Policajti zaistili vozidlo, páchateľa aj rukojemníka. Hľadala sa aj údajne zavraždená osoba, po nájdených krvavých stopách v kufri auta. Dozvedel som sa, že tým rukojemníkom som mal byť ja. Najprv nás vypočúvali zvlášť. Tvrdil som, že to auto bolo Hubertovo. On zasa, že bolo moje. A o krádeži v banke som tiež nič nevedel. Vyšetrovateľ: „To hovoria všetci!“ Boom, Bang! Pohladil ma Zlatými stránkami. Keď si už s nami nevedeli rady, podrobili nás krížovému výsluchu. Mauricio: „Ukázal si na to auto pred barom, že je tvoje a vyhodil si tyčku. Boli v ňom aj kľúče, za čo som ti vynadal“ Hubert: „Nebolo to moje auto. Mávol som, aby som ťa odohnal, aby som ťa nepovracal.“ Vyšetrovateľ: „A teraz mi vysvetlite ako ste vyprázdnili tú banku.“ Mauricio: „Tak o tomto nič neviem. Aj keď mi bolo čudné, že sa Hubert vrátil priskoro.“ Hubert: „Ja a vylúpil banku? Kdeže, bol som si vypýtať úver a dostal som ho. Slečinka tvrdila, že vie kto som a čo chcem. Nestrácala čas a hneď ako som jej podal kufor, začala ho napĺňať peniazmi.“ Vyšetrovateľ mu skočil do reči: „Tak vy si myslíte, že vám uverím túto historku!? Do cely predbežného zadržania! Ale oboch!“ V noci v nej bola taká tma, že ak by mi niekto vylepil, tak by som ani nevedel, že komu sa mám poďakovať. Počas dňa už bolo svetlejšie. Nevedeli sme, že ako dlho tu ešte ostaneme, tak sme sa začali prihovárať ostatným zadržaným osobám. Ja som si vybral toho oproti mne. Už deň ryl do steny nápis. Mauricio: „Ták nazdar. Ako sa ti darí? Aj ty sa tu zdržíš len chvíľu?“ - „Zabil som svojho šéfa.“ Mauricio: „Určite to bolo v sebaobrane.“ - „Plánoval som to. Napichol sa mi na čepeľ noža. Šesťkrát. Mauricio: „A čože ryješ do steny?“ - „Pozri sa sám.“ Neznámy muž odstúpil od steny a odhalil mi nápisy. Kill. Kill. Kill them. „Je to pekné,“ radšej som ho pochválil a pomaly som sa sťahoval od neho preč. Chytil ma však za rukáv. –„Ešte som to nedokončil.“ -„Máte pravdu, chcelo by to pridať na slovku zavraždím,“ snažil som sa ho striasť. -„A že ma ty nespoznávaš?“ Schmatol ma za golier a priblížil ku mne lyžicu. Pravdupovediac nemám mnoho jednookých, jednonohých priateľov so zlatým zubom, ale tváril som sa ako keby som premýšľal. „Nie,“ odvetil som. „Som don Vincenzo! A odkedy si ma dostal do basy aj s tvojim kamarátom, opustila ma žena, zhorel mi dom a prišiel som o jednu nohu. Nešťastie za nešťastím ma prenasleduje!“ Našťastie sa tak rozčúlil, že sa unavil a musel si sadnúť. Využil som túto chvíľu pre útek a presunul som sa na druhý koniec cely. Onedlho na nás mávol strážnik, aby sme išli k nemu. S Hubertom sme obaja vybehli až k nemu. Otvoril celu a odprevadil nás do vypočúvacej miestnosti. Strážnik: „Vy dvaja máte veľké šťastie.“ Keď nám otvoril strážnik dvere od vypočúvacej miestnosti, nechcelo sa mi veriť, že kto to za nami zavítal. „Dobrý deň prajem pán Vajna,“ pozdravil som Andrew Vajnu. Vajna si zapálil cigaru: „Ahojte. Hovorte mi iba Andy!“ S Hubertom sme sa posadili. Andy: „Váš príbeh sa priniesol až do mojich uší, koľko chcete za jeho sfilmovanie?“ Dohodli sme sa na istej čiastke. Andy vytiahol whisky a cigary, pripili sme si. Chceli sme odprevadiť Andyho, vlastne sme s ním chceli odísť, ale pri východe nás zadržali vo vreciach. Tak sa náš pobyt trochu predlžil na neurčito. Ale dobrou správou je, že u Andyho som si ešte vyžobral úlohu mŕtvoly č.125 v pokračovaní filmu Resident Evil. S Hubertom máme teraz kopec času si zaspomínať, len keby bolo si s čím štrngnúť...