Ostal nám ešte deň dovolenky, tak sme si vyšli pešo do mesta. Jeho tvár sa dosť zmenila odvtedy, čo sme ho videli naposledy. Naše krátkodobé výlety totiž tak ďaleko nesmerovali, aby sme zistili, že nám už pribudol ďalší kruhový objazd, alebo nová turistická atrakcia vo forme bungee jumpingu z vodojemu. Hubert: „Tak toto predsa nemôžeme vynechať.“ Súhlasil som, poďme na to! Žijeme len raz, pokiaľ neveríš na reinkarnáciu. Vyšli sme hore na strechu výťahom. Naskytol sa nám pohľad, aký sme už dávno nezažili. Až teraz som pochopil význam príslovia, že y majú šťastie. Naše carwash girls sa čplachtali na streche vodojemu v jakuzi. Výhľad na panorámu bol trocha hmlistý od prichádzajúceho dymu z nemocničného parku. Bodyguardi zatiahli záves pred jakuzi a vyvesili tabulu s nápisom reserve. Bol tam správca, ktorý namotával laná. „Čau starý, prečo tak nemotorne namotávaš to lano?“ spýtal sa Hubert. Správca si odpľul, stiahol slnečné okuliare na špičku nosa, aby na nás lepšie videl: „Nenamotávam, ale rozmotávam!“ Zdvihol si ruku na konci s hákom. Nečudo, že mu to išlo tak biedne. Správca: „Tak čo to bude?“ Hubert: „My by sme si radi skočili z veže“ Správca si znova odpľul: „A čo vám v tom bráni, viete koľko samovrahov už odtiaľto skočilo? Pozrite sa dolu, čo vidíte?“ –Pohrebné auto, odpovedal som. Správca: „To je Benedikt. Je tu nonstop. Má niečo ako šiesty zmysel. Je všade tam, kde sa niečo deje. Robí si aj fotky samovrahov, pred pádom. Je to jeho koníček“ Hubert: „Chceli by sme ten bungee jumping“ Správca: „Ách, zákazníci! Prečo ste nezačali s týmto? S gumou alebo bez? S gumou to bude tristo na hlavu, ale pre starých známych tu mám špeciálnu ponuku -bez gumy je druhý zoskok za polovicu. Hubert: „S lanom samozrejme, nie sme kamikaze“ Správca prešiel k okraju strechy a zamával Benediktovi. On na súhlas dvakrát zatrúbil. Opýtal som sa nedôverčivo: „Čo to bol za signál, ktorý ste dali pohrebárovi?“ Správca: „Je dvanásť hodín. Mávnutím som Benovi odkázal, že ste iba klienti. Nebude mať robotu a môže ísť kľudne na obed. Správca ma odprevadil k okraju strechy až na predĺžené rameno, odkiaľ sa malo zoskakovať. Uviazal mi k nohe lano a podal inštrukcie v akom postoji sa mám oddať voľnému pádu. Chvíľu som sa sústredil, zhlboka nadýchol a uvedomil si, že to nedokážem. Obrátil by som sa, no Hubert ma buchol do chrbta: „Neboj sa, pomstím tvoju smrť ak to neprežiješ!“ A už som padal: „Ja ťáaaaaaaaaaaa!“ Počas pádu mi prebehli hlavou dve veci. Po prvé, že Huberta zabijem a po druhé, že som si mohol obliecť aj tmavšie gate. Napokon dopadlo všetko OK. Pristál som v poriadku aj s čistými nohavicami. Vlastne sa mi to celkom ľúbilo. Všimol som si, že pohrebár vážne nebol v aute a odbehol na obed. Než som vyšiel hore výťahom, tak som nedal na sebe poznať, že som sa skoro od strachu posral. Hubert sa usmieval od ucha k uchu: „Tak ako?“ –V pohode, ako detský kolotoč, odpovedal som so strnulým úsmevom. –A teraz si vychutnám teba, zašúľal som rukami. Hubert: No, nemohli by sme skočiť spoločne? Predsa už máš nejaké skúsenosti. Nahovoril ma. Správca intenzívne prikyvoval a jemne sa mu dvíhali kútiky úst: „To je výborný nápad!“ Tak sme teda skočili: „Ááaaaaaaaaaaa!“ Hm, pre starých známych...(zamyslel som sa). Vraj keď máte umrieť, tak sa spomalí čas a premietne sa pred vami váš doterajší život. Z toho som usúdil, že ešte mám dosť času na premýšľanie. Videl som ešte len svoj pôrod. Pamätám si, že mi bola zima a aj to ostré svetlo mi vadilo, chcel som späť. Darmo som kričal, nikto ma nepočúval a ešte mi naplácali aj zadok. Rozpamätal som sa na niektoré telesné anomálie správcu, ktoré pred zoskokom ušli mojej pozornosti. Keď si posunul okuliare na špičku nosa, zalesklo sa mu sklené oko. Namiesto zrenice s dúhovkou mal číslicu dva. Jeho umelé oko vyzeralo ako biliardová guľa zasadená do očnej jamky. Potom tu bol jeho zlatý zub, ktorý sa mu vyceril, keď sa usmial. –Haló, tu som. Hu-hú! Zľakol si sa, čo? Hubert, čo tu robíš? Toto sú moje úvahy, už aj vyjdi z mojej hlavy! Hubert: „Ty si to ešte nepochopil? Na druhej strane nie je žiadne ty alebo ja, sme iba my“ –Odkedy si do riti taký múdry, spýtal som sa ho. –To mi povedali oni... Boli sme v strede výšky vodojemu a padali sme ďalej. –Tak prepáč, ospravedlnil som sa, že som bol k nemu hrubý. Keď už máme umrieť, tak s čistým svedomím. Hubert: „No dobre, odpúšťam. Keď sme už pritom, Hubert si odkašľal... Pamätáš si, keď si stratil toho Bernoláka? Tak to som bol ja.“ –Rrrr!! Hubert: „Pozri!“ Ukázal dole na pohrebné auto. Z jeho okna sa už vykláňal Benedikt a šteloval si fotoaparát. –No fasa! V tom náš osud nabral nový spád. Všetko naskočilo do normálu a už sme sa dotkli špičkami prstov začervenaného asfaltového chodníka. Ešte nás priviazané lano párkrát pritiahlo späť, až napokon sme sa prestali húpať. Odviazali sme sa sami, už i tak z natrhnutého lana. „Fuj,“ vydýchli sme si obaja. Chvíľu nám obom trvalo, než sme sa spamätali. Hubert sa z ničohonič začal smiať a tlieskal rukami: „Aáá, chacha.. prežili sme!“ Mne však bolo nevoľno a vyvrátil som zo seba aj zajtrajší obed. –Mimochodom tú dvestovku mi vrátiš! Hubert sa na mňa zhrozene pozrel a opýtal sa: „Tak to nebol sen? O, ó. Ako zistíš, či sa k tebe približuje nejaký predmet, keď sa nekolíše do strán?“ –Tak, že sa zväčšuje, ale nezahováraj a klepol som mu po šiltovke. On na to len ukázal prstom nahor, schmatol ma za rameno a sotil na cestu. Za nami sa ozvalo veľké bum. To jeden veľký banánovník spadol aj s kvetináčom na zem. (Odkedy sa v dôsledku globálneho oteplenia v celej Európe zvýšila priemerná ročná teplota o 4 stupne Celzia, tak sa pre nás stali samozrejmosťou doma pestované citrusové plody aj banány). Objal som Huberta, keď som si uvedomil, že mi zachránil život. Museli sme sa však vrátiť po naše veci (hodinky, zlaté retiazky a doklady), ktoré sme odovzdali pred zoskokom. Pod rukáv som si nenápadne zasunul ebonitovú tyč, ktorá ležala na ceste. Vyšli sme výťahom na 13. poschodie, kde na nás čakala hotová delegácia. Dve gorily a aby som nezabudol predstaviť nášho starého známeho, uja Vinca. Don Vincenzo: „Neviete si ani predstaviť ako ťažké je v dnešnej dobe zlegalizovať kšefty. Ale tento projekt s bungee je výnosný. Stali sme sa turistickou atrakciou vďaka vysokému počtu samovrážd. Samozrejme občas treba dopomôcť, ale veď na niečo sa predsa musí umrieť.“ Don Vincenzo sa k nám začal približovať aj so svojimi gorilami. Spoza chrbát som podal Hubertovi tyč. Rozbehol som sa na jedného svalovca, kopol ho do gulí a zdola som ho udrel pravým hákom do sánky. Ten druhý ma chytil zozadu za krk a zdvihol ma. V tom ho udrel (hóóchió, puf!) Hubert po papuli tyčou. Zmlátil ho ako fašírku. Správca bol pre nás už iba malinou. Zviazali sme ho, posadili do jakuzi a zaviedli do vody napätie z kábla rozbitého televízora. –Pozri, v tom kufri budú určite naše doklady. Zobrali sme ho celý. –Poď Hubert, na dnešný deň mi stačilo z tejto smrtonosnej pasce. Zamieril som k výťahu, ale všimol som si, že ma nenasledoval. –Prečo by sme nemohli zoskočiť? Odkryl plachtu a z pod nej vytiahol rogalo. Bolo dosť zaprášené a aj Vinco sa začal chichúňať. Tak teda s kufríkom v ruke sme sa rozbehli a zoskočili zo strechy. Teplý vzduch nás odvial ponad feťákov z nemocničného parku, a potom už od sódovkárne sme sa niesli ku kruhovému objazdu až sme pristáli na námestí. Elegantne sme za sebou zanechali rogalo a s kufríkom v ruke sme pokračovali v ceste späť do roboty.