Opäť myslím na Janekov sad. Zvláštne, vždy si na toto miesto spomeniem, keď ma problémy pritlačia o stenu a nedajú mi dýchať. Mala by som si odýchnuť a vyraziť von z mesta, do Janekovho sadu. Vypnúť mobil, kúpiť si fľašu vína, vypiť ho priamo z fľaše a zabudnúť na všetko. Na prácu, priateľov, či nepriateľov, a hlavne zabudnúť na Tomáša Záchenského. Lenže ja nemôžem odísť, ja nemôžem zabudnúť. Preto si tú fľašu červeného vína otváram vo svojom byte, a sama ako prst popíjam. Lili hovorí, že takto sa začína alkoholizmus.

Sedím na balkóne a sledujem ľudí. Rozmýšľam, čo by sa stalo, keby som pustila fľašu na dav náhliacich sa ľudí. Niekedy som mala dojem, že by si to ani nevšimli. Nevšimli by si ani keby im niekto umrel pred očami. Dnes mám fakt, ale fakt zlú a depresívnu náladu. Mala by som zdvihnúť kotvy a odísť. Tak to bude bezpečnejšie. Nielen pre mňa, ale aj pre moju imaginárnu fľaškovú obeť.

Snažím sa myslieť na niečo príjemné. Nič ma nenapadá. Nechce sa mi ani volať priateľkám, ani rodičom. Čo by som im tak povedala? Otec by mi odpovedal: " Nájdi si už konečne chlapa. Ploď a množ sa. To je moje heslo. Máš v sebe priveľa energie. Prečo si ešte slobodná? Určite bude z teba stará panna." vždy som pri jeho slovách prevracala očami. No niekedy sa mi jeho myšlienka zavŕtala do hlavy ako nechutný svrbiaci červ. Je možné, že moje pocity totálnej samoty pramenia z faktu, že som v živote s nikým nechodila? Pretože to si všetci myslia. Myslia si, že ako katolíčka som ešte stále panna. A ja by som im veľmi nerada kazila ich skvelé názory na môj sexuálny život, ktorý je v tejto chvíly na bode mrazu.

Snažím sa myslieť na niečo príjemné. Počujem zvonček.

"Kto to teraz môže byť?" v nedeľu podvečer nikoho nečakám. Otváram dvere a koho nevidím. Lili. Jej večne vypleštené oči sú ešte vypleštenejšie ako obvykle.

"Sofia!!!!!!!!!!!" kričí v amoku, prebehne okolo mna a už je v kuchyni. Chvíľu sa dívam do dverí a nemôžem tomu uveriť. Býva šibnutá, viem že je niekedy vyšinutá, ale tento stav...

"Vieš, čo sa stalo? Vieš, čo sa stalo?"

"Neviem, ale ty mi to určite povieš." dodávam sucho a čakám, čím ma ohúri.

"Máš nového suseda. Nevšimla si si ho?"

"Nie a ani nemám dôvod." odpovedám chladne a v duchu si vybavujem číslo na psychiatriu, ktoré mi vo chvíľke slabosti prezradila.

"Volá sa Michail Finlandius". A ja už viem, že na psychiatriu určite zavolám, ale nie kvôli Lili, ale kvôli sebe.