Bolo krátko pred začatím omše keď sa rozozneli zvony. Tentokrát to zatriaslo aj so základmi rímskokatolíckeho kostola, čomu dopomohli zosilnené otrasy spôsobené stavbou polyfunkčného strediska. Felipe kľačúc pred oltárom, žiadal Boha o odpustenie: „Nech sa pod zem prepadnem, ak by som si ešte raz siahol po poháriku!“ V tom sa začal oltár ponárať do praskajúcich kachličiek. Felipe sa zhrozil, prežehnávajúc kráčal späť krok za krokom čím ďalej od zmenšujúceho sa oltára a vybehol z kostola. Páter Manolo už aj hľadal efektívny a lacný spôsob rekonštrukcie. Prešiel po priechode pre chodcov a obrátil sa na dlhoročného priateľa Dr. Burnsa, ktorý pracoval na Okresnej prokuratúre. Medzi toľkými trestancami si Burns spomenul na dvoch ideálnych adeptov a doporučil ich k reštaurovaniu kostola: „Otče, sú to iba atrapy grázlov. Snažia si pokaziť povesť, ale sú to inak dobré duše.“ Povedali nám, že si budeme trest odpykávať v zámku. V duchu sme sa už pripravovali na rezidenciu v Bojniciach alebo Smoleniciach. Na chvíľu sme sa s Hubertom vžili do úlohy bosov drogového kartelu, pre ktorých je aj basa apartmánom, perličkový kúpeľ a masáže samozrejmosťou. Realita však bola iná. Šupli nás do Saleziánskeho domu v Galante, kde sme boli pod dozorom prísne vyzerajúcich bratov. Náš pobyt sa o niečo predĺžil po odhalení babiných zásielok zapečených rašplí v koláčoch. Po roku sme sa tu celkom udomácnili. Hubert si vyložil na poličku zbierku kamienkov, ktorú nazhromaždil z túry v Malých Karpatoch. Ďalej tam mal knihy o príprave kokteilov, ázijskom bojovom umení, o psychológii atdˇ. Moju stranu obydlia som si vyplagátoval Amazonským pralesom. Zelená farba ma ukľudňovala, okrem tej z machov na vecku a v sprche. Domnieval som sa, že to tunajšia hygiena mohla za výrastok tretej ruky na chrbte brata Augustína. Info z okolia sa k nám dostávalo z rádia, ktoré sme počúvali, keď boli bratia na stráži. „V druhom kole prezidentských volieb sa stretli dvaja kandidáti. Ktorí z nich sa stane...“ Z éteru sme sa tiež dozvedeli, že sa na okolí šíri chrípka. (Podmaz z rádia: „Vo väzení väzni žijú, čakajú...“) Našu slobodnú myseľ zahaľovali iba mreže na oknách a dverách, ktoré sme tu ešte mali strpieť štyri roky. Strava bola celkom fajn. Po náhodnom rozoraní ihriska (traktorom) sme si vysiali pre začiatok šošovicu, neskoršie fazuľu aj zemiaky. Naši smädní mnísi sa postarali o čaro fermentácie sľadovníckeho jačmeňa. Kúpali sme sa doslova v pive. Cez zabudnutú šachtu na uhlie, ktorej vchod sa nachádzal pod mojou posteľou, sme si dožičili krátkodobé zdravotné prechádzky do neďalekého hostinca pod agátom. Niekedy sme si dali iba čistú kofolu alebo pivo, inokedy ramba, čiže kofolu s pivom. Mal som obavy z Hubertových experimentov v miešaní nápojov. Naposledy som sa len povracal, keď mi ten génius oznámil, že čo to pijeme. Bolo to trocha trápnejšie ako keď sa strepete z bicykla pri jeho odkladaní pred kopou ľudí. Vedel som, že si po večeroch študoval prípravu „101 najlahodnejších kokteilov Horsta Fuchsa“, ale to čo nám prestrel, z tejto knihy určite nepochádzalo. Vyzeralo to na nevinné posedenie pri pive. –Mauricio, skočím ešte podať ruku malému generálovi a keď sa vrátim, tak ti pripravím nápoj, z ktorého budeš úplne mimo. "Boli to úplne tri dni mimochodom. –Pozri sa, ukázal mi na holubov, aby odpútal moju pozornosť. – Hapči! –Na zdravie! –To som nebol ja. Než som sa otočil späť, naše pivá už podozrivo šumeli a mali modrastý odtieň. –Ty si mi tam niečo vložil. Usmial sa, a povedal: „Len to ochutnaj!“ Pokiaľ som bol ešte pri vedomí, oznámil mi, že nám vložil do pohárov aromatické dezinfekčné kolieska z pisoára. –Ty exot! Ešte si pamätám, že som ho stačil niekam poslať, než som vyhodil tyčku. Hubert bol nútený privolať záchranku, čím si ale posvietili na naše pobyty mimo apartmánu. Ale bola s ním aj sranda. Tak napríklad keď sme sa vracali mierne opojený z futbalového ihriska, a cesta späť väčšinou trvajúca desať minút sa predĺžila na hodinu. –Mauricio, kade máme teraz odbočiť? Ukázal som tamtým (opačným) smerom doľava a dostali sme sa na poľnú cestu. Zrazu z ničoho nič pred nás vyskočil Potapač, vlastným menom Pedro a chcel po nás iba pivo. Hubert dopil poslednú fľašu, rozbil si ju na hlave a výstražne ju prehadzoval z jednej ruky do druhej. To nebolo všetko. Začal s črepinou žonglovať okolo krku aj medzi nohami (pozeral filmy s Bruce Leem) a pohrozil mu, že už nič nemá. Pedro sa uspokojil s takouto odpoveďou a zmizol z ničoho nič tak ako sa objavil, preto Potápač.