pokročil vo výskume“ Chcel som sa mu radšej vyhnúť. –To teraz nebude možné. Keď sme sa s ním pred chvíľou stretli tak blesk... bleskovo uháňal z univerzity. Prof. Mallett: „Ach áno, taký je náš Lompos. Určite mu zase došli vajcia“ Nebolo mi to celkom jasné, tak som sa spýtal: „K čomu vám poslúži zakrivenie časopriestoru?“ Usmial sa a odpovedal: „Na to, aby som otvoril dieru v časopriestore. Nie je problém vyrobiť červiu dieru, je však problém udržať ju stabilnú a dostatočne veľkú, aby cez ňu mohlo niečo prejsť“ Pripadal som si ako dieťa, ktoré sa ustavične pýta, aby pochopilo prosté veci v jeho okolí: „A čo je to červia diera?“ Prof. Mallett: „Kozmický časopriestor je zakrivený, zvlnený, poprehýbaný, pripomína pahorkatinu. Červia diera je ako tunel v časopriestore, tvorí akúsi skratku vo vesmíre“ Ozval sa konečne aj Hubert: „A načo by vám slúžila taká červia diera?“ Profesor Mallett sa zasa usmial: „Na cestovanie v čase“ –A čo vám v tom bráni? Prof. Mallett si vzdychol: „Za najväčšiu prekážku považujem nedostatok negatívnej energie. Je to veľmi vzácna forma energie. Vo všeobecnosti negatívna energia a bežná energia vytvárajú spolu nulu. Ide o akúsi antihmotu. V pozorovanom vesmíre existuje len vo veľmi malom množstve vo forme antiprotónov a pozitrónov. Dajú sa pripraviť v urýchľovačoch v zrážkach vysokoenergetických častíc, avšak darí sa ich skladovať iba krátku dobu. Oskar mi povedal, že pre mňa máte informáciu, ktorá by mi mohla pomôcť v napredovaní môjho výskumu“ –Áno, vybral som z vrecka balík a vysypal mu na stôl informačné kryštály. Profesor otvoril jednotku pomocou Katsumoto čítacej mechaniky. Video súbor si však pýtal prístupové heslo na jeho prehliadnutie. S úsmevom natrafil na správne. Kým si profesor nadšene prezeral záznam, tak sme sa išli prejsť von. Profesor nás varoval: „Buďte opatrní, tam vonku. Máme tu vysokú mieru kriminality. Aj mňa olúpili tie svine iba prednedávnom na WC o dve VIP vstupenky. Našťastie som už stihol koncert“ S Hubertom sme si schovali naše karty pod tričko a poponáhľali sme sa na vzduch. Hubert: „Ach tá alergia ma dostihla aj tu. (Vúúf. Smrk.) Máš ešte vreckovky?“ Popreťapkal som si vrecká, no nenašiel som ich. –Počkaj, tu máš. V parku sme si ešte zahádzali s bumerangom, ale kvôli zhoršujúcej sa nádche, sme sa vrátili za profesorom. Prof. Mallett: „Po spektrálnej analýze kryštálov, som zistil neuveriteľnú vec. To čo ste mi priniesli, neboli len informačné kryštály, ale aj Ununpentium. –Gŕŕŕŕŕg! He? –Je to nestabilný 115-ty prvok periodickej sústavy prvkov, nedávno pripravený ruskými vedcami. Disponuje takou obrovskou energiou, že po niekoľkých sekundách roztaví aj magnetické prstence, v ktorých sa ich pokúšajú uchovávať. Na rozdiel od našej kryštalickej formy, ktorá je stabilná. Aha (ukázal na monitor). Viem, tiež mi nabehla husia koža. Nemyslel som si, že si raz oholím fúzy a to veľké brucho..! Poslal som si z budúcnosti podrobné inštrukcie na vylepšenie svojho portálu. Okrem toho moje staršie ja nás týmto videosúborom varuje pred blížiacou sa katastrofou. Jeho slová, by mal potvrdiť aj článok, ktorý sa vraj nachádza u vás. –Vúúf. Máte pri sebe ešte ten obal od kryštálov? Totiž nie je to iba obyčajná handra, ako sme si to doteraz mysleli“ –Vúúf. Vytiahol som spod Hubertovho nosa smrkátko a podal ho profesorovi. –Ehm, tu ho máte. A vážne, po dôkladnom očistení sa nám zobrazil článok v podobe s akou sme sa ešte prakticky nestretli. Bolo to ako keby sme držali v rukách najtenší plátok syra s rozlíšením tekutých kryštálov. Stačilo iba rukou prejsť po článku, aby sa jeho povrch vyžehlil a neostali na ňom žiadne vrásky. Prof. Mallett: „Sú to v podstate noviny a to, čo držíte v ruke nie je nič iné ako elektronický papier. Vlastne vďaka obohateným škrobovým granulám, vás dosýta nasýtia až po dobu troch mesiacov. Veru, v budúcnosti sa už recykluje takmer všetko“ Začítali sme sa do článku. Uvádzalo sa v ňom o možnej kolízii našej Zeme s planétkou. Prof. Mallett: „Dozvedel som sa, že práve planétka je zdrojom stabilných kryštálov ununpentia a skôr než ju vychýlia zo svojej dráhy, sa z jej povrchu musia odobrať vzorky a poslať na Zem“ –Prečo sú pre vás tak dôležité tie kryštály? –Lebo budem konečne disponovať dostatočným množstvom energie z ich štiepenia potrebným nato, aby sa zakrivil časopriestor. Okrem toho kryštály budú výstužou portálu, v ktorom sa otvorí červia diera. –Áha. A kto vychýli kométu z jej dráhy? –V budúcnosti sa zostaví tím kanadských drevorubačov, ktorí umiestnia na povrchu kométy vysokovýkonné raketové motory. Tie by ju mali po zážihu vychýliť z pôvodnej trajektórie. Samozrejme si ešte predtým posádka skočí po jej povrchu na prechádzku, aby vydolovali nejaké kryštály a poslali ich nám cez Blueshine do našej dimenzie. –Dimenzie? –Áno, nie je ani môjmu staršiemu kolegovi jasné, či sú naše makrosvety úplne kompatibilné. Je to kvôli kvantovej mechanike. Jednoducho povedané je to kvôli mikročasticiam, ktorých presnú polohu v čase nemožno určiť. Vieme určiť len oblasť, v ktorej sa pohybujú. A keď nie sme si istý ani presnou polohou mikročastíc, tak ako si môžeme byť istý, že pochádzame z identickej Zeme? Je skôr pravdepodobnejšie, že moje staršie ja je z inej dimenzie, a žije mojim alternatívnym životom. Hubert: „Čo je nás potom do starostí inej dimenzie?“ Prof. Mallett: „To máš pravdu, ale problémy inej dimenzie sa ľahko môžu stať aj našimi a naopak. A teraz (vlastne až po dokončení portálu) nás môžu varovať pred hroziacim nešťastím a my sa môžeme pokúsiť o odvrátenie pohromy“ Hubert len nechápavo krútil hlavou a šiel si zapáliť jednu z tých bylinných cigariet, vďaka ktorým si chce odvyknúť od fajčenia. Prof. Mallett: „Mauricio počkajte, je tu ešte jeden videosúbor. Ak sa nemýlim, bude určený pre vás. Je uzamknutý. Než ho otvoríte, tak si zatiaľ skočím prečistiť pľúca“ Sadol som si za počítač, tleskol do dlane a vyskúšal som pár prístupových hesiel zo svojich predchádzajúcich zamestnaní. To tretie bolo správne. Z obrazovky ma privítal profesor Mallett starší a o chvíľu sa k nemu pridala ďalšia postava v habite s kapucňou na hlave. –Hu!! Vykríkol a odhalil si svoju tvár neznámy: „Prepáč synu, neodolal som pokušeniu“ Spoznal som zostarnutú tvár otca Manola a vypočul som si jeho odkaz.

Dev0 nám zaobstaral na cestu aj vreckové presunom valút z pochybnej juhoamerickej banky v prospech môjho účtu. Cestovali sme v busines class. Po deväť a pól hodinovom lete sme pristáli na letisku. Dev0 nás ubytoval v hoteli Farouke s prevažne francúzskou klientelou. Recepčný: „Á, monsieur Pisoár et monsieur Demižón?“ Hubert: „É, oui.“ Mauricio: „Tušil som, že nás ubytuje pod falošnými menami“ Hubert: „Ten mizera!“ Mauricio: „Nemyslel to zle. Jeden z druhého si uťahujeme. Ale pripomeň mi, aby som sa nášmu expertovi odvďačil Fugu delikatesou z podradnej japonskej reštaurácie“ Našim prvoradým cieľom bolo stretnúť sa s profesorom Fak Leem, ale predtým než sme sa vydali na univerzitu, sme sa stavili v jednom študentskom bare, kde sa mi prihodila zvláštna vec. Nešlo mi čúrať. Neviem či zo zväčšujúcej sa prostaty alebo od prekvapenia z človeka, ktorý stál vedľa mňa. Tak som si zapískal ten nový singel z neznámej výberovky. Síce refrém bol falošný, ale priniesol svoj účinok. Odprisahal by som, že som sa na vecku stretol s Bonom, ak by som už nemal v sebe zopár pohárikov. Alebo to bude ako minule, keď som cestoval vlakom do Bratislavy s Davom Gahanom. Tiež som si nebol istý, či je to on. Po druhýkrát čo sme spolu cestovali, som si to konečne uvedomil... Že má rád Slovensko... Ostali sme ešte chvíľu v bare. Ráno sme mali okno a na krku nám viseli nejaké kartičky. Po silnej káve sme sa pobrali na prednášku profesora Leeho. Väčšinu vecí sme nerozumeli, lebo bola v angličtine. Profesora sme počkali pri východe, klepli po hlave, vtlačili do taxíka a odviezli sme ho do hotela. Profesor sa prebúdza... Hubert: „Prepáčte za ten únos, ale potrebujeme sa vás niečo opýtať... Vy ste profesor Fak Lee?“ Profesor: „Vlastným menom Oskár Lompoš z New Castle, čiže po našom z Nových Zámkov. Neviem k čomu bolo potrebné to násilie? V úradných hodinách som komukoľvek k dispozícii“ –Tento detail akosi ušiel našej pozornosti. Profesor sa chytil za hlavu: „Mne nie, ale poďme k veci“ –Vytiahol som z vačku zabalené kryštály a rozsypal ich na stôl. Profesor: „Ako ste prišli k mojim dátovým kryštálom a odkiaľ ich máte toľko? Na univerzite máme jediný prototyp!“ Prerozprával som profesorovi príbeh o zakopanej kovovej schránke pod oltárom a on sa len udivene na nás pozeral. Úplne zabudol, že sme ho uniesli. Hubert: „A zabudol si ešte spomenúť zapaľovač s odnímateľným spodkom!“ Profesor vytiahol Hubertovi z úst ploskačku s tatranským čajom: „Ááá, fascinujúce! Uvedomujete si, že o čo ide? Potrebujem kryštály podrobiť dôkladnej analýze! (zašúľal rukami) Dúfam, že na nich nájdeme správy z budúcnosti“ –He? Profesor: „Áno. Myslíte si, že tú schránku niekto zahrabal len nedávno? A prečo práve pod oltár kostola? Hubert: „Potrebovali ju ukryť v panenskej pôde, ktorá ostane dlho nedotknutou“ Profesor prikývol: „Va bene“. Ponechali sme profesorovi dátové kryštály aj zapaľovač na výskum a vyhodili sme ho z idúceho auta pred katedrou: „Ešte sa stretneme!“ Absolvovali sme exkurziu po meste. Pochodili sme okolité bary a usadili sme sa v tom najpohodlnejšom. Mal dokonca aj čiernych vyhadzovačov. Uchopili nás za ramená, ale keď uvideli naše VIP vstupenky visiace na krku, tak nás vpustili ďalej. Bolo už po koncerte a my sme sa dostali na nejakú after párty. Luxusné y nás obsluhovali šampanským a kaviárom. Natasha nám podala slamku a ukázala na švédsky stôl z Columbie: „Ponúknite sa. Nebuďte naivní, pijete ho bez toho, aby ste o tom vedeli. Z koka listov sa získava tajná prísada coca-coly –kokaín“ Ožrali sme sa s Bonon: „Thank you Marco for the song“ Keď sme už boli v nálade, tak sa mi The Edge podpísal do cestovného pasu. Aléé nevadií! Trocha neskoršie: „We all live in a yellow submarine. Hey! Yellow submarine, hey! Yellow submarine. We all live...!“ Zvoní (Bzz, Bzzz!) Hubert: „Ale nie, kto ma to budí? Marco, choď otvoriť!“ –Ešte spím a sníval sa mi pekný sen. S Bonom sme stiahli írsku whisky a zaspievali sme si. No dobre už idem, len už nezvoň! Profesor: „Mám dobrú správu. Čo, vy ešte spíte? Podarilo sa mi vylepšiť náš prototyp DC kryštálu, ale úplne rozlúštiť správu z vášho média som nedokázal. Čítaciu mechaniku je ešte potrebné zdokonaliť. Objavil som však uzamknutý videozáznam určený pre kolegu Ronalda Malletta. Potom, čo som sa už dozvedel, ma vôbec neprekvapuje, že správa bola určená práve pre neho. Profesor Mallett sa zaoberá teoretickou a aj praktickou možnosťou cestovania v čase. Spomenul som mu aj vás. Ale teraz poďte so mnou na univerzitu“ Hubert: „Máte tu smrad, profesore!“ Profesor: „Len sa prosím ničoho nedotýkajte. Pracujem na veľmi dôležitom projekte“ Hubert: „Pokazené vajce alebo čo. Ani toho červeného gombíka?“ Profesor: „Najmä toho nie! Mladý muž, viete akou rýchlosťou sa šíri svetlo?“ Hubert: „Pokiaľ si dobre pamätám, tak to bude zaokrúhlene 300 000 kilometrov za sekundu. A vy poznáte vtipy na posledné slová? –Tak napríklad v atómovej elektrárni.. A tento gombík je načo? He-he“ Profesor si rukou prešiel po tvári: „S tým svetlom ste mali skoro pravdu. Kolegom z Harvardskej univerzity sa podarilo spomaliť rýchlosť svetla z bežných 300 000 km/s len na niekoľko metrov za sekundu až neskôr ho zastavili pomocou Bose-Einsteinovho koncentrátu, čo je ultrastudený kúpeľ atómov“ Huberta toto vyhlásenie moc nenadchlo, zdvihlo sa mu pravé obočie a chystal si odgrgnúť. Profesor odtiahol záves s nápisom prísne tajné: „Aby ste to videli aj v praxi, odkryjem vám naše zasklené laboratórium“ Predtým však zhasol svetlo. Vo vnútri svietili visiace loptičky od zeme v rôznych výškach. Hubert: „Gŕŕŕŕŕg!“ Profesor: „Za sklom prebiehajúci experiment sa uskutočňuje tiež za prítomnosti Bose-Einsteinovho koncentrátu. Monitorujeme následok dopadu spomaleného svetla na prostredie a predmety obsiahnuté v takomto prostredí. Spýtal som sa: „Načo sú tie loptičky?“ Profesorovi podala jeho asistentka košík s fosforeskujúcimi slepačími vajciami, aby si z nich jedno vybral a vyhodil ho na strechu laboratória. –Aspoň už vieme prečo je tu taký smrad, pošepkal mi Hubert. Zistili sme aj to, že laboratórium nemá strechu, lebo vyhodené vajce ostalo visieť vysoko nad zemou v porovnaní s ostatnými. –Toje dosť nevydarený experiment, zhodnotili sme spoločne. –A kto by už len jedol smradľavé vznášajúce sa vajcia, ktoré ešte k tomu svietia? Lomposa už vážne prechádzala trpezlivosť a v tej tme sme len počuli, že si začal vytrhávať zvyšky vlasov. Profesor: „Vy to naozaj nevidíte? S pokusom sme už začali pred dvoma mesiacmi, každý týždeň vyhodíme ďalšie vajce a ešte stále nedopadli sledované objekty na zem!“ Hubert vykríkol: „Pozrite! Práve dorazilo prvé vajce na koniec svojej misie a dotýka sa škrupinkou o zem“ Chcel som uchovať tento historický okamih a siahol som po fotoaparáte. Nikto z nás ani nedýchal a čumeli sme ako deti do výkladového okna cukrárne. Keď už to vyzeralo na prasknutie škrupinky, -cvak! Silný blesk narušil špecifické fyzikálne podmienky laboratória a v momente popadali všetky vajcia. –Oops! Hubert sa náhodou oprel o červené tlačidlo a zažali sa ešte k tomu aj svetlá. Profesor sa chytá za hlavu: „Sodoma, Gomora!! Von, preč!!“ Nebolo nás treba ďalej prehovárať. Vybehli sme z laboratória a išli sme pátrať po profesorovi Mallettovi.

Páter Manolo: „Á, už ste sa mi vrátili? Čakal som vás až zajtra. Zložte si veci, hneď vám niečo prinesiem“ Kostol bol v priebehu rekonštrukcie verejnosti neprístupný. Bolo to najideálnejšie miesto na úkryt pred donom Vincenzom a jeho buldogmi. Kým si Hubert prezeral obsah kufríka, ja som sa išiel bližšie pozrieť na kráter, do ktorého sa prepadol oltár. Skočil som doň a začal sa v pôde prehrabávať. Hubert sa tiež pristavil: „Je to panenská pôda, nedotknutá celé dve storočia od výstavby kostola v roku pána 1805. Keď sa nad tým zamyslíš, že koľko svinstva už absorbovala okolitá krajina a táto zemina ostala po celú dobu nekontaminovaná... Nájdi mi tam nejaký kamienok, pohrab sa ešte“ Tak som hrabal a hrabal až auu! Som sa nechtom vryl do plechu. Vytiahol som zo zeme zahrdzavenú kazetu. Hubert: „Pozor, niekto prichádza“ Hubert otvoril kufor, prekotúľal guľky na kraj a ukryli sme v ňom kovovú schránku. To duchovný nám priniesol jedlo. –Ukážte, ja vám ten kufor podržím, naťahoval si už ruky. –Ale nie, to nebude treba. Použijeme ho ako tácku. Nechtiac som sotil do kňaza a ten sa oblial malinovkou. (Potichu: pí, pí. Osuš ma, osuš ma). –Do frasa, ticho poznamenal páter. Ale sme nešikovní, pôjdem sa prezliecť. –Počul si to Hubert? –Mňam, mňam, chutné kuriatko. A čo? –Možno sa mi to iba zdalo, že sa ku pátrovi prihováral jeho habit. Manolo sa vzdialil do svojho príbytku. (Osuš ma, osuš ma,..) –Á, kde je ten gombík. No konečne. (Vúúúf.) A už zmĺkni. Hubert: „Moc sme sa dnes nenadreli Mauricio. Ale bol to vyčerpávajúci deň“ –Veru, poďme teda domov. Prezreli sme si obsah kufra, ktorý sme schmatli z veže vodnej nádrže. Našli sme aj naše doklady. Vlastne kopu dokladov, zrejme neprajníkov starého Vincenza. A čo bolo nechutnejšie, tak sme odhalili tajomstvo čísel na ostatných sklených protézach. Boli sme chýbajúcim článkom, dovŕšením mozaiky pomsty dona Vincenza za to, že sme ho kedysi dostali do basy. Nezaspali by sme však skôr, než by sme otvorili aj zahrdzavenú schránku. –Podaj mi nožík Hubert. Klick, klick. Skoro, podaj mi šrobovák. Ajšš.. Keď to nejde rozumom... Buď taký dobrý a hoď mi sem kladivo. Buch! –No vidíš! Hm, kus pokrčeného obalu a zapaľovač. Hubert: „Čo je vtom obale? Pozri sa!“ – Hrkoce. No asi si pôjdeme zašopovať. Vysypal som do dlane nejaké priehľadné kamienky. Možno diamanty! Chceli sme zmeniť náš doterajší životný štýl. Hneď ráno sme si zbalili kufre a mali by sme namierené na Kubu za Comandantem, len ak by nám klenotník neoznámil: „Hm, tak toto je úplne bezcenné, aj keď má zaujímavú štruktúru. A toto. Ani nerozumiem, že prečo si niekto dal tú námahu, aby to opracoval“ Spozorneli sme však pri klenotníkovom: „Ááá! A toto tu je zase čo? Niečo je tu vyryté, DC Tesla-Katsumoto-Orava. Zaujímavé. Skadeže to máte?“ Hubert: „To sú známeho obličkové kamene“ Schmatol ich a zaradili sme rýchlochôdzu. Stavili sme sa v kostole, aby sme dokončili našu prácu. Otec Manolo sa nám poďakoval a požehnal našu cestu do ďalšieho života. Ako keby nám dával posledné zbohom. Hubert: „Mauricio, čo budeme jesť? –To, čo včera, čo pred týždňom aj pred mesiacom. Zemiaky so šošovicou. Vlastne nie. Teraz si dáme pre zmenu šošovicu so zemiakmi, čo ty na to? –Bléé. Poďme radšej do mesta. Vo výklade kníhkupectva zaujala moju pozornosť kniha od Williama B. Davisa s názvom „Moja prvá nikotínová náplasť“ Rádio z kníhkupectva: „Na čiernom trhu sa skonfiškoval ukradnutý základný kameň, vďaka ktorému už pokračuje výstavba termálneho kúpaliska“ Hubert len zakrútil hlavou: „V akom skazenom svete to žijeme...“ V podvedomí som rozmýšľal nad vyrytými slovami do kryštálu. Nemohli sme ich predať, pokiaľ sme nevedeli, že čo sú zač. Hubertovi som sa zmienil o kamarátovi, ktorý by nám mohol pomôcť. Stretli sme sa v base. Je to expert na informačné technológie, satelitnú špionáž a ekoharcovník, tak ako ja. Už na základke ovládal programovací jazyk C++. Mňa chytili za neschválený protest proti lovu veľrýb v Japonskom mori a jeho za infiltráciu a zavírovanie databázy firmy Genomic, klonujúcej ľudské embryá na palube lodí v medzinárodných vodách. Šupli nás do cely pre Greenpeaceákov v Kuširo na ostrove Hokaido. Pobavilo nás, keď vyšlo najavo, že obaja sme z Galanty. Hubert: „Takže ho teraz vyhľadáme, aby sme odhalili tajomstvo našich kryštálov?“ –Nie. Som hladný a jeho mama vie pripraviť výborné tvarohové palacinky :-) Ide sa! Po dohodnutom stretnutí sme zazvonili dole u vchodu. –Čo je? –Čau brácho, tu je Mauricio. –Áno? To by mohol povedať hocikto. Povedz heslo! –Do riti, asi som ho zabudol. –Dobre! Bzzz. Otvoril nám vchodové dvere a vyšli sme hore výťahom. Dev0: „Vitajte! Poďte ďalej. Vyzujte si topánky, práve som nalakoval parkety!“ V maskáčoch a s kozou briadkou vyzeral nebezpečne. Dokĺzali sme sa do jeho izby. Escapoval klávesnicou a zo štyroch monitorov zmizol nejaký nápis. Dev0: „Nič ste nevideli! Čo vás ku mne priviedlo?“ –Zaujímalo by nás, že čo hovoríš na odmietnutie Kyotskej dohody o znížení vypúšťania skleníkových plynov do ovzdušia prezidentom Schwarzennegerom? Dev0: „Sú to svine, ale má to aj svoje pozitíva. Práve som natrhal figy z balkónu, ponúknite sa. Ale ak je to všetko, čo ste chceli vedieť, tak by som si išiel na strechu zaplávať. Po opaľovaní sa mi vysúša pleť“ Hubert si vytiahol z vrecka obal a rozsypal kamienky na stôl: „Zaujímal by nás tvoj názor“ Dev0 ihneď siahol po cigaretách: „Kde mám zapaľovač?“ Zapálil som mu cigaretu so zapaľovačom, ktorý sme našli v schránke. Dev0 zvýšil hlasitosť hudby, pre prípad, že by nás odpočúvali: „Je toto, čo si myslím?“ Hubert: „To práve nevieme. Tie kryštály sme našli v zahrdzavenej kazete pod oltárom rímskokatolíckeho kostola“ Dev0 sa po troch cigaretách konečne ukludnil. Odskočil som si do kúpelne a než som sa vrátil, tak Dev0 s Hubertom čumeli s otvorenými ústami na monitory. –Čo to tam máte za herečky? Ostal som prekvapený aj ja: „Á U2 má nový imidž!“ Zostarli však, čo som ich naposledy videl... Ani ten videoklip som nepoznal. –Odkiaľ to máš, to mi musíš napáliť! Dev0 odpovedal udivene: „To mám z tvojho zapaľovača. Na jeho odnímateľnom spodku sme našli prípojku k USB portu. To máš tiež z tej schránky, ktorú ste našli?“ –No to ma podrž, áno! Dev0: „Na súbore, ktorý som otvoril stálo „U2 The best of“ a na obale albumu boli citróny s muchou. Mama: „Ahojte chlapci! Počula som, že prišla návšteva, tak som niečo na rýchlo pripravila“ Rozdala nám taniere s tvarohovými palacinkami. Mauricio: „Hmm, hm, h, mmm!...“ Dev0 si pritiahol k sebe stolovú lampu, aby si posvietil na naše kryštály. S lupou si prehliadol jeden kryštál a skonštatoval to, čo už nám povedal aj klenotník: „Vidím tu nápis DC Tesla-Katsumoto-Orava. Hm, nič mi to nehovorí. Skúsim popátrať cez internet“ Do vyhľadávača zadal kľúčové slová. –No, AC/DC to asi nebude, ale toto už vyzerá zaujímavejšie. Profesor Fak Lee zo Schitingerovej univerzity v Berlíne, člen predstavenstva Katsumoto enterprises sa spolupodieľa na vývoji uchovávania a prenosu dát novým revolučným spôsobom na informačné kryštály. Hubert: „A kde toho profáka nájdeme?“ Dev0: „Hmm, počkaj. Hneď si to zistíme. Podľa najčerstvejších správ, by sa mal zdržiavať na univerzite v Connecticut.“ –Super, tam sme ešte neboli!

Ostal nám ešte deň dovolenky, tak sme si vyšli pešo do mesta. Jeho tvár sa dosť zmenila odvtedy, čo sme ho videli naposledy. Naše krátkodobé výlety totiž tak ďaleko nesmerovali, aby sme zistili, že nám už pribudol ďalší kruhový objazd, alebo nová turistická atrakcia vo forme bungee jumpingu z vodojemu. Hubert: „Tak toto predsa nemôžeme vynechať.“ Súhlasil som, poďme na to! Žijeme len raz, pokiaľ neveríš na reinkarnáciu. Vyšli sme hore na strechu výťahom. Naskytol sa nám pohľad, aký sme už dávno nezažili. Až teraz som pochopil význam príslovia, že y majú šťastie. Naše carwash girls sa čplachtali na streche vodojemu v jakuzi. Výhľad na panorámu bol trocha hmlistý od prichádzajúceho dymu z nemocničného parku. Bodyguardi zatiahli záves pred jakuzi a vyvesili tabulu s nápisom reserve. Bol tam správca, ktorý namotával laná. „Čau starý, prečo tak nemotorne namotávaš to lano?“ spýtal sa Hubert. Správca si odpľul, stiahol slnečné okuliare na špičku nosa, aby na nás lepšie videl: „Nenamotávam, ale rozmotávam!“ Zdvihol si ruku na konci s hákom. Nečudo, že mu to išlo tak biedne. Správca: „Tak čo to bude?“ Hubert: „My by sme si radi skočili z veže“ Správca si znova odpľul: „A čo vám v tom bráni, viete koľko samovrahov už odtiaľto skočilo? Pozrite sa dolu, čo vidíte?“ –Pohrebné auto, odpovedal som. Správca: „To je Benedikt. Je tu nonstop. Má niečo ako šiesty zmysel. Je všade tam, kde sa niečo deje. Robí si aj fotky samovrahov, pred pádom. Je to jeho koníček“ Hubert: „Chceli by sme ten bungee jumping“ Správca: „Ách, zákazníci! Prečo ste nezačali s týmto? S gumou alebo bez? S gumou to bude tristo na hlavu, ale pre starých známych tu mám špeciálnu ponuku -bez gumy je druhý zoskok za polovicu. Hubert: „S lanom samozrejme, nie sme kamikaze“ Správca prešiel k okraju strechy a zamával Benediktovi. On na súhlas dvakrát zatrúbil. Opýtal som sa nedôverčivo: „Čo to bol za signál, ktorý ste dali pohrebárovi?“ Správca: „Je dvanásť hodín. Mávnutím som Benovi odkázal, že ste iba klienti. Nebude mať robotu a môže ísť kľudne na obed. Správca ma odprevadil k okraju strechy až na predĺžené rameno, odkiaľ sa malo zoskakovať. Uviazal mi k nohe lano a podal inštrukcie v akom postoji sa mám oddať voľnému pádu. Chvíľu som sa sústredil, zhlboka nadýchol a uvedomil si, že to nedokážem. Obrátil by som sa, no Hubert ma buchol do chrbta: „Neboj sa, pomstím tvoju smrť ak to neprežiješ!“ A už som padal: „Ja ťáaaaaaaaaaaa!“ Počas pádu mi prebehli hlavou dve veci. Po prvé, že Huberta zabijem a po druhé, že som si mohol obliecť aj tmavšie gate. Napokon dopadlo všetko OK. Pristál som v poriadku aj s čistými nohavicami. Vlastne sa mi to celkom ľúbilo. Všimol som si, že pohrebár vážne nebol v aute a odbehol na obed. Než som vyšiel hore výťahom, tak som nedal na sebe poznať, že som sa skoro od strachu posral. Hubert sa usmieval od ucha k uchu: „Tak ako?“ –V pohode, ako detský kolotoč, odpovedal som so strnulým úsmevom. –A teraz si vychutnám teba, zašúľal som rukami. Hubert: No, nemohli by sme skočiť spoločne? Predsa už máš nejaké skúsenosti. Nahovoril ma. Správca intenzívne prikyvoval a jemne sa mu dvíhali kútiky úst: „To je výborný nápad!“ Tak sme teda skočili: „Ááaaaaaaaaaaa!“ Hm, pre starých známych...(zamyslel som sa). Vraj keď máte umrieť, tak sa spomalí čas a premietne sa pred vami váš doterajší život. Z toho som usúdil, že ešte mám dosť času na premýšľanie. Videl som ešte len svoj pôrod. Pamätám si, že mi bola zima a aj to ostré svetlo mi vadilo, chcel som späť. Darmo som kričal, nikto ma nepočúval a ešte mi naplácali aj zadok. Rozpamätal som sa na niektoré telesné anomálie správcu, ktoré pred zoskokom ušli mojej pozornosti. Keď si posunul okuliare na špičku nosa, zalesklo sa mu sklené oko. Namiesto zrenice s dúhovkou mal číslicu dva. Jeho umelé oko vyzeralo ako biliardová guľa zasadená do očnej jamky. Potom tu bol jeho zlatý zub, ktorý sa mu vyceril, keď sa usmial. –Haló, tu som. Hu-hú! Zľakol si sa, čo? Hubert, čo tu robíš? Toto sú moje úvahy, už aj vyjdi z mojej hlavy! Hubert: „Ty si to ešte nepochopil? Na druhej strane nie je žiadne ty alebo ja, sme iba my“ –Odkedy si do riti taký múdry, spýtal som sa ho. –To mi povedali oni... Boli sme v strede výšky vodojemu a padali sme ďalej. –Tak prepáč, ospravedlnil som sa, že som bol k nemu hrubý. Keď už máme umrieť, tak s čistým svedomím. Hubert: „No dobre, odpúšťam. Keď sme už pritom, Hubert si odkašľal... Pamätáš si, keď si stratil toho Bernoláka? Tak to som bol ja.“ –Rrrr!! Hubert: „Pozri!“ Ukázal dole na pohrebné auto. Z jeho okna sa už vykláňal Benedikt a šteloval si fotoaparát. –No fasa! V tom náš osud nabral nový spád. Všetko naskočilo do normálu a už sme sa dotkli špičkami prstov začervenaného asfaltového chodníka. Ešte nás priviazané lano párkrát pritiahlo späť, až napokon sme sa prestali húpať. Odviazali sme sa sami, už i tak z natrhnutého lana. „Fuj,“ vydýchli sme si obaja. Chvíľu nám obom trvalo, než sme sa spamätali. Hubert sa z ničohonič začal smiať a tlieskal rukami: „Aáá, chacha.. prežili sme!“ Mne však bolo nevoľno a vyvrátil som zo seba aj zajtrajší obed. –Mimochodom tú dvestovku mi vrátiš! Hubert sa na mňa zhrozene pozrel a opýtal sa: „Tak to nebol sen? O, ó. Ako zistíš, či sa k tebe približuje nejaký predmet, keď sa nekolíše do strán?“ –Tak, že sa zväčšuje, ale nezahováraj a klepol som mu po šiltovke. On na to len ukázal prstom nahor, schmatol ma za rameno a sotil na cestu. Za nami sa ozvalo veľké bum. To jeden veľký banánovník spadol aj s kvetináčom na zem. (Odkedy sa v dôsledku globálneho oteplenia v celej Európe zvýšila priemerná ročná teplota o 4 stupne Celzia, tak sa pre nás stali samozrejmosťou doma pestované citrusové plody aj banány). Objal som Huberta, keď som si uvedomil, že mi zachránil život. Museli sme sa však vrátiť po naše veci (hodinky, zlaté retiazky a doklady), ktoré sme odovzdali pred zoskokom. Pod rukáv som si nenápadne zasunul ebonitovú tyč, ktorá ležala na ceste. Vyšli sme výťahom na 13. poschodie, kde na nás čakala hotová delegácia. Dve gorily a aby som nezabudol predstaviť nášho starého známeho, uja Vinca. Don Vincenzo: „Neviete si ani predstaviť ako ťažké je v dnešnej dobe zlegalizovať kšefty. Ale tento projekt s bungee je výnosný. Stali sme sa turistickou atrakciou vďaka vysokému počtu samovrážd. Samozrejme občas treba dopomôcť, ale veď na niečo sa predsa musí umrieť.“ Don Vincenzo sa k nám začal približovať aj so svojimi gorilami. Spoza chrbát som podal Hubertovi tyč. Rozbehol som sa na jedného svalovca, kopol ho do gulí a zdola som ho udrel pravým hákom do sánky. Ten druhý ma chytil zozadu za krk a zdvihol ma. V tom ho udrel (hóóchió, puf!) Hubert po papuli tyčou. Zmlátil ho ako fašírku. Správca bol pre nás už iba malinou. Zviazali sme ho, posadili do jakuzi a zaviedli do vody napätie z kábla rozbitého televízora. –Pozri, v tom kufri budú určite naše doklady. Zobrali sme ho celý. –Poď Hubert, na dnešný deň mi stačilo z tejto smrtonosnej pasce. Zamieril som k výťahu, ale všimol som si, že ma nenasledoval. –Prečo by sme nemohli zoskočiť? Odkryl plachtu a z pod nej vytiahol rogalo. Bolo dosť zaprášené a aj Vinco sa začal chichúňať. Tak teda s kufríkom v ruke sme sa rozbehli a zoskočili zo strechy. Teplý vzduch nás odvial ponad feťákov z nemocničného parku, a potom už od sódovkárne sme sa niesli ku kruhovému objazdu až sme pristáli na námestí. Elegantne sme za sebou zanechali rogalo a s kufríkom v ruke sme pokračovali v ceste späť do roboty.

Jedného dňa nás nečakane navštívil páter so žiadosťou o výpomoc pri rekonštrukčných prácach v kostole. Bol to zvláštny človek. Taký, o ktorom máte pocit, že ho už odkiaľsi poznáte. Možno z predchádzajúceho života... Dokázal osloviť naše srdcia hneď pri prvom stretnutí: „Nechcem, aby ste robili zadarmo. Dám vám slobodu. Na území farnosti sa môžete voľne pohybovať.“ A tak sa aj stalo. S radosťou sme prijali páterovu prosbu aj keď sme ešte presne nevedeli do čoho ideme a s akou pomocou môže prispieť bývalý boxérsky šampión a sprostredkovateľ predaja kancelárskych potrieb. –Tak tu je vaše náradie. Zložil nám na zem krompáč, lopatu a metlu. Páter sa taktiež postaral o naše občerstvenie. Hubert sa dobrovoľne ujal krompáča, ale poznamenal: „Však my sa vystriedame, aby ťa neodfúklo. “So súhlasom som prikývol a vzdialil som sa so svojím náradím do prvej lavice. Počkal som kým rozdrtil kachličky a vyslobodil zakliesnený oltár spod zeme. Frčal na šošovici, ktorá obsahuje viac železa než špenát. No i tak ma udivoval. Hap-či! –Na zdravie, zaželal som Hubertovi. –Ja som to nebol. Bolo to zvláštne, mysleli sme si, že sme sami v kostole. Napadlo nám, že nás niekto sleduje. (Alebo sme začali byť iba paranoickí po Burnsových terapiách). Hubert uchopil pevne v strede oltár a vyniesli sme ho na dvor. Vonku bolo nádherné počasie, svietilo slnko a hladina mojich endorfínov sa zvyšovala k stavu blaženosti. A vtom bác! Prišlo to ako blesk z čistého neba. „Osral ho holub“ ozývalo sa z úst detičiek idúcich okolo z neďalekej škôlky. Nemyslel som si, že by mi ešte niečo dokázalo urobiť radosť. A predsa. Otec Manolo k nám pribehol zadychčaný z prokuratúry s tou najlepšou správou: „Chlapi ste slobodní!“ Hubert: „Ale to ste nám už povedali otče. Dovolili ste nám sa tu slobodne prechádzať, za čo sme aj vďační. Vložil nám do rúk osvedčenia. –Inak som to myslel, čítajte! Novozvolený prezident vám udelil milosť, ste voľní! Začítal som sa: Osvedčenie o udelení amnestie pre Mauricia Brandsdorfera a Huberta Engelheartha. Od radosti sme začali vyskakovať a vytískali sme aj otca Manola... „Mauricio, ostaňme tu“ požiadal ma Hubert. Páter toho spravil pre nás veľa a dokončime už čo sme začali. Kývol som. Napadlo mi: „Patre, ak dovolíte, vybrali by sme si dva dni voľna.“ Tiež prikývol. Požičali sme si duchovného bicykle a vydali sme sa na cyklotúru na Váh. Mračilo sa a vietor nám vial do vlasov, sem-tam ešte vykuklo slnko. Zastavili sme sa pri základnom kameni termálneho kúpaliska neďaleko športovej haly. „Hm, kameň,“ vzdychol si Hubert. Nasadli sme na bicykle a frčali sme ďalej popri kórejskej dedinke pri Kolónii. Pustili sme sa z kopca pri betónovke neďaleko latino osady. „Sokeres chuapi,“ vybehol neviem z čiej matere Potapač. Tak som sa zľakol, že som sa mu nestihol zastaviť skôr až v rozkroku. Hubert: „Nebudeš mať vajcia“ Ešte dobre, že som si pred odchodom pritiahol brzdy. –No, čo chceš. Pedro nás chcel varovať pred výskytom vtáčej chrípky na okolí: „Čiriklo spadlo na auto“ –Poďte radšej čuklo pekla, pozýval nás. –Nie, ďakujeme, už sme jedli. Hubert: „Počkaj, čo je to čukel?“ –Nechci vedieť, uisťoval som kamaráta. Šlapali sme ďalej k artézke a konečne sme sa dostali aj na Váh. Čakalo nás prekvapenie vo forme umelých ostrovčekov vyčnievajúcich z vodnej hladiny, ktoré boli zastavané luxusnými reštauráciami. Sprístupnené boli pre verejnosť vďaka uviazaným člnom na pobreží. Zahádzali sme si zopár žabiek po hladine do hostí na ostrove. Potom sme sa zdržali chvíľu v bufete. Vypili sme si tu aj s Rasťom Kopinom, ktorý tu bol tiež na tour-e. „Hapčí, hapčí,..“ ozývalo sa čoraz hlasnejšie. „Na zdravie“ skrížili sa naše pohľady a pomaly sa obrátil náš zrak smerom k oblohe. „Boom, boom“ zazneli výstrely. S davom ľudí sme vybehli po hrádzi, aby sme sa presvedčili, že čo sa deje. Na pobreží stál poľovník a strieľal na kŕdeľ kýchajúcich labutí. –Nestrieľajte do labutí, kričal Rasťo, čo ho podnietilo vydať nový album. Po ceste domov, Hubert stále opakoval, že sme na niečo zabudli. Z recesie sme vošli dovnútra kaštieľa cez šachtu na uhlie ako za starých čias. Zaspávalo sa nám oveľa kľudnejšie s pocitom, že nás prepustili. „Dobrú noc“, zaželal som Hubertovi. –Bicykle, odpovedal mi. – Nie, na dobrú noc sa odpovedá rovnako, dobrú noc, pripomenul som mu. –Bicykle, zabudli sme na bicykle! V tom som sa udrel do čela: „Máš pravdu, zajtra sa po ne vrátime, ale teraz už poďme spať. “Ráno som sa prebudil na šuchotanie a videl som už len Huberta ako zamyká za sebou dvere. Bolo mi len čudné, že si zobral so sebou aj svoj batoh. Ale na také detaily som sa o piatej ráno vykašlal. Obrátil som sa z boku na brucho a spal som ďalej. Snívalo sa mi o tom, ako nás prenasledovali s penou v ústach agresívne labute. Pripadalo mi to zábavné, lebo som nebol aktérom deja, len jeho pozorovateľom. Keď som sa prebudil, tak nadomnou stál Hubert a čumel mi do tváre: „Si normálny?“ To isté som sa ho chcel opýtať skôr, než som ho poslal do riti. Hubert: „Keď som sa vrátil, tak si ešte spal. Otočil som sa na chvíľu, aby som si schoval batoh do skrine a ty sa začneš nahlas smiať. Vieš ako si ma vyľakal?“ Pri raňajkách som mu povedal o mojom sne: „Snívalo sa mi o včerajšku. Zrejme preto som sa rozosmial v spánku.“ –Ách, už chápem. Ľudia sa s tými deravými člnmi ani nemohli ďaleko dostať a ešte aj tie labute ich doďobali. –A vôbec, kde si bol tak skoro ráno a ešte k tomu s batohom? Šibalsky sa usmial, no iba mlčal. Nevedel som, či si už teraz mám baliť kufre späť do basy... Hubert konečne prehovoril: „Vrátil som sa po duchovného bicykle a ukázal na jeden pod pomarančovníkom. Ten druhý som nenašiel“ Lokálne pirátske rádio Partyzan Sky: „A teraz tu mám smutné oznámenie pre Galanťanov. Drahí lokálpatrioti! Kvôli krádeži (Hubert stíšil rádio) základného kameňa termálneho kúpaliska, sa dokončenie jeho výstavby odkladá na neurčito. Moje Feng suej mi nedovoľuje, aby som páchateľom zaželal niečo zlé, ale verím, že ich primeraný trest neminie a že ich budú hrýzť pavúky po celý rok!! Ale nezabudnite, že sa vám zajtra hlásim od mixážneho pultu pod pultom v papučiach v Papuči a dáme si Barry ́s night s karaoke! Poďme Zuzka, do tanca..“

Bolo krátko pred začatím omše keď sa rozozneli zvony. Tentokrát to zatriaslo aj so základmi rímskokatolíckeho kostola, čomu dopomohli zosilnené otrasy spôsobené stavbou polyfunkčného strediska. Felipe kľačúc pred oltárom, žiadal Boha o odpustenie: „Nech sa pod zem prepadnem, ak by som si ešte raz siahol po poháriku!“ V tom sa začal oltár ponárať do praskajúcich kachličiek. Felipe sa zhrozil, prežehnávajúc kráčal späť krok za krokom čím ďalej od zmenšujúceho sa oltára a vybehol z kostola. Páter Manolo už aj hľadal efektívny a lacný spôsob rekonštrukcie. Prešiel po priechode pre chodcov a obrátil sa na dlhoročného priateľa Dr. Burnsa, ktorý pracoval na Okresnej prokuratúre. Medzi toľkými trestancami si Burns spomenul na dvoch ideálnych adeptov a doporučil ich k reštaurovaniu kostola: „Otče, sú to iba atrapy grázlov. Snažia si pokaziť povesť, ale sú to inak dobré duše.“ Povedali nám, že si budeme trest odpykávať v zámku. V duchu sme sa už pripravovali na rezidenciu v Bojniciach alebo Smoleniciach. Na chvíľu sme sa s Hubertom vžili do úlohy bosov drogového kartelu, pre ktorých je aj basa apartmánom, perličkový kúpeľ a masáže samozrejmosťou. Realita však bola iná. Šupli nás do Saleziánskeho domu v Galante, kde sme boli pod dozorom prísne vyzerajúcich bratov. Náš pobyt sa o niečo predĺžil po odhalení babiných zásielok zapečených rašplí v koláčoch. Po roku sme sa tu celkom udomácnili. Hubert si vyložil na poličku zbierku kamienkov, ktorú nazhromaždil z túry v Malých Karpatoch. Ďalej tam mal knihy o príprave kokteilov, ázijskom bojovom umení, o psychológii atdˇ. Moju stranu obydlia som si vyplagátoval Amazonským pralesom. Zelená farba ma ukľudňovala, okrem tej z machov na vecku a v sprche. Domnieval som sa, že to tunajšia hygiena mohla za výrastok tretej ruky na chrbte brata Augustína. Info z okolia sa k nám dostávalo z rádia, ktoré sme počúvali, keď boli bratia na stráži. „V druhom kole prezidentských volieb sa stretli dvaja kandidáti. Ktorí z nich sa stane...“ Z éteru sme sa tiež dozvedeli, že sa na okolí šíri chrípka. (Podmaz z rádia: „Vo väzení väzni žijú, čakajú...“) Našu slobodnú myseľ zahaľovali iba mreže na oknách a dverách, ktoré sme tu ešte mali strpieť štyri roky. Strava bola celkom fajn. Po náhodnom rozoraní ihriska (traktorom) sme si vysiali pre začiatok šošovicu, neskoršie fazuľu aj zemiaky. Naši smädní mnísi sa postarali o čaro fermentácie sľadovníckeho jačmeňa. Kúpali sme sa doslova v pive. Cez zabudnutú šachtu na uhlie, ktorej vchod sa nachádzal pod mojou posteľou, sme si dožičili krátkodobé zdravotné prechádzky do neďalekého hostinca pod agátom. Niekedy sme si dali iba čistú kofolu alebo pivo, inokedy ramba, čiže kofolu s pivom. Mal som obavy z Hubertových experimentov v miešaní nápojov. Naposledy som sa len povracal, keď mi ten génius oznámil, že čo to pijeme. Bolo to trocha trápnejšie ako keď sa strepete z bicykla pri jeho odkladaní pred kopou ľudí. Vedel som, že si po večeroch študoval prípravu „101 najlahodnejších kokteilov Horsta Fuchsa“, ale to čo nám prestrel, z tejto knihy určite nepochádzalo. Vyzeralo to na nevinné posedenie pri pive. –Mauricio, skočím ešte podať ruku malému generálovi a keď sa vrátim, tak ti pripravím nápoj, z ktorého budeš úplne mimo. "Boli to úplne tri dni mimochodom. –Pozri sa, ukázal mi na holubov, aby odpútal moju pozornosť. – Hapči! –Na zdravie! –To som nebol ja. Než som sa otočil späť, naše pivá už podozrivo šumeli a mali modrastý odtieň. –Ty si mi tam niečo vložil. Usmial sa, a povedal: „Len to ochutnaj!“ Pokiaľ som bol ešte pri vedomí, oznámil mi, že nám vložil do pohárov aromatické dezinfekčné kolieska z pisoára. –Ty exot! Ešte si pamätám, že som ho stačil niekam poslať, než som vyhodil tyčku. Hubert bol nútený privolať záchranku, čím si ale posvietili na naše pobyty mimo apartmánu. Ale bola s ním aj sranda. Tak napríklad keď sme sa vracali mierne opojený z futbalového ihriska, a cesta späť väčšinou trvajúca desať minút sa predĺžila na hodinu. –Mauricio, kade máme teraz odbočiť? Ukázal som tamtým (opačným) smerom doľava a dostali sme sa na poľnú cestu. Zrazu z ničoho nič pred nás vyskočil Potapač, vlastným menom Pedro a chcel po nás iba pivo. Hubert dopil poslednú fľašu, rozbil si ju na hlave a výstražne ju prehadzoval z jednej ruky do druhej. To nebolo všetko. Začal s črepinou žonglovať okolo krku aj medzi nohami (pozeral filmy s Bruce Leem) a pohrozil mu, že už nič nemá. Pedro sa uspokojil s takouto odpoveďou a zmizol z ničoho nič tak ako sa objavil, preto Potápač.

Policajti zaistili vozidlo, páchateľa aj rukojemníka. Hľadala sa aj údajne zavraždená osoba, po nájdených krvavých stopách v kufri auta. Dozvedel som sa, že tým rukojemníkom som mal byť ja. Najprv nás vypočúvali zvlášť. Tvrdil som, že to auto bolo Hubertovo. On zasa, že bolo moje. A o krádeži v banke som tiež nič nevedel. Vyšetrovateľ: „To hovoria všetci!“ Boom, Bang! Pohladil ma Zlatými stránkami. Keď si už s nami nevedeli rady, podrobili nás krížovému výsluchu. Mauricio: „Ukázal si na to auto pred barom, že je tvoje a vyhodil si tyčku. Boli v ňom aj kľúče, za čo som ti vynadal“ Hubert: „Nebolo to moje auto. Mávol som, aby som ťa odohnal, aby som ťa nepovracal.“ Vyšetrovateľ: „A teraz mi vysvetlite ako ste vyprázdnili tú banku.“ Mauricio: „Tak o tomto nič neviem. Aj keď mi bolo čudné, že sa Hubert vrátil priskoro.“ Hubert: „Ja a vylúpil banku? Kdeže, bol som si vypýtať úver a dostal som ho. Slečinka tvrdila, že vie kto som a čo chcem. Nestrácala čas a hneď ako som jej podal kufor, začala ho napĺňať peniazmi.“ Vyšetrovateľ mu skočil do reči: „Tak vy si myslíte, že vám uverím túto historku!? Do cely predbežného zadržania! Ale oboch!“ V noci v nej bola taká tma, že ak by mi niekto vylepil, tak by som ani nevedel, že komu sa mám poďakovať. Počas dňa už bolo svetlejšie. Nevedeli sme, že ako dlho tu ešte ostaneme, tak sme sa začali prihovárať ostatným zadržaným osobám. Ja som si vybral toho oproti mne. Už deň ryl do steny nápis. Mauricio: „Ták nazdar. Ako sa ti darí? Aj ty sa tu zdržíš len chvíľu?“ - „Zabil som svojho šéfa.“ Mauricio: „Určite to bolo v sebaobrane.“ - „Plánoval som to. Napichol sa mi na čepeľ noža. Šesťkrát. Mauricio: „A čože ryješ do steny?“ - „Pozri sa sám.“ Neznámy muž odstúpil od steny a odhalil mi nápisy. Kill. Kill. Kill them. „Je to pekné,“ radšej som ho pochválil a pomaly som sa sťahoval od neho preč. Chytil ma však za rukáv. –„Ešte som to nedokončil.“ -„Máte pravdu, chcelo by to pridať na slovku zavraždím,“ snažil som sa ho striasť. -„A že ma ty nespoznávaš?“ Schmatol ma za golier a priblížil ku mne lyžicu. Pravdupovediac nemám mnoho jednookých, jednonohých priateľov so zlatým zubom, ale tváril som sa ako keby som premýšľal. „Nie,“ odvetil som. „Som don Vincenzo! A odkedy si ma dostal do basy aj s tvojim kamarátom, opustila ma žena, zhorel mi dom a prišiel som o jednu nohu. Nešťastie za nešťastím ma prenasleduje!“ Našťastie sa tak rozčúlil, že sa unavil a musel si sadnúť. Využil som túto chvíľu pre útek a presunul som sa na druhý koniec cely. Onedlho na nás mávol strážnik, aby sme išli k nemu. S Hubertom sme obaja vybehli až k nemu. Otvoril celu a odprevadil nás do vypočúvacej miestnosti. Strážnik: „Vy dvaja máte veľké šťastie.“ Keď nám otvoril strážnik dvere od vypočúvacej miestnosti, nechcelo sa mi veriť, že kto to za nami zavítal. „Dobrý deň prajem pán Vajna,“ pozdravil som Andrew Vajnu. Vajna si zapálil cigaru: „Ahojte. Hovorte mi iba Andy!“ S Hubertom sme sa posadili. Andy: „Váš príbeh sa priniesol až do mojich uší, koľko chcete za jeho sfilmovanie?“ Dohodli sme sa na istej čiastke. Andy vytiahol whisky a cigary, pripili sme si. Chceli sme odprevadiť Andyho, vlastne sme s ním chceli odísť, ale pri východe nás zadržali vo vreciach. Tak sa náš pobyt trochu predlžil na neurčito. Ale dobrou správou je, že u Andyho som si ešte vyžobral úlohu mŕtvoly č.125 v pokračovaní filmu Resident Evil. S Hubertom máme teraz kopec času si zaspomínať, len keby bolo si s čím štrngnúť...

„Ty počúvaj, už tri hodiny nás sprevádzajú tie modré svetielka,“ bezradne som sa obrátil na Huberta. Ako fanúšik Star Treku som pomyslel na mimozemšťanov. Hubert: „Budú to asi svätojánske mušky alebo iná lumineskujúca háveď.“ - „Tak to bude asi dosť veľké hovädo,“ ešte viac som zneistel keď som si spomenul, že svätojánske mušky blikajú na zeleno. Ale to mi zase pripomenulo diel z Aktov X... Polícia po vylúpení banky vyhlásila celoštátne pátranie po Hubertovi Engelhearthovi. Prisúdili mu aj odcudzenie zelenej Škody Fabia z pred nočného baru 21.Decembra. Policajný dispečer hliadke: „Držte sa v bezpečnej vzdialenosti od prenasledovaného vozidla. Podľa výpovede istej staršej pani, páchateľ môže byť ozbrojený, drží rukojemníka a je možné, že už niekoho zabil. Výpoveď očitého svedka: „Áno, síce som nemala okuliare, ale dobre som počula čo sa vtedy dialo na chodbe. Obeť bola zabalená do deky a ten bezcitný hulvát do nej ešte kopal. Viete my starší dôchodci už nepotrebujeme toľko spánku ako za mlada. Kde som prestala? Aha, už viem. Potom vyvláčil toho úbožiaka až na dvojku. Viete, nám tu často nefunguje výťah. “Hubert naladil v rádiu správy: „Dvaja najpreferovanejší kandidáti na prezidenta Spojených štátov amerických Arnold Schwarzenneger a Hillary Clinton sa stretli vo Washingtone.“ - „Držím palce Terminátorovi! Zastav, musím čúrať. Já se vrátim,“ s úsmevom dodal Hubert. Vystriedali sme sa v šoférovaní. Odovzdal som volant Hubertovi. Ten akosi nezvládol zákrutu. Preleteli sme cez most nad močiarom a dvakrát sa obrátili na vrch. Oboch nás to pri kotrmelcoch vyhodilo z auta. Neboli sme na tom tak špatne keď sa ešte Hubert s vreckovou baterkou hral na stroskotanca. Zasvietil mi do tváre a vypol osvetlenie, zažal a vypol, zažal a ... Hubert: „Pozri Mauricio, modré svetielka sa približujú, nemal som páliť chrobákov! Ách, teraz nás ten mutant svätojánskej mušky určite zožerie!“ Z toho večera je to posledné na čo si spomeniem.

Hubertove plány už boli vo fáze realizácie. Chýbali nám však peniaze. Prehovoril ma, aby sme sa vydali do Maďarska do Etyekwoodu za Andrew Vajnom. Hubert: „Možno ti ponúkne nejakú úlohu.“ Nebolo ma treba dlhšie presviedčať, zobral som kľúče od auta a vydali sme sa na cestu. Príjemne ma prekvapil Hubert, že zakaždým ma nechal šoférovať jeho auto. Ja som totiž vlastné nemal. Alebo to bolo jeho promile v krvi, vďaka ktorému mi to dovolil. Vydali sme sa do banky pre úver, ale dostali sme sa do zápchy. Nechcelo sa mi čakať, tak som si skrátil cestu cez jednosmerku, smerom k nákupnému domu. Mladík zbieral a spájal do reťazcov nákupné vozíky. 20 metrov pred nami bola tiež takáto reťaz kočíkov. „Pripútaj sa!“ upozornil som Huberta. V zlomku sekundy som sa rozhodol. Dupol som na plyn, vrazil do vozíkov a odišiel tak rýchlo ako sa len dalo. Zastavil som sa až pri banke. Vypol som motor aspýtal sa ho či mám ísť s ním. Hubert stále nechápajúc moje vyčíňanie sa spýtal: „A to si prečo urobil?“ Moja odpoveď bola stručná: „Hm, mal som proste chuť. “Stále nechápajúc vošiel do banky sám aj s kufríkom. V predsieni banky si namočil ruky do fontány, poumýval si tvár a zaradil sa do rady čakajúcej na úver. Poručík Bazalka dal vyhlásiť celomestské pátranie po Hubertovi Engelhearthovi, keď sa neprihlásil 22. Decembra o desiatej hodine ráno. Administratívna pracovníčka banky bola o tejto veci oboznámená podobne ako aj iní pracovníci bankových inštitúcií. Keď sa dostal na rad Hubert, porovnala jeho tvár s tvárou muža z pátracej listiny. Hubert: „Dobrý deň! Ja by som Vás chcel poprosiť o úver. “Rozhodla sa vyhovieť klientovi: „Viem kto ste a čo chcete.“ Hubert: „Keď už viete, že kto som a čo chcem, tak určite viete, že čo máte robiť.“ Huberta prekvapila intuitívnosť referentky. Otvoril kufrík a podal jej ho. Referentka ho hneď začala napĺňať peniazmi. Podala Hubertovi ďalší na vlas podobný kufrík plný peňazí. Mauricio: „Skoro si sa vrátil a s dvoma kuframi. Tak to si musel zapôsobiť.“ Hubert: „Referentka vyzerala neisto, možno bola nová, ale vybavila mi úver.“ Peniaze sme už mali, tak sme sa mohli vydať do Etyekwoodu.

Do večera sme mali ešte kopu času, tak sme skočili do kina na najnovší trhák Peter Pan vs. Predator. Na štedrú večeru sme spláchli vysmažené filé čokoládovým likérom. Bolo mi čudné, že kde je tak dlho Hubert, keď vravel že iba vynesie smeti. Ako väčšinou ani teraz nám nefungoval výťah a keď došiel na prízemie, niečia stará mater si hľadala kľúče na odomknutie bytu. Otočila sa a pozrela na Huberta. Hubert: „Teta Božka, vy ešte žijete? A koľko máte rokov?“ Teta Božka hneď spoznala mladého nezbedníka a rukami už hmatala po svojich bokom odložených barlách, aby ho vytrieskala. Barle opreté o stenu spadli na zem a skôr než by ich stihla zodvihnúť, sa už Hubert vytratil. Vyniesol smeti a ako zbadal suseda venčiť psa, niečo mu prišlo na um. Pozbieral Jerryho hovienka podobne ako kedysi nebohému Bobymu a vložil ich do papierového vrecka. Zazvonil tete Božke a položil jej vrecko pred dvere. Bolo treba zvoniť dlhšie. Stará to už tiahla k stovke. Keď už počul, že sa blíži teta, rýchlo vybehol na prvé poschodie, aby ju ešte raz videl ako rozšliapne vrecko s exkrementami. Mauricio: „Kde si bol tak dlho? Už som si myslel, že po tebe treba vyhlásiť pátranie.“ Hubert: „Ani si mi nepovedal, že tá stará ešte žije.“ Mauricio: „Teta Božka? Už má 91. Pre boha, čo si spravil?“ Hubert: „Zaželal som jej pekné sviatky a niečo jej nechal predo dvermi.“ Mauricio: „Darček?“ Hubert: „Aj tak sa to dá nazvať. Spomienku na minulosť.“ Mauricio: „Tak to bolo od teba pekné. A čo ona na to?“ Hubert: „Dupotala od radosti!“

Hubert chcel začať podnikať. Mal niekoľko zaujímavých nápadov. Rozmýšľal nad zriadením farmy s húsenicami Priadky Morušovej, odkiaľ by získal prírodný hodváb. U našich východných susedov by sa utkali hodvábne plátna. V Taliansku by získali podobu šiat a išli by na export k západným pajtášom. Ďalej prichádzali do úvahy pštrosia a kačacia farma. Ja som uprednostňoval kačaciu farmu zo sentimentálnych dôvodov. Moja starká vedela výborne usmažiť kačaciu krv na cibuľke a okrem toho strašne dávno som sa nestretol s týmto lahodným pokrmom, podobne ako s prasačím mozočkom. Bola tu ešte jedna neopakovateľná príležitosť investovania a v nej sme sa zhodli. Bola to kúpa Galantského neogotického kaštieľa za 1€. Chytili sme sa príležitosti, ktorú ponúkal starosta Galanty. „To neni tak zlé, ba čo viac, je to výhodná kúpa,“ presviedčal ma Hubert, aby som sa pridal do jeho kšeftu. Prikývol som. „Rozdeľme túto sumu fifty-fifty a budeme to mať za 50 centov“ ozval sa zo mňa lakomec. Začali sme potom uvažovať o praktickom využití takejto nehnuteľnosti. Do úvahy padli možnosti zriadiť Hotel de Jean Antoine alebo Casino de la Cruse. Rozmýšľali sme aj nad postavením koncertnej sály a zavedením novej tradície, usporiadaním Galantských hudobných slávností. Pri tejto kultivovanej myšlienke nám vyhŕkli slzy do očných kútikov. Hubert: „A čo tak po troške zo všetkého? Mohli by sme kaštieľ využiť aj ako casino a hotel s koncertnou sieňou. Našlo by sa miesto aj pre helipod na streche, plaváreň s jakuzi a saunami v suteréne. Po sprivatizovaní veľkého parku by mohli pribudnúť tenisové a squashové kurty. “A zase sme si pripili na dobré nápady. Tak to boli Hubertove plány do budúcnosti, do ktorých som zapadol aj ja. Ja som už mal prácu. Pracoval som v menšej firme zaobstarávajúcej kancelárske potreby vrátane výpočtovej techniky. Jednoduchšie povedané bol som kancelárskou krysou. Bol som fanúšikom filmovej kinematografie a zdôveril som sa Hubertovi, že jedným z mojich snov je zahrať si ako štatista vo filme. Ani sme sa nenazdali a boli 3 hodiny popoludní. Na rizoto sme už dávno zabudli, tak sme skočili na tuniakovu pizzu do mesta. Potom sme sa stavili na mestskom úrade za pánom primátorom. Auto som umyl poriadne, lebo Hubert si nič nevšimol po včerajšej nehode. U pána starostu sme teda podpísali zmluvu o kúpe neogotického kaštieľa za euro. Zaplatili sme každí po 50 centov, zaželali príjemné sviatky a odišli sme. Hubert: „Dobre sme ho oje..!“ Zámerne sme totižto nespomenuli, že by hotel fungoval aj ako bordel pre zahraničnú klientelu. Navonok samozrejme dievčatá by boli zaúčtované ako hostesky. Po zatvorení dverí zaznel obrovský jasot a tlieskanie.

Po raňajkách sme sa presunuli do obývačky. Hubert: „Fuj, tu je ale teplo!“ V obývačke jeho pozornosť upútal veľký televízor upevnený na stenu. Prekvapilo ma jeho viacúčelové využitie. V zime sa dal použiť ako radiátor. Vytiahol som žalúzie. Vonku práve snežilo tak ako sa na Vianoce patrí. Zohriali sme sa pri telke a pozreli si pár filmov: Smrtonosnú pascu, Stroskotanca, Sám doma. Keď sme si pozreli film Sám doma, zhodli sme sa vtom, že Maculay Culkin urobil jednu veľkú chybu. Tú, že vyrástol. Zaspomínali sme si na naše spoločné prešľapy mimo noriem slušnosti. Povypytovali sme sa jeden druhého, aké máme plány do budúcnosti. „Žijem zo dňa na deň. Zaplatím inkaso, dane, kúpim si niečo pod zub. S trochou šťastia, aby som nebehal s holým zadkom, sa mi ujde niečo aj na oblečenie“ konštatoval som. Pamätáš sa na Vinca Hlavatého? No jasné! S Hubertom sme si zaspomínali na staré dobré časy, ako sme sa rútili z Galantského mostu v smetnom koši s banzájovým výkrikom. Nebolo ho ľahké vytlačiť až na vrch a v porovnaní s dnešnými plastovými poskytoval väčší komfort a hlavne bezpečnosť, berúc do úvahy poobednú dopravnú špičku. Tušili sme, že niečo dôležité uniklo našej pozornosti. Nebola to brzda, tá nechýbala. Ako sme naberali na rýchlosti a vybáčali sme z pôvodne určenej trajektórie, zhodli sme sa v tom, že by bodol volant alebo niečo podobné. S nemalým rachotom a nie menšou arómou sa nám podarilo vysypať obsah kontajnera do umývačky áut. Tak nás spoznal pán Hlavatý, prevádzkovateľ čerpacej stanice. Na tej druhej (policajnej) stanici nám už do smiechu nebolo. Spísali by protokol, ale nemali kam zaradiť náš dopravný prostriedok. Tak sme si to zlízali len u pána Hlavatého, ktorému sme splácali škodu ručným umývaním áut v jeho garáži. Nesťažovali sme si. On však nás odháňal keď nastupovali do práce jeho Carwash Girls. Vďaka Hubertovmu záujmu o vesmír a nočnú oblohu sme držali pod dohľadom aj neďalekú garáž pána Hlavatého. V lete boli dusné večery a bránu od garáže nechávali otvorenú. Baby sa počas vystúpení väčšinou držali rovnakého scenára. Angelika postriekala ostatné tri koleginky Anabel, Jizel a Rachel vodou, potom sa všetky obliali saponátom. Pritiskávali sa k sebe až sa úplne zapenili a s tancom sa pustili do roboty. Hudbu a smiech bolo počuť až na železničnú stanicu. Otvorením šampanského sa pre nás show skončila. Akonáhle bolo počuť výstrel štupľa, padla opona a zatvorila sa brána. Jedného večera mi volal Hubert, že došlo k tvrdšej zmene v programe. Zlé jazyky (teta Božka s.r.o) tvrdia, že sa aj strieľalo. Policajti nasadili putá pánovi H. a skoro ráno aj s dievčencami ich niekam odviezli. Na druhý deň si prišli aj po nás. Kocky boli hodené, tak sme sa radšej priznali ku vlámaniu do škôlky kapitána Nálepku a k jej náhodnému podpáleniu. Policajt: „No keď ste sa už priznali, tak si to poznačím. A teraz mi povedzte, čo viete o garáži Vinca Hlavatého. Podľa výpovede vašej susedky pani Božky ste u neho brigádovali toto leto.“ Poučili sme sa a radšej sme držali jazyk za zubami do príchodu rodinného priateľa Hubertovho otca, advokáta Walzera. Pri prehliadke terasy nám však zhabali fotografie, vďaka ktorým zabásli uja Vinca na celú večnosť. Dostal 6 rokov za kupliarstvo, vydieranie, pokus o únos a rušenie nočného kľudu.

Zaparkoval som Hubertovu zelenú Škodovku pri mojom vchode. Býval som na druhom poschodí, ale 120 kilového boxérskeho šampióna je lepšie vopchať do výťahu a tak ho priLahnuť kdverám. „L ́ !“ TeoreLcky som to myslel dobre, ale prakLcky sa nám výťah pokazil už po tretí krát tento týždeň. Snažil som sa Huberta prebrať. Nepomohli ani facky, ani kopance. Tak som priniesol aspoň deku z auta, aby som ho do nej zabalil. Zmiernil som tým otrasy a hluk pri vláčení bezvedomého priateľa po schodoch. Vybalil som u seba Huberta a položil na hovník (gauč po starom). Nakŕmil som ešte Sebastiana a zaľahol do postele. Ráno som teda poumýval zakrvavené auto. Nebohého zajaca som vytiahol z kufra a pripravil na raňajky s rizotom. Hubert sa čudoval v koho byte sa prebral. Keď sa začal prebúdzať, spýtal som sa ho: „Bzz! Aranyom, raňajky si prosíš do postele alebo budeš radšej papať v kuchyni?“ Tak to ho porazilo! Vedel som, že ma nespoznal, a aj som jeho dezorientáciu trocha zneužil. Nahovoril som mu, že ma zbalil v bare u Modrej Ustrici a že teraz spolu chodíme. Hubert si začal trhať vlasy: „Ách, mal by som prestať piť.“ Nevydržal som sa pozerať na jeho zarazenú tvár a vybuchol som od smiechu. „To som ja, Mauricio! To, so mnou si sa včera ožral.“ Hubert sa na mňa lepšie pozrel, poškrabal si hlavu a povedal: „Už si začínam na niečo spomínať. To vôbec nebolo vtipné! A kto ma vyzliekol donaha?“ Tak táto otázka zasa prekvapila mňa. Rýchlo som zmenil tému a navrhol som, aby sme sa naraňajkovali skôr než nám vychladne rizoto. Potom sa urehotal on, s tým že dostal on mňa. Ha, ha...nazdraviééé!“ Presunuli sme sa do kuchyne, kde sme pokračovali v debate nad králičím rizotom so šálkou pomarančového džúsu. Hubert namietal, že nemá rád varenú zeleninu. Tak začal z rizota oddeľovať varenú mrkvu aj hrášok. Zasa som dostal záchvat smiechu, keď som si ho predstavil, že čo by robil ak by nemal rád ryžu. Spýtal sa ma: „Ako často chodíš na lov?“ Práve mu vylomili zub broky, ktoré zasiahli zajaca. Upokojilo ma, že toho chudáka som nezabil ja. Len som ho zbavil utrpenia... „Podľa toho ako často mi vbehne do cesty korisť,“ som mu odpovedal. „Vidíš toto je to, čo mi dlho chýbalo,“ som sa priznal Hubertovi. Odpil si zo šálky a opýtal sa: „Máš na mysli raňajky s bývalým trestancom?“ Nie, našu debatu a vykoľajenie sa z prúdu každodenných starostí. Na to si musíme pripiť! Zdvihli sme poháre a štrngli sme si pre začiatok sdžúsom.

Nechcelo sa mi veriť, keď som zbadal na vianočných trhoch v dave ľudí kamaráta Huberta ako mláti Mikuláša. Jeho vyčíňanie ma neprekvapilo. Vždy mal výbušnú povahu, o čom svedčia moje dve umelé očné zuby. A to sme kamaráti... Dávno sme sa nestretli, tak som na neho zakričal: „Hubert, Hubert! Pusti toho chudáka, to som ja Mauricio!“ Potom čo ma vystískal do omdletia sme sa poobzerali po najbližšej kostolnej veži. Podľa predpokladu sme našli oproti kostola menšiu krčmu. Zaspomínali sme na staré časy. Ja som ešte študoval externe právo. Keď som mu povedal, že sa chystám stať obhajcom zákona, spýtal sa ma: „Áá, vieš žéé ako zistíš že právnika zrazilo auto?“–„Nie,“ odpovedal som. „Ták, že nenájdeš stopu po brzdééé!“ Posledný 12-krát sme si štrngli a pobrali sme sa domov. Bola tu jedna vec, ktorá mi vtej chvíli nedávala zmysel. Vedel som, že Hubert nemal rád Vianoce a že práve vyšiel z lochu. Mohli sme byť asi v 3.ročníku na základke keď si jeho rodičia počas Vianočných sviatkov zavolali ako pestúnku uja Imra. Ujo Imro bol kominár aprevlečený za Mikuláša a mal sa spustiť komínom aj s darčekmi. Dopadlo to trochu inak. Pestúnka sa zasekla v komíne a Hubert si myslel, že ak zakúri tak sa mu bude liezť von ľahšie. Ujo Imro zhodil vrece s darčekmi a dopadol na ne s hlučnými nadávkami. V ten večer dostal Hubert pod stromček výprask od opitého tučného plešatého sadzami zanoseného Mikuláša.

Okolo druhej ráno, dve hodiny po polnoci sme sa pobrali ku mne domov. Bol som na celozávodnej dovolenke a Hubert sa nikam neponáhľal. Tak som ho pozval k sebe. Niečo ešte mrmlal ohlásení sa odesiatej u poručíka Bazalku. Okolo tretej sme našli Hubertovo auto, na ktoré ukázal, že by malo byť jeho. Potom vyhodil tyčku. Po troch kávach som si sadol za volant. „Aha, zabudol si kľúče v aute,“ som mu vynadal a naštartoval káru. Zvýšil som opatrnosť počas jazdy akonáhle sa spustil dážď. Vymenil som Iglesiasa za Mansona. Žil som kľudným stereotypným životom. Až moc kľudným. Preto som privítal stretnutie s kamarátom z detstva. Rozmýšľal som nad tým, že kedy som naposledy vyviedol nejakú hlúposť len tak. Pamätám, keď som si dal zafarbiť vlasy. Farba nechytila, tak som bol len odfarbený. Mal som asi zlatistú farbu vlasov. Okolie to prijalo lepšie ako u nás doma. Nie nadarmo sa hovorí, že doma sa prorokom nestaneš. Pred tým než mama prišla domov, dal som si na hlavu uterák. Otvoril som dvere a povedal jej, že len nech sa nezľakne. Neskôr sme na túto historku spomínali s úsmevom. Povedala, že od prekvapenia mi zabudla vylepiť facku. Myslela si, že som ostrihaný na Ronalda. „Buch!“„A do riti!“ Zrazil som Zajaca poľného. Hubert spal ďalej, našťastie si nič nevšimol. Zastavil som sa a hodil zajaca do kufra. „Ešte sa zíde,“ pomyslel som si. Ráno sa zobudím skôr, a odstránim ten sajrajt z nárazníka, pred tým než si to všimne. Nechcem riskovať protézu..

toto je téma spoločná: aj o knihe, aj o filme ... teda knihách, pretože existujú 3, a zároveň o filme, ktorý sa nedávno začal premietať, natočený na motívy prvej knihy. autorka E.L.James si na "ženskom" porne vyrobila čosi, čoho sa predalo na svete takmer 100 miliónov výtlačkov, a čo dokonale rozdelilo čitateľov na dva tábory ... podľa jedného slaboduché knihy a ešte viac slaboduchý film podľa druhého dokonalosť sama - a to ma prinútilo napísať o tomto vysoko umeleckom počine: pred pár dňami som kdesi čítala, ako sa manželky aj s manželmi hotujú do kina, a ako trápia manželov o vyjadrení názoru na film ... keď už nechceli čítať knihu - podaktorí tvrdohlavci neromantickí :) odzneli tam podobné názory, len tak skusmo, čo si pamätám: " manželovi sa nakoniec ten film páčil" " každú knihu mám prečítanú už 7x a na filme som bola 2x ! " a teraz jedna recenzia, ktorú napísala autorka, ktorá schválne nečítala knihy ... : Keď sa červená knižnica oblečie do sivej takže teda, vážení a milí: chystáte sa čítať? chystáte sa do kina? čítali ste? videli ste film? ... názory prosím :)

V jednej diskusii som našiel túto recenziu p. Jancovica. Príspevok tam napísal Jozef. Poznáte knihu Da Vinciho kód? A čo si o nej myslíte?

Ahojte, rada by som sa informovala, ci by mi niekto nemohol odporucit kvalitnu knihu o dejinach umenia. Na internete je toho velmi vela a zaroven velmi malo. Hladam knihu, ktora by bolo pekne chronologicky zoradena, ku kazdemu obdobiu, ci stylu by boli priradeni vyznamni autori a ich diela. Nieco bez zbytocnych omacok. Nieco sikovne. Ale potesim sa akemukolvek tipu na dobru knihu tohto zanru. :lol: Dakujem.

knihy sú neskutočný dar, obohatenie, manna duše...avšak, v každom stáde sa niekedy objavia čierne ovce. čítali ste niekedy knihu, ktorá vás znechutila, znudila, nenadchla?jednoducho bullshit prečo nebola taká, ako ste čakali?

Malá e-kniha ve formátu "executable HTML". Podle jedné fantasticko-náboženské teorie náš vesmír existuje uvnitř uzavřené reality, kterou řídí Superbůh. A právě o něm je tato elektronická kniha. http://uloz.to/xNxz8zu2/superbuh-zip

Dobrý deň potreboval by som poradiť. Chcel by som napísať knihu a jedna sa začína takto Prosím prečítajte si aspoň kúsok Kde to som? Kto som? Čo tu robím? Pýtal sa sám seba, nevedel ani len kto je ale prečo? Pomaly začal vnímať že leží na niečom tvrdom. Veľmi ťažko pohol rokov aby zistil na čom to leží a potom počul. „Vstávaj!!!“ Nevnímal. „Vstávaj!!!“ A potom začal pociťovať bolesť na svojom chrbtu akoby niekto pichal tupím nožom. „Vstávaj! Lebo to zapnem“ Čo zapne? Bol taký vystrašený že otvoril oči a prvé čo uvidel bolo zničené tmavomodré obrnené auto a okolo neho postavy v čiernych oblekoch a na hlavách mali plynové masky akoby bol vo vzduchu nejaký vírus. Zarazil ho ale človek ktorí bol medzi nimi jediný bez plynovej masky a mal na sebe tmavomodrý plášť. Ale keď už zareagoval ostré svetlo ktoré vychádzalo z rozbitej strechy priamo nad ním aj na toho tajomného človeka zabudol. Prečo je priamo na mojím telom diera v streche? Tu som spravil ja? Ja som tu spadol? To by všetko vysvetľovalo ale prečo? „Vstávaj!!“ Zas počul ten nepríjemný hlas. Ale teraz pocítil aj niekoľko voltov ktoré prešli jeho telom. Ale kvôli samej bolesti ani nemohol vykríknuť. „Povedal som vstávaj!“ Zas zacítil tú veľkú bolesť. Nechcel riskovať ďalší elektrický prúd ktorý by prechádzal jeho kosťami. Tak z plných pľúc zakričal „DOSŤ!“ Ale vyznelo to ako vyžmýkaná špongia. „Dosť!“ Počkať, to som nebol ja. Otvoril oči a videl muža v bielom plášti plešinou na hlave a okrúhlymi okuliarmi. Ak ste si prečítali tak díky a prosil by som od vás komentár aké to bolo a či na to mám. Díky

Tak zasa nejaká nová hra. Pravidla sú ako u väčšiny hier tie isté. Niekto zadá knižnú postavu, alebo napíše krátky úryvok z knihy a ďalší háda názov knihy a jej autora. Ak niekto uhádne, autor musí potvrdiť, že to je správne. Tak BIBLIOFILI do toho :lol: Niečo na začiatok Paul Bäumer

Ochorením fyzického tela ako dôsledku poruchy na duchovnej úrovni sa zaoberá nielen liečiteľská pospolitosť ale tiež napríklad POP- na proces orientovaná psychológia. V Eastone books vyšla (podľa mňa výborná kniha)- Čo Vám hovorí Vaše telo od liečiteľky Inny Segal. Ako vnímate Vy svoje ochorenia, bolesti, chronické stavy? Myslíte si, že skúmaním choroby, pátraním po jej príčinách v svojom živote - napríklad v pokazených vzťahoch, nevhodnom správaní, sebadeštrukčných sklonoch,neprejavenej nenávisti ,odpustením si... sa môžeme vyliečiť, alebo ochorenie zmierniť?

schválne som nenapísala "literatúra" ... sú to písačky všetkého druhu, poviedky, ktorých aj na nete sú mraky, všelijakej kvality ... ale erotika oživuje aj seriózne romány ... erotická literatúra sa písala už v staroveku ... SAPFÓ-poetka, lesbička, žila na rodnom ostrove Lesbos, kde založila dom múz, tam sa mladé dievčatá pripravovali na službu bohu - písala básne o fyzickej kráse tých dievčat, neskôr boli zničené Rimanmi, lebo boli poburujúce, zachovala sa iba Óda na Afroditu ... čiže erotická literatúra bola žiadaná aj zatracovaná odkedy sa zrejme človek naučil písať :lol: takže : čítate erotické poviedky, básne ? "pohne" sa vo vás niečo pri ich čítaní ? čítate jemnejšie alebo drsnejšie dielka ? sú potrebné, alebo ich zatracujete ? dokáže vás čítanie krásnej erotickej poviedky správne naladiť ? a ešte navyše: píšete, pokúsali ste sa písať niečo podobné ? kto, aký typ človeka píše tieto poviedky, ktorých je plný net ? čítali ste klasiku : Milenec lady Chatterlyovej ?