Hubert chcel začať podnikať. Mal niekoľko zaujímavých nápadov. Rozmýšľal nad zriadením farmy s húsenicami Priadky Morušovej, odkiaľ by získal prírodný hodváb. U našich východných susedov by sa utkali hodvábne plátna. V Taliansku by získali podobu šiat a išli by na export k západným pajtášom. Ďalej prichádzali do úvahy pštrosia a kačacia farma. Ja som uprednostňoval kačaciu farmu zo sentimentálnych dôvodov. Moja starká vedela výborne usmažiť kačaciu krv na cibuľke a okrem toho strašne dávno som sa nestretol s týmto lahodným pokrmom, podobne ako s prasačím mozočkom. Bola tu ešte jedna neopakovateľná príležitosť investovania a v nej sme sa zhodli. Bola to kúpa Galantského neogotického kaštieľa za 1€. Chytili sme sa príležitosti, ktorú ponúkal starosta Galanty. „To neni tak zlé, ba čo viac, je to výhodná kúpa,“ presviedčal ma Hubert, aby som sa pridal do jeho kšeftu. Prikývol som. „Rozdeľme túto sumu fifty-fifty a budeme to mať za 50 centov“ ozval sa zo mňa lakomec. Začali sme potom uvažovať o praktickom využití takejto nehnuteľnosti. Do úvahy padli možnosti zriadiť Hotel de Jean Antoine alebo Casino de la Cruse. Rozmýšľali sme aj nad postavením koncertnej sály a zavedením novej tradície, usporiadaním Galantských hudobných slávností. Pri tejto kultivovanej myšlienke nám vyhŕkli slzy do očných kútikov. Hubert: „A čo tak po troške zo všetkého? Mohli by sme kaštieľ využiť aj ako casino a hotel s koncertnou sieňou. Našlo by sa miesto aj pre helipod na streche, plaváreň s jakuzi a saunami v suteréne. Po sprivatizovaní veľkého parku by mohli pribudnúť tenisové a squashové kurty. “A zase sme si pripili na dobré nápady. Tak to boli Hubertove plány do budúcnosti, do ktorých som zapadol aj ja. Ja som už mal prácu. Pracoval som v menšej firme zaobstarávajúcej kancelárske potreby vrátane výpočtovej techniky. Jednoduchšie povedané bol som kancelárskou krysou. Bol som fanúšikom filmovej kinematografie a zdôveril som sa Hubertovi, že jedným z mojich snov je zahrať si ako štatista vo filme. Ani sme sa nenazdali a boli 3 hodiny popoludní. Na rizoto sme už dávno zabudli, tak sme skočili na tuniakovu pizzu do mesta. Potom sme sa stavili na mestskom úrade za pánom primátorom. Auto som umyl poriadne, lebo Hubert si nič nevšimol po včerajšej nehode. U pána starostu sme teda podpísali zmluvu o kúpe neogotického kaštieľa za euro. Zaplatili sme každí po 50 centov, zaželali príjemné sviatky a odišli sme. Hubert: „Dobre sme ho oje..!“ Zámerne sme totižto nespomenuli, že by hotel fungoval aj ako bordel pre zahraničnú klientelu. Navonok samozrejme dievčatá by boli zaúčtované ako hostesky. Po zatvorení dverí zaznel obrovský jasot a tlieskanie.