Páter Manolo: „Á, už ste sa mi vrátili? Čakal som vás až zajtra. Zložte si veci, hneď vám niečo prinesiem“ Kostol bol v priebehu rekonštrukcie verejnosti neprístupný. Bolo to najideálnejšie miesto na úkryt pred donom Vincenzom a jeho buldogmi. Kým si Hubert prezeral obsah kufríka, ja som sa išiel bližšie pozrieť na kráter, do ktorého sa prepadol oltár. Skočil som doň a začal sa v pôde prehrabávať. Hubert sa tiež pristavil: „Je to panenská pôda, nedotknutá celé dve storočia od výstavby kostola v roku pána 1805. Keď sa nad tým zamyslíš, že koľko svinstva už absorbovala okolitá krajina a táto zemina ostala po celú dobu nekontaminovaná... Nájdi mi tam nejaký kamienok, pohrab sa ešte“ Tak som hrabal a hrabal až auu! Som sa nechtom vryl do plechu. Vytiahol som zo zeme zahrdzavenú kazetu. Hubert: „Pozor, niekto prichádza“ Hubert otvoril kufor, prekotúľal guľky na kraj a ukryli sme v ňom kovovú schránku. To duchovný nám priniesol jedlo. –Ukážte, ja vám ten kufor podržím, naťahoval si už ruky. –Ale nie, to nebude treba. Použijeme ho ako tácku. Nechtiac som sotil do kňaza a ten sa oblial malinovkou. (Potichu: pí, pí. Osuš ma, osuš ma). –Do frasa, ticho poznamenal páter. Ale sme nešikovní, pôjdem sa prezliecť. –Počul si to Hubert? –Mňam, mňam, chutné kuriatko. A čo? –Možno sa mi to iba zdalo, že sa ku pátrovi prihováral jeho habit. Manolo sa vzdialil do svojho príbytku. (Osuš ma, osuš ma,..) –Á, kde je ten gombík. No konečne. (Vúúúf.) A už zmĺkni. Hubert: „Moc sme sa dnes nenadreli Mauricio. Ale bol to vyčerpávajúci deň“ –Veru, poďme teda domov. Prezreli sme si obsah kufra, ktorý sme schmatli z veže vodnej nádrže. Našli sme aj naše doklady. Vlastne kopu dokladov, zrejme neprajníkov starého Vincenza. A čo bolo nechutnejšie, tak sme odhalili tajomstvo čísel na ostatných sklených protézach. Boli sme chýbajúcim článkom, dovŕšením mozaiky pomsty dona Vincenza za to, že sme ho kedysi dostali do basy. Nezaspali by sme však skôr, než by sme otvorili aj zahrdzavenú schránku. –Podaj mi nožík Hubert. Klick, klick. Skoro, podaj mi šrobovák. Ajšš.. Keď to nejde rozumom... Buď taký dobrý a hoď mi sem kladivo. Buch! –No vidíš! Hm, kus pokrčeného obalu a zapaľovač. Hubert: „Čo je vtom obale? Pozri sa!“ – Hrkoce. No asi si pôjdeme zašopovať. Vysypal som do dlane nejaké priehľadné kamienky. Možno diamanty! Chceli sme zmeniť náš doterajší životný štýl. Hneď ráno sme si zbalili kufre a mali by sme namierené na Kubu za Comandantem, len ak by nám klenotník neoznámil: „Hm, tak toto je úplne bezcenné, aj keď má zaujímavú štruktúru. A toto. Ani nerozumiem, že prečo si niekto dal tú námahu, aby to opracoval“ Spozorneli sme však pri klenotníkovom: „Ááá! A toto tu je zase čo? Niečo je tu vyryté, DC Tesla-Katsumoto-Orava. Zaujímavé. Skadeže to máte?“ Hubert: „To sú známeho obličkové kamene“ Schmatol ich a zaradili sme rýchlochôdzu. Stavili sme sa v kostole, aby sme dokončili našu prácu. Otec Manolo sa nám poďakoval a požehnal našu cestu do ďalšieho života. Ako keby nám dával posledné zbohom. Hubert: „Mauricio, čo budeme jesť? –To, čo včera, čo pred týždňom aj pred mesiacom. Zemiaky so šošovicou. Vlastne nie. Teraz si dáme pre zmenu šošovicu so zemiakmi, čo ty na to? –Bléé. Poďme radšej do mesta. Vo výklade kníhkupectva zaujala moju pozornosť kniha od Williama B. Davisa s názvom „Moja prvá nikotínová náplasť“ Rádio z kníhkupectva: „Na čiernom trhu sa skonfiškoval ukradnutý základný kameň, vďaka ktorému už pokračuje výstavba termálneho kúpaliska“ Hubert len zakrútil hlavou: „V akom skazenom svete to žijeme...“ V podvedomí som rozmýšľal nad vyrytými slovami do kryštálu. Nemohli sme ich predať, pokiaľ sme nevedeli, že čo sú zač. Hubertovi som sa zmienil o kamarátovi, ktorý by nám mohol pomôcť. Stretli sme sa v base. Je to expert na informačné technológie, satelitnú špionáž a ekoharcovník, tak ako ja. Už na základke ovládal programovací jazyk C++. Mňa chytili za neschválený protest proti lovu veľrýb v Japonskom mori a jeho za infiltráciu a zavírovanie databázy firmy Genomic, klonujúcej ľudské embryá na palube lodí v medzinárodných vodách. Šupli nás do cely pre Greenpeaceákov v Kuširo na ostrove Hokaido. Pobavilo nás, keď vyšlo najavo, že obaja sme z Galanty. Hubert: „Takže ho teraz vyhľadáme, aby sme odhalili tajomstvo našich kryštálov?“ –Nie. Som hladný a jeho mama vie pripraviť výborné tvarohové palacinky :-) Ide sa! Po dohodnutom stretnutí sme zazvonili dole u vchodu. –Čo je? –Čau brácho, tu je Mauricio. –Áno? To by mohol povedať hocikto. Povedz heslo! –Do riti, asi som ho zabudol. –Dobre! Bzzz. Otvoril nám vchodové dvere a vyšli sme hore výťahom. Dev0: „Vitajte! Poďte ďalej. Vyzujte si topánky, práve som nalakoval parkety!“ V maskáčoch a s kozou briadkou vyzeral nebezpečne. Dokĺzali sme sa do jeho izby. Escapoval klávesnicou a zo štyroch monitorov zmizol nejaký nápis. Dev0: „Nič ste nevideli! Čo vás ku mne priviedlo?“ –Zaujímalo by nás, že čo hovoríš na odmietnutie Kyotskej dohody o znížení vypúšťania skleníkových plynov do ovzdušia prezidentom Schwarzennegerom? Dev0: „Sú to svine, ale má to aj svoje pozitíva. Práve som natrhal figy z balkónu, ponúknite sa. Ale ak je to všetko, čo ste chceli vedieť, tak by som si išiel na strechu zaplávať. Po opaľovaní sa mi vysúša pleť“ Hubert si vytiahol z vrecka obal a rozsypal kamienky na stôl: „Zaujímal by nás tvoj názor“ Dev0 ihneď siahol po cigaretách: „Kde mám zapaľovač?“ Zapálil som mu cigaretu so zapaľovačom, ktorý sme našli v schránke. Dev0 zvýšil hlasitosť hudby, pre prípad, že by nás odpočúvali: „Je toto, čo si myslím?“ Hubert: „To práve nevieme. Tie kryštály sme našli v zahrdzavenej kazete pod oltárom rímskokatolíckeho kostola“ Dev0 sa po troch cigaretách konečne ukludnil. Odskočil som si do kúpelne a než som sa vrátil, tak Dev0 s Hubertom čumeli s otvorenými ústami na monitory. –Čo to tam máte za herečky? Ostal som prekvapený aj ja: „Á U2 má nový imidž!“ Zostarli však, čo som ich naposledy videl... Ani ten videoklip som nepoznal. –Odkiaľ to máš, to mi musíš napáliť! Dev0 odpovedal udivene: „To mám z tvojho zapaľovača. Na jeho odnímateľnom spodku sme našli prípojku k USB portu. To máš tiež z tej schránky, ktorú ste našli?“ –No to ma podrž, áno! Dev0: „Na súbore, ktorý som otvoril stálo „U2 The best of“ a na obale albumu boli citróny s muchou. Mama: „Ahojte chlapci! Počula som, že prišla návšteva, tak som niečo na rýchlo pripravila“ Rozdala nám taniere s tvarohovými palacinkami. Mauricio: „Hmm, hm, h, mmm!...“ Dev0 si pritiahol k sebe stolovú lampu, aby si posvietil na naše kryštály. S lupou si prehliadol jeden kryštál a skonštatoval to, čo už nám povedal aj klenotník: „Vidím tu nápis DC Tesla-Katsumoto-Orava. Hm, nič mi to nehovorí. Skúsim popátrať cez internet“ Do vyhľadávača zadal kľúčové slová. –No, AC/DC to asi nebude, ale toto už vyzerá zaujímavejšie. Profesor Fak Lee zo Schitingerovej univerzity v Berlíne, člen predstavenstva Katsumoto enterprises sa spolupodieľa na vývoji uchovávania a prenosu dát novým revolučným spôsobom na informačné kryštály. Hubert: „A kde toho profáka nájdeme?“ Dev0: „Hmm, počkaj. Hneď si to zistíme. Podľa najčerstvejších správ, by sa mal zdržiavať na univerzite v Connecticut.“ –Super, tam sme ešte neboli!